Slovenský Ľud, júl-december 1927 (VII/27-52)

1927-07-07 / No. 27

Strana S2Ž.______________________________Slovenský Ľud____________ __________________ 'Cislo 27. prenasleduje myšlienka, len ako seba a svoj plod zničiť, ktorá však podľahla svodcovi nemilovanému, tú neopustí myšlienka pomsty. Po­tom veru nie je divu, keď sa jej dieťa stáva zločincom, veď to má v krvi, a nie je divu, že takej ne­šťastnici počas porodu, tak telesné, ako i duševné muky zakalia rozum a ona sa dopustí vraždy, na svo­jom vlastnom plode. Nechcem týmito riadkami schva­lovat’ takéto zločiny, ale chcem len poukázať, že nemáme vždy a vždy len matku odsudzovať. Odpúšťame takejto nešťastnici len vtedy, keď mala dosť sily a príležitosti zmár­niť svoj život, ale neodpúšťame jej ani keď sa predčasne strasie svoj­ho plodu, ani keď ho živí, ani keď ho zničí. Jedným slovom: ju zatracujeme vždy a jej svodcu nikdy! Tmavanka. VÝZVA K RODIČOM. Jaroslav Vlček-Králikov. že kto zkonštruoval parný stroj, motor, telegraf, dynamo atď., že toto mnoho ľudí nevie, nemôžeme sa čudovať, ale že božie stvorenia XX. storočia nevedia oceniť vý­znam týchto vynálezov, patrí, ver­te, do historie Hotenzebrov. Predstav si len, milý čitateľu, koľko asi trápenia museli preko­nať tvoji otcovia, ak boli nútení podniknúť cestu, povedzme len 2 Trenčína do Bratislavy, nech v zi­me, či v lete, na jar alebo na ja­seň vtedy, keď ešte dopravu osôt nesprostredkovaly železnice, autá, lode, príp. aeroplány. Koľko dra­hého času ztratil taký cestujúci a s časom priamo a nepriamo hodne peňazí. Dneská sadnej do vlakového vozňa, a za pár hodín si na miesto svojho cieľa. Z Bratislavy v Žiline za.necelých 6 hodín. Nech to dokáže niektorý koč, voz, jazdec! Je pravda, hundreme, že dopra­va po železnici je dnes dosť drahá. Nech vás však niekto zavezie za 70 Kčs z Košíc do Bratislavy na voze! Pozrel by na vás, či vám roz­um nepomútilo. Autom a inými motorovými vo­zidlami dopravujeme sa ešte chy­trejšie. či noc, či deň, nech je len aká-taká cesta, ľudský um, za­priahnutý do kolies alebo okrýdle­­ný, zanesie vás, kde len chcete. Kto len trochu chápe, čo je život, iste dá mi za pravdu, keď poviem, že dnešné dopravné prostriedky sú ľudským požehnaním. Spomeňte len, čo znamená vyvážať a ešte dô­ležitejšie — dovážať. A povedzte mi teraz, čo zaslúži ten, kto tieto božské dary nivočí? Videl som deti s košielkami von z nohavíc, deti 4—6ročné, čo roz­bij aly porcelánové hrnčeky na stĺ­poch pri železničnej trati a súčas­ne starší ich bratia (budúce požeh­nanie obce!) — pasáci, otlkali tamže výstražné tabule. Ba čo Viacej! Poznal som chlapca, ktorý hu­­ckaný svojimi rodičmi, pravidelne hádzal do automobilov tak dlho, až raz hodil tak nešťastne, že črep rozbitého skla vybil šoférovi oko, načo tento v strašnej bolesti po­pustil volant, zamřel a auto neria­dené,obsadené desiatimi osobami, rútilo sa dolu dedinou, kde sa na I hradskej hráva plno detí. Viete si, priatelia, predstaviť smutný konec tejto cesty? Alebo: čo zaslúži ten, kto poranil v bo­lestiach sa svíjajúcu ženu, dopra­vovanú autom do nemocnice? Rodičia a zástupci rodičov! Skutky vašich detí sú vašimi skutkami. V 90 proc. dopúšťajú sa tu spo­mínaných činov deti školu nena­vštevujúce, lebo v škole sa o tejto veci hovorieva často. Ak sa dopustí podobného zverstva žiak predsa, usudzujem, že učiteľove slová ro­dičia doma vyvrátili, alebo že je to decko zlé, čo je prirodzeným trestom zlých rodičov. V každom prípade ste len vy zod­povední za svoje deti! Výhovorka, že decko je ešte nerozumné, neob­stojí, poneváč práve tak z neroz­umnosti môže vám zapáliť dom, alebo zaklať spiaceho brata! ' Boh dal rodičom veľkú, svätú povinnosť, dieťa vychovať. Za ka­ Peter Pavel Rubens, jeden z naj­slávnejších maliarov sveta. Narodil sa 29. júna roku 1577. Tento rok pripadá 350 výročie jeho narodenín. ždú povinnosť sme zodpovední, ste aj vy za túto! Vy, ktorí sa viac staráte o lich­vu, ako o vlastné, či nevlastné de­ti, prejdite už na iný chodníček! Tie deti, na tej trati, myslíte že nivočily cudzí majetok? Veru nie! Štát sú všetci občania na tom úze­mí bývajúci, nivočily majetok váš a škodu tam urobenú zaplatia po­platníci v daniach, teda aj vy! A tamtí druhí? Ako by tí nezabíjali, keď dora­stú, keďže sa to učia temer od ko­lísky. A čo asi povie na taký národ cu­dzinec ? Komu nestačia tieto dobre mie­nené slová, s tým netreba mať smilovania. Každý riadny človek nech si drží za povinnosť podobné­ho ničomníka oznámiť alebo staro­stovi obce, alebo najbližšej četní­­ckej stanici. SVOJ K SVOJMU. Heslo „Svoj k svojmu!” má vý­znam nielen svojpomocný, národo­hospodársky, ale i politický. Slová­ci, do kopy sa, plece k plecu! Svoj k svojmu! Napomáhajme nášho brata, Slováka obchodníka. Nepod­porujme cudzích, ale vlastných ľu­dí. Tak i politicky: podporujme a napomáhajme tých, ktorí pracujú v duchu celonárodnom, národ ne­rozbij aj ú na strany, ale ho (bez rozdielu) vedú k spokojnosti a bla­ženosti. A ešte toto: neukladajme svoje ťažko zarobené a usporené peniaze do cudzích peňažných ústavov, keďže dnes máme pekný počet svojských bánk. Teda na každom kroku dokazujme vernosť ku svo­­jeti a plňme heslo „Svoj k svojmu!’ O MRAVNOSTI. Jožo Rákoš. Naozaj nábožný človek je aj mravným. Takých je pomerne má­lo. Stretávame sa s ľuďmi, ktorí zadosť urobia všetkým požiadav­kám náboženstva, pomeru k Bohu, predsa ich skutky, chovanie sa k bližným -málo sa srovnávajú so skutkami mravného človeka. Mravnosť učí nás láske k bliž­ným našim. Srdce človeka malo by byť plné lásky. A či je? Nie je už v rodine, kde najdeme dosť nesvá­ru, nedorozumenia a iných nesluš­ností, ktoré vyháňajú lásku zo sŕdc tých, ktorí mali by jej mať naj via­cej. Ani v dedine nevidieť mnoho láskyplných sŕdc, však skutky nám to potvrdia. Najmenej lásky je v politike. Tá

Next