Slovenský Ľud, júl-december 1930 (X/27-53)
1930-07-02 / No. 27
strana 3ti.________________________ Slovenský Ľud_____________________________čjslo 27. Napísal: Maxim GorkijM A TKA Preloiil: K. Podolinský ROM At Nemôže sa s ním smieriť, ako s nevyhauteľným, nezmeniteľným. Nepáči sa mu a vzbudzuje v ňom pevné želanie premeniť všetko podľa svojej vôle. Tvár mal žltka■'ú, okolo očú úzke obrvy. Hlas mal tichý a ruky vždy plé. Keď sa pozdravoval s Vlasovou, objal jej celé ruky ojimi silnými prstami a po takomto stisnutí ruky bolo iuši ľahšie, pokojnejšie. Prichodili z mesta aj ďalší. Najčastejšie — vysoká, slečna s veľkými očami na bledom líci. Volala sa V jej chôdzi a pohyboch skrývalo sa niečo muž'dite chmúrila husté tmavé obrvy a keď hovorila mké nozdry jej rovného nosu sa chvěly. to bola, ktorá po prvý raz hlasne a rezko socialisti...” začula toto slovo, v nemom ustrnutí, od<a do tvári Sášeňky. Bola počula, že soáfušku cára. Bolo to za časov jej mlavorilo, že zemäni a šľachta, chcela sa to, že oslobodil sedliakov, zariekli 'rihať do tých čias vlasy, kým ho nazvali socialistami. Ale teraz ne’istom aj jej syn a jeho priatelia, opýtala sa Pavla: du socialista? ’d ňou ako vždy, priamo a Sklopila oči a opýtala sa: ú nepriatelia cára. Veď el si rukou sluchy. Za •iečo tichým, vážnym ári a myslela si: nemôže urobiť!” io sa vž.dy častejšie i hrany sa otupily. ■\ naň navyklo, ako niteľných slov. Sáiavila, cítila sa nenevole na tvári: •a! Stále len rozli, tetka! Avšak m doložil: „Len to nechápe, zeme.” oiteľnom. a najprísnejšie cho- Pavel len sa usmieíny týmže láskavým to tvári Nataši. To sa nálada radosti a vese,tkými. Obyčajne toto sa ■ novinách o robotníkoch gotaly oči radosťou. Všetci ťastní. Smiali sa veselým, potľapkávali jeden druhého to sú hrdinovia!” kričal svojou veselosťou. {ci Itálie!” kričali inokedy, Posielajúc tieto výkriky niekam do dialov, priateľom, druhom, ktorí ich neznali i nemohli porozumieť ich reči, oni, tak sa zdalo, boli presvedčení, že ľudia im neznámi, počujú a chápu ich nadšenie. Chochol, s ligotajúcimi očami, plný všetkých objicajúcim citom lásky — povedal: „Bolo by dobre im napísať, aby vedeli, že v Rusku žijú ich priatelia; ktorí vyznávajú a veria s nimi v spoločné učenie. Že tu žijú ľudia tých istých cieľov a radujú sa z ich víťazstva!” A všetci blúznivé, s úsmevom na rtoch dlho hovorili a Francúzoch, Angličanoch a o Švédoch, ako o svojich a srdcu blízkych ľuďoch, ktorých si ctia, s ktorými pospolu prežívajú ich radosti a cítia ich bôľ — žiaľ. V tesnej izbietke rodilo sa vedomie, rástol cit, duševného bratstva a spolupatričnosti robotníkov celého sveta. Toto vedomie, tento cit slieval všetkých v jednú dušu. Vzrušoval aj matku, napriek tomu, že ho nechápala, uchvacoval ju svojou mohutnou silou, radosťou, sviežou, opájajúcou nádejou. „čo ste za?” povedala raz Chochlovi. „Všetci sú vaši druhovia — Arménci, židia, ba aj Austriaci — so všetkými sdielate radosť i smútok.” „So všetkými, moja starenka, so všetkými!” vykríkol Chochol. „Nepoznáme národnosť, neuznávame rasové rozdiele — poznáme len priateľov a nepriateľov. Všetci robotníci sú naši — druhovia a všetci boháči, všetky vlády — nepriatelia. Keď sa poohliadneš pozorne po svete a vidíš, ako je nás, robotníkov, mnoho, koľkú silu my predstavujeme — tak radosť ti objíma srdce, posvätný cit zavládne ti v hrudi! A to isté citi, starká. Nemec, Francúz, keď sa podívajú na život a práve tak sa raduje aj Talian. My všetci sme deti — jednej matere — nepremožiteľnej myšlienky bratstva robotníkov celého.sveta. Ona nás zahrieva, ona je slnkom na nebi spravodlivosti a toto nebo je — v srdci robotníka, a nech by to bol ktokoľvek a n'ech by sa nazýval akokoľvek. Je socialistom — jc našim duševným bratom, teraz i vždy, na veky vekov!” Táto detská, ale pevná viera, vždy častejšie a častejšie sa prejavovala v nich. Stále sa zmáhala a rástla v svojej mohutnej sile. A keď ju matka pobadala, mimovoľne pocítila, že opravdu sa na svete niečo zrodilo, niečo veľkolepého, svätého, podobného slnku, ktoré cíti a vidí. často spievali piesne. Jednoduché, prosté pesničky. Všetkým dobre srozumiteľné a známe. Spievali hlasne a vesele. Zavše zaspievali aj nové, akosi podivne složené, veselé však a nezvyklé nápevom. Tie spievali přitlumené, vážne, skoro pobožne. Tváre spevákov bledly, rozpaľovaly sa a vo zvučných slovách cítila sa ohromná sila. Menovite jedna z nových piesní oduševňovala a vzrušovala matku. V tejto piesni neznelo smutné uvažovanie duše, urazenej a opustenej, blúdiacej po tmavých chodníkoch bôľnych nedorozumení. Neznel ani ston zabitej duše núdzou, sviazanej a zagniavenej strachom, nesamosfatnej, zúfalej. Neznelý v nej smutné vzdychy sily, smutno žízniacej po veľkom priestore, vyzývajúce výkriky vzdorovitej udatnosti, hotovej bez ohľadu zničiť i dobré so zlým. V nej nebol slepý cit pomsty a urážky, ktorý je hotový všetko rozboriť, a niečo bezvládneho stvoriť. V tejto pesničke nebolo počuť nič ani o starom, otrockom živorení a svete. Rezké slová a dravý nápev novej piesne neľúbily sa matke. V slovách však tajilo sa niečo vyššieho, v nápeve znelo niečo väčšieho, čo prehlušilo slová a zvuk a budilo v srdci nádej v predtuche niečoho nedostihnuteľné'no, nepochopiteľného ľudským umom. To niečo zračilo sa im z tvári,, z očú. Matka to cítila v hrudi a oddávajúc sa sile plesne, ktorá sa nijak neprejavovala v slovách a v nápeve, vždy to cítila zvlášť pudové, neuvedomujúc si to. Táto pieseň ju znepokojovala viac, než ostatné.