Slovenský Východ, máj 1921 (III/100-122)
1921-05-01 / No. 100
Ifi. rožnik, 1921. <tao 100. DENNIK gojjgsc rccsdei a 1. mája. mSWmX) mmmmmf omzám výcs4O0mého aoramcA n podkarmuhou ¥y«mooI ssáno mímm pomiksuka H m ttoavato? 0*w tm m mm-, WEBAKciA A ALWJtasTKÁciA ¥ mSesach, f ÄÄM RyOL&äSK. ¥ MRMĹII JI «MOP®* MIK. ÍORMsSY^fO DUCÁ, OSLO XIL ÄMC0I1. S{ mnpoVEDííÝ RSDASTtm aafwto*«« ?c2ako w^bdcci» & MA Telefon tt&nf&mftiiaáa&t Í.9&, j ti&P@€ř P88A5L ja M jjS** jjiaMfoe Najkrajší deň roku je zasvätený práci. Prvý anáj — sviatok práce. Lesy sú zelené, stráně zahalené do farebných šiat kvetov a lístia since zalieva aem teplými papršlekami a na tvárach miliqnov atocKvieva sa veselý radostný smiech Príroda! Koľko tu netušenej práce, koľko tu mámahy a síl, než po zimnom odpočinku znova zaskvela sa veselými farbami a kvetmi. A čo ešte írade tu práce, práce, ktorú nemožno pomerať a povážiť, oceniť a peniazmi odmeniť kým tie kvety vydajú plody. A predsa tá príroda nikdy neodpoftfva, nikdy neustáva vo svojej práci. Nekladie si účty, nežiada odmeny. Ona len sa raduje sama z toho, že môže svojou prácou robiť radosť ľudom. Jej práca je večná a neúnavná. Začala pred miliónmi rokov, začala sa jej práca v dobe, keď po člo vekoví nebolo ešte ani pamiatky na zemí, pracuje dnes a bude pracovať ďalej, bude pracovať aj vtedy, keď už na svete nebude človeka. Jej život Je prácou, neustálou prácou, ona tou prácou žije. V tých najkrajších chvíľach jara zvoni to zo všetkých strán, z každého kvietka jediným tonom: »Práca " K e š i c e, 30. apríla. 1921. Sviatok práce 1 Človek! Neprehľadné zástupy ľudí odišli pred nami do ríše Večnosti a Neznáma. Nezostalo po nich nič, ba ani pamiatka. Len o tých veľkých a silných zachovaly sa nám povesti, ale tie sú neúplné. Lež o tých drobných a malých robotníkoch nevieme dnes nič. Čas smazal ich mená z pamäti ľudskej. A predsa vieme, že pred nami ktosi žil, celé generácie, miliony a milióny práve tak drobných a malých robotníkov ako sme my. Nezostalo po nich nič, len výsledky ich práce. Mená ich boly zapomenuté v príboji času a nových vekov, stopa ich bola žahlädená časom — ale práca, ktorá oni urobili za svojho života, po nich zostala a tá práca, ktorá, bola základom nášho života a našej spoločnosti, umožnila nám našu prácu dnešnú. Budovali stavali, premýšľali a umierali. Postavili svoj svet a na tomto svete, ktorý bol základným kameňom pre ďalšiu ľudskú činnosť, stavali tí, ktorí prišli po nich a na tom, čo zanechala nám minulosť, stáváme dnes my. Človek umiera — ale práca jeho je večná. Kultúra našich predkov bola základňou pre kultúru našu, vedomosti ich holy podkladom našich vedomostí a hmotné statky, ktoré nám zanechali a ktoré opäť boly výtvormi ich neúnavnej práce, zaisťujú nám život a •xistenciu. Večnosť. Sme robotnici večnosti, sme robotníkmi, ktorí stavajú chrám práce. Sú medzi nami tí, ktorí určujú rozmery stavby a sú medzi nami tí, ktorí sú bezmennými staviteľmi chrámu. Večne a večne pracujeme. Umierajú jednotlivci, umierajú rodiny, národy, generácie a celé ragy, zamieňajú sa robotníci ako vo veľkej továrni a začínajú tam, kde ich predošlí bratia prestali. Večná je naša práca, práca ľudstva. A večné je ľudstvo vo svojej práci. Neznáme myšlienky riadia našu prácu, mystický riaditeľ stavby určuje rozmery a výšku stavieb, na ktorých pracujeme. Kameň na kameň kladieme a umierame, premo žení svojou prácou. Staviame a staviame a — zdá sa — nevieme ani prečo a pre koho. A predsa tam hlboko v duši ozýva sa tajomný hlas: pre budúceho krásneho a šťastného človeka. Práca naša je nám radostnou námahou a sme šťastní, keď umierame so slovami na rtoch: dobre som robil. Pre šťastie a radostný život budúceho pokolenia; pre silný a slobodný život budúceho človeka; pre príchod nádherných dní lásky a bratstva; pre úsmev nenarodených; pre hrdosť a pýchu, prv dôstojnosť človeka — buď pozdravená veľká n večná, neutuchajúca a neumierajúca práca! Btoxnattký. Májová meditácia. Kolobeh dejín od večná do nekonečna napreduje presne vymeraným chodom. Vyššie neznáme zákony vývinu, zákony sily tvoriacej, božskej, riadia osudy jednotlivcov, národov i eelého ľudstvo Všetky udalosti zaznamenané v dejinách, z ktorých ostatnou a preto najväčšou bola svetová vojna s jej následkom revolúciou ako kvasením nového života — sú v ľudských očiach katastrofálne udalosti. V očiach večná len zrnka pieska pod kolesami vozňa evolúcie, ako vývinu všetkého tvorstva našej krajiny a celého sveta. A predsa tieto v očiach večná malicherné epizody vplývajú mocne a zanechávajú hlboké stopy vo vnútri jednotlivca; keď pôsobia obrodne — zdokonaluji! a zušľachťujú telesne i duševne. My, ktorí sme prežili ostatnú katatrofálnu udalosť a prežívame jej následky, len so zatajeným dychom stopujeme mihajúce sa obrazy v kaleidoskope vývinu — nerozoznávame však podrobností a nechápeme význam tých letmých uká- Žiek procesu kvasenia k preporodu jednotlivca. národov i celku ľudskej spoločnosti, ktorej jednotkou je človek ako tvor najdokonalejší medzi tvorstvom stvoriteľa sveta a celého vesmíra. Človek je vziatý zo zeme a k nej pripútaný. Pripútaný k zemi, ktorá mu dáva všetko potrebné k jestvovaniu tela, ktorá ho nosí a vtedy keď púta sa uvolnia, prijíma ho zpäť do svojho lona. Človek žije telesne tak ako žije Yšetko tvorstvo. Pud po sebazachovaní a či snáď po živote — je od večná do nekonečna základným princípom jestvovania i jeho výsledkov ako ovocia na poli práce — tvorby vo všetkých oboroch ľudského podujímania. A pud po sebazáchove je neúprosným zákonom, ktorý možno prestúpiť len za cenu života Človek je najdokonalejší tvor. Ako taký je súci najväčších činov i zločinov. Prispôsobuje sa svojmu okoliu riadi sa dľa podmienok daných zákon vývoja a všetko jeho úsilie pramení zas len v túžbe po živote a jeho daroch. A týchto darov možno nadobudnúť len prácou Človek chce žiť tak, aby sa citíl spokojným (spokojí sa však vtedy, keď sa mu zdá, že meni nespokojným) a k tomu treba, aby sa mu dostalo všetko na čo má právo. Ä každé právo dá sa spravodlivé nadobudnúť len za cenu plnenia prikázaných povinností. Plniť tieto povinnosti znamená pracovať a preto práca je vyplnením života, je život sám. Obzreme sa vôkol seba na jar, keď po zime ako dobe odpočinku po skončenej robote, prebúdza sa nový mladý život v znamení vzraste a kvetov. A tak ako v prírode opätujú sa ročné obdobie, tak i život jednotlivca má. svoju dobu odpočinku a nového vzrastu. A my, ktorí jestvujeme a ktori cítime to nové jaro naše, jaro jednotlivcov a celého národa, musíme sa vzchopiť, striasť zo seba spánok a s novots chuťou, sviežimi silami chytiť sa do roboty, aby sme prácou osláviň príchod iara. V práci je naša spása Na jar 1921 BL P. S vata z