Slovenský Východ, apríl 1923 (V/76-99)
1923-04-01 / No. 76
SPVHTO WCHCĎ ........................—— ——mu— aaawBiBWBnwEMMBWWMWBMMWMBWBOHwgBWWwwMpgBBWBgBgHWBaBiiBBBHBKWHBg----amamamt Bočník V, Cis. 78. V Košiciach, v nedeľu 1. apríla 1923. Za 1 korunu. J. M. Sukovský: Zástupy bratov nedohľadné vydali sme sa za svitania k hájom posvátným a obzory hořely nám rudýmt pochodňami, keď spievali sme chvály studniciam naolneným, harmonii vonných ruží a vencom laurovým na skraniach zeme a hviezdam rozsvieteným na čelách žien. Pieseň naša budila a jasnila obzory, zraky naše zapalovaly srdcia spiacich, ktorí povstávali a pridávali sa ku nám. Pramene, ktorým spánok privrel oči tryskaly vo veselý beh a ako rychlý angelus míjaly brehy, zvestujúc pochod bratov nedohľadných k kájom posvátným. Pozaravujeme Jaro! Pozdravujeme vzkriesenie v spánok ponorených, nesieme evanjelium travám, korunám stromov, hviezdam, slncom a mesiacom. Naše korúhve prechádzajú mestami a samotami, naše piesne splývajú s oblohami, ktoré ako modrý baldachýn klenú sa nad bratmi iaúcimi. Pozdravujeme Jaro! Pozdravujeme vzkriesenie lásky, vidíme hviezdy rozsvietené na čelách žien modrých a čiernych očú, žien, ktoré za piesne jara, v taktu našej chvály, s náručiami kvetov v tanečnom kroku vedú zástupy bratov nedohľadných. Háje posvátné s tajomnou hudbou sovrely nás v objatí. Posvátné šero objalo srdcia naše božským nadšením mystické vlny prelinaly duše naše a zraky sálaly svätým ohňom — Pozdravujeme Livot: Mladosť a krásu, Prostotu, Voľnosť prírody a človeka. Skloňte korúhve pred majestátom Mladosti a Krásy, Prostoty, Voľnosti, Dokonalosti! Skloňte korúhve pred ránom života, ktorý vyviera z vás, pred láskou života, pred láskou človeka . . . Sklonily sa zástupy brdiov nedohľadné, sklonily sa štíhle kamene mladých lip, zastavily sa pramene v svojich brehoch, ožiarily zelené šero posvátných hájov hviezdy, koriace na čelách žien s náručiami kvetov — a my sa moalili: Spievame Chválu Hviezaam, Ktoré dnes v noci Z lásky božského Slnca a Zeme sa naroaúy. Pozdravujme vz Soievame Chválu Hviezdam Rozsvieteným Na čelách našich žien. Objímame Obzory tisícami svojich rúk, Milujeme Tisícami svojich srde Zwot, Studnice naplnené Sú oči naše, Harmonie vonných ruží Sú duše naše, Sme svetlo Modré, rudé, červené, Splyneme V Slnci, v objati, v harmónii Jata . . . Košice, v maici 1923 BOLESLAV BRATISLAVSKY A dlho trval pôst... Už sme ani nevedeli, necítili, že sa postíme... Slovenská duša bola sklesla, vysušená hladom... Ale boli sme vytrvalí, vedeli sme bolesti trpieť — bez placu, len co občas zdvihla sa tvrdá, upracovaná päsť a zakvilila dumná, mesiánská pieseň... Agonizovali sme... Boly však chvíľky, mocné záchvevy spútanej duše, keď smelo a odhodlane sme pozreli do tváre vraha — ale vysilený genius opäť-klesol, škrípajúc bezmocne zubami Húževnatá je slovenská duša. Mnoho vie zniest... Je posvätená, otužilá dlhým utrpením k asketizmu... Nemým skutkom drieme y nej.sila pre ďalší, pre večný život národa.. V dňoch čierneho pôstu nad tou mrtvotou zotročených duší s času na čas prichádzajú proroci... Národ pretiera si oči, napína sluch a naslúcha veľkým slovom z úst svojich prorokov Hľa! prichádza prorok syn Tatier a volá mocným, veriacim hlasom: „Hotoví buďte; přijde ešte velikých múk Piatok veliký, Ešte raz zruknú besom vrahovia slobody, Europou rozlietnu sa zúfalstva kriky, — A ’potom? — potom slávte velikonočně hody! —“ Národ počúva plamenné slová svojich prorokov a verí... Viera ho živí, viera nedá zahynúť hŕstke ľudu veľkej slovanskej rodiny, zaplavenej cudziackym divokým morom ... ... A prišiel ten „velikých múk Piatok Veliký ...“ Národ hnali katani na Golgothu Chceli skončiť svoje čierne dielo v potope krvavej... Chceli národ ukrižovať... A visel už i na kríži... a mnohí si mysleli,'1 že „dokonané je i.: Synovia slovenských matiek umierali v svete šírom za cudzie záujmy... Trpeli, bedárili,| hladovali slovenské deťušky-sirôtky... Rástly bez tatíčkov-živiteľov ako šípkové kríčky pod stráňou — nepěstované, nešľachtené ... Nebolo smilovanie pre synov slovenských matiek... Korbáčovali ich na jatku ani stáda dobytka... Hnali ich do krvavého boja proti vlastným bratom... Jedni z nevedomosti poroby vekov umierali, bili sa statočne v cudzích službách... Bili sa za zbabelcov tatarského plemena... Chudáci drahí — naši... Druhí s tupou resignäciou, so skleslou, beznádejnou dušou išli, išli tam. kam ich osud niesol, kam ich hnala brutálna sila... Išli a nevideli — hrozná skutočnosť hnala ich do zúfalstva: „Kde, kde ie spravodlivosť, kde je pomoc, kde spása...!“ Mnohí hynuli z nich na tom nekonečnom úteku z drápov strašného Molocha svojou duševnou katastrofou, iní odvislí na šibeniciach ... Úbohí, veční dezertéri, duše bez pokoja, neznámi mučeníci... A zase druhí, duše pevné i povedomé — s tuhou nezdolnou po pomste, utekali k bratom, utekali do zátišia, odkiaľ bolo možno obrátiť bodák do pŕs vraha... To boly jednotky, z ktorých rástla, rástla armáda( bojovníkov" za slobodu ujarmeného národa... To boly základy, na ktorých vyrástla naša samostatnosť... Doma, v domove, ktorý sme nesmeli pomenovať naším, bolo k smrti smutno, ústa národ nesmel otvoriť, pravda bola zúrivé prenasledovaná Národ visel na kríži múk... Mnohí beznádejne šeptali: „Dokonané je...“ a skláňali hlavy na prsia... Druhí však verili, verili ústam svojho proroka, že po Veľkom Piatku prídu veľkonočné radosti... Ich vieru posilňovaly i tajné chýry, ktoré lietaly ticho, tlumené od Krkonoš k Tatrám ani íaštovienky prinášajúce predzvesť rozkošnej Vesny... Lietaly, krúžily nad bratskými národmi a rozprávaly živé pohádky o našich rytieroch, junáckych synoch slovenských a českých matiek, ktorí priletia čoskoro zpoza hraníc, pošliapu, vykynožia nepriateľov našich a vydobyjú národu slobodu Dostalo sa to do ušú tyranom a vtedy ešte ukrutnejšie prenasledovali národ ... Nadávali mu do vlastizradcov... Ženám, deťom — odpierall právo na chlieb. Hovorili: .JWáte synov a otcov vlastizradcov, ktorých čakajú šibenice a vás vykynožíme hladom “ Ale márne bolo zúrenie katanov... Žalár, ktorý nás svieral vo svojich dusných útrobách — začal prašťať... To naši junáci kráčali na bitevných poliach od víťazstva k víťazstvu s vlajúcimi národnými prápormi ... Zmučený národ sňali s kríža ... Vliekli lío do hrobu........Zrádci! Zrádci! Zradci!“ zavýjali nastrašení hrobári okolo nás Hej! ale vtedy — zatmelo sa nad hlavami otrokárov, zaprašfaly hromy, blesky švihaly do očú zmlklým vekom a zem sa triasla rozkošou... To naše legie převalily sa cez hate nepriateľov a ako voda hnaly sa oslobodiť svojich A národ vstal z mŕtvych’... Slávil „velikonočně hody“ s radosťou velikou, ako to bol prorokval jeho básnik-prorok — Andrej Sládkovič... Opájal sa národ slobodou... Niet divu dlho sa postil, dlho hladoval po voľnosti. A v sladkom omámení zprvu zapomínal na ťažkosti samostatného života, na vlastnú zodpovednosť pred svetom, na nepriateľov, ktorí škúlili so všetkých strán a číhali na slabosti. Však prežil, prebojoval národ všetky zkúšky víťazne . . . Dielo oslobodenia dovršujeme, A keď duch svornosti, bratstva a lásky zavládne celým našim národným životom, keď hospodársky sa povznesieme nad živly nepriateľské — dielo oslobodenia bude dokončené. Radujme sa však . . . Veľká noc je symbolom nášho zmŕtvychvstania, je srdcu nášmu najbližším sviatkom, lebo nás upamätáva na víťazstvo našej svätej pravdy Vstal z hrobu . . . Žije Pravda . . . Hallelujah! Sláva! Košice, v marci 1923 Veľkonočné reflexie. ANTON STRAKA: V plnom prúde jara slávime Vzkriesenie. V prírode sa hlási k životu novému to všetko, čo v zime zdálo sa nám byť mŕtve — to samé symbolizuje i cirkevná slávnos/ Vzkriesenia. Jaro-Vzkriešenie, jak nádherné to vyobrazenie životnej sily a tuhy, ktorá topí sňah, láme ľad, rozohrieva chlad! I u nás, na Podkarpatskej Rusi, túžobne čakáme jaro! I vnás žije túha vidieť jarné, oživujúce prúdy v rusínskych srdciach! i my čakáme Vzkriesenie — vymanenie sa z národnej otupělosti, čakáme nové, hospodárske prúdy v rusínskom národnom živote! čakáme jaro: zápal slnca slovanskej lásky, hrdinnosťi a sebavedomia! Život v prírode znamená spoluprácu všetkých síl! Znamená neustálu činnosť, v ktorej rovnako vážnu úlohu hraje každý najmenší atom. Z drobnej spoločnej práce buniek pozostáva život veľkolepej prírody, táto neviditeľná práca udržuje celý svet v jeho behu! Kedv prídu i atomy národného života k tomuto vedomiu vážnosti a zodpovednosti? Kedy somknú sa sily v jediný celok, aby tým effektívnejšie mohly zasiahnuť do behu života celého národa? Hlavne rozhárané kultúrne a hospodárske pomery v rusínskom národnom živote vyžiadujú radikálneho zakročenia a to hlavne so strany samotných Rusínov! Jak rádi by sme boli, keď by — sťa jarné zelené púčky — objavila sa materinská rusínska reč v rusínskych kruhoch! Aby tí ľudia, ktorí sa verejne chvástalů so svojou rtľs-ínskosťou, ich manželky a deti tiež všade a verejne sa priznali k svoje.' reči a pritúlili k sobe rusínštinu na miesto dnešnej maďarčiny! Jak veľmi je toho treba, aby nad Podk. Rusi, nad rusínskym národom, zavanul čistý, slovanský duch! Aby tá slovanskos/ presiakla celú ich bytosť a hľadala všade dôstojného výrazu! Aby rusínska tlač, literatúra, divadlo, umenie a všetko, čo je z ich duše, čo je slovanské, našlo nových mecenášov. To je naše, ostatné Všetko je Jaré — Vzkriesenie«