Slovenský Východ, marec 1925 (VII/49-73)
1925-03-01 / No. 49
Ročník TU. Čís. 44 T Košiciach, v nedeľu 1. marca 1925. Jókaiovi oslavovatelia. Otakar Lebloch, Oslavy stého výročia narodenín maďarského románopisca, novinára a politika M. J ó k a i a na slovenskej pôde v Komárne a na iných miestach republiky československej malý okrem svojej kultúrnej dôležitosti tiež politic kopr opagačný význam pre našu vládu. Fakt, že na slovenskej 'pôde, temer na samých hraniciach maďarského štátu mohla sa konať oslava, na ktorú pripustený bol celý rad delegátov z Maďarska a že nebrániliimp rítom n í zástupcovia štátnych úradov v politických prejavoch, namierených nepokryte proti nášmu štátu, je tak význačným svedectvom pre našu mierumilovnú politiku menšinovú, že by sa ho malo použiť pri najbližšom medzinárodnom kongresu menšinovom. Prípad zneužitia nášho slavianskeho pohostinstva budapeštianskymi delegátmi v Komárne opakoval sa konečne tiež na iných miestach. V Užhorode bola předčítaná pri oslave Jókaio vej báseň, ktorá zapáchala vyslovene i r e d e nt i zm o m. Ani v Užhorode nebolo předčítáme tejto iredentistickej básne rušené prítomnými zástupca mi štátu. Je po oslavách Jókaiových a politické zkušenosti z nich nebudú nám na škodu. Bolo by priveľa detinské žiadať po vládnom. režime v Maďarsku, aby sa rovnako takýmito rytierskym spôsobom zazachoval k niktorej národnej oslave slovenskej menšiny v Maďarsku. V československej republike žije na 700 tisíc Maďarov, teda temer raz toľko, ako Slovákov v Maďarsku, žijú plným životom politickým a národným, majú svojich zástupcov v snemovni .a senáte v Prahe, svoje politické a odborné časopisy, majú u nás školstvo, na mnohých a mnohých miestach bohatej šie vybav, ako Slováci — na východnom Slovensku potrebovali by sme hneď najmenej sto ľudových škôl — Maďari v našej republike dostávajú pôdu, ktorú by od svojich magnátov a vládcov neobdržali ani v ďalšom tisícročnom období veľkouhorskej ríše, majú židovský obchod, priemysel a kapitál na Slovensku na svoje strane, hospodársky, sociálne i duchovne stále ešte držia v područí malého neuvědomělého slovenského človeka, sú teda za opatrení všetk ý m m o ž n ý m, že im to plným právom závidí maďarský bedár z pusty, ale napriek tomu všetkému vodcovia Maďarstva na Slovensku kričia do sveta o utláčaní Maďarov československými vládami, posielajú do Budapešti falošné fermany a štatistiky a pokúšajú sa pred svetom očemiť našu demokraciu. Keby mohol Jókai prijsť dnes na SI07 vensko a do Budapešti medzi svojich súrodákov, zahanbil by sa z celej svojej liberálnej duše za dnešné s m ý š ľ an i e a činy Maďarstva, preložil by svoj časopis z horthyovského sídla do Komárna, aby mohol byť čo najbližšie Budapešti a tepal by znovu magnát-stvo a reakciu a boril sa za d e m o k r a t i c k ú rovnosť utláčaných s doporučoval československej vláde \ Prahe, aby bola rovnako tak nemilosrdná, ako je vládny režim horthyovský v Maďarsku voči úbohej slovenskej menšine, doporučoval b,y p r i b i č e v ičovskú ráznosť, lebo len v tejte zásade videl by jedinú možnosť k ľahšiemu dorozumeniu sa Československa a Maďarska a týn: záchranu maďarského národa pred reakciou, úpadkoxr a zánikom. Československá vláda v zásadách j ókaiovského liberalizmu dovolila príchod delegátov „Prebúdzajú-S a a r br ü c k e n, 28. februára. Včera odpol. srútila sa stavba sklárne a pod svojimi "treskami pohrobila robotníkov, stavajúcich práve taviace pece. Do 7. hodiny večer vytiahnutých bolo z trosiek 7 mrtvých a 16 ranených. Ďalší robotníci sa hľadajú. rich sa Maďarov” z Budapešti 11a slovenskú pôdu, ale maďarský hosť mal v sebe priveľa horthyovskej nenávisti a habsburgovskej krvižížnivosti, kým aby sa nám poďakoval za naše pohostinstvo jókaiovskou tolerantnosťou, Československá vláda nemohla pádnějším spôsobom osláviť pamiatku Veľkého rodáka komárňanského, maďarskí oslávovatelia nemohli sa zase odpornej šie spreneverí ť zásadám Jókaiovým ako svojimi iredentistickými výstupy v Komárne a Užhorode:. Nemecký ríšsky prezident Ebert - mrtvý. Po ztrate, ktorú utrpela sociálna demokracia i štátny život Európy úmrtím ministerského predsedu Brantinga, odchádza druhá vynikajúca postava z dejín politických rokov: ríšsky prezident Ebert. posledných Povojenné prevrate postavily tohoto muža životnej húževnatosti, agitačnej schopnosti, značnej duševnej potencie na miesto najdôležitejšie. Na mieste, kde stály po päťsto rokov rody Hohenzollernov kde ešte pred desiatimi rokmi hřmely hrdé slová nemeckého šovénstva, zasadol ako rfSsky prezident muž z ľudu, muž sociálne, ľudsky cítiaceho srdca, ktorý pp desaťročie stál v boji proti dynastii, na ktoréj troskách stanul ako štátny kormidelník, povolaný tam vôľou ľudu ako prezident veľkej ríše, ktorú práve ono nemecké šovénstvo a pruské junkérstvn vedelo prerodiť svojou neudržateľnou diktaturou a duchovným absolutizmom, presiaklym myšlienkou najpustejšieho imperializmu a zdolania ostatnej Európy. Dnes ešte nemožno prehliadnuť ztrátu, ktorú demokracia celej Európy odchodom ríšskeho prezidenta, ako reprezentanta nového ducha, ktorý v najbúrlivejších dobách povojenných postavil hate monarchistickým snahám šovinistického Nemecka. V tom je jeho najväčšia význema, že vedel pre svoju činnosť získať sympatie celého pokrokového Nemecka a o. statnej Európy, ako bolo vidno z hlasov tlače už po čas jeho onemocnenia. Nemecko vedy, politiky, organizácie nemalo muža, ktorý by v rozháraných dobách bol tmelom národného vedomia, prýštiaceho ž poznania moderných názorov svetových o demokracii a sebeurčení. Nemalo ho v tých vrstvách, ktoré po desaťročia reprezentovaly duševný výkvet Nemecka, ktoré tvořily jeho širokú a rozvetvenú kultúru a vedeckú silu, nikto nepostavil sa otvorene za idey * nového sveta a musel to byť chudobný syn, sám sedliak, politický vodca nemeckej sociálnej demokracie, ktorý zachraňoval ríšu od zkázy a chaozu. V historii povojenného Nemecka bude mu vyhradené iste miesto najčelnejšie. Praha, 28. februára, tl príležitosti úmrtia prezidenta Eber ta poslal prezident ČSR. súst rastu ý telegram ríšskemu kancelárovi dr. Lutherovi. Minister zahraničia dr. Beneš navštívil J. Exc. nemeckého vyslanca Kocha, aby mu menom vlády ČSR. vyslovil najhlbšiu sústrasť. Viedeň, 28. februára. Spolkový prezident dr. Hainiseh poslal vdove po prezidentovi Ebertovi sustrastný telegram. Spolkový kancelár dr. Ráme poslal sustrastný telegram ríšskemu kancelárovi dr. Lutherovi. Paríž, 28. februára. Parížske večerníky prinášajú zprávy o úmrtí ríšskeho prezidenta Ebert a a vravia, že odchádza vo chvíli nadmieru kritickej a že by to mohlo mať následky. Je treba zvláštnej obozretnosti v tejto dobe. Francúzska tlač jedmomyselne oceňuje jeho veľký význam. Podľa zpráv, ktoré došly, vyvolalo aj v Anglii jeho úmrtie ocenenie jeho osobnosti v tlači, lebo tešil sa tam veľkej vážnosti js. — P r a h a, 28. februára. — Výkonný výbor čsl. soč. dem. strany zaslal dnes večer soe. dem. strane nemeckej republiky tento telegram: Veľký a nesmierny je úder, ktorý stihol nemeckú sociálne demokratickú stranu. V najhlbšom smútku spomiename dnes nezapomuteľného súdruha, ktorého dôvera ľudu viedla od sedliackeho pluhu až k prezidentskému stoku nemeckej republiky a diela, ktoré vykonal pre oslobodenie nemeckého národa, pre vec medzinárodnej sociálnej demokracie a pre upevnenie republikánskej myšlienky. V úradoch a správenemeckej republiky muža beznáročnejšieho, silnejšieho a vernejšieho. K úmrtiu súdruha posielame bratskej strane najhlbšiu sústrasť. Za čsl. soc. dem. stranu Hanoel. Němec, Marek. Prezident Ebert narodil sa 4 novembra r. 1871 v Heidelbergu. Bol syn chudobného krajčírskeho majstra a sám Určený bol svojím otcom na sedliactvo, ktorému sa aj venoval. V 28. roku veku svojho dal sa zapísať do Sedliackeho s väzu, kde začal byť činným členom v prospech maloroľníctva. Roku 1906 bol zvolený do predstavenstva soc. dem. strany a r. 1912 do ríšskeho snemu nemeckého. Tam pracoval na známej mierovej rezolúcii z r. 1917. Berlin, 28. februára. Ríšsky prezident Ebert zomrel dnes ráno o 10.lt hod. bez toho, že by bol nadobudol vedomia. Pri smrteľnej posteli diela pi Ebertová, jeho zať a št. sekretár Leisseatcr.' Katastréfa ^r§ stavbe taviacich peci v Saarbrücken, Za 80 hal. Bofševizáciou proti boľševizmu. Zdá sa, že i v politike môže delenie pokračovať do nekonečna, práve tak, ako v prírode. Socializmus sa rozpadol na demokratickú pravicu a’ komunistickú ľavicu, teraz sa zase komunizmus začína deliť na krýdlo pravé, kompromisné a oportunistické a na krýdlo ľavé, dogmatické a radikálne boľševické, čo sa v posledných dňoch prevalilo u nás v. československej sekcii III. internacionály, nie je ovsem zjav ojedinelý. K podobnému štepeniu došlo už temer vo všetkých národných stranách komunistických, a možno už tiež dlhšiu dobu sledovať v samom ústredí v Rusku, kde v Trockém a trockizme bolo práve odsúdené niečo podobného, jako u nás u Bubníka. Osud komunizmu spočíva akiste hlavne vo vývoji vecí v ústredí, smerodajne pre budúci vývoj komunizmu bude, či rudá Moskva zostane stáť pevne a Exekutíva nevypadne z rúk Zinovjevových. V Kremlu neztratili tiež naozaj ani okamihu, aby celou svojou autoritou podopreli tunajšiu filiálku. Ledva že došlo do ústredia vylíčenie tunajších udalostí, bola hneď odoslaná depeša, schvaluj úca úplne vylúčenie shnilých elementov a prikazujúca všetkým komunistom, aby zanechali akýchkoľvek súkromných snáh a názorov a podrobili sa bez šomrania rozhodnutiam ústredného výboru. To je vrava celkom jasná a inú ani nebolo možno očakávať. Moskva potrebuje poslušných nástrojov a vôbec nie kritikov a reformátorov, hoci by malí najlepšie úmysle. Naj vyššou etnosťou riadneho komunistu je poslušnosť. Kto chce dnes byť boľševikom, musí vedeť poslúchať ani stroj. Opozícia v strane komunistickej prisahá na svoju pravovernosť a uisťuje, že jej ide len o vykynoženie niektorých korupčných a nemravných zjavov v strane, naproti tomu politbyro očisťuje stranu od „voľných mysliteľov” a „nacionálov”, ktorí chcú zaviesť československý komunizmus na scestie pozitívnej politiky. Nemohlo byť pochyby, kde budú sympatie a mocné vlivy Moskvy. Podozrenie z kacírstva a příchylnosti k vlastnému národu a štátu je pre ňu vždy ťažšie, ako podozrenie z voľákych pokleskov proti ,,meštiackym pojmom mravnosti”. Teraz záleží všetko na tom. či budú mať pravičiari dosť odvahy, aby išli až do posledných dôsledkov, aby sa vyhlásili i proti Moskve s jej terajším zinovjevovský smerom a tyranickým vedením, aby sa vyhlásili po prípade i. za nekomunistov. Záleží na tom, či pôjdu bez rozpakov za Bubníkom a Warmbrumom. Opozícia v komunizme musí si ujasniť, čo chce a musí mať na čele ľudí rozhodných a charakterných. Na tom závisí, či terajšia kríza sa vyvinie až k úplnému rozkladu komunistickej organizácie a či secessia pravého krýdla nadobudne väčšieho významu, ako majú podobné dizidentné útvary vo Francúzsku alebo Nemecku. Je radno ukladať si pri hodnotení vnútorného procesu v československom komunizme s vyššieho hľadiska prospechu štátneho celku žatým mnoho rezervy. Toľko je však isté, že pomery v strane sú zrelé k prevratu a že dnešné ľavé vedenie je úplne neschopné. Nech už konečne výsledky budú akékoľvek, je už dnes každémn jasno, že s československým robotníctvom niet možno zachádzať tak ľubovoľne jako s negramotnou masou, že nášmu človekovi, aj keď zapadol do komunistickej organizácie, nie je ľahostajná bezpečnosť vlasti a že český a slovenský robotník nenechá sa komandovať hoc j akým me-