Slovenský Východ, január 1926 (VIII/2-25)
1926-01-03 / No. 2
SPVEdSCi MOTOĎ Bočník VIII. Čís. 2. V Košiciach, v nedďn 3. tanára 1926. Za 80 hal. Poznáváme sa. Košice, 2. januára. Podobne a.ko vianočné i novoročné čísla časopisov slovenských i českých priniesly rozličné příležitostné úvahy, týkajúce sa nášho politického života, s ohľadom na Slovensko i íceliú republiku. Potešujúcim príznakom väčšiny týchto príležitostných úvah je vecne (triezva a nesentimentálna rozvaha, letora najlepšie dokumentuje vážnosť snahy cieľom zábezpeky všeobecného prospechu. Jedine Hliníkov „Slovák” ani pri tejto príležitosti neprejavuje dosť dohřej vôle, hlásajúc titulom úvodného článku „Nový rok — staré boje...” Na.inom mieste ten istý časopis pod titulom („Šťastlivý ' nový rok”, tvrdí, že Slovákovi chýba k jeho úplnému šťastiu sloboda a sp-oikojmosť a preto vraj jedine autonómia môže »ubezpečiť pokoj medzi dvomi bratmi, lebo Ikaždý chce vraj gazdovať na svojom. V poiferaSovaní sa vraví, že vraj nikomu ani z ďaleká nenapáda, aby z autonómneho Slovenska boli vyháňaní dobrí Českí pracovníci, pretože ’sú Česi. Na inom mieste sa volá: „Česi kde sa rútite?” a vytýka sa, že vraj postup Čechov voči Slovákom je násilenstvo a oktroj. Samozrejme, že sa to povedá paušálne, hoci v minulom článku, ktorého pisateľom je Ondr j Janček sa vraví: „český národ si ctím a vážim lebo roztržky robia iba naši a Českí centralisti, ktorí chcú sami panovať.” Kto potom to myslí úprimne? Takí sú hlinkovej! Zato iný autonomistický časopis, martinské „Narodíme Noviny”, prejavujú aspoň dobrá vôľu, priznávajúc, že najnovšie prejavy koaličných politikov slovenských i českých nasvedčujú že sa približuje obnovenie vzájomnej dôvery na podklade spravodlivej dohody a bratskosti. Medzi iným sa tu píše: „Sedem rokov učili sme sa k sebe privykať. Poznávali sme obapoľné svoje dobré stránky a poznávali sir Ä i svoje chyby. Ťažké problémy zapríčiňuj-Mdiferencia v názoroch, uplatňuje sa fcorúcolÄhosť a potom i nevôľa. Talk sa stáva, že„ K^údamc na jasné stránky a tmavé Vymkaiu .aTM*.-!»,,v, c v „iNzuroírn„,_ ..Xenníku” uvažuje dr. Ivanka o idei československého národa a vyslovuje sa medzi iným v tomto smysle: „My Slováci musíme s Maďarmi a Nemcami ešte ďalej bojovať a ešte dlho bojovať, kým zabezpečíme 'československý štát a v ňom našu národnú felobodu. Preto, keď sa my Slováci chceme národne zachrániť, musíme sa spojiť s Čechmi vo sväzku čo najužšom, najtuhšom a najvernejšom. Nie je otázkou, či sme my Slováci a Česi jedom národ, alebo dva národy, ale: či chceme byť jedným národom. Odďaľovať sa od Čechov, rozširovať diferencie medzi českou a Slovenskou rečou kážu nám iba naši nepriatelia. Mnohí snáď povedia, že sa nevzdajú slovenskej reči ani slovenského svojrázu, avšak jednota československá neohrozuje ani jedno ani druhé, keďže je správne chápaná. A od správneho chápania československej jednoty závisí i jej rozkvet a upevnenie.” „Slovenský Národ” obrátil sa na popredných slovenských politikov s dotazmi v tom fernere, ako spojiť rozdrobený slovenský národ (Výstižne odpovedal dr. Dérer, ktorý v podstate vravel: „Či sme jedom, alebo dva národy, túto otázku rozriešila ústava našej republiky. Sme národ československý. To však neznamená, že Sa zo Slovákov majú stať Česi. Naopak. Ústavné zákony pozdvihly slovenčinu na výšku štátnej reči v celom štáte a na Slovensku výlučnou trečou úradov i škôl a iných verejných isnšti- Itúcif. To sú základy, na ktorých môže budovať každý statočný Slovák, či už je smýšľania československého alebo separatistického. Prestaňme sa však už škriepiť o čiarky. Kapitolou pre seba je prejav spisovateľa Tido Gašpara v „Ľudovej Politike”, ktorý o- Knačuje československú spoluprácu ako most k pravej slovenskosti a medzi iným píše: ..Burina zla, ktorá tu dnes bujnie a hrdúai jarinu (slobody, ssaje korene živiacu vlahu väčšinou ešte vždy z močidla tomto močidle odmokaly starej našej zkázy. V národné vlastnosti Slovákov ktorí potom vo veľkom odnárodňujúcom prúde minula nasiakli vlastnosti,ami cudzej mentality, narafičenej priamo s ničiacim úmyslom proti všetkému, čo zachovalo ísvoj slovenský pôvod. A málo čo ho zachovalo ... Veľké smradľavé ‘ močidlo' v chotári (slovenského života preinačovalo Slováka v nepriateľa Slovákov. Do močidla našej* národnej žhumplovamosti dnešných poblúdilýoh otravnými heslami opojených Slovŕ’-ov, lákajú světlonoše starej tmy, svetlonose mátožného ducha odrodilstva, aby ich zavliekli v trasovisko tu ostavšieho zla. V minulosti převážná väčšina slovenskej inteligencie sa zo svojej slovenskosti celkom vyzvliekla,. menšia čiastka zachovala si slovenskosť ako so odné hŕby, na ktoré navliekla náter vtedajšieho prúdu a len celkom maličká čiastka vytrvala- verne ... Preto dnes dosiaľ pravých Slovákov je málo a o slovenskej národnej minulosti., dunstu nemajúci IV,• dia bojujú dnes za udržanie ich okyptenej slovenskosti a potupujú všetkých, ktorí vychodia z československej tradície.” — Tento prejav vyvrtá akiste veľké-pobúrenie ná strane týcK ktorým je adresovaným. avšak tiež uspokoieni®' pravoverných. Moww rok y pána presidenta w Lánoch. Blahozelaüie žlenov diplomatického sboru, vlády, zástupcov parlamentu a armády. § Praha, 2. januára. — Predovčerom, na Nový rok dopoludnia bolo u pána prezidenta republiky v Lánoch obvyklé novoročné slyšanie. Najsamprv prišli do Lán kancelár dr. Šámal, odborový prednosta dr. Weber a gener.'l čeček, aby prezidentovi republiky predniesli novoročné blahoželanie za kanceláriu prezidenta republiky. O 11. hod. dopol. prišli do Lán vyslanci francúzsky pán Couget a anglický pán Clerk, ktorí v mene pražského diplomatického sboru predniesli pánu prezidentovi blahoželanie u našej vlády poverených zástupcov cudzích štátov. Nato blahoželali v mene Národného shromaždenia československej republiky predseda poslaneckej snemovni Malý petr a predseda, senátu Donát, ako aj menom československej vlády ministerský predseda dr. švehla. Po nich predniesli blahoželanie za čsl. brannú moc minister Národnej obrany Stříbrný, náčelník generálneho štábu generál Syrový a generál Mittelhauser, súčasne s holdom našej armády. Pán prezident poďakoval všetkým, ktorí k nemu prišli predniesť mu svoje blahoželanie, veľmi srdečne a sotrval s každým chvíľu v rozhovore. Rumunská korunný princ Carol g?iek©§ §3 tróny. Dedičom trónu prehlásený bude vnuk kráľa Ferdinanda. Neshody otca so synom. — Senzačná demisia. Re. Bukarest, 2. januára. — Korunný princ Carol zaslal svojmu otcovi kráľovi Ferdinandovi z Bernu vo Švajčiarsku, kde sa teraz zdržuje, list, ktorým sa zrieka následníctva trónu a zároveň všetkých práv a výsad Sena kráľovskej rodiny rumunskej. Kráľ túto rezignáciu prijal v korunnej rade, ktorá sa konala na zámku Peleši, vyhlásil, že dedičom rumunského trónu stane sa jeho vnuk, princ Michael. Táto zpráva nebola v rumunskej verejnosti žiadnym prekvapením. Už dlho sa vedelo, že medzi kráľom Ferdinandom a jeho najstarším synom Carolom je pomer veľmi napnutý a že medzi otcom a synom dochádzalo veľmi často k prudkým slovným srážkám. V. zasvätených kruhoch sa dokonca vraví, že korunný princ Carol zosnoval pred nejakým časom proti svojmu otcovi hotové sprisahanie, ktorého cieľom bolo, prinútiť kráľa k rezignácii. Kráľ o tom zvedel a tak korunnému princovi nezostávalo inšie, lež aby sa nárokov na trón zriekol. F. Paríž, 2. januáira. — Noviný zaoberajú sa abdikáciou rumunského korunného princa Carola, ktorú pripisujú jeho politickým a osobným rozporom s členmi kráľovskej rodiny a aj s ministerským predsedom Bratianu, s ktorého politikou princ Carol vraj nesúhlasil a ktorého máme vraj sa pokúšal nahradiť vodcom opozície generálom Averescu. Carol chce sa rozsobášiť so svojou manželkou Helenou, bývalou grécku princeznou a oženiť sa poznovu so svojou skoršou morganatickou manželkou Zidy Labrino, dcérou rumunského generála, s ktorou sa — ako známo — oženil v r. 1918. Minister vojny Margarescu podal demisiu, pretože jeho rezort bol obvinený z neporiadkov pri (objednávkach holandských lietadiel. Do tejto záležitosti je vraj zapletený aj princ Carol. Parlament sa bude zaoberat touto aférou v pondelok súčasne s prejednávaním abdikácie princa Carola. Princ Carol, ktorý požiadal kráľa, ^»y mu bolo udelené občianske meno, vysťafi^e sa do švédska. Dcéra Dôsledného ruského cára Mikuláša II. v Nemecku. Záhadná cudzinka. — Bývalý osobný lekár cárov v Berlíne. Tajomná záležitosť. N. Berlín, 2. januára. — Pred niekoľkými dňami prišla sem záhadná cudzinka a ubytovala sa v jednom poprednom hotelu. Do knihy cudzincov sa zapísala ako pani Aglaja čajkovská a ako rok svojho narodenia v apísala letopočet 1900. Kde sa však narodila, to nechcela udať. Pani čajkovská, nevšedne krásna to žena, potom ochorela a musela byť dopravená do sanatoria. Z celej Európy prichádzajú teraz do Berlína zástupci najvyššej ruskej šľachty, aby sa osobne presvedčili o jej zdravotnom stave. Tiež bývalý osobný lekár cárskej rodiny Dr. JOZEF BEČKA: Fedor Sotogvb — básnik ruského živote. Okrýdlené slová „čičikovština, oblomovština, raskolnikovština”, sú známe každému priemernému čitateľovi. Sú to typy, ktoré žijú, i keď ich tvorcovia dávno zomreli. Podobný typ vytvoril i Fedor Sologub vo svojom románe „Malý běs”. Peredovština stala sa známa po celom Rusku. Stala sa predmetom kritických rozborov a mnohých vážnych sporov. Sologub stal sa nielen slávnym autorom zvučné meno mal už skôr — ale i všeobecne známym. Sologub, vlastným menom Fedor Kuzmič Tetemikov, dnes šesťdesiatdvaročný, má v sebe mnoho typického z ruskej literatúry. Palčivé otázky o živote, zmätok, ktorý prinášajú tieto otázky, túhä po lepšom a smútok nad skutočnosťou, s tým všetkým sa stretávame u mnohých a mnohých ruských autorov. Ale každý z nich ináč na tieto otázky odpovedá a ináč sa snaží zobraziť život. Premiešanie romantických živlov s prísnym realizmom, ktoré tak často sa objavujú y ruš. literatúre, sú vlastne i Sologubovi. Je svojou podstatou romantik, blízky Lermontovu, ktorý súčasne nezaprof. Rudnež prišiel do Berlína a ujal sa liečenia pani čajkovskej. Všeobecne sa tu súdi, že chorá pani Čajkovská je dcérou zavraždeného ostatného cára Mikuláša II., ktorá náhodou unikla strašlivému osudu, ktorý stihol jej rodičov a súrodencov. Domněnka, že pani čajkovská je jedna z dcier cára Mikuláša II„ nabýva oprávnenia tiež skutočnosťou, že veľkoknieža Nikolaj Niko- Iajevič vyslal do Berlína svojho pobočníka, ktorý mu denne telegraficky hlási, ako sa nemocnej vedie. tvára oči pred skutočnosťou, ktorú zobrazuje rovnako jasne a presne ako Čechov a Gogol, a preniká do hĺbky ľudskej duše ako iný jeho učiteľ — Dostojevskij. Vie, že život nikdy nemôže odpovedať jeho snom, že je špinavý, ošklivý a zradný, nielen ruský provinciálny život, ale život vôbec. Taký je svet jeho hrdinu Peredonova, ale v takom živote nemožno žiť, musí byť niečo, čo človeka zachraňuje a povznáša z celej tejto špiny. Ako Dostojevskij hľadal oporu a záchranu v bohu, v ľudovom kresťanskom učení, v súcite s nešťastnými a nevere v očistu bolesti, tak Sologub nachádza východisko životného zmätku zbožněním krásy. Krásy antickej a čistej krásy nahého ľudského tela, nedotýkajúcej sa špinavej vlny života, a ten, ktorý vie to pochopiť, vyjde zo zmätkov očistený a silný. Toto je smyslom prvého jeho veľkého románu, ktorý uvádza teraz pražské nakladateľstvo S f i n x do českej literatúry v „Ťažkých snoch” vo sbiérke „Tridsaťkorunovej šerie románov” V hrdinovi románu, Loginovi, profesorovi v provinciálnom ruskom meste, popisuje Sologub zmätky svojej vlastnej duše, túhu po vybřednutí z planého a špinavého života, túhu, ochromovanú Príčiny kríze parlamentarizmu a demokracie. Novoročné číslo „Prager Presse” prinieslo osobitnú prílohu, obsahujúcu výsledok ankety, usporiadanej na otázku d príčinách kríze parlamentarizmu a demokracie. Ankety sa zúčastnilo 42 štátnikov a sociologov z celej Európy, ako í Amerických Spojených štátov, a to dvaja z Dánska., 7 z Nemecka, 11 z Anglicka, 7 z Francúzska, 1 z Talianska, ľ maďarský emigrant, 1 z Rakúska, 2 b Poľska, 1 ruský emigrant, 2 zo Švajčiarska, 3 z Amerických Spojených štátov a 4 z Československa. Medzi československými štátnikmi a sociológmi sú: minister dr. Beneš a profesori Macek, Svoboda a Weyr. Výsledok tejto ankety možno shrnút’ skrátka v tom smysle, že kríza parlamentarizmu a demokracie nie je v parlamentarizmu ani v demokracii, lež v nedostatočnosti každého ľudského zariadenia, poneváč absolutizmus, najmä v politike, je zásadne pochybený názor. Demokracia je prejav určitej autority a parlamentarizmus je jej nástrojom. To však neznamená, že by prvé, či druhé mohlo byť dakedy absolútne dokonalé. Tým menej môže to byť dokonalé, keď uvážime, že administratívna i vládna forma demokracie vyrástla na srúcaninách feudalistického štátneho aparátu a dosiaľ nepodarilo sa zdokonaliť túto formu tak, aby odpovedala ideálom modernej demokracie. Kríza je preto v parlamentnej technike a táto kríza prejavuje sa po vojne len zdanlivé náhle a nečakane. Demokratická vláda je možná iba ako spolupráca vládnucich s ovládanými' a preto, že pa vojne ztratila sa v širokých vrstvách i medzi jednotlivcami vzájomná dôvera, nebola možná ani nerušená spolupráca a tak sa stalo, že nedostatky parlamentnej techniky nápadne vynikly. Preto odstránenie kríze parlamentarizmu nie je otázkou demokracie, lež vybudovania správnejšej techniky vládneho a zákonodarného aparátu, ktorý dnes nedostatočne vyhovuje súčasným potrebám, lebo je ťažkopádny. Dnes správa štátu podobá sa správe priemyselného, alebo iného podniku, čím je táto správa dokonalejšia, tým lepšie prosperuje podnik a to je závislé nie tak od vynikavosti jednotlivcov, ako od spolupráce mnohých dobrých priemerných odborníkov. V obchodnom a inom pôdu j imaní podporuje konkurencia bystrosť prosperity skepsou a nedôverou v pokrok. Načrtáva tu široký obraz ruského života meštiackeho so všetkými jeho cnosťami a necnosťmi, ktoré nútia hrdinu i vraždiť, vraždiť nielen špatného človeka, inšpektora Motovilova, ale v ňom i typ všetkého špatného v živote. A Login a zachraňuje čistá láska prirodzenej, krásnej a tichej Ňuty Jermolinovej, jednej z naj krásnej sich ženských postáv v ruskej literatúre. „Beriem kúsok života hrubého a úbohého a tvorím z neho kúzelnú legendu, lebo som básnik”, vyznáva Sologub v predmluve ku svojmu románu „Tvoriaca sa legenda”. A oceňuje sa dobre, lebo nikdy v sebe nezapře básnika. Je majstrom verša; jeho básne — u nás temer neznáme — zdanlivé prosté a jednoduché, sú presýtené takou kúzelnou melodičnosťou a hudobnosťou, že najdeme málo im rovných. Básnikom je i vo svojej próze, v krásnych lyrických miestach, ktoré ovanú človeka ako dych jarného vánku a nútia čitateľa vracať sa stále k jeho tvorbe.. Takých miest najdeme mnoho v jeho „Ťažkých snoch” a celý román nesklame, lebo odhaluje hlbiny ruskej duše s istotou chirurga, pitvajúceho a obnažujúceho ľudské vnútro.