Živena, 1942 (XXXII/1-12)
1942-04-01 / No. 4
ZLATA DÔNČOVA U NESTORKY SLOVENSKÝCH SPISOVATELIEK (Pozdravenie osemdesiatpäťročnej Terézii Vansovej.) Často myslievam na tie chvíle. Bolo to dávno, ba vtedy, keď jar začala nazízať do dolín, trasúcich sa v predtuche života. Hory pozeraly zadivené na kŕdlik vrán, čo sa nasilu tisly z dolín bližšie k lesu. Slniečko sa nemohlo vymotať z objatia sivého závoja, lebo nad Poľanou visela hmla ako sivá plachtička. A my priam vtedy sme sa vybrali do Banskej Bystrice. Čas súci nebol, ale od nás do Banskej Bystrice je iba skok, lebo keď je tmavá noc, zapozeráme sa zavše tým smerom a vidíme dobre tuhú žiaru milého mestečka. A i národné piesne 0 Banskej Bystrici, jej maľovaných kasárňach a šumných chlapcoch počuť u nás na priadkach a na svadbe. Sme teda v akomsi poetickom príbuzenstve s Banskou Bystricou a jej pekným okolím. Od Hrona podúval ostrý vietor a Vansovej otvorený kraj, široký pás roviny sa zatemnieval v studenej vlne chladu. A predsa! Zabudli sme na zimu a prehŕňali sme sa v duchu v knihe Dr. Václavíkovej a premýšľali o žene, ktorá s Elenou Maróthy-Šoltésovou viedla malý kádrik Sloveniek národne povedomých. Vansovej kraj, Zvolenská Slatina je taká, akú ju pozorujeme v črtách a v prácach tejto múdrej panej. Milé miestka, hodné pietných rozpomienok. Tu sa narodila, tu po prvý raz uzrela šíravu úrodných nív, tu behávala bosými nôžkami a pri Slatinke na širokej lúke trhala záružlie, aby z neho uvila kytku alebo venček celý zo zlata. Tu vyrástla v pannu a tu snovala peknoduché myšlienky, ktoré neskoršie ukladala na papier, aby živila duchovne svoje vrstovnice. Spisovateľka Terézia Vansová! Terézia Vansová, ktorá v čase mojich štúdií často mi rozložila iskru radosti z napísaných prác. A dnes, keď sme sa vybrali k nestorke slovenských spisovateliek, bola som nielen spokojná, ale aj šťastlivá. Vlak letel šíravou doliny ako olovený vták, ale mne letel jednostaj pomaly. Iba keď sme sišli v Banskej Bystrici na malej stanici, zatlieskala som detsky rukami a obdivovala začudovaný Urpín! Uch! I tu je zima. Ľa, aj Hron sa hnevá. Čľapká o sputnané koryto akoby v jede, že slniečko toho roku bolo skúpe na poláskanie. Zato ja som sa zlomyseľne usmiala do zúrivých vlniek: — Milý pán Hron, veďže sa nedur! My sme prišli až hen z druhého konca pozdraviť ženu, ktorá je naším vzorom a ktorá i vtedy, keď bolo bežným „Tót nem ember", postavila sa na stranu svojho národa. Tak teda nabok zlosti! — Moje myšlienky vyslyšalo samo nebo, lebo 1 slniečko vykuklo zpoza chmár, osvietilo Urpín a partiu pri Hrone. Bože milý, čiže je tu len krásne! A krásne bolo naozaj, najmä keď je človek plný očakávania a neistoty, či sa mu splnia nádeje. Pohli sme sa teda pomaly smerom k Fortničke, kde býva pani Vansová. Len keby tej neistoty nebolo. Prijme nás? Mučily nás neprestajne obavy. Tak tu sme teda, vydýchli sme a ostali nerozhodne stáť. Na verande sa mihol čierny tieň, vrzly dvere. Doma sú! — Koho mám ohlásiť? — diví sa dievča v bielom čepci, lebo jej je iste čudná naša nerozhodnosť. — Och, reku, my len tak. Pokloniť sme sa prišli veľkej Slovenke. — Nech sa páči. Vošli sme dojatí a stáli bez slova. Vo veľkom kresle sedela ona, naša pani spisovateľka. Prijala nás vľúdne a tak, ako prijíma vo svojom dome matka svoje deti. A kým sa pretriasaly bežné otázky, zajalo ma čosi do sveta dobrých ľudí a dobrých skutkov, a ja som prežívala v duchu osudy hrdinov, ktoré plasticky vykreslila spisovateľka vo svojich dielach. Tu stála v tejto chvíli Sirota Podhradských, krotká, obetivá ale i hrdá Viola. Tu zúri besný pán Fekete a je tu s nami i Paľko Šuška. Sme tu všetci, lebo patríme vedno, patríme k tej, ktorú obdivujeme a ktorej sme tak veľmi povďačné. Postavy životných hrdinov obkolesily ma ešte mocnejšie, keď som sa zahľadela do múdrych očú spisovateľky. A dnes tak, ako aj kedysi dávno, keď som sa krčila pri malej olejke neskoro do noci nad jej spismi, prežívala som čistú radosť. Iba potom, keď ma z úvah vyrušila otázka, ušly odo mňa postavy hrdinov a ja som pozerala vďačne na milú tvár. I čudovala som sa, že pri takom vysokom veku zaujíma sa pani spisovateľka o všetko, ale najmä o tvorbu Sloveniek a ich zápolenie na poli vzdelanosti. 148