Dějepis a Zeměpis ve Škole, 1965-1966 (VIII/1-10)
1966-06-01 / No. 10
kovci na čele s Jánom Hollým a Martinom Hamuljakom odmietli spoluprácu so zástancami bibličtiny pri petícii vo veci slovenského cenzora a svoju pomoc pri vymáhaní slovenských politických novín Ľ. Stúrom podmienili zásadne tým, že budú vychádzať v slovenčine. Štúr, ktorý po návrate z Nemecka sa dostal na čelné miesto v slovenskom národnom hnutí, vyzbrojený a] teoretickými poznatkami, dotýkajúcimi sa problematiky spoločnosti a štátu (nemecká idealistická filozofia, hlavne Hegel), po hlbokej analýze slovenských i celouhorských pomerov prenikavým spôsobom postrehol nielen hromadiace sa problémy, vyplývajúce z týchto pomerov za meniacej sa celkovej situácie na prechode dvoch „vekov“, ale aj ich vzájomné súvislosti. Správne tiež usúdil, že je potrebné sledovať a riešiť ich zo slovenskej strany komplexne. Predovšetkým podobne ako predtým Hamuljak a členovia Vzájomnosti podrobil znovu z hľadiska snáh slovenského národného hnutia, nadobúdajúceho Už celkom zreteľne politický charakter, vážnemu skúmaniu všetky zložky slovenskej spoločnosti. Od vyššej šľachty nebolo možné — ako zistil — už nič očakávať pre slovenský národný život. Odcudzila sa mu aj takmer všetka nižšia šľachta — zemianstvo, ktoré len prechodne sledujúc vo svojej opozícii proti postaveniu vysokej šľachty vlastné záujmy, postavilo sa v prvej polovici štyridsiatych rokov 19. storočia v značnom počte (vyše 600) za slovenčinu. Neskôr však, keď slovenské hnutie sa zásadne vyhranilo na demokratických princípoch, odvrátilo sa od slovenského pohybu. Potešiteľné bolo, že inteligencia (zväčša kňazi, učitelia a drobní úradníci) hlásila sa k svojmu národu. Značné nádeje v národnom ohľade u Štúra a iných národovcov vzbudzovalo meštianstvo. Pospolitý ľud, trpiaci v jarme poroby a ponechaný zväčša sám na seba, veľa stratil a zameškal. Štúrovci dedukovali síce z toho kritické závery, ale pritom všetkom vkladali do ľudu najväčšie nádeje. Pevne verili, že v boji, ktorý naň čaká, pretvorí sa a zocelí. Toto celkové bilancovanie nad zložením a stavom slovenskej spoločnosti viedlo Štúra a jeho najbližších spolupracovníkov Jozefa M. Hurbana, Augusta H. Škultétyho, Sama B. Hroboňa, Jána Francisciho a iných venovať svoje sily predovšetkým ľudu a prispieť k jeho povzneseniu. V tomto smere našiel plné porozumenie u znova sa aktivizujúcich bernolákovcov. Široko programovaná drobná práca medzi ľudom viedla štúrovcov tým presvedčivejšie k prijatiu ľudovej reči za základ spisovného jazyka a tým aj k jednoznačnému a neodkladnému riešeniu slovenskej jazykovej otázky a s ňou i otázky národnej jednoty a samobytnosti Slovákov. Tak pod tlakom nových potrieb v rozhodujúcej miere sa završoval rad dôvodov za slovenčinu ako spisovný jazyk Slovákov a súčasne sa pozitívne riešil aj celý rad základných problémov slovenského národného hnutia a národotvorného procesu. Prijatím myšlienky národnej samobytnosti Slovákov a jej uvedením do života pomocou uzákonenia strednej slovenčiny za celonárodný slovenský spisovný jazyk (r. 1843) štúrovci vykonali zásadný historický krok v procese konštituovania sa Slovákov v novodobý národ, k zjednoteniu národných síl, ktoré obidva predtým oddelené tábory slovenských vzdelancov pokladali za základnú podmienku národnej existencie a jej záchrany v národnostnom boji. Zjednotenie v jazykovej otázke pokladali štúrovci iba za prvý základný stupeň k vyššej jednote národa, ktorou by sa prekonala jeho krajová a stavovská rozdrobenosť ako aj prízemný egocentrizmus jednotlivcov, pozostatky feudalizmu. Proti nim ako vnútorný tmel novej, vyššej národnej „pospolitosti“ usilovali sa napomáhať zmyslu pre potreby celku, uvedomelú vôľu jednotlivcov podriadiť sa záujmom národa a cit zaviazanosti, prejavujúci sa v rozvíjaní aktivity pre blaho národa. Takto zabezpečenou národnou integráciou národ bude náležíte spojený, spevnie a bude schopný rozvíjať vyššie formy života. Doriešenie otázky národnej jednoty aj do politických dôsledkov malo sa podľa Štúra podporovať aj organizačne, a to na centralistickom princípe. Nevyhnutnosť použitia tohto princípu Štúr v súčasných slovenských pomeroch odôvodňoval najmä vzrastajúcim náporom proti Slovákom a potrebou jednotnej taktiky a politiky v národnom zápase. Hoci medzi slovenskými vlastencami nebolo v tejto otázke zhody, Štúr aj proti odlišnej mienke iných usiloval sa dôsledne presadzovať v slovenskom národnom hnutí centralistický organizačný systém. Ale 1 napriek jeho húževnatej snahe v tomto smere nepodarilo sa mu zabrániť diferenciačnému procesu v ideovopolitickej oblasti medzi predstaviteľmi národného hnutia. Zjednotením Slovákov v otázke ja zyka a slovenskej národnej koncepcie na princípe národnej samobytnosti, čo bolo v súlade s objektívnym historickým vývinom, vykryštalizovala sa aj otázka vzájomných vzťahov Cechov a Slovákov. Všetka slovenská inteligencia okrem nepatrnej Kollárovej skupiny, ktorá dlho kolísala medzi češtinou a slovenčinou a napokon neprijala štúrovskú slovenčinu, postavila sa na platformu rovnosti obidvoch strán v týchto vzťahoch, čo podľa Štúra malo tým viac posilniť vzájomné vzťahy medzi Cechmi a Slovákmi ako opravdivý bratský zväzok a zabezpečiť tak čo najužšiu spoluprácu medzi obidvoma v Slovanstve najbližšími národmi. Z toho dôvodu štúrovská inteligencia nevidela nijakú opodstatnenosť útokov českých buržoáznych liberálov a slovenských kollárovských konzervatívcov proti uzákoneniu slovenčiny a ani takto vzniklá situácia nebránila im pokračovať v aktívnom kontakte s českým národným životom a jeho demokraticky zmýšľajúcimi predstaviteľmi. I keď nie tak zásadnými zmenami ako česko slovenské vztahy, menlivým vývinom sa rozvíjali aj vztahy Slovákov k ostatným slovanským národom, čo bolo podmienené viace rými činiteľmi. V období národného obrodenia tieto medzislovanské vztahy sa u porobenej slovenskej národnosti rozrástli do šírky i hĺbky v nebývalej miere a nadobudli pre slovenské hnutie veľký význam. Ale ani pritom všetkom sa tieto vztahy nevyhli istým kolíziám a problémom, najmä keď sa v prvej polovici 19. storočia začal vypuklejšie komplikovat pomer poľsko-ruský. Hoci od začiatku tridsiatych rokov po revolučných pohyboch za slobodu v Poľsku neobyčajne vzrástol na mladú, štúrov 345