Elán, 1940-1941 (XI/1-10)
1941-05-01 / nr. 9
Von /o skrytosti, na pole činov... (Memorandové výročie) Ked Ľudovít štúr začal budiť slovenský život a určovať mu úlohy i ciele, predovšetkým chcel zahlušiť slovenskú míkvosť a „nehýbavosť” z predchádzajúcich čias, aktivizovať podľa „ducha času” a nástojčivých potrieb prítomných i budúcich sily našej pospolitosti. Nerozžitý slovenský národný organizmus chcel preniknúť vystupňovanou tvorivou vôľou, z jednotlivcov spraviť celok, snahy každého člena národnej pospolitosti zamieriť na všeobecné dobro. A všetko toto vykonávať mnohostranne. „Keď sa do sporaduvania našich vecí lapiť máme, nemáme to robiť len na jednej strane, ale sa musíme všetkých strán života prichytiť; jedno s druhým je v tuhom spojení, jedno od druliieho sa zavíja a vzájomne na seba účinkuje (SNN, 1847, č. 163). Neuspokojiť sa pritom len akýmsi účinkovaním uzavretým, ktoré nezasahuje celok a nevydáva svedectvo o národe aj pred cudzími, ale „von zo skrytosti s našou slovenčinou”, volal Štúr a bičoval odvahu svojich: „Len do verejnosti so životom naším! Národ bez verejnosti svojho života nemá ešte miesta medzi národami a jeho život je len trhanie a mykanie sa po kútikoch. Preto von z kútov so životom naším a mužne s ním do verejnosti!” (SNN, 1847. č. 186.) Volania nezostaly bez ozveny. Zamretý slovenský život začal prudkejšie sa hýbať a stopy tohto hýbania bolo vidieť vo všetkých vrstvách národa. Účinkovalo sa v ľude, inteligencia plnila svoje úlohy, problém slovenský afirmoval sa aj v reláciách stredoeuropských. Vo vlastnom národnom organizme začal sa ruch a tvorba, Slováci vydeľovali sa ako samostatná jednotka v spoločenstve národov. Zakladaly sa spolky striezlivosti, hospodárske a osvetové, národ činnosťou kultúrnou a politickou začleňoval sa do ducha doby a vystupoval do verejnosti. Plť na Váhu, ktorá z Liptova r. 1847 viezla účastníkov na valné shromaždenie Tatrína do Nového Mesta a do Čaohtíc, bola ešte prisyuibolická, viezla celé Slovensko, ale ani nie o celý rok neskoršie, v revolučných pohyboch slovenských sa ukázalo, že plť slovenská sa zväčšila, na nej už boly zástupy, ktoré ozbrojené išly brániť národné práva. Proces vychádzania z kútov a zo skrytosti zachvacoval široké vrstvy. Logickou konzekvenciou a organickým pokračovaním týchto síl a snažení zo štyridsiatych rokov bolo la j Memorandové * shromaždenie slovenského národa v júni r. 1861. Programové znamenalo síce aj ďalšiu etapu vo formulovaní slovenských národných, politických a kultúrnych požiadaviek, ale rástlo z koreňov, ktoré Štúr objavil a z ktorých rásť určil slovenskému životu. Keď v modranskej svojej skľúčenosti, kde duša mu bola až na smrť smutná nad stavom verejných pomerov, Štúr myslel na budúcnosť svojho diela, sotva tušil, že po niekoľkých rokoch ono sa znova objaví v takej sile a rýdzosti, v akej sa objavilo pod martinskými lipami. Štúr do smutného januárového dňa, v ktorom posledný raz vydýchol, videl, ako sa klátia základy, na ktorých začal budovať slovenský život a ako sú ony odsúdené nevystupovať na verejnosť. Taká bola situácia aj niekoľko rokov po smrti Štúrovej, slovenský život zbezradnený, zhumpľovaný, utiahnutý do skrytosti. No ukázalo sa, že úpadok slovenského života v časoch Bacilovho absolutizmu bol len prechodný a vlastne aj zdanlivý, zavinily bo vonkajšie okolnosti, v svojom jadre Slováci ani v tomto ťažkom decéniu neprestali organicky rásť. Čo cudzorodého a zoslabujúceho bolo sa naplavilo z desiatich blúdiacich rokov, to všetko zmizlo akoby pod prvým nárazom vetra. V Martine národ ukázal, že nestiekol s krvi, že si medal zamútiť čistú a pramenistú vodu svojho života i sily, že mohutnel aj v časoch, keď sa zdalo, že len živorí a blúdi. Desiatky katolíkov a evanjelikov z čachtického shromaždenia sa zostonásobily, osnovatelia mikulášskych Žjadostí poznali, že majú v záujme koho a v mene koho hovoriť, účastníci revolučných bojov mohli sa presvedčiť, že nebojovali nadarmo. Po r. 1849 aj otázka spisovnej slovenčiny začala sa klátiť a vyvolávala rozpory v národe. R. 1861 bola znovu, akoby automaticky, rozriešená, nikto si pre ňu nemusel lámať hlavu. Historický význam Memoranda a udalostí s ním súvisiacich je teda predovšetkým aj v tom, že ním sa likvidovaly mnohé umelé problémy a ťažkosti, ktoré konfundovaly slovenský život v predchádzajúcom desaťročí a že sa ním a jeho sprievodnými udalosťami víťazne manifestovaly sily, z ktorých mal slovenský život rásť v budúcnosti. A rástol. Slováci dôrazne vystúpili týmto aktom na verejnosť, ako požadúval Ľudovít Štúr. Vyslovili svoj program, našli si svojich vodcov a predstaviteľov a generáli nezostali bez vojska. Vojskom boly nielen tie masy, ktoré sa v Martine zúčastnily na rokovaniach, ale aj zástupy iných, ktoré v svojich dedinách a mestečkách radostne prijímaly posolstvá z udalostí martinských a prijímaly ich za svoje. Memorandové shromaždenie zasiahlo tak mocne slovenský národný organizmus, že s tejto stránky prevyšujú ho len pohyby revolučné. Na požehnané účinky tohto faktu nemalo ani to zlé následky, že predstavitelia úradov alebo ľudia stojaci v ich službe organizovali akciu medzi slovenským ľudom proti Memorandu. Prekrúcanie skutočností mohlo mnohých pomýliť, vniesol sa sem-tam chaos do ponímania tejto významnej akcie slovenskej, ale jej národmo-buditeľský význam ani to neredukovalo, naopak, prispievalo kladne na aktivizovanie slovenskej pospolitosti, nútilo ju vystupovať z ukrytosti. Memorandové shromaždenie bolo nástupiskom pre deje, ktoré potom niesly slovenský život v rokoch matičných. Vývin pomerov, rozumie sa, v nejednej veci korigoval pôvodné nádeje a plány, neuskutočnilo sa ani veľkomyseľné gesto Jozefa Miloslava Hurbana, ktorým vedenie politických vecí slovenskýoh odovzdával zemianstvu, nesplnila sa ani dôvera, kladená v mocných sveta tohoto, nesplnily sa požiadavky memorandových bodov, ale to všetko neredukuje význam a dosali tohto shromaždenia zpred osemdesiatich rokov pre život slovenský. Všetci jeho členovia pocítili a uvedomili si, že meinorandovým shromaždením stvorili si orgán svojich pospolitých potrieb, že našli svoju reprezentáciu, že tu sa zcelili v jednotné národné teleso. Za uskutočnenie vôle tohto telesa nechcelo sa biť tých niekoľko bielych vrán z radov zemianstva, ale bili sa za jej uskutočnenie iní, politicky i národne ľudia zrelí a neústupní, ktorí s obsahom Memoranda predstupovali pred krajinskú verejnosť a pred trón. S memorandovou deputáciou pred panovníka kráčal Štefan Moyses, ktorého dôrazná a programová účasť v slovenskom živote bola potom tak nadšene vítaná a ktorá symbolizovala a ku konečnému víťazstvu priviedla princíp, ktorý aj Ľudovít Štúr postavil do centra svojho národného programu. Štúrovci oslávili Bratislavu, šírili jej kult v slovenskej verejnosti. No jednako, čo ako významné skutky pre slovenský život sa v nej koncentrovaly v štyridsiatych rokoch, jednako ona ešte v povedomí 'Slovákov nebola sa stala symbolom a centrom národných úsilí i vôle. A národ takéto centrum, hoci len aj v predstavách, potrebuje. Stalo sa ním mestečko Turč. Sv. Martin v tej chvíli, keď jeho zástupcovia vyhoveli želaniam predných národných ľudí a pozvali veľké shromaždenie do svojho stredu. Po shromaždení básnici a účastníci shromaždenia začali po Slovensku roznášať slávu Sv. Martina a budili city vďačnosti i obdivu oproti nemu. Takto si národ, aspoň citové a v predstavách, stvoril i svoje centrum, meno a mestečko, ku ktorému sa vinul ako k stredisku svojich snažení a vôle. Turč. Sv. Martin, čo v akých skromných pomeroch a čo ako ťažko, usiloval sa potom cez desaťročia plniť funkciu duchovného a národného strediska, byť žiarišťom síl, akcií a rozbehov v zoslabovanom slovenskom národnom organizme. V' týchto dňoch, v rozpomienke na memorandové udalosti v Martine pred osemdesiatimi rokmi, shromaždili sa Slováci v novom svojom historickom postavení. Shromaždili sa zažívať smysel svojej minulosti, konfrontovať ho s dneškom a domýšľať i ujasňovať si problémy a úlohy svoiej prítomnosti a budúcnosti. A čím nás Memorandum s tejto stránky zaväzuje, môže byť len požehnané. Andrej Mráz Fr. Bokes Meniorainliiin národa slovenského z roku 1801 Slovenská jar r. 1861 nebola taká revolučná, ako bola jar r. 1848. Z europského západu neprelievaly sa do dunajskej kotliny mocným vlnobitím revolučné myšlienky, napájané ešte zo zdrojov Veľkej revolúcie a pohlcujúce zvyšky feudalizmu a reakcionárstva, rozbujneného od viedenského kongresu za vlády kniežaťa Metternicha, tútora vyčerpanej ponapoleonskej a biedermayerovskej Európy. Podunajské národy nezbavily sa ešte ani úplne únavy, ktorá bola následkom veľkého vypätia síl a úsilí, ismerujúcich a usmernených k uplatneniu a uskutočneniu myšlienok, ktorých kolískou bolo 18. storočie. V kráľovstve Sardínskom, ktoré v r. 1859 vyhralo svoj ďalší veľký zápas s Rakú- Pokračovanie na 2. strane OBSAH: Andrej Mráz: Von zo skrytosti, na pole činov — Fr. Bokes: Memorandum národa slovenského z roku 1861 — V. Štepanovičová: Nebudeš — Vincent van Gogh: List o umení a živote — József Attila: S čistým srdcom — R. Fabry: Ty budeš zem — Št. Bednár: Horváth: Komora výtvarníkov bude? — J. Spomienková výstava z prác Treskoňa — E. G. Kolbenheyer: VenovanieL. — J. Alexy: Laco Treskoň v Štefánikovom kolégiu — VI. Reisel: Takto skončí nechajte ho —- K. Hudec: Ján Levoslav Bella v piesňovej tvorbe — W. Goetz: Je veselohra aktuálna? — Hans Johst: Matka — R. Mrlian: Funkcia foklóru Kalinčiakovej Rečtaurácii — J. Došek: Pokojne — P. Bunčák: Predjarie v polnočných hrobkách — Št. Žáry: Báseň o Bratislave — Ing. Ján Štefanec: Komunikačná otázka výstavby Medzinárodného dunajského veľtrhu — R. Fabry: Fragment z románu, 2 — Gr. Cút: Improvizácia na vyšívaný ručníček —- P. Bystrík: Epigramy na literárnu minulosť, 11 —- Alex. Blok: Rozprávka o tej, ktorá ju nepochopí — Divadlo — Hudba — Knihy —- Prehľad — Výtvarné umenie — Vedecký život •— Film