Elán, 1940-1941 (XI/1-10)

1941-05-01 / nr. 9

Von /o skrytosti, na pole činov... (Memorandové výročie) Ked Ľudovít štúr začal budiť slovenský život a určovať mu úlohy i ciele, predo­všetkým chcel zahlušiť slovenskú míkvosť a „nehýbavosť” z predchádzajúcich čias, aktivizovať podľa „ducha času” a nástoj­čivých potrieb prítomných i budúcich sily našej pospolitosti. Nerozžitý sloven­ský národný organizmus chcel preniknúť vystupňovanou tvorivou vôľou, z jedno­tlivcov spraviť celok, snahy každého čle­na národnej pospolitosti zamieriť na vše­obecné dobro. A všetko toto vykonávať mnohostranne. „Keď sa do sporaduvania našich vecí lapiť máme, nemáme to robiť len na jednej strane, ale sa musíme vše­tkých strán života prichytiť; jedno s dru­hým je v tuhom spojení, jedno od dru­­liieho sa zavíja a vzájomne na seba účin­kuje (SNN, 1847, č. 163). Neuspokojiť sa pritom len akýmsi účinkovaním uza­vretým, ktoré nezasahuje celok a nevydá­va svedectvo o národe aj pred cudzími, ale „von zo skrytosti s našou slovenči­nou”, volal Štúr a bičoval odvahu svojich: „Len do verejnosti so životom naším! Národ bez verejnosti svojho života nemá ešte miesta medzi národami a jeho život je len trhanie a mykanie sa po kútikoch. Preto von z kútov so životom naším a mužne s ním do verejnosti!” (SNN, 1847. č. 186.) Volania nezostaly bez ozveny. Zamretý slovenský život začal prudkejšie sa hýbať a stopy tohto hýbania bolo vidieť vo vše­tkých vrstvách národa. Účinkovalo sa v ľude, inteligencia plnila svoje úlohy, problém slovenský afirmoval sa aj v re­láciách stredoeuropských. Vo vlastnom národnom organizme začal sa ruch a tvor­ba, Slováci vydeľovali sa ako samostatná jednotka v spoločenstve národov. Zakla­­daly sa spolky striezlivosti, hospodárske a osvetové, národ činnosťou kultúrnou a politickou začleňoval sa do ducha doby a vystupoval do verejnosti. Plť na Váhu, ktorá z Liptova r. 1847 viezla účastníkov na valné shromaždenie Tatrína do Nové­ho Mesta a do Čaohtíc, bola ešte prisyui­­bolická, viezla celé Slovensko, ale ani nie o celý rok neskoršie, v revolučných po­hyboch slovenských sa ukázalo, že plť slovenská sa zväčšila, na nej už boly zá­stupy, ktoré ozbrojené išly brániť národ­né práva. Proces vychádzania z kútov a zo skrytosti zachvacoval široké vrstvy. Logickou konzekvenciou a organickým pokračovaním týchto síl a snažení zo šty­ridsiatych rokov bolo la j Memorandové * shromaždenie slovenského národa v júni r. 1861. Programové znamenalo síce aj ďalšiu etapu vo formulovaní slovenských národných, politických a kultúrnych po­žiadaviek, ale rástlo z koreňov, ktoré Štúr objavil a z ktorých rásť určil slovenskému životu. Keď v modranskej svojej skľúčeno­sti, kde duša mu bola až na smrť smutná nad stavom verejných pomerov, Štúr myslel na budúcnosť svojho diela, sotva tušil, že po niekoľkých rokoch ono sa znova objaví v takej sile a rýdzosti, v akej sa objavilo pod martinskými lipami. Štúr do smutného januárového dňa, v ktorom posledný raz vydýchol, videl, ako sa klá­tia základy, na ktorých začal budovať slovenský život a ako sú ony odsúdené nevystupovať na verejnosť. Taká bola si­tuácia aj niekoľko rokov po smrti Štúro­vej, slovenský život zbezradnený, zhum­­pľovaný, utiahnutý do skrytosti. No ukázalo sa, že úpadok slovenského života v časoch Bacilovho absolutizmu bol len prechodný a vlastne aj zdanlivý, zavinily bo vonkajšie okolnosti, v svojom jadre Slováci ani v tomto ťažkom decéniu neprestali organicky rásť. Čo cudzorodé­ho a zoslabujúceho bolo sa naplavilo z de­siatich blúdiacich rokov, to všetko zmizlo akoby pod prvým nárazom vetra. V Mar­tine národ ukázal, že nestiekol s krvi, že si medal zamútiť čistú a pramenistú vodu svojho života i sily, že mohutnel aj v ča­soch, keď sa zdalo, že len živorí a blúdi. Desiatky katolíkov a evanjelikov z čach­tického shromaždenia sa zostonásobily, osnovatelia mikulášskych Žjadostí pozna­li, že majú v záujme koho a v mene koho hovoriť, účastníci revolučných bojov mohli sa presvedčiť, že nebojovali nadar­mo. Po r. 1849 aj otázka spisovnej slo­venčiny začala sa klátiť a vyvolávala roz­pory v národe. R. 1861 bola znovu, ako­by automaticky, rozriešená, nikto si pre ňu nemusel lámať hlavu. Historický vý­znam Memoranda a udalostí s ním súvi­siacich je teda predovšetkým aj v tom, že ním sa likvidovaly mnohé umelé pro­blémy a ťažkosti, ktoré konfundovaly slo­venský život v predchádzajúcom desať­ročí a že sa ním a jeho sprievodnými udalosťami víťazne manifestovaly sily, z ktorých mal slovenský život rásť v bu­dúcnosti. A rástol. Slováci dôrazne vystúpili týmto aktom na verejnosť, ako požadúval Ľudovít Štúr. Vyslovili svoj program, našli si svojich vodcov a predstaviteľov a generáli nezo­stali bez vojska. Vojskom boly nielen tie masy, ktoré sa v Martine zúčastnily na ro­kovaniach, ale aj zástupy iných, ktoré v svojich dedinách a mestečkách radost­ne prijímaly posolstvá z udalostí martin­ských a prijímaly ich za svoje. Memoran­dové shromaždenie zasiahlo tak mocne slovenský národný organizmus, že s tejto stránky prevyšujú ho len pohyby revo­lučné. Na požehnané účinky tohto faktu nemalo ani to zlé následky, že predstavi­telia úradov alebo ľudia stojaci v ich službe organizovali akciu medzi sloven­ským ľudom proti Memorandu. Prekrú­canie skutočností mohlo mnohých pomý­liť, vniesol sa sem-tam chaos do poníma­nia tejto významnej akcie slovenskej, ale jej národmo-buditeľský význam ani to ne­­redukovalo, naopak, prispievalo kladne na aktivizovanie slovenskej pospolitosti, nútilo ju vystupovať z ukrytosti. Memorandové shromaždenie bolo ná­stupiskom pre deje, ktoré potom niesly slovenský život v rokoch matičných. Vý­vin pomerov, rozumie sa, v nejednej veci korigoval pôvodné nádeje a plány, ne­uskutočnilo sa ani veľkomyseľné gesto Jozefa Miloslava Hurbana, ktorým vede­nie politických vecí slovenskýoh odovzdá­val zemianstvu, nesplnila sa ani dôvera, kladená v mocných sveta tohoto, nespl­­nily sa požiadavky memorandových bo­dov, ale to všetko neredukuje význam a dosali tohto shromaždenia zpred osem­desiatich rokov pre život slovenský. Všetci jeho členovia pocítili a uvedomili si, že meinorandovým shromaždením stvorili si orgán svojich pospolitých potrieb, že našli svoju reprezentáciu, že tu sa zcelili v jed­notné národné teleso. Za uskutočnenie vôle tohto telesa nechcelo sa biť tých nie­koľko bielych vrán z radov zemianstva, ale bili sa za jej uskutočnenie iní, poli­ticky i národne ľudia zrelí a neústupní, ktorí s obsahom Memoranda predstupo­vali pred krajinskú verejnosť a pred trón. S memorandovou deputáciou pred panov­níka kráčal Štefan Moyses, ktorého dô­razná a programová účasť v slovenskom živote bola potom tak nadšene vítaná a ktorá symbolizovala a ku konečnému ví­ťazstvu priviedla princíp, ktorý aj Ľudo­vít Štúr postavil do centra svojho národ­ného programu. Štúrovci oslávili Bratislavu, šírili jej kult v slovenskej verejnosti. No jednako, čo ako významné skutky pre slovenský život sa v nej koncentrovaly v štyridsia­tych rokoch, jednako ona ešte v povedo­mí 'Slovákov nebola sa stala symbolom a centrom národných úsilí i vôle. A národ takéto centrum, hoci len aj v predsta­vách, potrebuje. Stalo sa ním mestečko Turč. Sv. Martin v tej chvíli, keď jeho zástupcovia vyhoveli želaniam predných národných ľudí a pozvali veľké shromaž­denie do svojho stredu. Po shromaždení básnici a účastníci shromaždenia začali po Slovensku roznášať slávu Sv. Martina a budili city vďačnosti i obdivu oproti nemu. Takto si národ, aspoň citové a v predstavách, stvoril i svoje centrum, me­no a mestečko, ku ktorému sa vinul ako k stredisku svojich snažení a vôle. Turč. Sv. Martin, čo v akých skromných pome­roch a čo ako ťažko, usiloval sa potom cez desaťročia plniť funkciu duchovného a národného strediska, byť žiarišťom síl, akcií a rozbehov v zoslabovanom sloven­skom národnom organizme. V' týchto dňoch, v rozpomienke na memorandové udalosti v Martine pred osemdesiatimi rokmi, shromaždili sa Slo­váci v novom svojom historickom posta­vení. Shromaždili sa zažívať smysel svojej minulosti, konfrontovať ho s dneškom a domýšľať i ujasňovať si problémy a úlo­hy svoiej prítomnosti a budúcnosti. A čím nás Memorandum s tejto stránky zavä­zuje, môže byť len požehnané. Andrej Mráz Fr. Bokes Meniorainliiin národa slovenského z roku 1801 Slovenská jar r. 1861 nebola taká revo­lučná, ako bola jar r. 1848. Z europského západu neprelievaly sa do dunajskej kotli­ny mocným vlnobitím revolučné myšlien­ky, napájané ešte zo zdrojov Veľkej re­volúcie a pohlcujúce zvyšky feudalizmu a reakcionárstva, rozbujneného od vie­denského kongresu za vlády kniežaťa Met­­ternicha, tútora vyčerpanej ponapoleon­skej a biedermayerovskej Európy. Podu­najské národy nezbavily sa ešte ani úplne únavy, ktorá bola následkom veľkého vy­pätia síl a úsilí, ismerujúcich a usmerne­ných k uplatneniu a uskutočneniu myšlie­nok, ktorých kolískou bolo 18. storočie. V kráľovstve Sardínskom, ktoré v r. 1859 vyhralo svoj ďalší veľký zápas s Rakú- Pokračovanie na 2. strane OBSAH: Andrej Mráz: Von zo skrytosti, na pole činov — Fr. Bokes: Memorandum ná­roda slovenského z roku 1861 — V. Štepa­­novičová: Nebudeš — Vincent van Gogh: List o umení a živote — József Attila: S čistým srdcom — R. Fabry: Ty budeš zem — Št. Bednár: Horváth: Komora výtvarníkov bude? — J. Spomienková výstava z prác Treskoňa — E. G. Kolbenheyer: VenovanieL. — J. Alexy: Laco Treskoň v Štefánikovom kolégiu — VI. Reisel: Takto skončí nechajte ho —- K. Hudec: Ján Levoslav Bella v piesňo­vej tvorbe — W. Goetz: Je veselohra aktu­álna? — Hans Johst: Matka — R. Mrlian: Funkcia foklóru Kalinčiakovej Rečtaurácii — J. Došek: Pokojne — P. Bunčák: Predja­­rie v polnočných hrobkách — Št. Žáry: Báseň o Bratislave — Ing. Ján Štefanec: Komuni­kačná otázka výstavby Medzinárodného du­najského veľtrhu — R. Fabry: Fragment z ro­mánu, 2 — Gr. Cút: Improvizácia na vyšívaný ručníček —- P. Bystrík: Epigramy na literár­nu minulosť, 11 —- Alex. Blok: Rozprávka o tej, ktorá ju nepochopí — Divadlo — Hudba — Knihy —- Prehľad — Výtvarné umenie — Vedecký život •— Film

Next