Peter Kónya (ed.): Dejiny Uhorska 1000-1918 (Prešov, 2013)
IV. Peter Kónya - Ivan Mrva: Vzostup a pád, v „Dlhom 19. storočí“. Uhorsko v novoveku 1790–1918 - 2. „Ostrov slobody“ a nový absolutizmus. Od revolúcie po Vyrovnanie (1848–1867)
kongres a nastolil požiadavku srbskej samosprávy tam, kde Srbi žili vo väčšine, teda nielen v južných častiach Uhorska, ale aj v Chorvátsku a Slavónsku. To však o niekoľko dní konaný chorvátsky snem striktne odmietol. Väčšina poslancov sa uzniesla, že s Uhorskom je potrebné obnoviť štátoprávny vzťah a po uznaní samostatnosti Chorvátsko-Slavónsko-Dalmátskeho kráľovstva vytvoriť personálnu úniu. Rovnako ako uhorský snem, aj Chorvátsko odmietlo vyslať svojich zástupcov do Ríšskej rady. Najkomplikovanejšia situácia vznikla opäť v Sedmohradsku. V januári 1861 sa zišli predstavitelia Rumunov v Sibini, kde žiadali uznanie rumunského národa a odmietli zjednotenie s Uhorskom. Gubernátor Imrich Mikó a prezident Sedmohradskej kráľovskej kancelárie František Kemény zvolali vo februári poradu predstaviteľov všetkých troch národností (Maďarov, Rumunov a Nemcov) do Gyulafehérváru, aby sa dohodli na obsadení krajinských a župných orgánov, avšak bez väčšieho úspechu. V polovici mája žiadalo rumunské zhromaždenie v Balázsfalve zrušenie župných výborov a zvolanie rumunského národného kongresu. V septembri 1861 panovník potvrdil stanový Astry, prvej literárnej a kultúrnej organizácie uhorských a sedmohradských Rumunov. Svoje politické požiadavky predniesli aj predstavitelia slovenského národného hnutia. Po dlhých prípravách sa 6. júna v Turčianskom Svätom Martine zišlo národné zhromaždenie za účasti niektorých zemanov i členov hornej komory snemu, a to turčianskeho župana Šimona Révayho a liptovského župana Martina Szentiványiho. Zhromaždenie aklamačným spôsobom prijalo Memorandum, požadujúce zákonné uznanie slovenského národa a rovnoprávnosti slovenčiny. Hlavným bo-605 Vedúci politici snemu r. 1861 IV. VZOSTUP A PÁD V „DLHOM 19. STOROČÍ“ 1790 - 1918