Ľudové Noviny, január-jún 1997 (XLI/1-26)
1997-01-02 / No. 1
2 V Tárnoku sa hlásia k tradíciám slovenských predkov Rozhovor s riaditeľkou osvetového domu K. Lepsényiovou Neďaleko hlavného mesta, v Slovákmi obývanom Tárnoku, žije a pôsobí sympatická, usmievavá osvetárka Katarína Lepsényiová. Áno, sympatická a dosť seriózna na to, aby jej mohli zveriť post riaditeľky miestneho osvetového domu. Kedysi som mal možnosť pozrieť si v „jej” osvetovom dome vydarený kultúrny večierok s prevažne slovenským programom. Spoznal som ju ako skvelú organizátorku, šikovnú konferenciéiku a vzdelaného človeka. Vtedy som sa rozhodol priblížiť čitateľom našich novín jej priamu osobnosť. Vyznanie k svojej národnosti Keď som sa na ňu vypytoval, práve vychádzala z rázovitého rodinného domu, akých je ešte veľa v Slovákmi obývanej „starej dedine”. Žije tam s rodičmi, ktorí aj dnes dobre hovoria po slovensky. Keď sa pýtam na jej korene, ochotne vysveďuje, že jej starý otec sa volal ešte Lizicska, avšak pri železnici, kde pracoval, od neho požadovali, aby si meno pomaďarčil na Lepsényi. Aj z matkinej strany je v rozsiahlom príbuzenstve veľa slovenských mien ako Lulics, Eszkulics, Melicher. - Za môjho detstva sa u nás hovorilo len po slovensky, tak to bolo prirodzené nielen pre mojich starých rodičov, ale aj rodičov. Ja som síce všetkému rozumela, keďže však v tom čase v škole nevyučovali slovenčinu a ani doma ma nenútili k tomu, aby som sa naučila aspoň tunajšie nárečie, neuvedomovala som si ani svoju príslušnosť k slovenskej národnosti. Mala som viac ako osemnásť rokov, keď ma začal zaujímať tunajší folklór, objavila som krásu slovenských ľudových piesní, tancov, zvykov i slovenského jazyka. V súčasnosti, keď počujem slovenské slovo, ma nadchne jeho vnútorná krása, nežnosť. Pochopím podstatu žartov a symboličnosť piesní, básni a umelecky predneseného slova. Duševne sa stotožňujem s jazykom a ľuďmi, ktorí ním hovoria a cítim, že k nim patrím. Viem, že je to pasívna príslušnosť. Chcela by som sa poriadne naučiť po slovensky, lenže v tomto veku a pri tejto práci je to ťažké. Skúšala som to s jazykovým kurzom v Budapešti v rámci TIT-u, ale nepodarilo sa mi vyriešiť dochádzku, - zdôverila sa mi Katarína Lepsényiová. Z učiteľky osvetárka Katarína Lepsényiová odjakživa túžila stať sa učiteľkou. Rodičia si nemohli dovoliť dlhé roky čakať, až sa postaví na vlastné nohy, preto išla študovať na strednú ekonomickú školu v Budapešti. Pri pohľade na neďaleké gymnázium ju vždy prenikol akýsi duševný bôľ. - Keďže ekonomika ma hlbšie nikdy nezaujímala, počas štúdia som sa intenzívne začala venovať folklórnemu hnutiu, divadlu a filmovému umeniu a čítaniu. Svojho sna stať sa učiteľkou som sa nezriekla a vedome som sa na tento krok pripravovala. Trvalo mi dva roky, kým ma prijali na Vysokú školu pedagogickú do Szombathelyu, kde som dialkovo absolvovala odbor maďarčina-osveta. Dva roky som učila v miestnej základnej škole, keď mi ponúkli miesto riaditeľky osvetového domu. Rozmach osvetovej činnosti V sedemdesiatych rokoch poriadali v támockom osvetovom dome plesy, rôzne večierky a konali sa tam stretnutia pávieho krúžku. K oživeniu došlo roku 1979. Dom obnovili a vybudovali Dom mládeže s moderným vnútorným vybavením. Podstatne sa zlepšili aj podmienky osvetovej činnosti. O- svetový dom pôsobil už na základe vlastného rozpočtu a mladá riaditeľka sa pustila do práce s veľkým elánom. - Keďže s dospievajúcou mládežou som si vybudovala dobré styky ešte v škole, založila som pre ňu prvý mládežnícky klub, ktorý dlho a dobre pracoval. V tomto období sa začala v obci aj systematická osvetová činnosť. Podarilo sa nám vytvoriť klub aj pre 150 dôchodcov a priateľský kruh milovníkov divadla. S jeho členmi raz mesačne navštevujeme divadlá hlavného mesta. V záujme oživenia priestorov osvetového domu sme začali organizovať rôzne kurzy a kluby, ako napr. džezbaletu, umeleckej gymnastiky, šitia, ale aj odborné prednášky, - zaspomínala si na obdobie rozmachu osvetovej činnosti v obci Katarína Lepsényiová. Pestovanie slovenských kultúrnych hodnôt Záujem o slovenské ľudové umenie mladú riaditeľku priviedol k rozhodnutiu obnoviť činnosť miestnej slovenskej speváckej skupiny, ktorá sa na dlhé roky odmlčala. Chodila z domu do domu presviedčať niekdajších členov zboru, aby sa znova začali schádzať. Ich vedúcim bol istý čas Jozef Lizicska, ktorý bol nadšeným priaznivcom slovenskej kultúry, nebol však odbomikom. Na zabezpečenie zvýšenia umeleckej úrovne skupiny bolo potrebné nájsť odbomika. Po dlhom hľadaní sa na túto úlohu podujal učiteľ Jozef Gyenes zo susedného Sóskútu. Bolo to významné obdobie v živote támockého zboru, ale po istom čase opäť zostal bez vedúceho. Keď prišla do Tárnoku Eva Bálintová z Prešova, ujala sa nielen zavedenia výučby slovenčiny v obci, ale aj speváckeho zboru. - Spoločne s Evou Bálintovou sme pozbierali miestne ľudové piesne a vytvorili sme nový repertoár zboru, s ktorým sme dosiahli pekné úspechy. Na kvalifikačnej prehliadke sme obdržali strieborný stupeň. V rámci kultúrnej činnosti som sa snažila obnoviť tradicie támockej dychovky, a to napriek tomu, že v osemdesiatych rokoch bolo isté obdobie, keď si ľudia vyžadovali hudbu iného žánru. V súčasnosti je dychová hudba znovu „v móde”, najmä u slovenskej vrstvy obyvateľstva, takže každú tretiu nedeľu v mesiaci poriadame „dychové zábavy”. Na základe rastúceho záujmu sa samospráva rozhodla podporiť v miestnej škole zavedenie hudobnej výchovy, konkrétne hry na dychové nástroje. Aj v osvetovom dome učia hru na harmoniku, píšťalku, gitaru, citaru a klavír. Niekoľkokrát ročne usporadúvajú slovenské programy. Často k nim chodievala kultúrna skupina budapeštianskej slovenskej školy a prostredníctvom ZSM aj súbory zo Slovenska. V programe oberačkových slávností, ktoré usporiadali na deň sv. Urbana už po piaty raz, vystupovali slovenskí kultúmici z Mlynkov, zo Santova a nemecký folklórny súbor z Pilisvörösváru. V osvetovom stredisku sa konali výstavy slovenských ľudovoumeleckých predmetov a modlitebných knih. - Týmito programami by sme chceli prispieť k zachovaniu kultúrnych hodnôt a tradícií našich slovenských predkov, - povedala na záver nášho rozhovoru Katarína Lepsényiová. Majnek Riaditeľka osvetového domu v Tárnoku Katarína Lepsényiová Ľudové noviny TÝŽDENNÍK SLOVÁKOV V MAĎARSKU Šéfredaktor: ZOLTÁN BÁRKÁNY1 Adresa redakcie: 1065 Budapešť VI., Nagymező u. 49. Tel: 3319-184, tel.-fax: 3323-158. (Poštová adresa: Budapest, Pf.: 701/244, PSČ: 1399) Vydáva Magyar Hivatalos Közlönykiadó Kft., Budapest. Za vydávanie zodpovedá generálny riaditeľ JÓZSEF NYÉKI. Rozširuje vydavateľstvo Magyar Hivatalos Közlönykiadó Kft (1085 Budapest, Somogyi Béla u. 6, poštová adresa: 1394 Bp. Pf. 357. Fax: 138- 4746, 118-6668) a redakcia Ľudových novín (1065 Budapest, Nagymező u. 49, poštová adresa: 1399 Budapest, Pf. 701/244). Šeky, resp. tlačivo na predplatenie nášho týždenníka dostanete na týchto adresách, okrem toho od členov Celoštátnej slovenskej samosprávy a miestnych slovenských samospráv, od aktivistov Zväzu Slovákov v Maďarsku a od slovenských učiteľov. Pýtajte si od nich šeky na predplatenie, ktoré môžete podať na každom poštovom úrade. Ročné predplatné 672- Ft, polročné 336- Ft, štvrťročné 168-Ft, mesačné 52-Ft. V ČR a SR prijíma objednávky Poštová novinová služba, dovoz tlače. ISSN 0456-829 X Sadzba: COMP-Press Kft. Zodpovedný vedúci FERENC IBOS, vedúci smený KÁROLY SZABÓ. Tlačiareň HÍRLAP NYOMDA, Lajosmizse. Zodpovedný vedúci NORBERT BURJÁN. Týždenník vychádza za finančnej podpory verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny. Uverejnené materiály vyjadrujú v prvom rade mienku autorov a v záujme plurality názorov nemusia byť v súlade so stanoviskom redakcie, ale predovšetkým so zásadou rešpektovať právo iných na vyjadrenie vlastného, čo aj rozdielneho názoru. KULTÚRA 2. januára 1997 Čestný diplom „Za Šarišáp” Františkovi Gurinovi Kedysi na zasadaniach Celoštátneho výboru ZSM často vystopoval a svojimi kritickými poznámkami ostro poukazoval na nedostatky národnostnej politiky a podmienok miestnej národnostnej činnosti František Gurin zo Šarišápu. Ako člen Kultúrneho výboru ZSM mohol plne využívať svoje bohaté skúsenosti - veď dlhé desaťročia pôsobil v kultúrnej oblasti. Za kultúrnu činnosť, ktorú vykonával vo svojej rodnej obci i na pracovisku, v Uhoľných baniach v Dorogu, mu samospráva ako prvému udelila čestný diplom „Za Šárišáp”. František Gurin bol v 60. a 70. rokoch riaditeľom Osvetového domu v Šárišápe. V tom čase sa Šárišápsky banícky spevácky zbor preslávil v širokom-ďalekom okolí. František Gurin bol nielen jeho zakladateľom, ale aj sólistom a tajomníkom. Zároveň bol zakladateľom a 10 rokov aktívnym členom miestneho slovenského pávieho krúžku, s ktorým sme sa často mohli stretávať na javiskách národnostných podujatí. Za rodnú obec však začal pracovať už v r. 1940, keď sa stal zamestnancom a o 6 rokov notárom obecného domu. Popri práci sa v tom čase pričinil o rozvoj športového života osady. Bol zakladateľom a 16 rokov aktívnym futbalistom Baníckeho športového spolku v Šárišápe, tri a pol desaťročia zastával funkciu hospodára spolku a 5 rokov viedol gymnastov a šachistov. Rôznorodá činnosť Františka Gurina v istom obdobi presiahla hranice Šarišápu. Od r. 1981 je tútorom osád Dorogskej oblasti. František Gurin aj v súčasnosti neúnavne pracuje v prospech svojej rodnej obce a našej slovenskej národnosti. Aktívne sa zúčastňuje spoločenského života osady, a je vedúcim miestneho slovenského klubu, založeného v r. 1993. Vyznamenanie teda dostal človek, ktorý si ho zaslúžil za svoje celoživotné dielo. (ma) Vedecké styky Slovenské vyznamenanie maďarskému vedcovi Slovenská botanická spoločnosť Slovenskej akadémie vied udelila najvyššie vyznamenanie SBS - pamätnú medailu Holubyho význačnému európskemu botanikovi, nestorovi maďarskej algológie, profesorovi dr. Gáborovi Uherkovichovi Dr. Sc., ktorý sa stal v poradí štvrtým zahraničným a prvým maďarským nostieľom tejto medaily. Gábor Uherkovich sa narodil r. 1912 v Dobšinej, kde si vo vtedajšom trojjazykovom regióne osvojil slovenský jazyk. Odborne začal pracovať už v predvojnovom období. Vo svojich prvých algologických prácach skúmal a zaznamenával riasové vegetácie horských potokov okolia Dobšinej a spoločne s ďalšími dvomi slovenskými hydrobiológmi publikoval dva hydrobotanické príspevky o východoslovenských riekach. Vydal aj algologické práce zo Spiša a Vysokých Tatier. Profesor Uherkovich je nielen hlavným predstaviteľom maďarskej algológie, ale patrí aj medzi popredných európskych a svetových hydrobotanikov. Vedecky sa zameral najmä na riasovú flóru tečúcich vôd, od horských bystrín až po veľtoky. Najviac sa zaoberal maďarskými tokmi, ale príležitostne vyhodnocoval aj nazbieraný materiál zo Slovenska, Nemecka, Fínska a dokonca Brazílie, kde študoval rieku Amazon. So slovenskými a českými algológmi mal tradične dobré kontakty. K Slovensku mal osobitný vzťah, veď tam mal svoje korene, ku ktorým sa rád hlásil. So slovenskými vedeckými inštitúciami, medzi nimi so SBS, mal vždy dobré styky. Už takmer polstoročie usmerňuje dianie maďarskej algológie a limnológie. Mladším generáciám ochotne vštepuje lásku k vede. Profesor Uherkovich sa právom stal nositeľom Holubyho pamätnej medaily, veď sa nielen pričinil o poznanie sinicovej a riasovej flóry Slovenska, ale má aj významný podiel na tradične dobrých vzťahoch medzi slovenskými a maďarskými algológmi a hydrobiológmi. (Prevzaté z bulletinu SBS pri SAV) Prof. dr. Gábor Uherkovich (vľavo) preberá od predstaviteľa SBS pri SAV Františka Hindáka Holubyho pamätnú medailu