Národnie Noviny, júl-september 1876 (VII/76-113)
1876-09-12 / nr. 107
Ako stoja veci? Keďže pravá, ničím neskalená verejná mienka, má v terajších časoch tak veľkú, ba v mnohých prípadoch rozhodujúcu moc na užšom priestore, tým väčšia moc musí sa pripísať verejnej mienke vtedy, keď ona ozve sa zo všetkých kútov vzdelaného sveta a keď ozve sa za vec spoločného záujmu národov. Ako pri každej významnejšej príležitosti, tak ozvala sa ona i teraz, kde slovanské národy na východe vedú krvavý boj za svobodu a osvetu proti divému vrahovi. A jej ohlas je tak mohutný, tak všeobecný, že tu niet už národa, vyjmúc maďarského a sem tam po svete roztratených židov, kde svätá vec východních Slovanov n ;našla by silnej opory ; tak menovite vo veškorom Slovanstve, v Auglii, Italii a Nemecku. Smele teda môžeme riecť, že verejná mienka celého vzdelaného sveta stojí tu po strane srbskej, a nedá sa tajiť, že terajší živý ruch tejto verejnej mienky valne prispeje tak ku zdaru srbských zbraní ako ku konečnému riešeniu východnej otázky. Vzdelaný svet osvojil si vec Juhoslovanov, bo to vec svobody a civilisácie. Nie menej prajné pre Srbov stoja veci na bojišti. Turci utrpeli ohromné porážky, tak od Srbov, proti ktorým svoju najväčšiu silu obrátili, ako menovite od bujarých sokolov Čiernej Hory. A už to samé je v dejinách neslýchané, že taká hŕstka zväčša z dobrovoľníckych sborov sostävenej obrannej sily vedela už dosiaľ tak dlho odolať, ba i porážať státisíce tureckého vojska. Po dosavádnych citlivých porážkach nechcú Turci prijať veľmocenskými zástupcami nabídnuté jim -prjHterie, kým vraj nedobyjú rozhodného víťazstva, aby tak zachránili česť svojich zbrani, čím samým utrpeli u diplomacie novú porážku, a kladú také blbé podmienky mieru, z ktorých sa statočný člÔvek len vysmiať a nevoľou zanevreť musí. Jích najnovšie porážky u Morače, n Javoru a u M. Zvorníku, jako vôbec celá situácia na bojišti a v Europe, poukazujú ovšem dosť makave, že sa takého víťazstva sotvy dožijú. Akže ale veľmociam na tom záleží, aby už teraz ukončilo sa hrozné prelievanie krve a menovite aby ukončily sa lotrovstvá turecké, nuž ta musejú silnou päsťou búšiť do tej zhnilej budovy tureckého štátu a uviesť iný poriadok. Parížska smluva z r. 185 G zaručuje síce celistvosť Turecka, ale tá smluva dávno je už podstatne narušená, dávno pozbyla celkovitej platnosti; avšak keby tá smluva aj stála, nuž ona zaručuje celistvosť Turecka len proti možnému nápadu susedných štátov, ale nie proti vnútorniemu rozkladu. A krém toho zaviazanosť veľmocí prestáva vzhľadom k takému štátu, kde každodenne dejú sa jeho základ otriasajúce prevraty, kde dakoľko fanatických u vesla stojacích zúrivcov shadzuje a vraždí panovníkov, oproti takému štátu, jehož sústavy nosia, jehož záujem representujú zbojníci a lupiči cti, majetku i životov občaustva. Veľmoci zaviazaly sa zajiste len oproti štátu sriadenému a kde tohto niet,tam prestáva aj jích zaviazanosť. Pri takýchto okolnosťach dopúšťajú priatelia mieru dve možnosti: buďto Turecko pristane na veľmocami navrhnuté reformy, snáď v smysle berlínskeho memoranduma, ktoré dáva samosprávu Bosne, Hercegovine a Bulharsku, z čoho mohly by výnsť polosamostatné štáty, a Rusko poverené bude s prevedením a dozorom, a tak nechá sa Turecko ešte pri živote, alebo nepristane na reformy a tu prestanú potom aj všetky o!;ľ dy a válka rusko turecká pova žuje sa za nevyhuutnú, ktorá iste že skončila by sa stroskotaním Turecka, a tam, kde teraz povieva konský chvost, zaskvela by sa veleba kríža. Ale veľmi zhusta aj také hlasy počuť, ktoré presvedčené sú, že v Turecku cestou pokoja poriadok uviesť nemožno, a práve tá okolnosť, že Turecko zavrhlo ponúknuté mu prímerie, považuje sa už za začiatok veľkej rusko-tureckej akcie. K tomu poukazuje sťahovanie ruského vojska na Krym a k malo-asiatským hraniciam, k tomu aj prípravy turecké. Možno, že válka táto odročí sa do budúceho roku, ale väčšia možnosť je, že východnie drama už teraz rozvinie sa pred očami Európy. Bolo by to zajiste drama veľkolepé, v jednotlivých výjavoch aj strašné, ale len blbec môže pochybovať, žeby svoboda uhnetených národov nevyšla z neho víťazne. Keď obzreme sa' teda po terajšej situácii na bojišti i v Europe, nuž môžeme si konštatovať to potešitelné faktum, že je tá situácia v celku a veľkú pre Juhoslovanov veľmi priaznivá ; ďalej môžme konštatovať, že Rusko už teraz má v rukách hlavniu rollu a že, či veci tak abo onak vypadnú, východní Slovania idú v ústrety krajšej budúcnosti. Tureckí i netureckí Turci budú síce vrešťat, budú sa tomu zpierať, budú kopať nohami rukami, ale beh udalostí prejde ponad tie tresky plesky k dennierau poriadku. V prospech Juhoslovanov. V Anglii javia sa zo dňa na deň živejšie Sympathie národa ku kresťanom na balkánskom polostrove a strana, ktorá v tomto ohľade znamenitú činnosť vyviňuje, súri na svolanie parlamentu. Lord Russel zaslal do časopisu „Times“ list, v ktorom vyzýva vládu, aby zakročila proti tureckému lotrovstvu. „Treba je, aby silným ramenom urobila sa prietrž tým ukrutnosťam; ak neurobia to anglickí ministri, musí zakročiť parlament. Mám teda zato, aby parlament bol ešte tejto jaseni svolaný. Turecké barbarstvo hodí sa síce k pravidlám a smerom politiky našich ministrov, ale nie k citom národa a preto musí byť potlačené. Ba ešte viac: ak je treba odvolanie sa k parlamentu, musí parlament zakročiť.“ Podobný list zaslal do toho istého časopisu aj manchesterský biskup. Na meetingu, ktorý odbýval sa v Rochdale, čítaný bol prípis John Brighta, v ktorom spomína sa, ako špatné vyplatila sa Angličanom válka proti Rusku, ktorá stála Angliu na 4000 millionov zl. a na 40.000 ľudských životov. „Bol som vtedy skoro sam jediný proti tej válke ■— hovorí Bright — válka bola populárna a ja som bol zo všetkých strán napádaný. A BESEDNICA Slávnostný týdeíi vo veľineste. Už hovorte si vy tam hore, čo chcete o tej Pešti, haňte ju ako viete, ale závideť nám musíte. „Nabok vy biednych bolestí!“ volám so Sládkovičom a poneváč spolu v Štiavnici s Petőfim študovali, nech stojí tu aj výpoveď jeho: „híjába Pest csak Pest!“ — Tento týdeň beriem aj ja, ktorý som ta'< utcunque rovného smýšľania s Vami hovoriaci: že Pešťzzpec=: päsť, alebo s Maďarmi „Pest mindenkit megfest!“ — tento týdeň beriem reku aj ja klobúk dolu pred Pešťou, lebo stala sa „medzinárodňou.“ Spolu si tu chodí v tom najlepšom usrozumení ruský Semenov s tureckým konsulom, Gneist, Stein, Farr atď. s českými a horvatskými štatistikmi, slovom Pešť je do zaľúbenia ! — Ani na to nedbám, nech Hunfalvy vytýka vláde, že uvítaniu a uhosteniu údov IX. Štatistického kongressu nedala náter diplomatický; my sme sa na tom „estély“-i čo dalo mesto 31. aug. týmto hosťom vo skvelých dvoranách mestskej redoutty, výborne zabavili. A už keď ustavične držíte stĺpce „N. N.“ i nad i pod čiarou otvorené len tomu tancu, ktorý sa na bojišti provodzuje; dovoľte, aby sme si pod čiarou vzdor všetkej biede zlých časov pobesedovali o večierku spojenom so zábavou a tancom, pri ktorom netiekla krev, ale vino; pri ktorom neznelý trúby, bubny a fanfary vojenské do boja vyzývajúc, ale kde ozývaly sa bubny a trúby vojenskej bandy a zvuky Ráczove, volajúc do tanca na parquetach bálového teremu vyleštených a do boja sŕdc s výborom zo všetkých krajín sveta objavivšími sa krá skami. Pri tých večierkoch bolo všetko zastúpené: veda, umenie, dôstojnosť, zásluha, úrad, krása. Každý tretí človek bol tu výtečníkom, každý tretí človek mal plné prse posiate radami, cirkev i vlasť, mesto i obec malý tu svojich náčelníkov, a—Tobté poklony! Krásna pleť v elegantných toilletach ozdobovala veniec hostí vyberaných. Pôvab pohľadu na ten veniec hostí nevídaný zvyšovala tá okolnosť, že tak jako tí vedomci a umelci, hodnostári a úradníci representovali domov i cudzinu; tak aj krásky boly kvety rozličných krajín a národov. My sme sa kochali v pohľade na cudzích vedomcov Ruska, Nemecka, Francúzska, Anglicka, vediac, že prevyšujú našich a už odpustite, lebo odpustite nás vy krásky domáce: korunou krások večierka tohoto nebola kisasszony, ani fräule, ale misz — jedna Angličanka. Turecký konsul sa ustavične vodil s dvoma dámami; neviem, či boly z jeho háremu a či chcel tým duahsmus zvelebiť: ale tie obe by neboly ako sa hovorí „hodné bývalý tej spanilej dcére Albionu ani vody podať.“ Ale páčte, tá šumná Angličanka shovára sa so Semenovom, .Šuch už bol náš Vojtech pri nich, chtiac vypátrať v akej reči sa smlúvajú; naposledy bude tá za Angličanku držaná kráska, kvietkom severním, z krajín barbarského Ruska. No nemohli sme dôjsť cieľa, shovárali sa hneď francúzsky, hneď anglicky: kto by tých barbarov uhádnul čo sú, kto sú, keď sa v každej reči vzdelaných národov shovárajú len v svojej nie! Tu zavznie Rácz Pali-ho „lassú“ a pešťania i iní prespolní honfici počnú drobčiť „csárdás“, aby si ho cudzozemci obzreť a zahubiť mohli. Bolo to zvláštne študium. Naši — a či odpytujem — hazafiéi krepčia ho celou chuťou, cudzozemci vedeckým okom ho sprevádzajú. No, csárdás tak jako pieseňka ľudu nebárs patrí pod kritiku, ale úsudky cudzích o ňom sú rôzne a keď sa aj „hogy volt“ a „még egyszer“ pominulo —• všetko sa uteklo do radov párov kadrillu pri vojanskej hudbe tancujúcich, aby si od skoku i pohľadu divokého esardásu vydýchlo i oddýchlo. My sme i-tam hľadali a našli šumnú Angličanku. I ona tančila a do porazenia ! Keď som ju zočil, s mladým Pulským balancirovala. No nič to reku, tak sa svet mieša: „protiviny vedľa sebä, lepšie v oči bijú!“ Ma leho Gustíka všade máš, on ti je ako mucha, ktorá nesadá len na veci ošklivé, ale aj na tú najvzácnejšiu sochu z carrarského mramoru a pobabre ju. Kto má veľký nos, musí ho všade strčiť! — Ale poviete mi, krásavice naše a bratia slovenskí! načo vás tu nudím zábavou elity svetovej, keď Vás len to zajíma čo je naše. Beseda v Martine, divadlo v Mikuláši viac vás zaníma než tieto skvosty veľmesta, nuž nemajte za bánost, veď ste i tu boli zastúpení i tu bol u prostred mora cudzincov v tom tereme elegantnom jeden stolík theeový, okolo nehož sedeli Slováci, páni dr. Peter a Vojtech Matúška, senior Bachát, dr. S. Medvecký, poslední čo vojanský dôstojník v peknej rovnošate. Dolu tedy klobúk! Pešť bola raz „medzinárodňou!“ A či je nie voždy poviete mi? Já vás vzdor hluku a kriku chauvinistov ubezpečujem, že vždy a na veky. Darmo sa namáhajú kriklúni zkrkavčit národy, obraz Pešti je dôkazom toho, že je to nemožné. Nech nás učia mondokovať ústy, srdce naše bude svojsky hústi. Veďby reku aj tí naši štatistici mohli dokázať počtami úspechy maďarizácie. — Keby chceli snáď by mohli a keby mohli snáď by aj chceli' Ale poďme k inej slávnosti. 3. sept. bola slávnosť storočná narodzenia palatína Jozefa, ktorému mesto Pešť ako svojmu dobrodincovi večne je vďačnosťou podlžno. Nebudem vám túto slávnosť obšírne pod čiarou opisovať. To jedno vám spomnem, že v redoute, kde bol počiatok slávnosti, bolo pre nás zase pekné divadlo. Arciknieža Jozef s manželkou, arcikn. Kcburg jeho test na čele stáli toho nepočetného zástupu samých hodnostárov. Ja ako Slovák som si tiež vďačne spomenúl palatína Jozefa, ač nebol priateľ náš, vďaka mu buď za to, on daruval krásny grunt v Pešti cirkvi slovenskej, ktorý je základom jej, dá-li Bôh bezkrachových časov! lepšej áno skvelej budúcnosti. Keď ešte spomeniem banket 5. t. m. v Hungarii, pri ktorom boly galerié tak jako včera v redoute kráskami obsadené a výlet na margytskú sihoť na osobytnej lodi — tu máte celotýdenné slávnosti veľmesta. Verte mi, že pravdu majú tí, čo tvrdia, že my Uhria — vulgo Maďari — najlepšie a najskvelejšie vieme zábavy a hostiny sriaďovať, t. j. aldomášovaf. — Na závierku slovil som: dal by Bôh, aby tieto medzinárodnie slávnosti naučily našich chauvinistov spravodlivejšiemu a lepšiemu smýšľaniu! — Nech žije Štatistika! Statistik.