Národnie Noviny, apríl-jún 1878 (IX/41-74)
1878-04-06 / nr. 41
Ovšem že východnia otázka nenie ešte úplne rozriešená. Z Carihradu nenie ešte sotrená škvrna asiatská a Rusko neprevedlo, ešte do konca svoj úkol, ale vykonalo, čo ešte pred dvoma roky i najsmelšej fantásii zdalo sa byt nemožným. Na to sa nesmie zabudnúť pri posudzovaní výsledku vojny. Nech utajeno je v lone blízkej budúcnosti čokoľvek, nikto nikdy nevyrve nám presvedčenie našich víťazství a jako neobracia rieka svoj tok, tak nezmení sa obrovský, neodvratne končiaci sa dej: turecké panstvo v Europe, je Davždy zničeno, čoby Turecko ešte aj ďalej trvalo; k životu z neživota povolaný je uový, silný politický slovanský Organismus — Bulharsko. Bolo by sa čomu radovať, z čoho sa tešiť, keby politický obzor nebol pokrytý tak temnými mraky. Nemožno konečne pochybovať, že Rusko bude uvažovať a prevádzať výminky mieru, či ale uskutoční želaný mier, o tom ťažko sa vysloviť. Nesnaduo bolo by oddať sa radv'ti'z mieru, keď ešte nenie rozhodnutý osud Hercegoviny, Bosny, Starého Srbska i Macedónie i gréckych kresfuns tých krajín a nedokončený krvavý zápas s Turkami, ktorý opäť zaphvátil tie kraje. Ťažko nermúliť sa pri pomyslení, ako málo dostáva sa tým, čo prví pozdvihli prápor boja, menovite Hercegovcom a Bosňanom, ako aj srbskému kniežatstvu, ktoré dva razy viedlo vojnu a r. 1876 vydržalo veškerý nával otomauskýek armád. Avšak tomu nenie vinné Rusko, ale Rakúsko — a v tom je nová príčina zármutku. Vojenských hrozieb Rakúska a Angiié sa Rusko nebojí, ale nezostane fahostajué k rozohnenej závisti, ktorá kuje pikle a činí úklady slovanskej svobode a právu, k zjavným pokusom o zachvátenie alebo rozdelenie tureckých krajov v Europe a opanovanie dardanelskej úžiny. Diplomacia sháňa kongress a jestliže my naň neponesieme svoje výnimky mieru k cenzúre, je výsledok tohto diplomatického výmyslu neznámy. Nepochybným je len to: keby Rakúsko od hrozieb proti Rusku prešlo k činom, žeby tým samo na povrch vynieslo novú, západno-siovanskú otázku ... OMzka Ipiarabská. V zápätí za gen. Ignatievom prišiel do Viedne rumunský ministerpredseda Bratiano. Pred jedným zo spoluptacovuíkov „D. Zfgu“ vyslovil sa, že ťažište riešenia sporov na východe leží vo Viedni a rozhodne osvedčil sa, že Rumunsko považuje otázku besarabskú za svoju životnú otázku a že neprijme Dobruču ani vtedy, keby mu Besarabia násilne odňatá bola. Ináče chápe vec rumunský senátor Mikuláš Kreculesko. Tento vydal teraz brošúru, v ktorej rozhodne odsudzuje pokračovanie svojich krajanov. Hueď v úvode vystríha pred nešetrnou rečou proti Rusku, ktoré má predsa trochu práva na vďačnosť Rumunov. Besarabia neurobila by Rumunsko šťastnejším; podobne neutrpela by krajna žiadnu škoda, keby vrátila Besarabiu Rusku. Rumunsko málo urobilo, aby zlepšilo osud tamejších obyvateľov. „Všeobecne je známo, že tí obyvatelia mali jakýsi blahobyt, keď boli pripojení k Multansku; ba mali aj u cdeskej banky uložené kapitále; pochybujem však, žeby ešte i dnes dačo z toho mali. Kreculesko karhá neobozretné pokračovanie vlády i snemu voči otázke besarabskej, lebo Rusi sú urazení a následky toho môžu byť veľmi záhubné. Úmysel sriadiť na pobreží Besarabie prístav, je puhým preludom, poneváč krajna nenie v stave niesť náklad na sriadenie a vydržiavanie toho prístavu. Naopak Dobruča poskytuje nám dôležitý pristav dunajský, dva prístavy černomorské, Mangaliu a Kjustendžu. Mohli by sme sriadiť prieplav medzi Čiernou vodou a Kiustendžou. čo by bolo obchodu k veľkému prospechu „Aj početné obyvateľstvo Dobruče má dajaké právo na naše Sympathie.“ Konečne radí spisovateľ svojim krajanom, aby v politike boli trochu skromnejší. — Nebezpečný smer „Felvidék-u“ (Dokončenie). III. Že smer „Felvidéku“ nebezpečný je aj pre osobnú svobodu ústavnú jednotlivcov, to vyplýva už z toho, čo sme dosial povedali, a že práve v tomto ohľade hrozí najväčšie nebezpečie, to^vysvitá už z povahy samej veci; lebo i vlasť i národ iba z jednotlivcov záleží. A zdá sa i tak, že hlavní cieľ pôvodcu je pomsta na jednotlivcoch. Lebo ž« by mu išlo o vlasť a národ maďarský, to naskrze nedopúšťa dobre rozumený obsah tej biošúry; ale škodiť istým jednotlivcom, to|vyzerá temer z každého riadku. Ked hovorím istým, to zdá sa byt už tým dokázané, že dopúšťa aj niektorých šľachetného charakteru panslávov. Že tí ním nenávidení, ktorých by rád za „vogelfrei“ vyhlásiť, sú zo všetkého rodu a stavu, vysvitá z jeho katalógu rozličného povolania a konfessie. Ktorá náboženská koufessia bola by mu milšia, to nevideť, lebo obidve katolícku i evanjelickú rovnako má v žalúdku; židovskú uezpomíua, čo zdá sa mi nápadným. O jeho kresťanskosti by sme predbežne pochybovali, považujúce obsah brošúry, lebo že ona nezakladá sa na tom Kristovom: miluj bližného svojho jako seba samého, a: čo by ste chceli aby iní vám činili to aj vy čiňte jim, to aj slepý vyčíta, ako aj, že najväčšmi zadrapuje sa do katolíckych a evanjelických kňazov a učiteľov. Jeho politickú konfessiu známe. On je absolutista najrýdzejšieho vzrua, lebo on žiadnej mienky netrpí, ktorá sa od.ýeho líši a v sebe iba považuje absolút y barometer vlastenectva a svobody. Vlastenec len ten môže byt, kto je taký ako on, abo, kto jeho poslúcha; svobodu občanskú, len ten právo môže mat, komu ju on poskytne. On je aj nad zákonom, lebo len tie zákony môžu byt dobré, ktoré on za také uzná. Pri tom ale krorae úradu svojho, nepohodí ani pobočné zamestknanie, jako že je dilletautným generálnym policajtom na horňom vidieku. Kto kedy videl takú bezohľadnú drzosť, takú vyzývavú osobovačnost, takú všetky medze presahujúcu nestydatosť, celé verejné korporácie, všetku úctu verejnú aj súkromnú vyžadujúce cirkevno-náboženské sbory, ústavy a úrady rimsko-katolíckej tak jako evanjelickej cirkve verejným spisom upodozrievať, potvárať, osočovať, zo štátu nebezpečných tendencií obviňovať? Že praj kňazia v kostole z kančia nebezpečné reči držia! či je taký zlostný, že nechce vedet, jako každá konfessia, zvlášte v týchto vierovyznanstvu málo prajných časoch úzkostlivé kroz svoje cirkevné orgány o to pečuje, aby sa čistá náboženská nauka v patričnej cirkvi udržovala a šírila a nijako nedovoluje cudzó živly miešat do náboženských prednášok. Pravda morálka v najširšom smysle je večným a ničím nepremeniiVjiyui jji cCuiiei.uô, u..oožémTŕéBb Kázania v chráme božom. Snád pôvodcovi žiaducné by bolo, aby aj z kostolov kresťanských mravouka vyhynula? Hádam k tomu cieľu za dobré by uznával, aby konštitucionáluy štát do samých kostolov policajtov posielal, aby striehli na reči kňazskej bohoslužby ? A že k tomu ciefu smeruje, to íidno aj odtial, že on aj vierovy- j znanské školstvo policajným orgánom chce podriadiť, j On chce jedným šmahom autonómne štátom uznané práva cirkví zničiť, aby len takí jednotlivci trpení boly jako učitelia v cirkevných školách, ktorých štát potvrdí a ktorí vychovávajú mládež v duchu maďarskom, lebo vraj nech radšej niet na horňom vidieku žiadnych škôl, než školy, v ktorých by sa mládež v duchu nemaďarskom vychovávala. Keď toto vzdelaný europejský človek, novoveký paedagog, počuje, v skutku musí sa zadiviť a v rozpakoch byť: či má viac obdivovať primitívnu nevedomosť paedagogickú, či pomateno3f mysle zhorelého modzgu, a či fanatickú renegátsku streštenosť? Nenechal pôvodca brošúry ani štátnych úradníkov, ani advokátov, ani mešťanov, ani notárov, ani priemyselníkov, ba ani tých vlasť živiacich rolníkov v pokoji. Ktorých tu rozumie, to pravda nepovedal; ale si podržuje právo ;nN patričnom mieste všetkých oznámiť. No jako vidíme cíti zvláštne vlastnosti za generála tajných policajtov. Nedať ani dýchnuť, nepoviem ceknút žiadnej duši jakéhokolvek stavu, uložiť nie len na ľudské myšlienky daň, ale vôbec jeho urobiť arendátorom všetkého vlasteneckého smýšľania: kto chce čo myslef, čo chce kto povedať, čo :hce kto učit, čo chce kto spisovať, čo chce kto cu pi\ pred právom jako advokát zastávať, kto a jako ;bce v štátnej službe úradovať, vôbec jako sa chce lýbaf, slovom žiť, lebo nežiť, nato všetko aby si od lôvodcu brošúry „A Felvidék“ diplom zaopatriť povinný bol a jemu zato už jakokolvek daňoval. Iste naličkosf. Lež dosť. Načo obšírnejšie dokazovať temer z kaž- 1ého riadka vysvitajúcu nebezpečnosť smeru brošúry ore vlasť a všetky jej národnosti a všetkých jej občanov? Každý nepredpojatý a statočný vlastenec akejkoľvek národnosti to vidí a zatracovať musí. Videly to a sine ira et studio vážne, objektívnymi článkami, zatratily aj prešporské noviny. Ten bias vzdelaných a statočných vlasteneckých Nemcov stokrát ba nekonečne preváži hlasy fanatickou streštenostou kričiacich pseudo-vlastencov. A úfame, že nie ďaleko čas, čo práve podobné hlasy zo sna utiahnutosti a skromnosti vyrušia tých šľachetnejších a statočnejšie smýšľajúcich duchov zo všetkých národností a tí zavolajú: už dosť ste zelených vecí nakričali a dost nemelčice narobili, teraz my budeme hovoriť a jednať! A my a ľud náš čo sa z toho učíme? Veru sa učíme mnoho. Pôvodca brošúry ztrhol náličnicu z tvári našich neprajníkov a ukázal jich tvár a smýšľanie v celej nahote a holote. Vieme, čo chcejú, vieme čo smýšfajú a vieme, k čomu sa stroja ohľadom nášho národnieho života!? V tomto ohľade sme povďaČDÍ pánu pôvodcovi. My trpeť a čakať budeme, lebo veríme, že Bôh veci pravej, veci svätej padnúť nedá. Ked kto má právo odvolávať sa na vítazstvo pravdy a práva, iste máme ho aj my v úplnej miere, lebo my nikoho nekrivdili, nikomu čo je jeho nebrali, aniž brať chceme. Sem tedy ten horký chlieb, sem to jarmo nášho dennieho poriadku! Každá vec má svoj koniec, bude ho iste mat aj utrpenie naše. Dlhý a trudný je tento náš pôst od osvety vzdelanosti a práva národnieho; ale verte, príde, bo príst musí deň tým radostnejšieho vzkriesenie a víťazstva! Vo vernosti k Bohu, vlasti a národu pokojne a odhodlane ponesieme naložené jarmo, hotoví ho zhodit, ked príde čas rozsúdenia sporu a prislúženia spravedlnosti. Peraspera ad prosperál čím väčší kríž, tým bližší čas spásy. __ Ž.... ý. U generála Ignatieva. Pod týmto záhlavím uverejňuje horvatský „Obzor“ veľmi zajímavý rozhovor, ktorý ma! jeden z jeho redaktorov s generálom Igoatievom vo Viedni. Generál Ignatiev — vypráva horvatský redaktor — prijal ma priVeJtV^jU'lJ'tr'Stať túhf zBametidi'ňo on ~k äžd eE 0ŠI0V vaňa, zvlášte južného, s ktorým sa nikdy ani nevidel, privíta vľúdne jako starého známeho. — „Vy ste prišli ku mne jako priateľ a nie jako zvedavý novinár, či nie? rečie mi. No počkajte! Jako sa budeme rozprávať? Ja hovorím nemecky neveľmi dobre; a veru by nás to ani nectilo rozprávať sa v cudzom jazyku; rozumiete Vy rusky? Dobre, a ja rozumiem horvatský; ja budem hovoriť rusky, vy horvatský, a tak sa dobre porozumieme.“ Takto hovoril, vedúc ma k fotelu, gen. Ignatiev, muž obvyšného vzrastu, mohutného tela, okrúhlo a mocne vyvinutej hlavy, s belavými na čele preriedenými vlasmi a podobnej barvy fúzami, a ked hovorí, to nevieš, čo pri ňom čarovnejšie, či jasné oko, či plynná reč, či večne pohrávajúci mu okolo úst úsmech. Francúzi nazvali ruského štátnika „charmeur“-om (čarodejníkom), možno ironicky; no on skutočne očarúva človeka, s ktorým hovorí. „Čo sme sa poslední raz videli, nadpriadol on opäť reč, velmi sme sa premenili; no ešte viac premenily sa pomery Evropy. Ja som nespal za tých iesať rokov a teraz môžem s istým uspokojením oľadef na skončené svoje dielo. Jeden ťažký kameň odpadol z prsú Slovanstva; bohužiaľ sú ruky, ktoré 10 chcú opät zdvihnúť. Ja bysom to rád prekaziť. Teraz sa mnoho píše o mojej missii vo Viedni; lovoria, že od strachu pred Angliou prišiel som Boh :ná čo ponúkať Austrii, aby som ju odvrátil od Angiié. Vložno, že i Vy tak myslíte. Všetci sa mýlite. Rusko oy len to mohlo druhému ponúkať, čo samo má, ftle >no na Východe nemá ničoho výjmuc rozpomienku ía ohromné obete, a povedomie, že balkánskym ženám otvorí sa život šťastný, ľudský. S veľkým zadivením počuli sme tedy, že svätoštefanský mier nemôže byť uznatý, lebo že je škodlivý šáujmom Austrie. O týchto záujmoch hovorí sa voždy en vo všeobecnosti a neurčite. K vôli Austrii a na nôj žiaľ zostanú Čierna Hora a Srbsko nevýznamlými zemami. Bulharsko za polsíoletia nebude pre dkobo ani podporou ani nebezpečným. Bosna a Herce-