Národnie Noviny, júl-september 1879 (X/75-114)
1879-07-01 / nr. 75
ale predsa najdú sa daktoré stolice, kde domôže sa víťazstva svobodná, neodvislá vôľa obecenstva, a toto nijako nehodí sa do vládneho krámu. A krém toho je to predsa len nepohodlné a s mnohou prácou spojené, kcd vláda musí v každom vážnejšom prípade najprv stoličné orgány obrobiť, poučiť a utužiť, alebo jim aj pekne zalichotiť, aby si jich nerozpaprala a aby jej neaprehendovaly; rniesty musí podniknúť aj dosť ostrý boj za kulisňämi a ked aj podarí sa jej pokoriť odporné mysle, je to často boj dosť drahý. Takto ale ťažko je vladáriť a poneváč nateraz ani reči o tom byť nemôže, žeby Tisza dobrovoľne odstúpil, nuž odhodlal sa na inú cestu zabočiť, a síce na tú cestu, aby stoliční admin, úradníci na budúce vymenúvaní boli, preto že takýto apparát je vždy oddanejší a spoľahlivejší, lebo nenie odvislý od vôle obecenstva, ale od vôle samej vlády. Naše stanovisko je v tejto veci jasné. My úprimne uznávame, že sme v principe vždy bývali za čím širšiu autonómiu stolíc a tak aj za volenie úradníkov, lebo je to jedno z najkrásnejších a najpodstatnejších práv v štáte opravdu konštitucionálnom, ked ale vidíme, že voľby v Uhorsku sú takým výkonom, kde neprichodí k výrazu neskalená vôľa obecenstva a že sú len bliktrou, ba keď vidíme že celý konštitucionalismus v Uhorsku je len formou, ktorej sa z povolaných a povinných k tomu nikto nedrží á ktorú každý odkopne, jestli prekáža jeho osobným ambíciám, — po takýchto mnohoročných zkúsenosťach reku nevieme a nemôžeme sa za tie uhorské voľby nijako oduševniť, a to tým menej, že terajšia administrácia je nanajvýš biedna a že nevydrží ani tú najmiernejšiu kritiku. My teda, ako sme to už viac ráz vyslovili, nemáme čo namietať proti tomu, aby stoliční admin, úradníci vymenúvaní boli, iebo aspoň nebude sa ustavične pohrávať so svobodou, ktorej v skutočnosti niet, a je predsa aspoň výhľad, ked aj nie žiadna istota, že tí úradníci pilnejší, a rozumnejší budú, čo už len preto, že pri vymenúvaní bude sa snád predsa požadovať istá kvalifikácia, Čoho dosiaľ pri väčšine úradov nebolo. Dopúšťame, že to mnohým nebude milé, že nejeden utratí tak velice potrebný a pohodlne nadobudnutý chlebíček, ale nechže dá sa veci aj tu aspoň krajšia forma a my v tomto ohľade spokojní budeme, ked naša administrácia aspoň len trochu lepšia bude, než máme ju dosiaľ. Len jednu obavu máme, a síce tú, že K. Tiszovi nejedná sa tak pri tejto nádejnej akcii o to, aby naša stoličná administrácia správnejšia a lepšia bola, ako radnej o to, aby vo všetkých stoliciach mal vždy povoľný a dobre sriadený zástup úradníctva, žeby mal v rukách bezpečný stroj, ktorý na prvé dané slovo dal by sa na všetky strany do zimničnej činnosti. A táto obava zatemňuje všetky naše poťažué výhľady, jaké sľubujeme si od nádejného nového systému. Medzitým táto naša obava je len všeobecná, občianska; špeciálne ako Slovákov sa nás ani najmenej nedotkne, lebo my nemáme pri tom čo ztratit, ani nemôžeme mať — aspoň nie nateraz — zvláštnych nádejí, žeby sa postavenie nemadarských národov v Uhorsku či pri volených či pri vymenúvaných, úradníkoch podstatne zmenilo. Nechže ide všetko svojou cestou; prídu iné, lepšie časy, bo prísť musejú. BESEDNICA. liarjiikíar JSoJana. Rozprávka z hercegovinského povstania roku 1875. od Fanta Popoviča. Zem Ilercegova, zem Hercegova! Zem čemera a biedy —- zem slávy a hrdinstva! Zem srbskej nádeje — a strachovania! Zem divá a krotká! — Zem sokolov a holubov! — _Zem divov a krásy! Alebo či je nfö krásnodivný barjaktar Bojana?! Bojana, milá dcéra statočného richtára Miluna obce........v Hercegovine, chýrečne je kráska. Hercegovina je plná krásy všakovej, ale Bojanina krása j e nado všetko. Krajšia je, jako bola sestra kapitána Leka; krajšia jako Latinka, žena cára Dušana; krajšia jako pekná Heléna, za ktorú sa celé Grécko s trojanským kráľom bilo. Ale načo prirovnávanie, ked sa Bojana k nikomu prirovnať nedá! Mladíci obce richtára Miluna, keby Bojanu videli, len by si z hlboká vzdychli a pobíadli. Mnohá matka zaplakala, keď jej syn z kola prišiel, nad tým, že jej jako citron hladne, vädne jako odtrhnutý lístok. Starší obce prosili richtára: alebo aby Bojanu nepúšťal do kola, alebo aby ju vydal. Bojana je verenica mladého Čiernohorca, syna Maďarský Patriotismus. Pred porotným súdom vo Viedni odohrala sa zvláštna udalosť. Vec samá,iná sa v krátkosti nasledovne: Istý dr. Sonnenberg, rodom z Pešte, ďľa náboženstva žid, dla národnosti Maďar, dopisovateľ rozličných časopisov a dla svojho udania majiíel viac rádov, pritom priateľ mnohých významných osobností v Cis i Trans, študoval fudské slabosti a prišiel k tomu presvedčeniu, že jesto ešte mnoho takých ludí na svete, ktorým nedostačuje, že sú statočnými a pri tom zámožnými krajčírmi, krčmármi, doktormi atd., ktorí ale k podstate svojej vážnej osobnosti za nezbytné považujú, aby sa nazývali „cisársko-královskými dvornými krčmármi,“ alebo aby na jích vlasteneckých prsiach skvel sa dáky rád dla možnosti domorodý, alebo aspoň záhraničný. Na základe tejto zkúsenosti, na tejto brdskej slabosti založil pán dr. Sounenberg svoj „gšeft“ a kdekoívek spozoroval takého prepodivného človiečika, nabídnul sa mu, že mu zaopatrí budto titul alebo rád. jestli dakofko Uto alebo tisíc zlatých dá na „dobročinné“ ciele, aby si tak vyzýskal zásluhy o vlast a stal sa hodným odporúčania a vyznačenia. Takto sriadený „gsefi“ skutočne aj skvetal. Skvetal, poneváč pán dr. Sonnenberg mnoho vedel rozprávať o svojich vysokých konnexiách s ministrami a jinými veľkého vplyvu osobnostiami. Mnoho ľahkoverných bláznikov sadlo na lep. Dali mnohé pekné summy na „dobročinné ciele“ a žili v nádejách na budúcne vyznačenie, až sa konečne dozvedel štátny fiškus rakúsky o tomto mjnovšom „gšefte“ a postavil pána dr. Sonnenberga a s údajným jeho spoločníkom Schweitzerom na lavicu obžalovaných pre „klamstvo a podvod.“ Tento process odbýval sa teda v štvrtok, piatok a sobotu pred viedenským porotným súdom a pri pojednávaní vyšly také veci ua javo, ktoré dostatočne charakterizujú terajšiu závratnícku dobu a jej velikášov. Priestor nedovoluje nám, aby sme podali celý priebeh zajímavej tejto poroty; obmedzíme sa lénna to, že sdelíme najinteressantnejšie a najmarkantnejšie jednotlivé výjavy. Z obžalujúcej listiny štátneho fiškusa sdelujeme: Dr. Ignác Ferdinand Sonneuberg v porozumení s dr. Leopoldom Schweitzerom, dvorným radcom, a menovite podporou istej vysokopostavenej osobnosti v Pešti, ako to zo všetkých dôvodov jasne vysvitá, najrôznejšími lákadlami vedeli oklamať jednotlivých ladí a oškodili jich o značné summy tým, že jím nasľubovali všeliaké vyznačenia alebo rády. • Potom sa vypočitujú jednotlivé prípady s udaním sľúbeného vyznačenia a ceny za zaopatrenia. Perse že sľúbené titule a rády nepodarilo sa jím zaopatriť za to však zostali v jich rukách peniaze, venované „dobročinným cielom.“ A jakokolvek je už samá obžaloba interesantná, predsa o mnoho pikaatnejšie dáta vyšly na javo pri serdara černohorského Vula. Richtár Milun je pobratím Yulov, a žeby nezhaslo priateľstvo medzi nimi, richtár Milun sľúbil svoju dcéru ešte v šiestom roku Vulovmu synovi. Y čase, o ktorom tu rozprávame, mali oba po osemnásť rokov. Richtár Milun mal strach o svoju dcéru, pre jej krásu. Dal na to pozor, aby Turci nepočuli o drahokame v jeho dome sa nachádzajúcom; ale Bojana nebola drahokam, ale since, ktoré dáva lesk draliokamu, a kto môže since schovať! V Nevesíne povstala rája hercegovinská, nechce viac psom Turka byť. Puška pukla, z oboch strán sa krev prelievala. V obci richtára Miluna je ešte pokoj. Ozbíjači begovia berú všetko Hercegovcom, čo sa jím do rúk dostane. Bojanu ešte ani jedon nevidel; lebo by už dávno bola korisťou háremu. Richtár Milun, kedykoľvek beg do obce prišiel, naložil svojej dcére, aby do hory sa skryla. Ozbíjač prišiel najprv do obecného domu, toto mohol aj Milunovi urobiť. V jeden deň bolo oznámené Milunovi, že budúcu nedeľu má prísť mladý beg, Dul beg, aby daň sosbieral. Milun ustrnul pri tom chýre. Prečo mal prísť beg daň sbierať, keď to dosial' nikdy sám nerobil?! Bol práve piatok pred tou ncdelou. V tento deň majú pokoj od Turkov. Preto šiel Milun so ženou a jediným synom Ďurdem za jakousi robotou do susednej dediny. Doma zostala sama Bojana. samom pojednávaní, kde sme sa dozvedeli aj meno toho „vysoko postaveného“ peštanského pána. Je to pán Gabriel Várady, prvý podpredseda uhorského snemu a jedon z najintímnejších priateľov pána ministraprcdsedu Kolomana Tiszu. Obzvláštne pikantné sú nasledovné listiny, ktoré predčítali sa počas pojednávania. Jedon list takto zneje: „Pán dr. Adolf Richter zloží do mojich rúk 20.000 fr. t. j. 16.000 mariek s tým určením, aby som jich dla svojho náhla d u upotrebil k humann ý m a iným cielom, týkajúcim sa všeobecného dobra, kadenáhle obdrží rád železnej koruny III. triedy. V prípade, žeby sem vzťahujúci sa návrh na rozhodnom mieste neprijal, navrátim pánu dr. Richterovi vyšše vypísanú summu koncom septembra. Gabriel Várady.“ Páu dr. Richter, ako sa to už samo od seba rozumie, čaká po dnes na rád; 16.000 mariek nedostal však „koncom septembra 1878“ ale len 24. júna to jest dva dni pred porotným pojednávaním a síce i to len „na mnohé naliehanie“ — ako sa sám pán dr. Richter vo svojom liste, súdu zaslanom, vyslovil. A predsa pán Richter bol o mnoho šťastlivejší, než istý pán Grillmayer, ktorý ešte dnes čaká na prinavrátenie 20.000 zl., ktoré tenže pán v nádeji na rád z čiastky pánu Gabrielovi Váradymu „požičal,“ z čiastky „k humánnym cielom“ venoval. Vzhľadom na túto záležitosť vypovedal obžalovaný dr. Sonnenberg toto: „Pán Grillmayer rozpovedal mi svoje zásluhy, ktoré oprávnenými činia jeho nároky na dáky rád. Ja som o tom upovedomil p. Váradyho. Neskoršie písal mi Várady, že potrebuje peniaze a či nemyslím, že mu Grillmayer požičia. Ja som upozornil pána Grillmayera o tejto jeho žiadosti, ktorý sa aj osvedčil, že požičia pánu Váradymu 20.000 zl. v rakúskej rente. To sa aj stalo.“ Iuteressantné sú aj nasledujúce telegraramy zaslané v tejto záležitostí na Váradyho: „Bez závdavku sú takéto dohovorenia len akademické d i š k u s s i e. Len z á v d a v k o m dokazujú patriční páni, že vážne zamýšľajú.“ — A druhý telegramm zneje: „Závdavok musí sa v troch čiastkach oddať.“ — Ďalej Váradyho: „Hlaďte aspoň 4 dostať, z 3 nezostane mi uič.“ — Iný telegrarnm íohoto gentlemana na Sonnenberga zneje: „Len závdavkami dokazujú páni, že vážne smýšlajú, len závdavky umožňujú mi, aby som si nadobudnul potrebné dáta.“ Interessantné je, čo sám pán Grillmayer o tejto veci sóznál: Sonnenberg mi (Grillmayerovi) rozpovedal, že Várady nachodí sa v peňažných rozpakoch a že môžem do9tať rád železnej koruny, ked venujem 20.000 zl. z čiastky k dobročinným cielom, z čiastky ako pôžičku pre Váradyho. Zaj i ste že dostanem budto rád alebo peniaze prinavrátené. A na to odovzdal som 20.000 zl. pánu Váradymu. To je oných 20 000 zl., ktoré Sounenberg kontraboval a dostal som odvetu: „Už dobre! Dostanete vaše veci!“ Nedostal som síce — pokračuje Grillmayer — žiadnu pojistenku na zmienenú summu a ani nežiadal sa od mňa ani životopis ani vypočítanie mojich zásluh. Ja sa síce nepovažujem za oškodeného, ačpráve nedostal som ani dekorácie ani peňazí. Ked som aj utratil peniaze, mám to jedine pripisovať svojpj ľahkovernosti. Ostatne som už viackrát odpomohol vysokopostaveným .osobám a dostal som neskorej peniaze nazad. Možné je, že aj od pána Váradyho dostanem ešte požičané mu peniaze.“ Z výpovede Emila Sieberta je zajímavý nasledujúci passus: „Várady sa ma pýtal, či neznám dakoho, ktorý by mu poskytnul značnejšiu summu peňazí; hovorilo sa o 20—40 000 mariek; pritom povedal, že tomu, od koho dostane tie peniaze, zaopatrí rakúsky alebo uhorský rád. Následkom toboto vyjednával s istým Gomperzom z Brna, bez toho však, žeby boli prišli k cieľu. Okolo poludnia udre niekto na dvere. Bojana dobehne, otvorí jich, ale udesená skríkne, jakoby bola na hada stúpila, chcejúc pri tour ujsť... Predo dvermi stál Ďul-beg, najmladší brat Rizvan-bega. Chlap je to, že sebe rovného nemá v cárskom vojsku; junák je, že mu závideť môže nie jedon víťaz černohorský; pekný je.... krása sa mu nedá lepšie vypovedať, len ked povieme, že je syn Ďurdijanky, dcéry emira ďurdijského, a v žilách otcových že tečie krev niekdy slavného veľmoža. Ďul-beg otvoril dvere; ale dial sa nepohnul. Zdesila bo krása džaurskej devy. Jemin, ktorý mu opisoval krásu dievkinu, tak ďaleko ostal od pravdy, jako nemý, keby chcel svojim hlasom nápodobniť rachot hromu. Ďul-beg bol až po krk ozbrojený, oblečený bol v aksamiete a v zlate. Bojana pozrúc naňho tŕpla. Lakla sa, ale nie od panstva a zbroji Ďul-begovej; ale od krásy, junáckeho kroku a pohladil. Ale ona je Srbkyňa Herccgovka — verenica, a Ďul-beg Turčín, ešte horší od Turčína — on je poturčenec. Ďul-beg pristúpil k Bojane, hovoriac sladké a lichotílé slová, ponúkal jej všetok svoj poklad, plné kuly striebra a zlata, aby kaduna, aby mu bola milá. Klial sa jej, že bude jako čo je since na nebi, jeho jediné since; prisahal jej, že nebude v háreme zatvorená, ale že sa môže po jeho dvoroch jako ja-