Národnie Noviny, október-december 1900 (XXXI/116-154)
1900-10-02 / nr. 116
Redaltola, adxulnlsträoia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Utorok 2. oktobra 1900. Ročník XXXI. Číslo 116. Stavebný krach. Už to zase praští v Pešfbudíne, a vzdor všetkým okrašľujúcim zprávam liberáino-merkantilských šornálov a plátkov, krísa, a to jedna z týcb najosudoejších, sa dostavila. Je to krísa stavebná, ktorú každý nepredpojatý pozorovatel videl blížiť sa obrovským krokom a ktorá ináče bola by nám Hekubou, keby sa tak vermi netýkala mnohých tisícov rodákov našich, poctivú výživu híadajúcich pri stavbách v hlavnom meste krajiny. Vidme ale, čo sa stalo a ako sa stalo! Po neblahej pamäti vyrovnaní s Austriou roku 1867, ked Maďari v smysle toho dostali veslo v Translajtánii do rúk a mastné hrnce pred seba na stôl, nastal čas „národno-hospodárskeho rozkvetu“, nie v malej miere podporovaný svetovým gründujúcim švindlom a so všetkých strán poussirovaným šovinismom, chcejúcim vzdor XLIV. zák. čl. z roku 1868 utvoriť násilnou madarisáciou jednotný maďarský štát a poskytovaním všetkých možných a nemožných výhod, z Pešti, Budina a Starého Budína pod generálnym a v dnešných časoch tak často spomínaným menom „Budapest“-svetovú metropolu. Budapest - világváros stalo sa odrazu heslom v najvyšších kruhoch vládnych a peňažníckych; niet tedy divu, že počali sa ta hrnúť nielen z penferie krajiny, ale i zo súsediacich krajín celé karavany, zčiastky aby tak pod prajnými okolnosťami počestnou prácou našli životné podmienky, aké im ich užšia domovina v tej istej miere poskytnúť nebola v stave, zčiastky ale v divom shone za rebachom. A toto posledné je príčinou dnešného stavu vecí. Rok 1893 doniesol prvú krísu v podobe známeho bursovného krachu, ale tento bol špecialitou svetovou, tak že ten nesvobodno pripísať výlučne na vrub pešťbudínskym tanečníkom okolo toho zlatého tetaťa. Peňažné ústavy a priemyselné podniky padaly rad radom, a bulo by to dobre bývalo, — čo je hnilé, nech padne — keby popri na švindli založených ústavoch neboly padlý i ústavy solídne a keby v oboch pádoch nevinné, bursou a jej špekulantami zavedené obecenstvo nebolo utratilo majetku na milliony. Prírodná veda nás učí, že sa na svete z jestvujúcej hmoty ani len omrvinka ztratiť nemôže, vyskytne sa ona, čo aj v inej forme, inde: tak ani tieto milliony sa neztratily, ale zmizly v bezodnom vreci podajedných velkošpekulantov, klauiacich sa z prevažuej väčšiny mögen - dovedú, tak že nie cele bezzákladné je to pcdozreuie, že celý ten spomínaný krach bol inscenovaný dakoľkými vefkošpekulantmi, ako sa to pred nedávnom dokázalo pri kríse obilnej a uhoľnom štrajku, menovite v doloch moravsko-sliezskych, a osoh menovite tejto poslednej cítime my, širšie obecenstvo v podobe 80-percentového zdraženia uhlia. Po roku 1893 nastala reakcia, mobilný kapitál sa utiahnul zo svetového dejišťa, ale len na čas. Nervósne baženie za ziskom netrpelo dlhšie hlivenie a on vrhnul sa — na Uhorsko, i menovite na Pešťbudín, bo inde zostali „páni po rákoši múdri.“ Bolo to zase radostného vý-j skania a nejedna epopea odznela, konkludujúc hyperoptimisticky, že tento nával mobilného kapitálu je zámkou konsolidovaných pomerov a heslo „Bndapest-világváros“ prišlo zase v stupňovanej miere do obehu. A jednalo sa i día toho. Vzala sa mappa mesta a jeho okolia, ťahala sa rovná čiara od Dunaja k mestskému lesíku — Andrássy út, do krížu cez ňu — körút, poctivá Kerepešská cesta predĺžila sa až po Dunaj, pri čom polovica vnútorného mesta padnút musela za obet. Reklama bubnovala na všetky strany, a ako legislatíva, tak i samé hlavné mesto holo hotové k tým najväčším, ovšem že z daňového groša vzatým obetiam, aby sa to spomenuté heslo uskutočnilo. Prišli potom povestné millenárne slávnosti, a vskutku mesto Pešfbudíu vzrástlo takým neobyčajným spôsobom, že počalo sa už snívať o preložení strediska monarchie, tým viacej, poneváč politické pomery tam za Litavou slúžily k tomutu za znamenitý argument. Tam federálna rozorvanosť, tu jednotný štát (ale len v hlavách šovinistov), tam nedieluy parlament, tu kompaktná majorita (rozumej kŕdel okolo mastných hrncov stojacích mamelukov), tam antisemitismus, tu liberalismus v plnom a najkrajšom kvete (ktorý sráža kríže a striela po Kristovi). Ale všetko to prišlo ináč. Beh sveta nedá sa dirigovať dľa hesiel a šovinistických fantasmagorii, a čo na piesku postavené, to nemá trvácnosti. Náramný vzrast hlavného mesta bol len akoby v sklenníku umele dopestovaný. Centralisácia všetkého, shon za mammonon, ba ešte i zónová tarifa, boly jej pestovateľmi. Že na prehnaných nádejách založený zrast tento nezodpovedal skutočnosti, to sa už počas miliennárnych slávností trpko dokázalo. Záplava cudzincov úplne vystala, ha ešte i samé millenujúce Uhorsko nedodalo ani zďaleka toľko navštevovateľov, na kulkých sa čakalo. Investícia sa nevyplatila, a dokým neprišiel čas platenia dlhov, išlo to, — potom ale nastala potopa. Domy na úver stavané ostaly neobydlené, lebo následkom neobyčajnej drahoty každý, kto len mohul, utiahnul sa na perifériu; ceny bytov a tak i ceny domov klesaly. Špekulantské firmy, o ktorých svet sa domnieval, že stoja na skalopevnom základe, padlý, a v stavaní nastala úplná stagnácia, ktorá v zápätí za sebou ťahala úplný úpadok remesiel zo stavieb sa živiacich, tak že dnes — ak je to pravda, čo peštianske listy píšu, a niet príčiny o tom pochybovať — v centrumé krajiny panuje všeobecná, bohužiaľ, že umelá, slepým šovinismom vypestovaná krísa. Ked pridáme k tomu ešte nž od rokov nad krajinou zaľahlú hospodársku krísu, máme verný obraz Hungarie. Takto, hľa, tresce sa nafúkanosť sama sebou, ale bude ešte horšie, lebo sme teraz len na počiatku, a ak len nevyskytne sa dajaká mimoriadna okolnosť, dožijeme sa ešte i na inom poli všeličoho. Teuto príklad je veľmi poučný, a dá sa z neho zatvárať i na vývin iných vecí, ktoré na teraz spomínať nechcem. Politický prehľad. — — 1. oktobra. Že by sa veľmoci boly už dorozumely, ako vymotať sa z čínskych zápletok, o tom niet ešte určitých zpráv. Londýnska „Mornig Post“ dozvedá sa ale, že Francúzsko, Nemecko a Rusko už majú spoločný programm, ktorý bude aj ostatným veľmociam predložený a od nich bez pochyby aj prijatý. Navrhnuté poriadky nebudú tak prísne, ako ich pôvodne Nemecko žiadalo. Ruskému vplyvu podarilo sa, že so spravedlivosťou má ísť aj shovievavosť, láska. Vymenovanie Tuana za generálneho sekretára nemá byt prekážkou ďalšieho vyjednávania. Čing a Li uznatí sú za plnomocníkov vlády, s ktorými chcú veľmoci vyjednávať. Pokutovanie vinníkov nedá sa tak ľahko previesť, a prijatím nemeckého programom zaplietly by sa veľmoci do veľkej a dlho trvajúcej vojny. Rusko najlepšie pozná pomery v Číne a preto hneď z počiatku postavilo sa proti dobrodružnej politike nemeckej. Zo Sbangaiu oznamujú, že čínsky cisár vydal edikt, v ktorom ruskému cárovi vyslovuje vďaku za to, že odvolal ruské vojsko z Pekingu. Cisár vyslovuje ochotu na hrobe b. Kettelera usporiadat úradnú slávnosť. Proti chúťkam na rozdelenie činy vyslovujú sa rozhodne všetky ruské časopisy. „Pet. Vied.“ hovoria: Vyhrážajú nám, že ak si my nevezmeme čínske územie, potom že Čína, ked bude dosť silná, siahne po našom; no že by Čína túžila po výboji, to nedá sa ničím dokázať. To je ľahko povedať: rozdeľme si Čínu, ale ako ju deliť, na to niet rozumnej odpovede. Najprv je otázka, či Europa má právo Čínu deliť. Je pravda, že stály sa veci, ktoré sa stat nemalý, ale len slepý môže tajiť, že čínske nepokoje zapríčinili sami Europčania, ktorí zaberali čínske územie a tak sa držali oproti Číňanom, že by títo museli byť hovädami, aby to mlčky trpeli. Číňania len o to prosili Európu, aby im dala pokoj, a oni mali úplné právo ohradiť sa proti násilne im vnucovanej europejskej civilisácii. Rusku bola Čína vždy dobrým súsedom. Bombardovanie Blagovieščenska nestalo sa na rozkaz čínskej vlády, naše poslanectvo je zachránené a Rusko nemá žiadnej príčiny, prečo by so svojím čínskym súsedom zase nežilo v najlepšom priateľstve. Že sa táto ruská politika nepáči našim „spojencom“ v Číne, to je pochopiteľné; oni by najradšej mali, keby Rusko mohli poviazat na rukách i nohách. Domáce zprávy. V ministerstve pravosúdia vydržiavali po tieto dni poradu o veľmi pozoruhodnom predmete. Je tomu už dakoľko rokov, čo menovite na Dolnej zemi počalo sa rozširovať predávanie obilia Da termín, t. j. gazda predal svoju úrodu ešte na koreni za istú cenu a od kupca dostal preddavok. Ak bola úroda dobrá, kupec dostal obilie a gazda groše, čo sa ale náramne zmenilo, ak v páde zlej úrody gazda celé množstvo vopred predaného obilia zo svojho odlifrovať nemohol. Y tomto páde kupci žiadali dvoj-, ba i trojnásobnú náhradu preddavku, ak totižto gazda nebol v stave za drahý groš chybujúce mu množstvo obilia inde si zaopatriť. V oboch pádoch ale gazda utrpel náramnú škodu, ktorá v nejednom páde zodpovedala 5—600 % úroku obdržaného preddavku. Že z tohoto povstalo mnoho processov, samo sebou sa rozumie; podivné je, že súd v A. dal pravdu kupcovi, súd v B. ale gazdovi, čo sa jedine tým vysvetliť dá, že súd v A. klassifikoval túto operáciu za kupčenie na termín,