Národnie Noviny, január-marec 1901 (XXXII/1-38)
1901-01-03 / nr. 1
Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok....................... 24 k. na pol roka....................... 12 k. na étvrt roka................... 6 k. do cudzozemska: na celý rok....................... 30 k. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. PledaKola, ad ml nl atráola a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Štvrtok, 8. 1901. «»1» >• Ročník XXXII. V novom roku, v novom stoleti. Zo žalmu Hviezdoslava.*) Oslavujme Hospodina hodne; dobrorečme mu vrúcne: Pánu na Sione, na Őrébe vzňatému plamu, ohňo-stípu na púšti a slncu v Gabaon; vzdajme mu česť a chválu za všetko, čo dal či vzal nám i uzavrel s nami, bo nič nenie naším, ani sami nie sme svoji, lež všetko jeho je: za svitanie v umy naše, sprievod nohám našim, let duše, srdca zvuk, za obnovu života nakŕmením úst, zvlažením jazyka; za klasov požehnaný príliv vlnivý, šum lesov, ovocín zábron na ohradoch, za prílet oblakov v čas sparna, búri nárek i rozkoš pohody; za pokoj domov, duší zlatý mier, slová útechy mannou padajúce s oblúkov klenby jeho svätýň v myseľ zúboženú ; za požité radosti, slastný veselia nápoj, za — ach, i horký kalich podatý nenadále k vypitiu až na dno; za zkúšok trampoty, za údery tvrdé, krvácajúce rany, za mlk hrobov desný------ved, ach, nič nenie naším, ani naši nie sú naši, lež všetko jeho je. — Aj zase jeden rok prudkým odtokom vplynul do mora večnosti, kam i predošlé bez počtu vtenuly jak horské bystriny. Jeho rozkazom letí čas s východu na západ, letí bez ustania čo vták, jednu z perutí majúc zo zory a druhú z mrákoty... Čas je veľoceánom, v ňomž nieto stálosti, stopy trvanlivej: len jediná v ňom sihoť nepodvratná, vznešená tvŕdz: sídlo Hospodina. Tam vlaje prápor nehasnúcej dúhy, ztaďsince všelásky sála, s valov sostupujú v pláň okrýdlení jeho poslovia: ten s mečom, s kotvou ten. Čo je zem, na nejž meškáme? čo v prúdoch totých? čln vetchý bez vesla; bublina hrajúca na čas v svite z božskej zrelnice. Čo otčina naša drahá? rodinný kraj milý, statky, príbytok náš? čo život ľudský klopôt a starostí plný a jeho záujmy? Malicherní sme, nevzácny prach sme, sme popol, z nehož iskra umkla — Ale z božej vôle sme pošli preds’, ňou sme i trváme! Hospodin hľadí vo veľtok časov; čo chce, z víru vytrhuje, duchov jeho svätému duchu neodrodených však nikdy nezatratí. Hospodin hľadí na vlnobitie časov: čo chce, zachováva: on zachoval i teba, ľude moj, od vekov posaváď; na pošin zeme-lodky hľadí Pán, zrie i v kút jej, v ktorom schúlený dlieš: neboj 1 pod jeho opaterou si — zná i kormidelník. Nesčíselnekráť si mrel pod žernovom vín vlastných i cudzích; ale Hospodin vzkriesil ťa zas i zdvihnul k životu. Chlieb útiskov ješ i dnes, blen piješ krivdy, od múk postonávaš; ale Hospodin číta pilne sĺz i krve krupaje. Ach, zbedovaný si, ubitý si, zbolený až k smrti; na hrudi tiaž hory Garizim, duch v čiernych osídlach. Opustili ťa synovia zradní, zapredaly i dcéry neverné, a v radách protivníkov pyšných ponúkli úklady. Útokom vzali tvoj Sion, oltár sborili a truhlu úmluvy okydali hanou, z nej sväté veno Baalu podhodili. Jerusalem tvoj v ssutinách, v sitne poklady, deti — vtač vo vetroch; *) Vidz Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sväzok II., strana 26. u babylonských vôd kvília kmeti striebrovlasí... A nieto ľútosti v zhubcoch, niet milosrdenstva; bo nieto v nich pravdy ; krv proti krvi vlastnej, kosť proti kosti vlastnej je dravšia nad šelmy. Zalobník-pomluvač osnoval spor, nad obeť sieť luhanín rozostrel a svedci-najatci spešia sviazať ju na uzly: i mecú los o neviny odev, pretekajú sa v prípravách popravných, y rúchu áronskom žrec, zvest milosti, sám kričí: ukrižuj! O, prevrátenosť rozumov, duší spustlosť, mätež svevoľnosti! prevraciaš, pustošíš, mätieš — pokiaľ! ty sama vidz! Bo prečo to všetko? prečo ukrutný plen ten? ó, čuj, Hospodine: že stvoril si ľud svoj tým, čím je i volí zotrvať; že — počuj, Hospodine! — oslavujeme ťa slovom, ktoré pravej sláve tvojej už barvou hlaholu sa podobá, tým viac i obsahom; že jak odieva sa kvet rúchom sebe prístojným, ľalia sa zdobí vlastnou okrasou: i my svoj skvost vážime si; že jako miluje slávik svoj spev v tíši večernej, škorván žalm svoj v zorách: i my svoje zvuky ceníme v žiali či v plesaní; že zasadil si v srdce zeme mohutný strom, čnejúci po blankyt a zakvitlý zasľúbenia kvetom husto jak množstvo hviezd, i rozšíril jeho vetve donekonečna, nádejou zmladil, porosil jak Hermon: i že tohoto stromu, zázraku tvojho, sme skromná ratolesť. To naším previnením (však znáš útroby naše): pôvod onen veľký, že pokryl si kolísku našu slávy zasteradlom; hriechom je u nich naša krv vrelá, síl sviežosť, vzhľad ku osi nebies, i že prepašuje vzduch naša reč jak stužka dúhová; zločinom príslušnosť k onomu kmeňu, šťavy táže požíva i spojivo lyka, i že víchrom zmietaný letorost onam sa pritáča. Dielo tvoje, Hospodine! odsudzujú vnás, pravdu tvoju obracajú v posmech-----ó, dokiaľ skrývať sa budeš ešte v bezcitné mrákavy? Z hlboká poníženia voláme ťa; lkáme: ochranca náš, kde si? preberáme sa v žaloby stínoch, úpieme: presvitni! ; iUxic, ani vlákna nezadaš z práv svojich, zákon nepremeníš, i bárs predlievaš so zjavením sa, veríme na príchod. Dáš zkušovať vyznávačov pravdy i trýzniť, lež nezapomínaš ; tam čakáš zhubenie nástrojov, tu z vyhne zlata tok. Nezmrhá tvojho požehnania nehodník, chytrák nenaštrbí moci: zavítaš v príhodný čas, veliký kárateľ. Prijdeš, sudca spravedlivý, na oblaku zjavíš sa rachotom: i beda v bleskoch tvojich bezbožným! verným vykúpenie! Prijď, Hospodine! rozrieš spor: zahlaď neprávosť, palmu podaj pravde ; korunuj splnom túžbu tvojich, ktorí ťa čakajú. Pomôž zbudovať Sion, vzbuď prorokov, žehnaj sejbe ducha, z pôdy utrpenia vyveď život, žatvu prebohatú. V náďeji blízkej spásy na novej času vlne ideme v budúcnosť — postretaj nás, ó, Hospodine! posolstvom radostným. Hospodine, smiluj sa! W2-73 728 Na rozhraní dvoch storočí. V polnočnej hodine Sylvestrovej vážna doba prelietla ponad nás. Dva veky sa stretly. Minulé storočie prepadlo súdu dejepisu a nové stoletie zjavilo sa na rozhraní, ako mladistvá, pružná postava, v ružovom, priesvitnom bábe, usmievajúca sa na všetky strany. Ľudstvo zadumané s rozličným pocitom hľadí na tento zriedkavý zvrat časov. Mocní tohoto sveta v pokojnom sebavedomí čakajú na budúcnosť a hladné stámilliony, i tí potlačení, ponížení, o všetky práva obratí, s hrozivým vyčkávajúcim pohľadom dívajú sa k zorám, čakajúc svoje vykúpenie. Nám, verným synom národa, s vážnou mysľou treba vkročiť na prah nového storočia. Vstupujeme doň ponížení, ako žiaden národ na svete. Skvelé heslá, ktoré minulé storočie, ovšemže, najviac len ústami násilníkov, sypalo hladným a potlačeným do očí, obrátily sa u nás v blen a kliatbu. Žiarivé slnko svieti i na nás, ale pre hmlu necítime jeho teplo. V nezdaroch a borbách plynie náš život, snahy naše stretajú sa s neúspechmi, ktorých veľkú časť my sami premôcť nemôžeme. Cítime, vieme, že v spojive našich snažení chybujú isté oká, a ako ľudia, ktorých láska oproti vysokým ideám a duševným potrebám nášho ľudu nikdy sa neumenšovala, ako ľudia, ktorí s mladistvou oduševnenosťou majú sa k osvetovým snahám národa, radi skúmame svoje svedomie a voláme do zdeptaných krajov nášho Slovenska, voláme s láskou a srdečnosťou : do práce, sriadme svoje šíky, utužme myseľ, povznesme srdcia, vzbudme v nich lásku oproti svojim bratom, oproti snahám šľachetným a stupňovanou príčinlivosťou pracujme na oživení nášho národa ! Dnešné časy kladú na život nároky veliké. Národ iba tak je v stave udržať sa, jestli rovnou mierou stará sa o svoje duševné i hmotné záujmy. V tomto ohľade nemôžeme sa chváliť úspechami. Je pravda, že krém tlačeného slova nemáme inších prostriedkov vplývať na ľud, ale i to je pravda, že ak v tomto ohľade neDapneme svoje sily, ľud náš zmeravie. A v hmotnom ohľade je to s nami ešte horšie. Krem pár peňažných ústavov, nemáme ničoho, čím by sme ľudu pomáhali. A tak je to, ba ešte horšie, i v politickom živote. Ved nemáme ani len v obciach a mestách sriadené väčšiny a menšiny. Lud náš je vydaný krčmám a úžere. Nerečni mu, priateľu, že rastie do hĺbky. Tým mu málo pomôžeš. Vysúkaj rukávy a zakladaj mu raiffeisenovky, potravné spolky a spolky striezlivosti. A kdeže sme čo spravili, zvlášte my, svetskí, v tomto ohľade? Akú činnosť sme vyvinuli, aby sa naše časopisy a dobré knihy čím viac rozširovaly? Nuž, či môžeme napredovať? Lud ešte dodnes málo vie o našich snahách, nevie o svojich právach a o svojom občianskom postavení. Nové stoletie našlo nás ustarostených a ťažko zadumaných, bárs čujeme slávnostné hymny na pokrok, osvetu a svobodu. Okolo nás huk, lomoz, prietek, shon, parné a elektrické stroje, družstvá, snemy, zápas strán, boj chudoby oproti zlatému teľaťu, millionové armády, školy, rady palácov, divadlá, opery, kanále: z týchto dobrodení my nemáme nič. Obišli nás, a Slovák zostal i nadalej na horách, a až vtedy sa pohne, ked mu prihára. Ale, Bože môj, ani z toho niet požehnania. Pohne sa, ale za more! Iba sriadená, svorná spoločnosť môže sa dožiť úspechov. Ked v každej dolinke bude žiť desať našich intelligentov, ale ak tí budú sa vždy obzerať na všetky strany a nepovedia ľudu, čo ho bolí, čo nám ako Slovákom treba, nepoučia, nepovzbudia ho, neupozornia ho, nebude z nás oikdj^ nič. No, ked nás bude iba sto, ale ľudí, ktorí smelo hovoria, veria na svoju pravdu a tej v každom prípade zostanú verní, ked títo vyrátané a svorne budú pracovať, ked v ľude budú budiť tú iskru, ktorá človeka pozdvihuje k obrazu