Národnie Noviny, október-december 1905 (XXXVI/116-152)
1905-10-03 / nr. 116
Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok.......................... 24 k. na pol roka........................ 12 k. na štvrť roka...................... 6 k. do cudzozemska: na celý rok.......................... 30 k. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 16 h. Reclalccla, administrácia a expedícia vr Turčianskom S vr. Martine. Ročník XXXVI. Utorok, S. oktobra 1905. Číslo 116. Nepochybovať, neklesať! Kto pochybuje, kladie súčasne i ruky do lona a obava jeho, pochybností jeho stávajú sa skutkom. Pochybovanie vynašiel iste diabol, lebo ono dostaví sa obyčajne pri dobrom diele. Zločinec a tyran nepochybuje, ale robí svoje nečisté dielo. Každý zločin vyžaduje velkú surnmu energie, vôle, práce, odhodlanosti, tak že keby boly všetky tieto vlastnosti použité k dobrému, bolo by vo svete po všetkej biede. Čo musí preniest vražedlník, aby získal niekoľko zlatých, aké muky pred dielom, pri diele a hlavne po strašnom diele! Kolko umu, premýšlania, prozreteľnosti, koľko napätej duševnej práce stojí zavraždenie bližného. No i jednoduchý kmín používa celú energiu, pilnosť, prácu, aby okradol niekoho. Musí zámky lámať, noci prebdieť, strach znášať. Ale pri dobrom diele koľko malátnosti, klesania a zvlášte pochybnosti! Pochybnosť je rozsádzajúci arsenik v dobrom diele. Zasľúbenie nezdaru, padania, omdlievania a smrti. Zato, že sa nám ihneď nezdarí dobré dielo, nesmieme klesať. Keby tak ľahko bolo vystaviť budovu živej, samostatnej národnosti, bolo by viac palácov, než krtincov na lúke. My sme sa chytili do veľkého, ťažkého diela povzniesť neuvedomelý ľud k národným myšlienkam i skutkom. Málo čo našli sme hotového, malé prostriedky boly nám po ruke. Temer bez inštrumentov počali sme kremesliť, drevom na sebe orať celinu. A divíme sa nezdarom, ťažkostiam a porážkam? Chceli by sme mať ihneď hotový stroj, hlboko vyorané brázdy, ba na roli už i vlnami vo vetre vlajúcu pšenicu? Hlavne: nepochybovať o pravosti a pravde slovenského diela, nepochybovať o jeho možnosti, nepochybovať o sile našej i ľudu nášho. Nepochybovať o sile života, životnosti, reelnej postate slovenského národného diela. Preč pochybnosti! Pochybovať o jestvovaní a vývine slovenského národa znamenalo by hrešiť proti Boha a jeho stvoriteľskej všemohúcnosti. Náš geniálny starček, vyše 80-ročný, dožívajúci vek svoj medzi bratským národom srbským, píše nám: „Žijeme pekné časy, ale v nich treba hrubé rany, aby kričaly hrubo! Kto ešte aj teraz ublíži Tatre, kde niet viac miesta ani za makové zrnko, kde by nebola rana, sto bohov doňho, toho netreba šetriť, čo by bol ktokoľvek. Ja bych rád, keby teraz vyšlo „Zrkadlo Slovenska“. Teraz nehľadať poesie pekne učesanej, časy potrebujú i sekeru. My Slováci teraz, sláva Bohu, máme všetko: najväčšieho v Slovanstve poetu, básnikov, veršovníkov. I veršovníci sú potrební, v tejto forme teše sa zhruba. ..“ To, čo hlavne cítime z týchto riadkov: je viera, povedomie života, je život sám. Ked ona, viera, je taká železná vo vetchom srdci patriarcha, kmeťa (ach, on nikdy nežaloval sa a nepýšil svojím emigrantstvom, neukazoval nikomu svoje mučennícke rany!), mala by chybeť v prsiach „dmúcicli sa za slávou“, u mladšieho a mladého pokolenia?! Mala by jej miesto zaujať bledolíca pochybnosť, vražedlnica i citov i skutkov, vražedlnica každého žitia, ba ešte i živorenia semena v útrobách materinských ?! Beda by nám bolo, keby sme mali mnoho pochybovačov, slabúchov, chabcov a lenivcov duše, lenivcov srdca, lenivcov citu — a preto i lenivcov práce a skutkov. Dielo samé by arci ani hriechami nezahynulo, nevymrelo. Kamenie by volalo, keby ladia onemeli, hory by zahlaholily, keby zanemel posledný hlas čestného herolda národného, ale mená naše pokryly by sa hanbou a pohanou pred celým človečenstvom, pred žijúcim, ešte i narodiť sa majúcim. Nepochybujme! Neklesajme! Politický prehľad. — 2. oktobra. V Aténach vysvetľujú, prečo vláda bola prinútená odvolať svojho zástupcu z Rumunska. Grécke obchody v Rumunsku že boly napádané, grécki poddaní znepokojovaní; grécka zástava v Ďurdeve urazená; viac Grékov z Rumunska nespravedlive vypovedano; pri rozličných demonštráciách grécky národ urážaný. Rumunská vláda odvoláva sa vraj na udalosti v Macedónii ; aie ťo je turecké ťLr»r-ie, na ktorom grécka vláda nemá moci; za urážky proti Grékom na rumunskom území vykonané však že je zodpovedná rumunská vláda. Grécko ani nedostalo zadosťučinenia, a preto že odvoláva svojho zástupcu z Bukureštu. Naši čitatelia vedia, že Rumuni a ich vláda bránia tu svojich macedonsbých bratov. Po návrate z Portsmouthu S. J. Vitteho cár Nikolaj povýšil do grófskeho st&vu. Mŕtvolu generála Kondratenka, ktorému počítajú sa za zásluhu najskvelejšie obrany Port-Artura, prevážajú do Petrohradu. Duchovný kompas a thersitismus. Napísal: Jozef Podhradský. (Dokončenie.) Videli sme v histórii — vykladal ďalej Štúr — prichodiť úlohy vždy väčšie, a k väčším úlohám videli sme vždy pristupovať národy počtom silnejšie, mohutnejšie. Tak jeden za druhým šli Gréci, národ počtom malý, za nimi Rimania, počtom väčší, národ pracovitý, vytrvalý, svojou ctnosťou (virtus) nepremožiteľný ; a za týmito šli Germáni, počtom svojím silnejší, podnikaví, namáhaví, mysľou svojou hlbokí. Úloha nastáva najväčšia, svrchovane ťažká, rozumnosť a pravú svobodu ducha uskutočniť majúca. I musí teda v povolaní tohoto veku dominujúcim činiteľom byť národ od všetkých predchádzajúcich počtom väčší, národ veliký, práci ťažkej navyklý, všetkým prekážkam a všetkému lichoteniu vzdorujúci, pevný, národ opravdu dobrý, nikoho neprenasledovavší, sám mnoho od iných, často len preto, že je národom tým, trpevší, priamy, pritom prozreteľný, národ pokojný, ktorého symbolom je tichá, rozložená lipa. Národ tento nie je žiaden iný, ako slovanský, ktorý divé národy podriaďuje si, aby ich poučil a k pravde večnej z bahna náruživostí, prirodzenosti priviedol, nie však aby ich k svojmu zisku obral, ako to robili Portugalci, Španieli a teraz Angličania. Na vek tento narážajú temné tušenia v povestiach a bájoch ľudu slovenského; na vek tento zahrávajú nenútená veselosť, sladký zármutok a dobrota duše, vanúce z piesní ľudu nášho. Predtucha veku tohoto je hodna nadšenos'i prorockého Kollára, hodna harfy najnadšenejšej. Nemyslíme, nie veru, že by ľud slovanský bol už dozrel k uvedeniu tohoto veku; musí on ešte mnoho cvičiť sa v spravovaní seba samého. Ale ľud slovanský má zasľúbenie veku tohoto, on má ten čarovný prút, ktorým otvárajú sa zakliate zámky dobrej vôle, t. j. má on v sebe všetky spôsobnosti pre vek tento a stojí v službách Božského kresťanstva. (Má pre vek tento duchovný kapitál, zvláštnu ústrojnosť ducha i krvi. Nebude to ináče s vekom slovanským, ako bolo s kresťanským: vystúpia do poľa proti nemu zvlášte terajšie svetohistorické národy. Bohovia neradi sťahujú sa s Olympu.)“ Tak Štúr. Teraz poďme k nám. Koľko je hodín v histórii u nás? U nás v Uhorsku. Tisíc už rokov! A ešte nijakého činu pre večnosť! A teraz? Proti tejto novej perióde ducha v histórii, proti epoche uskutočňovania kresťanstva, proti veku slovanskému, chceme postaviť kordon! Svrchovane sprostý Programm života, ukazujúci na impotenciu aktívnej samostatnosti. Y histórii to úloha najnižšia, a nemá požehnania. Prázdna smelosť, bez podlahy. Neuhášajte ducha! I štatistika dáva už až hrozné memento. Jalový systém melhubov vyháňa tisíce do Ameriky. Maďarská štatistika píše: „Osem millionov duší nemá už nikde ničoho; ani piaď zeme, ani domku.“ Píše ďalej, že v Uhorsku sú 74 percenty holej chudoby. Y Čongradskej stolici 83% národa nemá nikde ničoho, v Biharskej 90%, v Čanádskej 93% atď. A tu chceme mať historický kordon, i to bez svojho národa, bez duchovného kapitálu, všetko len s požičaným materiálom, a páchame pritom ten podlý hriech, uhášame v národoch, v kandidátoch histórie, ducha, tak že zostanú po nás len šľapaje smradu, nečlovečnosti. Smrteľný človek nikda nemal by zapomínať, že hlavným kommandantom národov je duch historický, duch Boží; on rozhoduje bitky i víťazstvá. Napoleon Bonaparte chcel reštaurovať prepadlé Poľsko. Vtiahol do Ruska, aby napred toto premohol a potom obnovil impériu poľskú. Nedopustil toho duch histórie, lebo Poliaci nedozreli ešte k perióde ducha dobrej vôle, k veku slovanskému. Dobre je, ak má človek vždy pred očima duchovný kompas. Tak čínsky cisár má v svojej dvorane, hodvábom pekne vyšitú Ódu na Boha, od Deržavina. Tak múdre by bolo, keby ruský cár a všetci ruskí hodnostári v svojich kancelláriach mali vyvesené Stesky od Hviezdoslava: Slavianstvo, teba sudba stíha... (Slovenské Pohľady 1905, str. 333.) A konečne každý vedomec, učiteľ, kňaz, professor atď. mal by mať vyvesenú pieseň českého ducha, ako duchovný kompas života : „Nedbej toho,jak co bude...“ Pevný, mohutný hlas Žižkovho ďalekého potomka. (Báseň J. V. Sládka, v Slov. Pohľadoch 1903, str. 785.) Také večné slová Deržavina, Hviezdoslava, J. V. Sládka aspoň toľko sú hodný, ako by kto našiel alebo odkryl baňu na radium tak bohatú, že by dostal za groš pol centa radia. Zo spisu Mocsáryho.*) Posúdiac dnešnú krísu so stanoviska svojej neodvislej politiky, Mocsáry obracia sa k národnostiam. Nie je dosť — hovorí —, aby sa Maďari sjednotili vydobyť samostatnosť krajiny. I národnosti sú tu. Či sme na ne mysleli v tejto kríse? či hladíme na ne len ako na mŕtvu vodu v mlynskom jarku, ktorej nie je súdeno vrteť mlynské kolesá? Dobre by bolo národnosti postaviť do obrannej čaty. Bola by radosť, keby i národnosti, Rumuni, Srbi, Slováci, oduševnene *) A válság. Vezényszó -politika. Nemzetiségi kérdés. Irta Mocsáry Lajos. Eger. Nyomatott az érseki lyceumi könyvnyomdában. 1905. Ára 60 fillér.