Národnie Noviny, apríl-jún 1911 (XLII/39-75)

1911-04-15 / nr. 45

Číslo 45 (I!U1) — 3 — Nepečujte o život svoj, čo by ste jedli a čo pili, ani o telo svoje, čím by ste sa odievali, začal Bartolomej. — Takto hovoril nám nesčíselne ráz náš Majster a vy vždy počúvali ste Ho. Áno, sledovali sme príklad Jeho a... — Čože „a“? Včerajším pokrmom bolo mi la­hodné priehrštie preschnutých figov, ozval sa netrpelive onen nízky, hrbatý, ošumelý so svraštenou tvárou a drobnými žmurkajúcimi očami. — Nemiešaj že sa toľko do reči, Iškariot, a ne­pretŕhaj človeka vo vážnom slove. — Čo by nepretŕhal! Aj hľa, v Kafarnaume vy­liečil som diablom posadlú dcéru bohatej vdovy; dala mi dva strieborné a že chcel som ich použit pre seba, zradou vašou, dozvediac sa o tom Ježiš, vzal mi pe­niaze, hovoriac ako onému bohatému Farizeovi: „Máš­­li dáky majetok, vezmi a rozdaj chudobným!“ Chu­dobným 1... Chudobným, pokračoval Judáš nevrle, — ako by sme my ani neboli najväčší bedári! Po­zrite len, aký otrhaný kaftan má Tomáši Ved žijeme sta opustená sova v dútlom strome; paličkujú nás, kameňujú, pľujú na nás, prenasledujú nás, biednych, úbohých nasledovníkov buriča z Nazaréta. I Matúš, hľa! Bol colníkom, mal dom, záhradu, pokojný úrad a naraz prišiel k nemu — ako on povedá —: „Nasleduj mňal* povedá. A Matúš i šiel za ním, za­nechal postavenie, majetok a neverne rozhádzal sve­­rený mu cudzí peniaz. A teraz bez pomoci tu je medzi nami. I Taddeus! Bol s otcom na vinici; odtiaľ ho odvolal... — Čo búriš ? čo chceš ? zvolal nahnevane Peter Šimon. — Ved ked sa ti nepáči, odíd a vrát sa k svojmu povolaniu. V milý príbytok Filéta vstúpil mladý muž, shŕ­­benej postavy s načervenkastou bradou. Na jeho bledej tvári a zpoly odhalených ramenách bolo videí modro­­krvavé stopy zúrivých, nemilosrdných úderov. Príchodom Jeho prestala razom hlučná a svár­­livá vrava. Sadol medzi „Dvanástich.“ Bledú, vychudlú tvár oprel o svoje ramená. V jeho vonný, rusý vlas mie šály sa suché, ostré pichľáče zeleného hostia a bodľačia. — A ten načervenastý bradáč s tou bledou tvárou, ako pyšne hľadí 1 Ako by bol prinajmenej samého Ju­pitera syn, poznamenali posmešne rímski žoldnieri. Obchádzali Ho obhryzenými kostami a suchými kôrkami z chleba. Vstal tíško, shrbený a neistým krokom opustil miestnosť. Pozastal, potom prešiel do Getsemanskej záhrady. Po jeho odchode zavznela opätne hlučná vrava učedlníkov. — Aj hľa, kráľ židovský! poznamenal posmešne Iškariot. -t—' A my sme Jeho kniežatá! Ba kde je len ozaj naša ríša ? Sťa žiar bledého mesiaca ubýva stádo našich veriacich a pomaly rozpadne sa úplne, sta roz­viazaný snop. Robiť, robiť musíme niečo, aby sme celkom nezahynuli. — Áno, robiť, ale nie ako ty myslíš! odvetili jedenásti — Čo, ako ja myslím ?1 Tu je, hľa, sviatok presníc. Celý Izrael priputuje do Jeruzalema. Mus me sa medzi nich, jednoduchých veriacich, zamiešať. Ved kňazi a biskupi... — Kňazi a biskupi, zašeptali jedenásti významne. — Tridsať strieborných sľúbili za Majstra. — Tridsať strieborných... A prečo?... — Pretože ľud búril proti nám, kňazom a bisku­pom. Ja pokoj som chcel a... — Mali sme Ho dať azda do rúk kniežaťom a biskupom? spýtal sa belovlasý Ján. — Ty hovoríš, potvrdil Iškariot jeho slová. — Ved tým len povznesie sa jeho chýr a sláva, vysve­tľoval ďalej. — Ak Ho chytia, rozsejeme medzi ľudom semä nespokojnosti. Jeho meno zavládne všade, Jeho bude spomínať každý, zmocnieme, zveľadíme sa, vzrastie naša moc, sláva, sila... a tridsať strieborných. — A ak Ho ukrižujú? tázp.l sa Šimon. — Ak Ho ukrižujú, bude to len Jemu k sláve, poznamenal Judáš. — Veď či i môže byť sladšia, žiadúcnejšia smrť, ako vykrvácať za Slovo, za Pravdu? — Ale život Človeka? — Nuž čože je život človeka vo večnosti, ne­konečnosti ? — Ja odstupujem, staval sa Šimon. — Čo by si len odstúpil?! Jednomyslne budeme konať všetci. Niektorý z nás prezradí tajnú skrýšu Majstra, veľkokňazovi, Kajfášovi. — A kto to má byt? -- Budeme lós metať, dovŕšil Judáš. — Tak teda na mňa padol lós, ozval sa Iškariot. -— Nepôjdeš azda? spýtal sa Ján. — Hovorím, lós na mňa padol. — Predsa pôjdeš teda? — Pôjdem. Je to vôľa veľkých a mocných tohoto sveta. A povážte len, i tak to nepovedie k dobrému, ak Majster naďalej ostane s nami Ostane li na žive, zanikne viera v Neho, sta hlas volajúceho na púšti A i sám hovoril, že Syn človeka musí umreť. Nuž áno, život Človeka, pravda, ale spása a nesmrteľnosť vo večnosti! Umreť za pravdu! — A tridsať strie­borných! ... — Ja Ho mám teda zradiť? A meno moje strašiť bude sťa meno diablom posadlého, dľa neho budú na­zývať všetkých zradcov a s postrachom spomínať ma budú po všetky časy na všetkých končinách sveta. — Choď len, Judáš, posmeľoval samého seba. — Neboj sa, veď ta kniežatá a biskupi obránia. Budeš im predsa bratom. — Zapieraš Majstra, seba ale... — Choď len, Judáš, nepočúvaj, čo tam v duši. Choď a obdržíš tridsať strieborných... I pošiel Judáš Iškariotský. Z nečistých kútov temných uličiek ako by dorážaly naň zvuky chrchľania umierajúcich... A smutní jedenásti videli v ďalekej budúcnosti hriešnu tlupu zradcov s Judášom na čele, ako v mene Ukrižovaného zrádzajú, bičujú, tŕnim korunujú na Golgothe povesené Slovo večnej Pravdy, Lásky a Pokoja... I. L. Lysecký. Obraz. Fred M. White. Vec sa rýchle vyviňovala. Ako to už pri takej príležitosti býva. Začalo sa pri svetle mesiačka a dozrelo pri hudbe pod plátenou strechou parníka. Ona bola — ako obyčajne — krásna. On, mladý človek vracajúci sa domov so západného pobrežia Afriky, kde sa cieľom zlepšenia zlých peňažných pomerov svojho domu zdržoval. V tomto okamžení nemyslel Gerald Eversleigh na svoj starý kaštieľ a na veiké opravy ktoré potre­boval, myslel on jedine na Miss Flóru Canningovu. Vedel o nej, že je dcérou bohatého Amerikána, ktorý bol na svoj anglický pôvod veľmi hrdý; a že ona so svojím otcom na návštevu do Anglicka cestovala. Ale to jemu všetko bolo bočným. Jedna vec zamestknávala a trápila Eversleigha. Nemohol sa totiž zbaviť pocitu, že on Flóru predtým už kdesi videl. Vedel, že je to nemožné a predsa ustavične na to myslel. Prečo ho dievča tak na domov upomínalo ? Prečo ju videl, v duchu, dubovým domovým nára­dím, hodbávom, čipkami a rezbárskými prácami, oto­čenú ? Miss Cannings bola celkom moderná postava, ako by chýrnemu Romneyovi bola kedysi za model slúžiť mohla. Eversleighovi sa tento romantický pocit tak ľúbil, že pod dojmom jeho zabudnul Canningovcom oznámiť, že Eversleigh nenie meno jeho vlastné, ktoré on z obchodných ohľadov užíva. Večer, ked ku Madeire dochodili, zazdalo sa mu, že našiel rozlúštenie hádanky, ktorá ho prí­tomne tak veľmi zaujímala. „V Anglicku sa nebudeme dlho baviť“, riekol M. Canning, zapáliac si cigaru. „Vlastne sú to viac­­menej príčiny citové, ktoré ma ta vedú. Vy ste, ako badám, znateľom starých anglických maliarskych škôl. Ja som sberateľom umeleckých diel. Zaujímajú ma zvláste diela Raynoldsove, a síce preto, že tu i tu ženské postavy z mojej vlastnej rodiny pred­stavujú. Ked môj starý otec, ktorý ešte v Änglicku býval, do peňažných nesnádzi bol prišiel, predal svoju sbierku obrazov. Za vec cti som si to vždy držal, obrazy nazpät poskupovať. A vskutku, je už najväčšia časť tých obrazov v mojom dome vo Phiíadelphii. Jeden z nich ale, práve ten na ktorý som bol najviac upriamený, nemohol som dlho vy­nájsť. Teraz ponúka sa mi veľmi priaznivá príleži­tosť, môcť ho kúpiť. Obraz nachodí sa v Morton Dene v Devonshire. Majitel jeho, myslím vyvandroval a prenájomníka svojho kaštieľa splnomocnil, jedno­tlivé obrazy, ak by sa dobrý kupec našiel predať. To je veľmi šťastná náhoda pre mňa, ktorú použit musím.“ „Tak je!“ prisvedčil Eversleigh, zamyslený, na to. „Obraz by mohol i väčšiu cenu dosiahnuť, ked by sa zrazu viac bohatých sberateľov ako konkur rentov sišlo. Náhodou som i ja v Morton Dene nie cudzím. Narodil som sa v tom okolí. Či kaštieľ ne­nie majetkom istého Edenbridge-a?“ „Možno. Na každý pád sa o tom v Madeire informujem. Tam sa sfdem s Denham-Carterom, ktorý s naším parníkom nazad pocestuje.“ „A kto je Denham-Carter?“ spýtal sa Eversleigh. „On je, ako počúvam, prenájomníkom kaštieľa v Morton Dene. Edenbridge mu odovzdal svoj ka­štieľ v zariadenom stave, ako bol. Denham-Carte­­rovci sú, ako počujem, nie v najlepších okolnosťach, preto „platiach hostí“ — dľa terajšej panskej módy — do kaštieľa berú. Do toho je mne, pravda, nič. Cieľ mojej návštevy v Morton Dene je, aby som si Ray­­noldovský obraz obzel, a za každú cenu ho od­kúpil. O tomto obraze ide povesť, že Raynolds svojho času dve pokrevné moje maloval, dve vlastné sestry. Jedna z nich svetlovlasá a nežná, ktorej obraz je mojím majetkom, podobá sa nápadne mojej mladšej dcére Mary, naproti tomu druhý obraz nachodiaci sa v Morton Dene, je mojej staršej dcére Flóre podobný. Toto viem z fotografie, ktorú mi Denham Carter poslal. Teraz už viete prečo sa tak namáham, podobizeň dostať. Mne sa to zdá veľmi zvláštnym, že príroda po poldruhasto rokoch dve sestry vytvo­rila, ktoré sú jejich patričným prababám, tak ná­padne podobné. Myslím, že ma preto nedržíte za sentimentálneho?“ „O, naskrze nie, — uisťoval Everleigh mile­­rád — „i ja ešte len teraz chápem, prečo sa mi Miss Canning takou známou zdala a prečo som vždy pri pohľade na ňu, na starých majstrov a ich obrazy myslel. Ked som sa v Morton Dene bavil, som ten obraz síce videl, ale dojem jeho na mňa bol väčší, ako som tušil. Tak tedy Edenbridge svoj kaštieľ Morton Dene, vášmu priateľovi Denham-Carterovi do prenájmu dal? A ked on, — ako ste ráčili spo­menúť, — „platiacich hostí“ prijíma, mal bych sám vôľu ta isť. V Anglicku už mám, i tak, málo pria­teľov, lebo som všetky potyky s nimi pomaly utratil, i som sa veľmi premenil, tak že ma tam už nikto nepozná.“ „To by mi veľmi milé bolo,“ riekol Canning. „Zajtra vás Denham-Carterovi predstavím a vy sa môžte hned s ním dohovoriť.“ Eversleigh zostal ešte dlho na palube, v my­šlienkach zahrúžený. Dlho rozmýšlal a zdalo sa, že je s výsledkom svojho dumania spokojný. Na druhý deň, bol Denham-Carterovi predsta­vený. Denham-Carter mal vystupovanie panské, pri pohľade naňho, myslel by človek na nejakého vy­sokého námorníckeho dôstojníka. Manýry jeho po­­ukazovaly na človeka vyššej spoločnosti a energické črty tváre, ako i ostro formované ústa poukazovaly na človeka, ktorý si je svojho cieľa povedomý, a ktorý je vo voľbe svojich prostriedkov nie veľmi výberôivý. Eversteighovi predstavený, uprel meravo zrak na neho a farbu zmenil. Ale len na okamih, potom sa stal hned zas taký milý a prirodzený, ako pred tým. A predsa sa zazdalo Eversleighovi v nasledu­júcich dňoch, že ho Denham-Carter pozoruje, ako by sa nemohol dobre rozpamätať, kde on toho Člo­veka už raz videl. Výraz očú jeho bol taký, ako u hráča, ktorý vysokú stávku peňažnú pred sebou majúc, zkuseného protivníka pred sebou vidí. Ale, prv ešte ako ku anglickému kanálu došli, všetky tieto znaky podozrivosti v jeho tvrári sa ztratily a Denham Carter bol zase gavalierom uchvacujúcej miloty, ako pred tým. Ba zdalo sa, ako by schválne chcel sa Eversleighovi príjemným urobiť. Vie on dobre — hovoril — čo to znamená, za roky v cu­dzine sa zdržovať, a od priateľov vzdialeným byt, a uisťoval, že ked Mr. Eversleigh s Canningovci do Morton Dene príjde pani jeho — Mrs. Denham-Ca­­ter — bude uveliéená. Eversleigh prijal pozvanie s vdakou a zdalo sa, že Flóra Canning sa tiež z toho tešila. „Ráda som, že do Morton Dene prídete“ — zvolala. „Ak tomu ešte i okolie poznáte!“ „Ó, ja i kaštieľ poznám! Je to stará budova.“ „Tak je. Krásna je to iste idea, hostí do sta­rého pôvabného kaštieľa prijímať, naplneného staro­žitným náradím“, riekla Flóra Canning. „Pravda, Denham-Carterovci nemenujú svojich návštevníkov „platiacimi hosťmi.“ Shromaždujú okolo seba vybe­ranú spoločnosť, ktorá sa u nich cíti ako doma. Účtov nikdy nevidia, môžu prichádzať a odchádzať dľa ľúbosti a potom z domu už len zaslať ček na týždenne mastnú summu. To je jednoduché a vkusné.“ „Výtečne!“ — potvrdil Eversleigh. „A či to tak cez celý rok ide?“ „Áno, vyjmúc čas medzi vianocmi a mesia­com marcom, ked sa Denham-Carterovci v Monte Carle bavia. Ale ved to i sami uvidíte, a viem, bu­dete mi za moje upozornenie povďačným.“ Eversleigh ked na miesto došli musel uznať, že Flóra Canning zprávy o príjemnom pobyte v Mor­ton Dene nepreháňala. A hned v druhý deň po ich príchode, chválila mu dievčina krásy kaštieľa, ako i celého okolia s oduševnením. „Ja bych si viacej nikdy nežiadala, len taký kaštieľ mat!“ — riekla. „Ja bych bola hotová Mr. Edenbridge-a vyhľadať a svoju lásku mu ponúknuť. O, ja myslím, každého muža, ktorý by mi taký domov poskytnul, mohla bych milovať.“ „Kto že vie, čo sa v lone časov skrýva !“ usmial sa Eversleigh. „Ja som si práve teraz Reynold­­sovský obraz obzeral, ktorý by váš pán otec rád kúpiľ. Je to majstrovské dielo umelca, ale, ako po­čúvam, žiada Denham-Carter ohromnú summu zaň.“ „Ved on obraz na vlastný účet nepredáva.“ „Ó, uznávam i ja túto okolnosť. Len že náš ctený hostiteľ vie z okolností koristiť. Váš pán otec je na obraz veľmi upriamený, a kúpna cena štyritisíc guinei, zdá sa, nehrá u neho roily. Len to je na poľutovanie, že on pre neskoršie časy, právo rolovania neobsiahne. Ale, to sa konečne, snáď nájde.“ „Myslite?“ Everleigh sa dalej o tom nechcel vysloviť. Počalo mrkať. Sluhovia s lampami v rukách začali chodiť a svetlo lámp miešalo sa s ohňom ka­­mína a padalo na ťažkým striebrom pokrytý, ča­jový stôl, na obrazy a sochy a na temno sa jasajúcu sbierku zbrojí. Mrs. Denham-Carter predsedala pri stole, okolo ktorého hostia sedeli, medzi nimiž naj­krajšie shoda panovala. Everleigh sa s domovým pánom shováral. Zdalo sa mu, že na Denham-Carterovej tvári, spozoro­val istý nepokoj. V očiach jeho číhal zase výraz nedôvery, a v celej jeho bytnosti skrývala sa akási bojovná nálada. Eversleigh mal pocit, ako by ho čosi neobyčajného očakávalo. A vskutku, onedlho priniesol sluha na striebornom tanieri telegramm. Denham-Carter otvoril ho chladnokrvne a čítal. Tvár sa mu zmenila a pani jeho, ktorá sa rýchle k nemu obrátila, zvolala: „Snád sa len nič zlého nestalo, drahý môj ! Snád je Emilii horšie?“ „Smutná vec!“ odvetil Denham-Carter. „Tvojej sestre sa znovu choroba vrátila, duša moja! Lekár

Next