Národnie Noviny, júl-september 1920 (LI/145-222)
1920-08-07 / nr. 177
Cena óísla €50 halierov. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Sobota, 7. augusta 1920 Vychodia šesť ráz do týždňa: okrem pondelku každý deň. Predplatná cena: na c'lý rok 1Z0 korán, na pol roka 60 korán, na štvrť roka 30 korán, na mesiac 10 korán Jednotlivé čísla po 50 hal. Do cudzozemska: na celý rok 160 korán. Ročník LI. Na samé štvrtkové čísla predpláca sa: na celý rok 30 kor., na pol roka 15 kor. Do cudzozemska: na celý rok 35 korán. Noviny posielajú sa len Skutočne predplateným. Číslo talef nu . edakcle: 56. Čislo talef. administrácie: 56. Číslo 177. Prebytok slovenskej intelligence? Tak sa hovorievalo vždy dosiaľ, že jedna z najväčších bied Slovenska bola a je, že nemáme dostatok intelligencie. Bol by sa tento fakt zmenil ? Bolo by to, na čo sme sa cez desaťročia sťažovali, prečo sme neprestávali žiadať, ako prvú podmienku nášho národného bytia: školy, školy a školy! — bolo by to prestalo?! Tak sa nám zdá, že nie. Štatistika ľahko by nás mohla poučiť o tom, že počet naozaj roduvernej slovenskej intelligencie je dnes menší, ako bol pred 30, alebo pred 60 rokmi. Svetová vojna a za ňou veľké osvobodenie našlo nás v tomto ohľade v takom biednom stave, ako sme predtým nikdy neboli. Lebo roky 60-te minulého storočia malý prírast zo študentských spolkov rokov 40-tych; roky 80-te malý prírast z niemnoho slovenských, na krátky čas povolených škôl; ale generácia, ktorá mala dnes tvoriť kostru národa, nemala už slovenských škôl, nesmela mať ani študentských spolkov, ba nesmela vziať do ruky ani len slovenskej grammatiky... Preto nás našlo osvobodenie v takom biednom stave, preto bolo toľko zmätkov, toľko nepokojov v massách bez vodcov, toľko neporozumenia a pokleskov v spravovaní Slovenska. 1 neprestávame sa potešovať odo dňa prevratu: ťažko to ide dnes a biedne, ale pretrpme len 10 rokov, 20 rokov, keď slovenské školy vydajú novú, početnú generáciu, keď budeme mať nadostač slovenskej intelligencie . . . Tak to chápeme my, ale kde-tu to chápu ináč. Kde-tu si myslia, že máme prebytok slovenskej intelligencie, že môžeme povýšené nereflektovať na jej služby a pokojne hľadieť na to, že s boľavým srdcom uťahuje sa od verejnej služby, alebo sťahuje sa za chlebovou postaťou za hranice.' Buď mi dovolené uviesť zas typický, boľavý prípad. Pred niekoľkými rokmi promovovaná bola za doktorku lekárskych vied prvá roduverná Slovenka, dr. Mária Bellová, rodáčka z Liptova. »Dennica« uverejnila vtedy i jej podobizňu a na Slovensku sme sa jej tešili. Bola prvá, bola seriózne oddaná svojej vede, bola horlivá Slovenka: nebolo možné netešiť sa úprimne. Mária Bellová bola chudobné dievča, nemohla začať vlastnú prax v rodnom kraji, musela ísť do štátnej služby v špitáli, a maďarská vláda vedela, ako počínať v takýchto prípadoch a preložila prvú slovenskú lekárku ďaleko od svojich, až na druhý koniec krajiny, do Sedmohradska. Mysleli: izolovane zakrnie »panslavizmus« dievčaťa a budeme mať z nej dobrú pracovnicu v hygiene. Ale národný cit mladej lekárky nezakrnul a jasal v osvobodení Slovenska i v osvobodení Sedmohradska, sami Rumuni ho poznali a honorovali povýšením mladej lekárky za primárku detského špitáľa v Marošvášárheli. Ale dr. Mária Bellová jednak túžila domov a hoci i na skromnejšie postavenie (!). Po tieto dni prišla dlhou cestou do Bratislavy ponúknuť svoje služby zdravotníctvu na Slovensku. Klepala na dvere referátu zdravotníctva, ale p. dr. Veselý oznámil jej s ľútosťou, že niet pre ňu miesta a niet ho vo výhľade ani v blízkej budúcnosti. Na žiadosť jednak poznačili si jej meno, ale — vraj — »bohužel, nebude to míti žádných účinkú« ... Nech, vraj, pozoruje v úradnom lekárskom časopise (do Rumunska sotva dochodí pošta od nás), keď vypíšu nejaký súbeh, že azda, ale i to sotva, — iného urobiť nemôžu. A klopala ďalej, ako špecialistka v akcii »Péče o díté« v ministerstve. V Košiciach pri sirotinci by, vraj, bolo jedno miesto, ale práve vyznačili naň jedného lekára z Prahy. 1 oni ľutujú. Na dekanáte medicínskej fakulty, po predstavení oficiál ani sa nespytoval, o čo ide, ale vítal ju slovami: všetky miesta máme zaplnené, a nedoložil ani len, že: ľutujem. A dr. Mária Bellová, prvá lekárka slovenská, klopaním unavená, v duši zurážaná, so slzou v oku šla si prepísať cestovný pass nazpät do Rumunska ... Čo je to? A pri desiatich, dvadsiatich, päťdesiatich podobných príkladoch opätuje sa otázka: Čo je to? Od faktorov, ktorých sa to týka, žiadame rozhodnú odpoveď na túto otázku. Ján Jesom. Ešte jedna ozvena na odpoveď p Spitza na článok „Židia" od veľ p. Michala Bodického. Čítajúc úvodník z pera p. Michala Bodického v 135. čísle Národných Novín »Židia«, súhlasil som s každou jeho vetou, nielen preto, že ho písal človek seriózny a zkúsený, ale najmä preto, že každé slovo bolo pravdou, ktorú by sme všetci mohli smele podpísať. A tu nie málo ma popudilo, ked som čítal na to odpoved od pána Samuela Špitza, izraelitu z Ivančinej, ktorý sa cítil urazeným z gruntu srdca a to, ako sa on nazdá, oprávnene. A náš uznaný orgán Národnie Noviny, ktoré cez celú v: jnu podl ehaly sekatúram rozličných židovsko-maďarských cenzorov, (Národných Novín necenzuroval Žid, boly to Slovenské Pohľady, ktoré podliehaly cenzúre istého židovského notára ináče, oberpotvorníka a nepriateľa slovenčiny. Redakcia), chtiac dokázať svoju spravedlivosť a žurnalistickú nestrannosť, článok spoluobčana Spitza uverejnily. Ja nechcem spoluobčana Špitza nijak urážať, môže on byt statočný Žid, rozhodne statočnejší ako jeho »lebensbruderi«, ale poviem mu do očú, že dosiaľ ani jednomu Židovi som neveril a ani on nebude výnimkou Príčiny lined uvediem. Bývam na hranici, a preto by som nechcel mať ani desiatu čiastku toho na svedomí, čo majú proti nám Židia, jak z dávnej, tak najmä z nedávnej minulosti a pribúda im toho i v prítomnosti. Nezabudli sme ešte na časy nášho utrpenia, ktoré nám oni zväčšovali, obskakujúc ako púdlíci okolo maďarských úradov a slúžnovcov, dobre obznámení i so žandármi, neblahej pamäti, ktorým boli detektívmi, striehnuc na nás, uši naťahujúc, kde by sa dalo zachytiť podozrivé slovo. Povedal náš človek niečo v židovskej krčme — už ho na nasledujúci deň mali pod bodákmi. A kto ožobračoval í majetkové náš ľud, neuvedomelý a nezkúsený, ale statočný, čo radšej dával, ako bral? Kto počítal duplovanou kriedou, kto falšoval úpisy a zmenky, aby sa mohol potom pyšne dívať na biedu chudoby? Boli sme svedky, ako mnohí naši dedinskí ľudia Žida preklínali. Ukončiť neviem, pero mi ide j po papieri bez dlhého rozmýšľania, akoby písalo na čelá našich židovských spolubližných: »Mene, tekel, ufarsin«. A nezabúdame ani na lanský boľševický vpád. Ak ťa Žid udal, že si dobrým Slovákom, už si visel na strome — vieme to my od hraníc. Kto udal nášho človeka v Detve, ktorého maďarskí boľševici obesili?/ Slovom Židom vždy išlo — z akého záujmu, nevieme — o naše zničenie o našu smrť. A ide im o to i dnes. Naše Slovensko prekvitá jedovatými kvietky maďarskej propagandy, ktoré majú na starosti naši Židia, opatrujú ich, abyneuvädly. Vrelými sympatiami sprevádzajú všetko, a to dosť otvorene, čo cieli na našu zkazu a drzým maďaróns ym vystupovaním neprestávajú nás provokovaf. V prvých dňoch prevratu plazili sa pred nami, všetci vedeli i slovensky, — dnes nám vyrastajú nad hlavy. Preto, že sme pokojamilovní a dávame každému slobodu. Preto nevidíme nijakej oprávnenosti, aby nám Židia mohli stúpať do svedomia pre to i to a na všeličo poukazovať. Pán Špitz mohol mat i dobrý úmysel, ale daromné sú jeho vývody, keď sa jeho súkmeňovci m chcú zastaviť na zlej ceste, ktorú si u nás vyšliapali. Všetky židovské výhovorky považujeme ea farizejstvo, bo keď príde k činom, oni s celou svojou mojžišovskou vehemenciou pomáhajú našim nepriateľom. Priatelia, sme dvojakého temperamentu a rozdielnej krvi! Obávame sa, že sa Yy nikdy nepolepšíte! Preto odkazujem p. Špitzovi a jeho súkmeňovcom : Nechcite byť anjelmi a nevinnými baránky na oko, kým vaše skutky vás stavajú do cehom iného svetla! K—c. * Článok p. K—ca sme dosť dlho odkladali, nechcejúc zväčšovať protiv, ktorých je dosť medzi našim ľudom a našimi židovskými spoluobčanmi. No vidiac, že madarónčenie prevažnej čiastky nášho židovstva so dňa na deň je provokatívnejšie, uverejňujeme článok ako ozvenu našej verejnosti už i preto, aby spoluobčania židovskí vedeli, že ich starých hriechov, ktorých sa proti nám dopustili, je toľko, že neradno ich mieru zväčšovať novými provokatívnymi skutky. Redakcia.