Nové Slovo, leden-červen 1971 (XIII/2-25)
1971-01-14 / No. 2
Ľubochniansky zjazd a dnešok (Dokončenie z 1. str.) podmienkach pre vstup do Komunistickej internacionály trvali na internacionálnom charaktere strany. Práve v boji o zásady nájdeme priamu súvislosť medzi ľubochnianskym zjazdom a Poučením z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde strany, ktoré schválilo decembrové plénum ÚV KSČ. Ďalšou charakteristickou črtou ľubochnianskeho zjazdu bol jednoznačný vzťah k prvému socialistickému štátu na svete — Sovietskemu zväzu. Pre tento svoj vzťah boli slovenskí komunisti svojimi triedne politickými nepriateľmi obviňovaní, že zrádzajú národné záujmy a sú agentmi Sovietskeho zväzu, 'e priam paradoxné, že toto obvinenie počúvali z ús* tých, čo zapriahli predmníchovské Československo do škrípajúceho voza anglofrancúzskeho imperialistického bloku a tých, čo neskoršie dali prednosť do skazy sa rútiacemu vozu nemeckého fašizmu riadeného frajtrom s fúzikmi. Tieto obvinenia sme počuli aj v roku 1968 na adresu marxisticko-leninských síl zo strany bloku síl pravicových a protisocialistických. Tie si už v tom období našli dolármi vynovený a opravený voz, ale predsa len v podsta’te ten starý, na ktorom sme sa ne^mrne dovie?“ nž k mní'-h ivskej tragédii. Voz sa však dnes už rozpadáva; národov, ktoré ho chcú ťahať, je čoraz menej, len pohonič si dodáv^ smelosť silným plieskaním biča. Historický čas dokázal správnosť medzinárodnej orientácie slovenských komunistov, ktorú nastúpili pred pol storočím v Ľubochni: dokázal ju v období Mníchova, v rokoch druhej svetovej vojny a aj v auguste roku 1968. Antisovietizmus je dnes práve tak ako pred pol storočím v období ľubochnianskeho zjazdu nástrojom protirevolučných antikomunistických síl. Pre skutočných komunistov vzťah k Sovietskemu zväzu vždy bol a bude vzťahom k ich revolučn-ím tradíciám, k ich revolučnej ideológii a praxi, k historickému poslaniu ich strany, vzťahom k sebe samým. Už v Ľubochni komunrii jednoznačne vyhlásili, že iednota ich radov ie nerozlučnou súčasťou internacionálnej jednoty svetového komunistického hnutia. Práve tak ako pred pol storočím je Sovie' '-' --ÜZ aj dnes rozhodujúcou oporou hlavných revolučných síl našej epochy, záštitou národov bojujúcich o svoje národné a sociálne oslobodenie. kou Politika, predstavovaná komunisticstranou a vyjadrujúca záujmy pra- 'úcich na čele s robotníckou triedou, bola v konkrétnych slovenských podmien!--ch neustále konfrontovaná nielen s politikou vládnúcej českej bu "oázie a jej spojencov na Slovensku, ale aj s nacionalistickou líniou vyjadrujúcou v podstate záujmy časti slovenskej buržoázie a maloburžoázie. Mníchov znamenal krach politiky vládnucich kruhov predmníchovského Československa a ich zahraničnopolitickej orientácie, roky druhej svetovej vojny priniesli totálny krach nacionalistickej línie, jej zahraničnopolitickej orientácie na nemecký fašizmus a v Slovenskom národnom povstaní ju slovenský národ definitívne zavrhol. Roky socialistického budovania priniesli nebývalý rozvoj hospodárstva, kultúry, vzdelania a vedy na Slovensku. Tieto fakty sú všeobecne známe, hoci mnohí o nich diskrétne mlčali a mlčia. Práve v tomto všestrannom rozyoji Slovenska. ktr " nemá obdobu v celých jeho národných dejinách, sa prejavilo víťazstvo ľubochnianskej komunistickej línie v slovenskej politike. Potvrdilo sa, že národné sa rozvíja v triednom a triedne v národnom: že riešenie triednych problémov, zmena triednych pomerov v procese socialistickej prestavby spoločnosti sa stali nie f'—dou, ale naooak, veľkým stimulom rozvoja slovenského národa a národností obývajúcich Slovensko. Ľubochňu a líniu, ktorú založila v slovenskej politike, nemožno v novodobých slovenských dejinách obísť. Po ľubochnianskom ziazde a vzn'ku Komunistickej strany Československo sa slovenský nacionalizmus pre svoi triedny o1—h čoraz viac dos'ával na pozície antikomunizmu a stal sa nástrojom v rukách nemeckého fašizmu. V jeho službách uvrhol slovenský ľud do vojny proti bratskému poľskému národu a národom Sovietskeho zväzu. Nacionalistická línTa - ako ukazujú fakty - nebola vstave dať slovenskému národu nijaký pozitívny program a jei predstavitelia nevyhnutne skončili na smetisku dejín. Pokusy o vzkriesenie tejto de:inami odsúdenej línie, ktorých sme boli svedkami v roku 1968, sú nielen anachronizmom, ale aj nebezpečným nástrojom kontrarevolúcie. V historickom odkaze nijakej dejinnej udalosti — ani ľubochnians' ~ho zjazdu - nenájdeme súčasnosť v plnej šírke. Od ľubochnianskeho zjazdu nás delí pol storočia. Veľa sa od toho času zmenilo. Socializmus, ktorý v období Ľubochne bol iba programovým cieľom, je dnes skutočnosťou. Dnes vystupujú pred nami kvalitatívne nové úlohy, medzi ktorými popredné miesto zaujíma uskutočnenie vedeckotechnickej revolúcie. Historický čas, nové významné udalosti v našich dejinách však nepopreli, ale potvrdili a rozvinuli význam ľubochnianskeho odkazu. Náš budúci vývin je možný iba na základe rozvoja tých princípov, ku ktorým sa najlepší predstavitelia robotníckej triedy Slovenska, hlavnej a vedúcej spoločenskej sily v súčasnosti, prihlásili pred pol storočím v Ľubochni. V tom je odkaz Ľubochne pre súčasnosť a budúcnosť. ĽUDOVÍT PEZLÁR Vinovaté smernice Na riaditeľstvách závodov, podnikov a iných inštitúcii málokedy natrafíme na zodpovedného pracovníka, ktorý by v rozhovoroch a na schôdzach neprejavoval pochopenie pre celospoločenské záujmy a potreby. Mnohí z nich o tom vedia pekne, zasvätene a presvedčivo hovoriť. V praktickom úradnom počínaní sa však príliš často Javí vec tak, akoby ich podnik čl inštitúciu riadili iní — menej vyspelí a zodpovední — ludia. Ked o tom s nimi začnete reč, zrazu rovnako zasvätene poukazujú na medzery a nedostatky v príslušných smerniciach a predpisoch. Je síce pravda, že spoločenský záujem vyžaduje inakší postup, aký v praxi zvolili, nuž ale čo si majú počať, ked predpisy im to umožňujú. Podnikoví právnici sú takpovediac za to platení, aby takéto možnosti — výhodnejšie pre podnik — v nedokonalých predpisoch našli a — keby dačo — bránili lokálpatriotské počínanie podniku. Kritiky na smernice, predpisy, aj požiadavky a návrhy na ich zdokonalenie nájdeme v novinách takmer každý deň. Velmi často v súvislosti s počínaním nejakej inštitúcie, ktoré zrejme nie je v súlade s celospoločenským záujmom — hoci tento záujem je iste jasný väčšine, ak nie všetkým zodpovedným pracovníkom „do veci zamočenej“ Inštitúcie. To dokonca často aj sami uznávajú, ale vinníkmi sa necítia, lebo chyba je v nedostatkoch príslušných smerníc. Vychodí teda, že zodpovední, odborne aj politicky vyspelí súdruhovia si budú v praxi počínať správne, len čo vyjdú také dokonalé predpisy a smernice, že im znemožnia počínat si inak. Zatiaľ to od nich akosi nemôžeme právom žiadať. Nie je to akosi právom absurdné? IMRICH ZALUPSKÝ Kultúra priateľov v Tatrách Odbor školstva a kultúry pri Mestskom národnom výbore vo Vysokých Tatrách a Kultúrne a spoločenské stredisko Vysoké Tatry si do svojich tematických plánov dali organizovanie týždňov kultúry bratských socialistických krajín. Uskutočnil sa už Týždeň kultúry NDR. Mal veľký úspech. Práve v čase jeho trvania boli v Č s. štátnych kúpeľoch na liečení hostia z NDR. Veľmi pochvalne sa vyjadrili o tomto iniciatívnom návrhu. Súčasťou Týždňa kultúry NDR bola inštalácia výstavy Šport v ŇDR, Hosťom sa predstavil folklórny súbor zo Štrby, ktorý svojím vystúpením ukázal krásy tanca a spevu z tejto podtatranskej dedinky. Organizovali sa besedy o NDR, premietali sa krátke filmy o kultúrnych a historických pamiatkach NDR. Do Vysokých Tatier zavítali aj členovia Štátneho divadla z Košíc, ktorí predviedli hosťom večer operných a operetných melódií. Na záver bol Večer družby a priateľstva. V rámci Mesiaca priateľstva so ZSSR prebiehal vo Vysokých Tatrách Týždeň kultúry ZSSR. Veľkému záujmu sa tešili dve výstavy: ZSSR — rok 1970 a výstava najnovšej sovietskej literatúry, Uskutočnil sa Večer Jesenina venovaný poézii tohto veľkého ruského básnika. Verejnosti sa predstavil významný sovietsky klavírny virtuóz Rudolf Kerer. Pre milovníkov filmového umenia bol organizovaný festival pod názvom: DNI SOVIETSKEHO FILMU a pre najmenších prehliadka detských sovietskych filmov: DETSKÉ RADOVÁNKY. Okrem spomínaných programov bolo to množstvo podujatí, ktoré sa poriadali v liečebných ústavoch, zotavovniach a Čs. štátnych kúpeľoch. Dá sa len konštatovať, že všetky boli organizačne výborne pripravené a verejnosťou navštevované. Vyvrcholením Mesiaca priateľstva so ZSSR boli dve akadémie s bohatým kultúrnym programom, ktorý pre širokú tatranskú verejnosť pripravili žiaci ZDŠ z Dolného Smokovca a Tatranskej Lomnice. Na tieto oslavy budú tatranci dlho, veľmi dlho spomínať. Umelecké prejavy detí nadchli všetkých prítomných. Tohto roku uskutočnia sa týždne kultúry maďarskej, bulharskej a poľskej kultúry. Všetci osvetári vo Vysokých Tatrách sa takýmito formami práce podieľajú na rozvíjaní internacionálnych vzťahov medzi bratskými socialistickými krajinami. IVAN TKÁČ Šetriť možno aj inak V energetike nemožno ani tento rok, dokonca ani v najbližších rokoch očakávať nijaké zázračné zmeny. Plán zabezpečuje zvýšenie zdrojov v takom rozsahu, ktorý umožňuje splniť hlavné plánované úlohy za predpokladu prísnej hospodárnosti. Predseda vlády L. Štrougal na decembrovom pléne potrebu prísnej hospodárnosti veľmi zdôrazňoval, pretože, ako povedal, „málokde' nájdeme vo svete podobné hospodárenie ako u nás“. Plytváme nielen na pracoviskách, kde svietia po celý deň a noc všetky potrebné i nepotrebné svetlá, stroje bežia naprázdno aj pri prestávkach a teplo uniká porozbíjanými oknami; plytváme aj doma a z toho vyplýva potreba šetriť všade tam, kde sa spotrebiče používajú. Je celkom pochopiteľné, že ľudia chcú žehliť, počúvať rozhlas,'pozerať sa na program televízie, svietiť si pri čítaní, štúdiu, varení atd. Veľký počet našich domácností má dobré vybavenie elektrickými spotrebičmi, ktoré, samozrejme, chcú tiež svoje. Lenže práve modernejšie riešené spotrebiče by sňali veľké bremeno z pliec našich energetikov. Vezmime len tranzistorizáciu: okrem miniaturizácie tranzistorovaných spotrebičov je tu aj oveľa dôležitejší aspekt, aspoň z terajšieho energetického hľadiska, aspekt ekonomickejšej prevádzky. Štandardný sieťový prijímač vyrobený v posledných desiatich rokoch má spotrebu okolo 30 W, televízor asi 150 W, kým spotreba stolného tranzistorového prijímača je len asi 1/10 toho a televízora asi 1/5, pretože nie celkom všetky jeho časti možno vyrobiť na polovodičovej báze. To, čo platí pre malé spotrebiče v domácnosti, platí, samozrejme, aj pre tranzistorované veľkospotrebiče, akými sú napríklad počítače, rozhlasová a telévízna technika a podobne. K moderne koncipovaným elektrickým spotrebičom patria aj tie, kde je regulovateľný výkon, a teda aj spotreba. Obzvlášť zariadenia s automatickou reguláciou spotreby sú vefmi efektívne. Termostatová automatická regulácia chladničiek a elektrických žehličiek má význam nielen v tom, že si možno zvoliť určitú teplotu ochladenia alebo zohriatia, ale aj v úspore elektrickej energie. Aj osvetľovacia technika prešla od vzniku žiarovky kus cesty. Stačí len logicky posúdiť neefektivnost žiarovkového osvetlenia, xkde sa časť (a to podstatná) elektrickej energie premieňa na teplo, ktoré ako vedľajší produkt k svetlu vôbec nepotrebujeme. Vynález studených zdrojov tepla, žiariviek, a riešením, ktoré by projektanti nových obytných i prevádzkových budov mali v oveľa širšej miere uplatňovať. Napokon ten, kto pracuje pri osvetlení 60-wattovou žiarivkou vie, že by také kvalitné a rovnomerné osvetlenie neposkytlo ani niekoľko žiaroviek rovnakej spotreby. Sú to podnety pre výrobcov elektrických spotrebičov a projektantov nových zariadení, ktoré by nemali ostať nepovšimnuté. Vzhľadom na to, že elektrickú energiu zatiaľ nedokážeme uskladňovať pri chode elektrární na zníženú kapacitu, je toto jedným z riešení, ktorého výsledok by sa mohol priaznivo prejaviť už v pomerne krátkom čase. MICHAL STASZ Kreslil MAŤO RYSAVÍ iskusie medzi tvorivými umelcami na stránkach kultúrnej tlače boli vldy príťažlivým čítaním. Najmä učiteľstvo a Študujúca a mládfž mali o ne záujem pre živú kultivovanú formu, polemickú bystrost, ostrovtip, ale najmä pre objavnost nových myšlienok. V našich podmienkach každá takáto diskusia zasiahne pomerne široký okruh kultúrnej verejnosti. Ak je publikovaná v úzko odbornom časopise, tým horšie, lebo iej priebeh a výsledky sa potom Síria ústnym podaním obyčajne v skreslenej podobe. Dlhšie sme nemali možnost v našich kultúrnych časopisoch sledovat diskustu, ktorá by zaujala. Keď 8. číslo Slovenských pohľadov vlaňajšieho ročníka uverejnilo článok spisovateľa Petra Karvaša o aktuálnych problémoch slovenskej di vadelnej kritiky, čitateľ zjastrll svo je zmysly. Meno tohto popredného dramatika sľubovalo, že dtskusia bude pochútkou pre ľudí, čo majú radi nielen slovenské divadlo, ale celú slovenskú pokrokovú kultúru. Záujemcov nemohla odradit ant úvodná poznámka redakcie, že ide o „... polemický pamflet dramatika Petra Karvaša O jednej patakritickej koncepcii". Keď sa čitateľ hneď v úvode článku dozvie, že ide o kritiku jedného kritika, ktorý sa vyznačuje tým, že dvanást rokov otravuje ovzdušie slovenskej divadelnej kuchyne a vyznačuje sa vlastnostami, ako sú „ohovárač, výmyselník, nevedomec a štvornásobný podvodník“ a že píše ohováračky, bezoči vosti a podvod, dokonca v jednom prípade zákerný podvod, a že toto obvinenie nevie vyvrátit, stupňuje svoju zvědavost. No zároveň aj po dozrenie, lebo „ ... podvodník nebý va pre slušných ľudí partnerom di diskusie... a nie je ním, prirodze ne, ani teraz“. O čo teda ide? Auto/ odpovedá, že ide... o krajnú, o monštruóznu formu určitej koncepcie, ktorú kritizovaný kri tik „dokonale stelesňuje“, ktorá je „chorobná a tvorivému ovzdušiu škodlivá". Aká je metóda, aké sú princípy? — kladie st čitateľ otázku. Autor uvádza vari sedem štýlov, vydedukovaných zo spôsobov hôrnych chlapcov a >hneď ich aj vedecky formulujel Tu súI Prvý, „pastou medzi oči". Druhý je „princíp supervedy stoj čo stoj“. Nasledujú princípy „generálnej defenestrácie a likvidácie“, „nanebevstúpenie", „neustáleho výsmechu“, „plytkosť a efemérnosť‘ a ako posledný princíp kritikovej metódy je „... beda, trikrát beda všetkým, u ktorých je to náhodou ináč, alebo, nedajbože, naopak“. Existencia metódy a jej vrincípov sa dokladá množstvom citácií z kritikových prác, ktoré majú slúžil za príklad kritikovej „...bezohľadnosti, nihilizmu, neod bornosti a prekvapujúcej literárnej neschopnosti“. Kritizovaný kritik Emil Lehuta v odpovedi je stručnejší, ale za to „intímnejší“ a „ženskejší“: totiž viacej píše o „kuchynských“ záležitostiach nášho divadelníctva, ako o slovenskom divadle. Jeho odpoveďou sa končí prvé kolo show-parädy vo voľnom štýle. Druhé kolo sa celé odohráva v 11. čísle Slovenských pohľadov (1970). Tu Peter Karvaš pokračuje už ako právnik v predkladaní kultúrnej verejnosti málo spanilej, zato zreteľne artikulovanej kolekcie „...dôkazov a dokladov o odbornom, mravnom, ľudskom profile svojho ct. oponenta“. Spisovateľ tvrdí, že nechce dat svojmu kritikovi „ani túto poslednú příležitost získat u niektorých ľudí aké-také sympatie". Zato kritik v stručnej odpovedi sám uzatvára, že „nebyt nenapodobiteľného poklesnutého slovníka a voľného štýlu jej pôvodcu, bola by to celkom banálna diskusia". Skrátka svoje roly sme zahrali dobre, keď nič lepšieho nebolo. Obaja aj s redakciou sa zhodujú v tom, že diskusia nevyriešila nič, lebo, ako konštatuje, stanovisko redakcie nesmerovalo k „riešeniu nastolenej problematiky“, ale k „úplnej“ likvidácii jedného kritika ako „škodnej". Ak teda diskusia nepriniesla nič pre slovenskú divadelnú tvorbu a kritiku, je namieste postavit otázku: Čo asi priniesla slovenskej kultúrnej verejnosti a prečo ju vôbec redakcia v takej „škodnej“ podobe uverejnila? Natíska sa mi aj druhá otázka: Je situácia v našej kultúre a v slovenskom divadelníctve ozaj taká vynikajúca a bezproblémová, že sa poriada shoiv-paráda voľného štýlu, aké bývali kedysi za čias Gregora Tajovského na záver radvanského jarmoku? Vec je v tom, že vtedy, keď takú show pestovali, bol neznámy Jano z Kostiviarskej a Mišo z Jakubovej. Alebo, že by tieto circenses bolí na odpútanie pozornosti od vážnych problémov našej kultúrnej politiky? Veríme so Slovenskými pohľadmi, že nie. (pa) Bujarost našich divadelníkov