Nové Slovo, červenec-prosinec 1986 (XXVIII/26-52)
1986-07-03 / No. 26
2 Zmena štýlu práce Z programového vyhlásenia novej vlády ČSSR, ktoré odznelo na spoločnej schôdzi snemovní Federálneho zhromaždenia minulý týždeň, nás vari najviac upútala nasledujúca pasáž: „Vieme, že štýl a metódy našej práce sa musia podstatne zmeniť v prospech vysokej zodpovednosti, kompetentnosti a dôslednosti. To platí, samozrejme, i pre všetky ústredné orgány federácie. Predpokladá to postupne znižovať podiel administratívnych zásahov vlády a jej orgánov, najmä do ekonomických procesov, postupne uzatvárať priestor na presúvanie operatívy zdola nahor, podstatným spôsobom obmedzovať rezortizmus, najmä ministerstiev a ústredných orgánov, zvyšovať úroveň riešenia interdisciplinárnych medzirezortných problémov, prehlbovať najmä analytickú a rozhodovaciu činnosť. Znamená to posilňovať tendenciu k riešeniu koncepčných a perspektívnych otázok na úkor detailnej, bežnej operatívy. Týmito cestami spolu so zvýšeným tlakom na plnenie prijatých rozhodnutí a prísnejším hodnotením ich účinnosti hodláme posilniť výkonnú funkciu vlády.“ Citát je to obsiahly, ale i obsažný. Obsahuje, okrem iného, odpoveď na hlavné kritické pripomienky, ktoré vláde a ministerstvám adresoval XVII. zjazd KSČ. Pripomeňme si, zásadné skvalitnenie centrálneho riadenia, vrátane obmedzenia operatívnej agendy a všeobecného zjednodušenia administratívy označil zjazd za „neoddeliteľnú súčasť i predpoklad podstatného zvýšenia miery samostatnosti hospodárskych organizácií a uplatnenia úplného chozrasčotu“. Centrum sa dostalo do situácie, keď, ako to konštatovala aj zjazdová správa o hlavných smeroch, „je doslova preťažené nadmierou rozhodnutí o čiastkových otázkach“, ktoré nie je schopné „ani reálne, ani racionálne posúdiť“. Na druhej strane takýto centralizmus vyvoláva až „neprehľadnú administratívu, ktorá znižuje tvorivú aktivitu a socialistickú podnikavosť“ na miestach. Politická správa ÚV KSČ XVII. zjazdu preto od komunistov vo vláde požadovala „rozhodnejšie odstraňovať všetky byrokratické bariéry, zjednodušovať štruktúru štátnych a hospodárskych orgánov a ich aparátu... dôraznejšie dbať na obmedzovanie počtu rozličných smerníc a predpisov“. A tak znovu sa dostal na program kardinálny problém novej deľby práce a kompetencií, harmonickejšieho pôsobenia centrálneho riadenia a miestnej iniciatívy, tentokrát však diktovaný potrebou novej kvality ekonomického rastu, a teda o to naliehavejší. Ako chce vláda dosiahnuť tento väčší súlad záujmov centra a podnikovej sféry, akými metódami a technikami mieni zabezpečiť kvalitatívne nové, účinnejšie uplatňovanie princípu demokratického centralizmu v riadení intenzívne sa rozvíjajúceho národného hospodárstva? ' Otázka v mnohom presahuje horizont osemdesiatych rokov, ale už aj z programového vyhlásenia vlády sú zjavné niektoré nové prístupy k centrálnemu plánovaniu, ktoré sa prejavia už v tejto päťročnici. Podľa všetkého sa ďalej zvýši úloha päťročného plánu a dosť výrazne sa zmení spôsob tvorby ročných plánov. Podstatne sa obmedzí rozsah záväzných ukazovateľov plánu a začne platiť zákaz rozširovania ich počtu na nižších stupňoch riadenia. Zároveň vzrastie význam dlhodobých ekonomických normatívov. Tým sa otvorí väčší priestor pre samostatné konanie VHJ a podnikov. Vďaka novým opatreniam sa posilní postavenie odberateľa - uspokojovanie jeho potrieb podľa objednávok a hospodárskych zmlúv sa stane jedným z hlavných kritérií hodnotenia práce podnikov. Nová federálna vláda si zároveň predsavzala výrazne znížiť prebujnelú administratívu a neúnosný počet predpisov (na obzore je návrh zákona, ktorý má utvoriť účinné bariéry proti ich nadmernému vydávaniu). Z našich vlastných skúseností i z doterajšieho priebehu prestavby sústavy plánovitého riadenia v ZSSR (r.a poslednom zasadaní ÚV KSSZ o tom podrobne referoval Michail Gorbačov) je zrejmé, že uplatňovanie nových metód riadenia brzdí najmä ťažkopádnosť a neefektivnost práce správneho aparátu. Ten sa spravidla snaží všemožne spomaľovať proces prerozdelenia práv a povinností medzi centrom a podnikmi a akýmikoľvek prostriedkami zachovať pre seba právo rozhodovania aj vo veciach, do ktorých evidentne nemôže dobre vidieť. Neprestáva rušivo zasahovať do záležitosti nižších stupňov riadenia dokonca aj vtedy, keď sa funkcie správnych orgánov zmenili. Takto však možno bezpečne pochovať aj najkrajšiu myšlienku, veľkorysé zámery. Vyvstáva preto otázka, nevyhnutnosť zabrániť takýmto prístupom, zdedeným zo včerajška. Preto najmä štýl a metódy práce ministerstiev a ústredných orgánov sa musia, ako vyplýva z programového vyhlásenia vlády, „podstatne zmeniť“. VLADIMÍR HORŇÁK Cesty k druhému tisícročiu Keď si účastníci minulotýždenného zasadnutia Valného zhromaždenia členov Slovenskej akadémie vied (SAV) cez prestávky vymieňali svoje názory a postrehy, často bolo počuť, že práve toto má sviatočný a zároveň i prelomový charakter nielen tým, že je v poradí päťdesiate, ale najmä svojím obsahom. Ústrednou témou totiž boli úlohy a ciele, vyplývajúce pre SAV z Politickej správy XVII. zjazdu KSČ a z Rezolúcie zjazdu KSS. Prízvukovala sa predovšetkým potreba cieľavedomejšie a s vyššou dynamikou rozvíjať vedné odbory, ktoré v nasledujúcich rokoch rozhodujúco ovplyvnia štrukturálne premeny, bez ktorých sa neobíde ani naša veda. Správne sa pripomenulo, že treba pokračovať v koncentrácii kapacít, ako aj prostriedkov a sústrediť tvorivé sily vedcov a vedeckých tímov na rýchlejšie riešenie plánovaných úloh. A nielen to. Žiadúce je i podstatne zvýšiť a efektívnejšie využiť vědeckotechnický potenciál SAV. Popritom zlepšiť spoluprácu a koordináciu s výskumom prebiehajúcim na vysokých školách a pokračovať v rozvíjaní kontaktov vedy s praxou a praxe s vedou tak, aby sa veda spriemyselňovala a prax zvedečťovala. Ale azda najsilnejšie zaznievala potreba zamerať sa na naplnenie revolučnej úlohy, vyplývajúcej z Komplexného programu vědeckotechnického pokroku členských krajín RVHP do roku 2000. Jeho päť nosných bodov už dobre poznáme. Teraz prichádza čas skutkov: dosiahnuť najvyššiu úroveň vedy, techniky a výroby v týchto najdôležitejších smeroch tak, aby sa do konca tisícročia minimálne zdvojnásobila produktivita práce, aby sme aj my prispeli k dosiahnutiu vedúceho postavenia krajín RVHP vo svete vo vybraných piatich kľúčových smeroch. V hlavnom referáte, vo vystúpeniach hostí, podpredsedu vlády SSR J. Hanusa a predsedu ČSAV akademika J. Římana, i takmer vo všetkých diskusných vystúpeniach odzneli podnety a námety, akým spôsobom mobilizovať um, vedecký dôvtip k tomuto cieľu. Bohatý sa ukazuje náš príspevok do elektronizácie, do skúmania a objavovania nových materiálov a technológií i do biotechnológií. Pritom je už každému jasné, že bez interdisciplinárneho prístupu, bez medzinárodnej spolupráce, teda osamotene, sa nedá vo vedeckom svete uspieť. Prísne a realisticky vzaté, úroveň vedeckej práce už nemožno posudzovať v porovnávaní s minulosťou, ale predovšetkým s tým, čo máme robiť a čo nás čaká. Prísne slová vyriekol vedúci oddelenia školstva a vedy ÚV KSS J. Ševc na straníckom aktíve, ktorý sa konal pred Valným zhromaždením SAV: „Treba pochopiť filozofiu politiky strany po XVII. zjazde KSČ a treba viac konkrétnosti a akčnosti do straníckej práce akadémie, dôslednejšie a hĺbavejšie sa zaoberať štýlom práce komunistov.“ Čo všetko teda treba vykonať v štádiu dozrievania reálnych predstáv o novej forme medzinárodnej spolupráce? Súhrnne sa to pokúsil zhrnúť akademik K. Bodá do štyroch bodov. Predovšetkým je potrebné prioritne zabezpečiť plnenie plánu tých úloh ŠPZV a VTR, ktoré sú súčasťou úloh Komplexného programu. Treba vytvoriť podmienky pre efektívnu spoluprácu výskumu, vývoja a výroby, najlepšie vytvorením vedecko-výrobných združení. Okrem toho vytvoriť podmienky pre získanie informácií o súčasnom stave v daných oblastiach aj vo svete. A napokon zdokonaľovať metodiku vlastnej medzinárodnej spolupráce. Rozhodlo sa síce o možnosti priameho styku medzi organizáciami, ale ak treba dodržať existujúcich 19 predpisov a smerníc, sotva si možno predstaviť reálnosť tohto priameho pružného kontaktu. Takže pokrok rozhodne nemožno dosiahnuť zabehanými spôsobmi, ale iba novým pružným integrovaným systémom spolupráce. RUŽENA WAGNEROVÁ NOVÉ SLOVO 3. JÚLA 1986 Experiment s ruštinou Prednedávnom uverejnilo Nové slovo názory novinárov, pedagógov i psychológov na vyučovanie cudzích jazykov. Všeobecne sa konštatovalo, že najvhodnejším obdobím je vek 5-7 rokov. Táto diskusia nás podnietila k malému experimentu. V jednej prvej triede ZŠ na ul. K. Gottwalda v Rožňave sme začali hravou formou približovať deťom ruský jazyk. Žiačka tretieho ročníka Gymnázia P. J. Šafárika v Rožňave chodila k nim do družiny pravidelne dvakrát do týždňa. Čas, ktorý mali deti v družine vyhradený pre hry, využívali práve v prospech cudzieho jazyka. Deti sa hrali po rusky naozaj so záujmom. Používali sa pritom rôzne obrázkové, textové i zvukové sovietske materiály. Potvrdilo sa nám, že v tomto veku majú veľmi dobré napodobňovacie schopnosti, čo sa prejavilo v rôznych scénkach po rusky. Dalo sa s nimi prejsť k jednoduchej konverzácii, k osvojeniu si časti jednoduchej ruskej frazeológie. Na okresných Leninských večeroch vystúpili títo prváčikovia v rámci kultúrneho programu po ruský s „inscenáciou“ ruskej ľudovej rozprávky Repka. Obdivuhodná bola ich smelosť, istota i radosť z takto prejavených svojich schopností. Žiačka gymnázia, ktorá sa s nimi najčastejšie stretávala na vyučovaní ruštiny je sama výbornou ruštinárkou, úspešnou reprezentantkou školy v olympiádach z ruského jazyka. Existuje možnosť, aby sa v zaujímavom experimente pokračovalo s tými istými deťmi už ako s druhákmi i s novými prvákmi. Čas v družine sa môže aj týmto spôsobom využiť ešte efektívnejšie, a ovládanie cudzích jazykov už na základnej škole by sa mohlo stať samozrejmosťou. Za zmienku stojí skutočnosť, že v Maďarsku sa budú v najbližšom čase pripravovať učitelia ruského jazyka pre materské školy. Zrejme i to je jedna z ciest zvyšovania efektívnosti školskej práce. Pri vyučovaní cudzích jazykov je osobitne potřená. JOZEF SIPKO, Rožňava Z gesta chvat Pred mesiacom som sedem korún zamenil za útlu brožúrku — Cestovný poriadok bratislavskej mestskej hromadnej dopravy. Užitočná vec. Rodák aj cezpolný sa môže dozvedieť, ktorý spoj kam, kedy a ako dlho ide (i ked už niektoré údaje nie sú pravdou). Podľa všetkého je to prvá slovenská lastovička tohto druhu. Možno si aj preto zaslúži návrat k pôvodnému zámeru, ktorý predpokladal podobu vyberateľných kartičiek. Človek by si vybral svoje spoje, prípadne by si mohol dokupovať nové verzie podľa toho, ako sa mení doprava... Nech je ako chce, Dopravný podnik mesta Bratislavy tak poctivo podal ruku dennému tri štvrte miliónu cestujúcich. Keď som v podobnom duchu agitoval u niekoľkých svojich známych, väčšina odvetila: „A načo mi to bude? Ved pre nich nejaká tá minúta hore-dole aj tak nič neznamená!“ Oponoval som: „Veď hej, v špičke, po preplnených uliciach, aj porucha vozidla môže byť...“ Kým sa mi nestala príhoda, ktorá by sa mohla volať „23“. Dvadsiateho tretieho som čakal na autobus 23. Podľa poriadku., Keď sa jeden spoj neukázal vôbec, čakal som na ďalší (príchod 23.00) takmer pol hodiny. Môže sa stať. Ale aj ďalší si dával načas. Už som chcel utekať aspoň na niektorú z posledných električiek, keď sa sedem minút po termíne predsa zjavili svetlá autobusu. V noci človek váži každú minútu. A to špička nebola, dokonca' ani svetelná signalizácia na križovatkách už nefungovala. Nejde o to, že sa to stalo mne. Ani 0 to, aby vodič dostal svoje (schválne neuvádzam presnejšie údaje). Nie je to tak dávno, čo sme v Novom slove v rubrike Komunisti hovorili o práci vodiča mestskej dopravy. Spomenuli sme úskalia neľahkej roboty. Ale sme tiež povedali, že jestvuje šoférska česť. A srdce prirastené k volantu. Tie by nemali dovoliť, aby sa z poctivo podávanej ruky stal džudistický chvat. A zo spoľahnutia sa vyčkávanie. PETER LELOVIČ Vystavovať divadlo? Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie pripravil vo výstavných priestoroch Domu kultúry Ružinov v Bratislave výstavu Pôvodná slovenská dramatická tvorba medzi zjazdami. Slávnostne ju otvorili devätnásteho júna a potrvá do 9. júla tohto roku. Z fondov ústavu scenárista S. Mičinec predostrel publiku obrazovo-faktografický prierez inscenáciami pôvodnej slovenskej tvorby na javiskách našich profesionálnych scén. V rokoch 1981-1986 uviedli slovenské činoherné súbory 66 premiér, diváci sa zoznámili v rovnakom čase s ôsmimi novými opernými dielami, premiérovalo sa päť baletov, päť spevoherných titulov, desať hier pre deti a mládež a nemalý počet bábkárskych premiér, ktoré výstava však nedokumentuje. Na výstave prevláda referujúci a bilančný tón. Svojou vizuálnou podobou je z rodu skromných expozícií, v ktorých dominuje plošný, predovšetkým fotografický materiál. Jedna maketa scénografického riešenia a jedna realizácia kostýmu tu fungujú len ako minimalistický doplnok. Na margo tejto výstavy však musíme povedať, že treba už začať intenzívne premýšľať o tom, ako divadlo vystavovať. Živý, v čase limitovaný umelecký fakt je totiž aj z odborného, aj z diváckeho hľadiska nevyhnutné exponovať ako živý, dynamický, v čase a priestore fungujúci jav. Nie je to jednoduché. Samo divadlo svojím vnútorným uspôsobením a štrukturáciou sa časťou svojho potenciálu vlastne bráni výstavnej forme prezentácie. Ale zároveň je jasné, že táto forma popularizácie 1 - ak chceme - bilancie divadelných úsilí je použiteľná a za istých okolností veľmi vhodná. No nemôže sa uspokojovať so sériou fotografií akokoľvek umne usporiadaných. Úloha premyslieť ako na to, platí pre libretistov a usporiadateľov divadelnických výstav, ako aj pre realizačné tímy, najčastejšie n. p. Výstavníctvo. Hlavnou ambíciou tvorcov výstav s divadelnou problematikou by malo byť zachytiť divadelný vývin v jeho pohybe, bohatej štruktúre a vôbec by nemal vystať aspekt divácky. Napríklad návštevnosť, popularita a intenzita účinku konkrétnej hry, inscenácie, divadla či divadelnej kultúry ako celku. A ešte jeden, dávno prezretý problém táto výstava odhalila - nízku úroveň slovenskej divadelnej fotografie s jej všetkými náhodilosťami záberov, stereotypmi i konvenciami. Tomuto problému sa u nás nikto nevenuje - hoci sa o ňom dobre vie. Ak v titulku kladieme otáznik, či teda divadlo vystavovať, musíme na záver povedať, že áno, ale pútavo, obsažné, bohato vizuálne a výstižne. VLADIMÍR ŠTEFKO Kubánci na špičkách Keď boli vlani na jar Dni československej kultúry na Kube, z pestrej zostavy súborov i jednotlivcov vari najväčší úspech dosiahol Pražský komorný balet Pavla Šmoka, ktorý vystúpil v Havaně a v Camagúey, treťom najväčšom kubánskom meste, centre rovnomennej južnej provincie. V týchto dňoch, na záver divadelnej sezóny, sme privítali zasa u nás, v Piešťanoch a v Bratislave, camagú'eyský baletný súbor. Jeho história sa začala písať pred necelými dvadsiatimi rokmi, prvé vystúpenie mal ansámbel 1. decembra 1967 pod vedením Vincentiny de la Torre, zakladateľky baletu a baletnej školy v Camagťiey, absolventky slávnej Baletnej akadémie Alicie Alonsovej. Ďalší člen známej Alonsovskej rodiny Femando zohral dôležitú úlohu vo vývine súboru, ktorý z poverenia kubánskej revolučnej vlády viedol od roku 1975. Výrazne prispel k jeho profilácii, rozšíreniu a vytríbeniu jeho repertoáru. Do Bratislavy priniesol Kubánsky balet Camagúey takmer trojhodinový program, ktorý tvoril akýsi prierez jeho repertoárom, umožňujúci návštevníkovi urobiť si predstavu o smerovaní tohto významného súboru a presvedčiť sa 0 profesionálnych i umeleckých kvalitách tanečníkov a choreografov. Okrem dvoch väčších čísel - druhého dejstva Labutieho jazera P. I. Čajkovského a Beethovenovej VII. symfónie - sme videli aj kratšie ukážky klasického 1 moderného výrazového baletu. V preplnenom hľadisku opery Slovenského národného divadla zožalo najväčší úspech Labutie jazero, v ktorom boli jednotlivé sólové kreácie odmeňované potleskom na otvorenej scéne, pričom nemenší záujem vyvolala aj romantická scéna Raula Fonta. NINA HRADISKÁ Pražský týždeň Čo všetko motivuje neutíchajúci záujem o historickú prózu a čo vedie autorov, aby znovu siahali k starším i nie takým dávnym dejinným udalostiam a konkrétnym faktom a pátrali po ich vnútornom zmysle a pohybe, ale predovšetkým, a tam niekde je skrytá odpoveď, prinášali zároveň umeleckú výpoveď človeka svojej doby a o svojej dobe? Kladie si každá doba nové a iné otázky o tom, čo jej predchádzalo? To sú len niektoré okruhy problémov, ktoré vyvstali na besede so spisovateľom Antonom Hykischom o jeho knihe Milujte kráľovnú. Zdá sa vám podivné písať v Pražskom týždni o knihe? A predsa dôvodov je viac. Keď v tomto roku vyšla próza Milujte kráľovnú v edícii Slovenská knihovna, ktorú už niekoľko rokov vydáva ako osobitý profilový rad slovenskej literatúry nakladateľstvo Československý spisovatel, náklad sa azda po prvý raz rozobral za niekoľko dní a pripravuje sa ďalšie vydanie diela. Záujem čitateľov i ohlas, aký kniha vyvolala, potvrdila napokon aj beseda v Dome slovenskej kultúry v Prahe. Napriek horúcemu dňu a preddovolenkovému ovzdušiu sa tu v pondelok 23. júna zišla takmer stovka poslucháčov (lepšie povedané besedujúcich, lebo otázok bola celá hŕba) a nikomu sa akosi nechcelo rozlúčiť sa so spisovateľom Antonom Hykischom a jeho hosťami či hosťkami - spisovateľkou Natašou Tanskou a herečkou Božidarou Turzonovovou. A to je druhý dôvod, prečo píšem o knihe - podobné besedy totiž tvoria jeden zo základných programov nového Domu slovenskej kultúry. Slovo nového je samozrejme relatívne - Klub slovenskej kultúry má už za sebou peknú desiatku rokov a jeho nové domovské miesto niekoľko mesiacov. Keď viac ako pred polrokom pri otvorení novej trasy metra súčasne s novými stanicami a priestranstvami, autobusovými linkami a všetkým tým, čo k metru patrí, zasvietil aj zrenovovaný dom na Purkyňovej ulici s popisným číslom 4, Večerná Praha vtipne napísala, parafrázujúc hlásenie sťatiíc metra - „nasledujúca stanica — slovenská kultúra“. Bývalé Štorchovo nakladateľstvo Aventínum, obnovené do novej krásy, sa totiž stalo domovom Klubu slovenskej kultúry. Až sa Pražania začudovali, kde sa ten pôvabný domček vzal, pretože roky rozostavané priestranstvo i lešenie prikryli nielen domček, ale aj jeho podobu v pamäti. Nájdete ho priamo pri výstupe z metra, za obchodným domom Máj, len krok od Národného divadla a ešte menší od divadla Ypsilon. Príjemné a náročné susedstvo. A azda celkom názorne hovorí o tom, ako je v meste, takom bohatom na kultúru, neľahké nájsť si medzi desiatkami divadiel, koncertných sál, klubov a- domov svoje miesto, presadiť sa s programami, na prvý pohľad nijako nie atraktívnymi. Sociologické výskumy napokon hovoria o tom, že človek vo veľkomeste venuje síce viac času kultúre, ale v porovnaní s obyvateľmi menších miest má menej voľného času. Vyberá si a volí. A jedným z predpokladov trvalejšieho záujmu je pravidelnosť, stále miesto a s tým spojená overená skúsenosť, že tam a vtedy nájdete taký a taký program... A to Klubu dlho chýbalo. Už som spomínala, že má za sebou niekoľko rokov. Vznikol ešte na pôde Matice slovenskej a dlho sa nemohol vymaniť z rodného hniezda i z provizória priestorov, ktoré väčšinou získaval podľa spoluusporiadateľov akcií po celej Prahe. A navyše, celkové zameranie klubu akosi chtiac-nechtiac rátalo zväčša s tými, ktorí prišli do Prahy zo Slovenska, staršími i mládežou na vysokých školách, hoci členmi boli aj rodení Pražania. S novými a vlastnými priestormi sa všetko postupne mení (mám na mysli skladbu programov i rozširovanie okruhu záujemcov) a smeruje k tomu, aby sa Dom stal akýmsi informačným i poznávacím strediskom o kultúrnom dianí na Slovensku a poskytol aj Pražanom zaujímavé programy. Predpoklady, tie základné, sú - stále miesto a osobité priestory, a verte mi, sú skutočne pôvabné a príjemné. Za starou bránou je už v podchode predajňa Diela, oproti nej výstavná sieň, na poschodí potom spoločenská sála a hneď vedľa klubové priestory. A ak k tomu prirátate átrium, v lete jedno z najpríjemnejších a v Prahe vyhľadávaných miest, možno tu stráviť príjemné popoludnie i večer. Škoda len, že na rozdiel od dokonalého vybavenia reštaurácie a vinárne (ktoré tvoria súčasť Domu) chýba spoločenskej sále i klubovým priestorom technické zázemie. To obmedzuje samozrejme skladbu programov, výber a prezentáciu slovenskej kultúry na komorné koncerty a podujatia, a dominantou ostávajú besedy. Treba povedať, dobre zvolené a pripravené a ako to potvrdila aj účasť na spomínanom stretnutí, nachádzajú si svojich priaznivcov. Bolo by zbytočné reprodukovať všetko, o čom sa na besede hovorilo. Každá beseda má svoju osobitú atmosféru a svoje okruhy otázok, dané samotnými divákmi i témou večera, a tou bola historická próza (i zaujímavá konfrontácia rozdielov a spojív historických skúseností), ale priestor dostali aj úspechy i problémy pôvodnej dramatickej tvorby, no a pravdaže herecká práca. A preklad. Príjemne sa počúvali slová o slovenčine, ktorá znie tak „libozvučně“ a dokonca o tom, že slovenský originál (pravda, po tom, čo zaujal preklad) sa číta tak krásne. Ak navštívite Prahu, neobíďte Dom slovenskej kultúry. Na jeho programoch sa totiž dozviete mnohé o tom, kde sú vzájomné spojivá českej a slovenskej kultúry, a určite prídete s námetmi na programy, ktoré by tu mali mať svoje miesto. ALENA WALEKOVÁ