Práca, október-december 1951 (VI/232-305)
1951-11-08 / nr. 264
CWMCAl strana Hviezdoslav — básnik živý (30 rokov od smrti P. O. Hviezdoslava) Slovenský človek chce a' môže dnes uspokojovať svoje kultúrne potreby ako nikdy predtým. Medzi jeho kultúrnymi požiadavkami zaujíma bezpečné miesto literatúra. Literatúra u nás v minulosti bola odsúdená živoriť v nepatrnom množstve medzi pokrokovou inteligenciou, ktorá bola, môžeme povedať bez zveličovania, jediným konzumentom literatúry, pretože slovenský meštiak — ako každý meštiak _ bol príslovečne kultúrne nevšímavý, nepožadoval ju a nepotreboval. Iba ak ako okrasu do knižníc. A pracujúci Tud sa k literatúre nedostal, nemal na to materiálnych ani iných možnosti. V dnešnom našom ľudovodemokratickom zriadení dostáva literatúra to miesto, ktoré jej naša od- vždy, patrilo, dostáva sa medzi tých, o ktorých a ktorým sa pisala a piše. K tejto literatúre, pomáhajúcej výchove nášho človeka, patria aj pokrokové odkazy našej literárnej minulosti. Súdruh Široký pri zakladaní Hviezdoslavovej spoločnosti povedal: „Náš pracujúci ľud považuje pokrokové a kultúrne dedičstvo predošlým slovenských generácii, všetko pokrokové a dobré, tiež za svoje, lebo má ono svoje pevné miesto v jeho kultúrnych potrebách a v jeho kultúrnych nárokoch.'’ A dnes sa dostáva pravému čitateľovi a vnímavému konzumentovi aj literárny odkaz takého zjavu našej minulosti, ako je P. Ő. Hviezdoslav, ktorého výročie smrti si dnes pripomíname. Hviezdoslav iba dnes sa dostáva do vedomia celého národa, keď jeho básnické práce, adresované národu — a Hviezdoslav pod národom rozumel ľud — a nie hŕstku vyvolených — neživoria v tisícich exemplároch v knižniciach slovenskej inteligencie, ale v 40.000 exemplároch putujú do rúk nášho pracujúceho ľudu, v ktorých sa stávajú živou hodnotou a nie ozdobou, ornamentom. A len ľud a inteligencia, ktorá sa neodtrh’a od jeho koreňov, môže byť skutočne úprimným čitateľom H'.1ezdos1avov''eh básni, pretože toto literárne dielo je skrz naskrz preniknuté jeho životom, jeho ideami. jeho snami a jeho túžbami. P. O. Hviezdoslav nám zanechal také literárne dielo, ktoré nielen čo do množstva, ale i do vnútornej umeleckej a ideovej hodnoty bude stáť vo svojej monumentálnosti nedotknuté časom. Takéto mohutné dielo mohlo vzniknúť len z primknutia sa k tým silám, ktoré tvorily protiklad úpadkovej buržoázie. A tieto / sily nachádzal v slovenskom dedinskom ľude. Hviezdoslav žil v rokoch bezútešnosti, pasivity, videl morálnu skazu slovenskej buržoáznej inteligencie, ktorá sa lavínovité rútila do maďarského panského sveta. Zostane navždy žiariaca veľkosť toho Hviezdoslavovho skutku, ako vedel odolať nástrahám panského sveta a vrátiť sa k svojmu ubiedenému ľudu, ktorý mu veru neponúkal v tých ' časoch také vavríny, akými Hviezdoslava už v jeho maďarských literárnych začiatkoch zahŕňali ako miškovského študenta. No Hviezdoslavova hlboká láska k rodnému prostrediu dedinskému, umocnená poznaním Kollárovej a Sládkovičovej poézie, vrátila tohto básnika definitívne jeho národu. Hviezdoslavovo básnické dielo je hlboko preniknuté starostlivosťou o svoj ľud, pretože videl jeho veľkú biedu, ktorá bola produktom uhorského feudálno-kapitalistického vládnuceho systému. Neutešené hospodárske a sociálne pomery ľudu sa v Hviezdoslavových tvorivých rokoch tlačily do pozornosti našej literatúry, no nie všetci naši spisovatelia si ich všímali a ak, tak si ich nesprávne vysvetľovali a na nepravom mieste hľadali ich príčinu. Aj v tejto súvislosti treba zdôrazniť, aký zásadný rozdiel bol v tomto bode medzi Hviezdoslavom a jeho súčasníkom Vajanským. Vajanský neustále vo svojej románovej a aj novelistickej tvorbe koketoval s panskými kaštieľmi, chcel nasilu stvoriť pre slovenský národ národne uvedomelé zemianstvo a v tomto hľadať jeho obrodu. Cudzí pozorovateľ piše o tejto Vajanského tvorbe: „...nie do bielych domkov malinkých miest, tak dobre známych Vajanskému, ťahá ho tvorivá fantázia. On dedinu temer cele ponechal predstavovať mladšiemu pokoleniu, Martinovi Kukučínovi (Bencúrovi), ale sám ide do kaštielov a na bohaté zemianske dvory...”. Vajanskv nedokázal pre svoje vyšpekulované konštrukcie vidieť tú nenreklenuteľnú jrienasť medzi panskou vrstvou a medzi ľuďom, ako to videl náš Hviezdoslav »Najvýrečnejším dokladom tohto Hviezdoslavovho poznania je vlani nájdená báseň „Vám urodzeným, veľkomožným”, ktorú Vajanský dal vynechať v Sobraných spisoch Hviezdoslavových. Vajanský vedel, prečo túto báseň vynechával, pretože taký Ostrý protest proti panským vykorisťovateľským vrstvám, na ktorom je táto báseň osnovaná, sa dovtedy v slovenskej literaŕúre neobjavil a samému Vajanskému ani nemohol byť po chutí. Hviezdoslav sa rozhorčene vyjadruje o „urodzených a veľkomožných”, ktorí žijú z práce slovenského ľudu a sami sa tomuto ľudu odcudzili. No, z tejto Hviezdoslavovej básne vyznieva aj neotrasiteľná láska a viera v ľud, v jeho tvorivé fondy, v jeho schopnosti: a nebadáte: v ňom jak mnohá vloha. čo drahokam sa taji zárivý: len vylúštiť Ich z škrupín, strhnúť kôra, prach sotrieť, pláchu odhaliť, by zhliadli ste mu v tvári zbronief a z duše streliť ostrý ducha svit? Hviezdoslav je presvedčený o nerozvitých schopnostiach slovenského ľudu a príčinu tejto momentálnej zaostalosti vidí v spoločenskom systéme. Takto je Hviezdoslavova tvorba preniknutá sociálnym videním skutočnosti, rozporom medzi hornými a dolnými: Vy, ichž náš ľud tak štedre kŕmi až špikov svojich potravou, že objemni ste, pevní, strmí: nože sa zamýšľajte i Vy nad jeho sudbou mrchavou, jej prichyťte sa do nápravy; hej, aby bol tiež nielen živý, lež zdravý telom, duchom zdravý, navzájom buďte starostliví, sa srdca doradiac 1 hlavy ... veď netučí Vás za bravovi? No, Hviezdoslav zákonite prichádzal aj k záveru, že vtedajší stav nemôže byť večný, neodovzdával sa do pasivity, ale veril v zmenu, ktorá dá možnosti zaskvieť sa slovenskému ľudu. A pravda tvoja putá svlieknc, čo na nej sreťazily veky, a vrelá vôľa ľadmi sekne: že ako odstavené rieky potečie tebou tvojich žitie: bez hrádze, hate — v plnom prúde: 6, zriem ho, — šťastné vlnobitie tvojeho mora, ty môj ľude! Ô, vidím, čo hneď priďaleko, odchyľuje sa, rozotvára mrak neba. zeme rakvy veke . .. svit, slove: naraz zo žalára! Hviezdoslavova tvorba te výsostne realisti. Tvorí zo života a z jeho podnetov. A to tak v epike, ako aj v lyrike. Aj biblické epické skladby sú básnikovou ozvenou na biedne slovenské pomery. Hviezdoslav sa nedokáže samoúčelné pozrieť ani na prírodu, aby nehľadal analógie medzi ňou a položením svojho ľudu: Šťastné ste I vy, poľany: len sneh z vašich bedier skape, už je zimy po útrape! Prekvitáte ako panny; nik vám letníc nepošliape — vidiac vás tak skvieť sa v kráse, z chmúry tej ml slzi prúd oči zaleje: bo v čase tom na um mi side zase, — čo vás kosiévá, jak viete, po odkvete, — večne tupený môj ľud. Riavy, riavy, vám tiež nežiaľ: zo žriedel si vytekáte čerstvo, čisto, nrebohate! Tok váš beží si, jak bežal prv, neznaíúc putá. hate. — vidiac vás tak voľne hnať i hukot čujúc vašich vôd, v duši mi hnev zblýska svätý z chmúry tam: bo na pamäti je mi vždy ten z každej strany prikovaný k hrude, nevoľný môj rod... Veľmi aktuálny je aj Hviezdoslavov básnický program. Bol proti poézii, odtrhnutej od života, ktorá by bola chcela lietať po nadzemských výškach, bol proti poézii kozmopolitiekej, vytrhnutej z národných koreňov. Zostane neodčiniteľnou škvrnou na rozličných literárnych „avantgardách”, ktoré sa u nás vyrojily po prvej svetovej vojne, že zámerne slovenskú literatúru odvádzaly do vôd kozmopolitizmu a nechceli ťažiť z odkazu básnika Hviezdoslavova, z odkazu našich klasikov. Bol im príliš „zápecnfcky” s takýmto básnickým programom: Nie, slovenského darmo od poetu žiadate čisté zvuky varyta, bez sváru dňa a rmutu bez primetu, z nichž krása dúhou z rosy zasvitá. Umenie také pod nebom sa rodí, kde priazeň pohôd jemu k pomoci, do mračien denne slnko nezachodí: hej, slobody kde zlaté zrejú plody, pvch panský nepeleší, nestoná otroci... Zázračná je jednota obsahu a formy u básnika Hviezdoslava. Ako hlboko Hviezdoslav kotvi básnickými podnetmi v ľude, ktorý najmä v epike vedel podať v životných typoch s vonkajším a vnútorným svetom, tak aj forma jeho básnických skladieb vyrastá z domácej pôdy. Je konkrétny, plastický a živý. Príroda a dedinský život boly žriedlom aj pre Hviezdoslavovu obraznosť a básnickú reč. Básnický slovník Hviezdoslavov je priamo prekrvený slovami zo životných roľníckych skúsenosti a jeho obraznosť je odvodená z predstavivosti slovenského roľníka. Hviezdoslavova pracovná metóda bola realistická. Keď písal napríklad báseň „Mlyn v Tatrách”, veľmi podrobne sa dopytoval na odbornú mlynársku terminológiu. Najmä na túto stránku Hviezdoslavovej tvorby sa vyhovárala buržoázia, pre ňu vyhlasovala tohto básnika za nesrozumi teľného. No, buržoázia ho skutočne ani nemohla rozumieť, veď jej sa ani svojou tvorbou neprihováral a ak, tak sa mohla dozvedieť o sebe len nepríjemné veci. Preto bolo lepšie pre ňu Hviezdoslavovi nerozumieť a aj vyhlasovať ho za nesrozumiteľného. Týmto, pravda, slovenská buržoázia Hviezdoslavovi na jeho hodnote nijako neubrala, hoci sa ju všelijako zámerne usilovala skresľovať a sem-tam vykladať si niektoré vytrhnuté časti z jeho diela vo svoj prospech. Takto ohceli z Hviezdoslava spraviť básnika náboženského a otočiť hroty Hviezde* slava-básnika sociálneho, akým v skutočnosti bol, a ako ho dnes pravdivo interpretujeme a si ho prisvojujeme. Pravdivého ocenenia sa dostáva Hviezdoslavovi iba dnes, čo tak krásne vyjadril prezident Klement Gottwakí v liste, ktorý poslal pri založení Hviezdoslavovej knižnice: „ .. .vo svojom diele vyslovil nielen krásu slovenského kraja, ale aj zápas slovenského ľudu o oslobodenie, jeho pokrokové ideále a jeho bratské city k národu českému. A my dnes môžeme spomínať Hviezdoslava naozaj len úprimne a s pýchou, pretože iba naša dnešná doba, naše ľudovodemokratické zriadenie uskutočňuje najlepší,® túžby básnikove a je ptným víťazstvom pravdy slovenského ľudu.” RUDOLF TORN A zoru Traja z miliónov Krásny, nezabudnuteľný deň sa u2 chýli ku koncu. Novým párom koľajníc už prešiel prvý slávnostný vlak. Odznely prejavy zástupcov vlády, kdesi vo výšavách ešte plesajú explozívnou silou skandované heslá mládeže: *V spolupráci s SSSR zabezpečíme svetu mier!” — „Traktorami tíSM rozorieme celú zem!” — „Svszáci sa zaväzujú: HUKO načas vybudujú!” — Odznela už i tisícmi oslavujúcich spontánne spievaná Pieseň mieru a očarovaní prekrásnym programom Lúčnice, voľným krokom sa prechádzame po mokrej, jeseňou zaváňajúcej tráve širokej lúky, venčenej stuchnutými kroviskami a roztrúsenými grupami stromov. S jednej strany svszák Imrich Žilinský, s druhej František Bartoš, na klenutej hrudi obidvoch jagá sa údemicky odznak i odznaky pochvaly za dobrú prácu. Bokom vykračuje Zoltán Roxer, chlapec vysokého rastu, ešte nevyvinutého svalstva, vážnej tváre. On je ešte bez odznakov, ale vidno, že v odhodlanom biyskote očú mu už dozrievajú tie emailové trofeje poctivej sväzáckej práce. Všetci v belasých košeliach. Chvíľami si nás podmaňuje vlažné uvoľnenie po celodennom napätí a vzrušení osláv odovzdania mládežníckeho úseku Trate družby do prevádzky. A do tohto vnútorného uvoľnenia mieša sa nejaká malátna divosť, ako pred rozlúčkou s kýmsi, kto je nám veľmi milý. Clivosť, o ktorej človek nevie hovoriť, ktorú nevie presne nazvať, preto radšej ml či a v nemom oddaň! prežíva tieto intímne chvíle triezvej mdloby hlbokej ľudskej divosti. Z krovísk vyletí kŕdeľ havranov, konáre stromov, tieto obnažeďé rukv. sa rozochvejú, sťa by o živôt orodoval y... Možno, nadýchali sme sa vzdvehmt umierajúcej priroďv, preto mlčíme. Možno, že preto, lebo do rozlúčky nám ch^ba už len pol hodiny... Súdruh Bartoš pri chôdzi pozerá ná špice topánok, mladý Roxer nervózne hryzie steblo trávy a Imro žilinpi Me b6Z ladu, len aby zahnal myšlienky. — Co si taký skormútený, súdruh Bartoš? Mladík nadvihne hlavu, ohorená tvár sa mu rozjasá úsmevom: — Kdeže! To nie je skormtitenosť! Dasa! Mňa ešte nik nevidel smutnéhďí Novšak, Imro T Žilinský prikývne, zodvihne kus hrudy a hodi ju naslepo do krovísk. — Tak čo si taký málovravný? — Ale nuž... — rozhodi rukami Fero Bartoš. — Ľutulem, žé ten deň už pominul, — a placho vzdychne. — Tak som si tu zvykol. A teraz... Trať hotová... Bude sa treba lúčiť ... — Co fňukáš? — ozve sa zrazu Imro Žilinský. — Vari ti je ľúto, že sme trať dokončili ? — Netáraj! — protestuje Bartoš a ohorená tvár mu zvážnie. — Som hrdý, že sme ju dokončili o celé dva mesiace skoršie. Ale myslím, ťažko sa nám bude lúčiť. — Eh! Bola to len poriadna práca! — prehodí tvrdo Žilinský. —- Aj ste ju statočne skončili, — prisviedčame mu. A rozhovor sa rozprúdi: — Odhodlane sme pracovali po celý čas. Ale najmä pri finiši! — hovorí Fero Bartoš. — Keď sme si dali záväzok, že úsek dokončíme do 34. výročia Veľkej októbrovej revolúcie, to ste mali vidieť, ľudia! — Veru. Napoznak sme pardon, nepoznali sme prekážky, únavu, pracovali sme s plnou vervou, z plných síl. A trať stojí! — Čo vám k tomu dodalo sil? — To, že sme týmto činom, touto prácou chceli osláviť najväčší sviatok všetkých pracujúcich sveta: výročie Veľkej októbrovej revolúcie. — A dať výraz tomu, že plne chápeme celosvetový význam Veľkej revolúcie, že vieme, prečo sa musela stať, prečo v nej ruská robotnícka trieda prelievala svoju drahocennú krv. — Ja som bol predtým krajčírskym pomocníkom v Bratislave, — pokračuje Imro Žilinský-. — Mám dovedna 18 rokov & nikdy predtým som netušil, že mám v svaloch i tuto vo vnútri toľko síl! — Pracovali sme v 8. Čate 1ST. brigády IV. tábora pri úprave štrkovej lóže, pri vykladaní štrku. A päť ráz za mesiac sme si získali víťaznú vlajku! — Aké ste malí výkony? — Dosiahli sme v čate pri finiši 180-percentný kolektívny výkon. — Ale špičkový výkon dosiahol až 300 percent. Üsek bol dlhý 11 kilometrov, všetci sme si museli vysúkať rukávy, aby sme záväzok čestne splnili. Aj sme sa pousilovali. — Veď vidíme. Stali ste sa úderníkmi, i pochvalné odznaky ste dostali. Po chvíli ticha vraví Žilinský, bez pýchy, jednoducho: — Hlavné je, že sme záväzok splnili. A tu sa zasa odmlčia. Nemajú vo zvyku mnoho rozprávať, vystatovať sa. Žilinský pochádza zo Smolenloe a má 7 súrodencov. Otec im dávno zomrel, v rodine nebolo času na dlhé, prázdne reči. Z tej by sa neboli uživili. Tu na Trati družby spoznal nový smysel, nové formy sväzáckej práce a teraz, po skončení tejto veľkolepej úlohy, cxiphádza pomôcť na Priehradu mládeže. — Fero Bartoš je z Hlohovca, kde bol stolárskym pomocníkom. Na brigáde získal mnoho cenných skúsenosti, ktoré chce uplatniť pri výstavbe HUKO, kam teraz prejde pracovať. O všetkom už informoval otca, robotníka chemickej továrne, ktorý je teraz na dlhodobej dobrovoľnej brigáde v českých baniach. — A mlčanlivý Zolo Roxer? On má iba 17 rokov, je z Rožňavy, kde má Ú súrodencov. Otec mu Je murárom. Na brieádu prišiel po skončení strednei školy. Chcel by sa stať členom našej ľudovodemokratíckej armády. má v pláne ísť študovať na vojenskú akadémiu. — Co ťa viedlo sem, na brigádu, súdruh Roxer? MTadik vypľuje steblo trávy ablvskavým zrakom sa na nás pozrie: —- To, že som sviizák! To, že som robotníckeho pôvodu. Že som pochopil význam Trate družby! — Dobrý pracovník! — prisvíedčajú tí dvaja. — TTž Je navrhnutý na pochvalný 1 na údemicky odznak. — A s akými pocitmi odchádzate, súdruhovia f Naraz sa všetci rozhovoria: — S pocitom dobre vykonanej práce! — S cennými poznatkami, s pevnejšími svalmi, s pocitom zadosťučinenia, že sme t onto prácou zasa vrazili poriadny klinec do rakvy vojnovým štváčom! — Nič na svete nás nemôže zastaviť na začatej ceste! Vieme, že svojou prácou obraňujeme svetový mier. — Dnešná Slávnosť pri príležitosti Odovzdania mládežníckeho úseku Trate družby pri výroči Veľkej októbrovej revolúcie je nám všetkým prísahou, že socializmus vybudujeme, že mier ubránime! — Tak je to! Takto smýšľa každý uvedomelý sväzák. My sme tu síce len traja, ale nás sú milióny, súdruhovia! V nás je sila a my zvlťazime, lebo vzorom nám je slávny m víťazný Komsomol...! Už ich netreba nabádať, plynné, piamenne hovoria. A zdá sa nám, že vôkol všetko ožíva, že stuchnuté stromy a kroviská plesajú novým životom. Životom,, ktorý ste do celej tej prírody vliali vy, naši smeli, priebojní, uvedomelí sväzáci! VLADIMÍR KALYTÚUX