Práca, október-december 1951 (VI/232-305)

1951-11-08 / nr. 264

CWMCAl strana Hviezdoslav — básnik živý (30 rokov od smrti P. O. Hviezdoslava) Slovenský človek chce a' môže dnes uspokojovať svoje kultúrne potreby ako nikdy predtým. Medzi jeho kultúrnymi požiadavkami zaujíma bezpečné miesto literatúra. Literatúra u nás v minulosti bola odsúdená živoriť v nepatrnom množstve medzi pokrokovou inteli­genciou, ktorá bola, môžeme pove­dať bez zveličovania, jediným kon­zumentom literatúry, pretože slo­venský meštiak — ako každý meš­tiak _ bol príslovečne kultúrne nevšímavý, nepožadoval ju a nepo­treboval. Iba ak ako okrasu do knižníc. A pracujúci Tud sa k lite­ratúre nedostal, nemal na to ma­teriálnych ani iných možnosti. V dnešnom našom ľudovodemo­kratickom zriadení dostáva literatúra to miesto, ktoré jej naša od- vždy, patrilo, dostáva sa medzi tých, o ktorých a ktorým sa pisala a piše. K tejto literatúre, pomáha­júcej výchove nášho človeka, patria aj pokrokové odkazy našej literár­nej minulosti. Súdruh Široký pri za­kladaní Hviezdoslavovej spoloč­nosti povedal: „Náš pracujúci ľud považuje pokrokové a kultúrne de­dičstvo predošlým slovenských ge­nerácii, všetko pokrokové a dobré, tiež za svoje, lebo má ono svoje pevné miesto v jeho kultúrnych po­trebách a v jeho kultúrnych náro­koch.'’ A dnes sa dostáva pravému čitateľovi a vnímavému konzumen­tovi aj literárny odkaz takého zja­vu našej minulosti, ako je P. Ő. Hviezdoslav, ktorého výročie smrti si dnes pripomíname. Hviezdoslav iba dnes sa dostáva do vedomia ce­lého národa, keď jeho básnické práce, adresované národu — a Hviezdoslav pod národom rozumel ľud — a nie hŕstku vyvolených — neživoria v tisícich exemplároch v knižniciach slovenskej inteligencie, ale v 40.000 exemplároch putujú do rúk nášho pracujúceho ľudu, v kto­rých sa stávajú živou hodnotou a nie ozdobou, ornamentom. A len ľud a inteligencia, ktorá sa neod­­trh’a od jeho koreňov, môže byť skutočne úprimným čitateľom H'.1ezdos1avov''eh básni, pretože to­to literárne dielo je skrz naskrz preniknuté jeho životom, jeho idea­mi. jeho snami a jeho túžbami. P. O. Hviezdoslav nám zanechal také literárne dielo, ktoré nielen čo do množstva, ale i do vnútornej u­­meleckej a ideovej hodnoty bude stáť vo svojej monumentálnosti ne­dotknuté časom. Takéto mohutné dielo mohlo vzniknúť len z pri­mknutia sa k tým silám, ktoré tvo­­rily protiklad úpadkovej buržoázie. A tieto / sily nachádzal v sloven­skom dedinskom ľude. Hviezdoslav žil v rokoch bezútešnosti, pasivity, videl morálnu skazu slovenskej buržoáznej inteligencie, ktorá sa lavínovité rútila do maďarského panského sveta. Zostane navždy žiariaca veľkosť toho Hviezdosla­vovho skutku, ako vedel odolať ná­strahám panského sveta a vrátiť sa k svojmu ubiedenému ľudu, ktorý mu veru neponúkal v tých ' časoch také vavríny, akými Hviez­doslava už v jeho maďarských literárnych začiatkoch zahŕňali ako miškovského študenta. No Hviezdo­slavova hlboká láska k rodnému prostrediu dedinskému, umocnená poznaním Kollárovej a Sládkovičo­vej poézie, vrátila tohto básnika de­finitívne jeho národu. Hviezdoslavovo básnické dielo je hlboko preniknuté starostlivosťou o svoj ľud, pretože videl jeho veľ­kú biedu, ktorá bola produktom uhorského feudálno-kapitalistického vládnuceho systému. Neutešené hospodárske a sociálne pomery ľu­du sa v Hviezdoslavových tvori­vých rokoch tlačily do pozornosti našej literatúry, no nie všetci naši spisovatelia si ich všímali a ak, tak si ich nesprávne vysvetľovali a na nepravom mieste hľadali ich prí­činu. Aj v tejto súvislosti treba zdôrazniť, aký zásadný rozdiel bol v tomto bode medzi Hviezdosla­vom a jeho súčasníkom Vajan­­ským. Vajanský neustále vo svo­jej románovej a aj novelistickej tvorbe koketoval s panskými kaš­tieľmi, chcel nasilu stvoriť pre slo­venský národ národne uvedomelé zemianstvo a v tomto hľadať jeho obrodu. Cudzí pozorovateľ piše o tejto Vajanského tvorbe: „...nie do bielych domkov malinkých miest, tak dobre známych Vajan­­skému, ťahá ho tvorivá fantázia. On dedinu temer cele ponechal predstavovať mladšiemu pokoleniu, Martinovi Kukučínovi (Bencúrovi), ale sám ide do kaštielov a na bo­haté zemianske dvory...”. Vajan­­skv nedokázal pre svoje vyšpekulo­­vané konštrukcie vidieť tú nenre­­klenuteľnú jrienasť medzi panskou vrstvou a medzi ľuďom, ako to vi­del náš Hviezdoslav »Najvýrečnej­ším dokladom tohto Hviezdoslavov­ho poznania je vlani nájdená bá­seň „Vám urodzeným, veľkomož­ným”, ktorú Vajanský dal vynechať v Sobraných spisoch Hviezdoslavo­vých. Vajanský vedel, prečo túto báseň vynechával, pretože taký Ostrý protest proti panským vyko­risťovateľským vrstvám, na kto­rom je táto báseň osnovaná, sa do­vtedy v slovenskej literaŕúre ne­objavil a samému Vajanskému ani nemohol byť po chutí. Hviezdo­slav sa rozhorčene vyjadruje o „u­­rodzených a veľkomožných”, ktorí žijú z práce slovenského ľudu a sa­mi sa tomuto ľudu odcudzili. No, z tejto Hviezdoslavovej básne vy­znieva aj neotrasiteľná láska a vie­ra v ľud, v jeho tvorivé fondy, v je­ho schopnosti: a nebadáte: v ňom jak mnohá vloha. čo drahokam sa taji zárivý: len vylúštiť Ich z škrupín, strhnúť kôra, prach sotrieť, pláchu odhaliť, by zhliadli ste mu v tvári zbronief a z duše streliť ostrý ducha svit? Hviezdoslav je presvedčený o neroz­vitých schopnostiach slovenského ľu­du a príčinu tejto momentálnej zaosta­losti vidí v spoločenskom systéme. Takto je Hviezdoslavova tvorba pre­niknutá sociálnym videním skutoč­nosti, rozporom medzi hornými a dol­nými: Vy, ichž náš ľud tak štedre kŕmi až špikov svojich potravou, že objemni ste, pevní, strmí: nože sa zamýšľajte i Vy nad jeho sudbou mrchavou, jej prichyťte sa do nápravy; hej, aby bol tiež nielen živý, lež zdravý telom, duchom zdravý, navzájom buďte starostliví, sa srdca doradiac 1 hlavy ... veď netučí Vás za bravovi? No, Hviezdoslav zákonite prichádzal aj k záveru, že vtedajší stav nemôže byť večný, neodovzdával sa do pasivi­ty, ale veril v zmenu, ktorá dá mož­nosti zaskvieť sa slovenskému ľudu. A pravda tvoja putá svlieknc, čo na nej sreťazily veky, a vrelá vôľa ľadmi sekne: že ako odstavené rieky potečie tebou tvojich žitie: bez hrádze, hate — v plnom prúde: 6, zriem ho, — šťastné vlnobitie tvojeho mora, ty môj ľude! Ô, vidím, čo hneď priďaleko, odchyľuje sa, rozotvára mrak neba. zeme rakvy veke . .. svit, slove: naraz zo žalára! Hviezdoslavova tvorba te výsostne realisti. Tvorí zo života a z jeho podnetov. A to tak v epike, ako aj v lyrike. Aj biblické epické skladby sú básnikovou ozvenou na biedne sloven­ské pomery. Hviezdoslav sa nedokáže samoúčelné pozrieť ani na prírodu, aby nehľadal analógie medzi ňou a po­ložením svojho ľudu: Šťastné ste I vy, poľany: len sneh z vašich bedier skape, už je zimy po útrape! Prekvitáte ako panny; nik vám letníc nepošliape — vidiac vás tak skvieť sa v kráse, z chmúry tej ml slzi prúd oči zaleje: bo v čase tom na um mi side zase, — čo vás kosiévá, jak viete, po odkvete, — večne tupený môj ľud. Riavy, riavy, vám tiež nežiaľ: zo žriedel si vytekáte čerstvo, čisto, nrebohate! Tok váš beží si, jak bežal prv, neznaíúc putá. hate. — vidiac vás tak voľne hnať i hukot čujúc vašich vôd, v duši mi hnev zblýska svätý z chmúry tam: bo na pamäti je mi vždy ten z každej strany prikovaný k hrude, nevoľný môj rod... Veľmi aktuálny je aj Hviezdoslavov básnický program. Bol proti poézii, odtrhnutej od života, ktorá by bola chcela lietať po nadzemských výš­kach, bol proti poézii kozmopolitiekej, vytrhnutej z národných koreňov. Zostane neodčiniteľnou škvrnou na rozličných literárnych „avantgar­dách”, ktoré sa u nás vyrojily po prvej svetovej vojne, že zámerne slovenskú literatúru odvádzaly do vôd kozmo­politizmu a nechceli ťažiť z odkazu básnika Hviezdoslavova, z odkazu na­šich klasikov. Bol im príliš „zápecnfc­­ky” s takýmto básnickým progra­mom: Nie, slovenského darmo od poetu žiadate čisté zvuky varyta, bez sváru dňa a rmutu bez primetu, z nichž krása dúhou z rosy zasvitá. Umenie také pod nebom sa rodí, kde priazeň pohôd jemu k pomoci, do mračien denne slnko nezachodí: hej, slobody kde zlaté zrejú plody, pvch panský nepeleší, nestoná otroci... Zázračná je jednota obsahu a formy u básnika Hviezdoslava. Ako hlboko Hviezdoslav kotvi básnickými pod­netmi v ľude, ktorý najmä v epike ve­del podať v životných typoch s von­kajším a vnútorným svetom, tak aj forma jeho básnických skladieb vy­rastá z domácej pôdy. Je konkrétny, plastický a živý. Príroda a dedinský život boly žriedlom aj pre Hviezdosla­vovu obraznosť a básnickú reč. Bá­snický slovník Hviezdoslavov je pria­mo prekrvený slovami zo životných roľníckych skúsenosti a jeho obraz­nosť je odvodená z predstavivosti slo­venského roľníka. Hviezdoslavova pracovná metóda bola realistická. Keď písal napríklad báseň „Mlyn v Tatrách”, veľmi podrobne sa dopyto­­val na odbornú mlynársku terminoló­giu. Najmä na túto stránku Hviezdosla­vovej tvorby sa vyhovárala buržoázia, pre ňu vyhlasovala tohto básnika za nesrozumi teľného. No, buržoázia ho skutočne ani nemohla rozumieť, veď jej sa ani svojou tvorbou neprihováral a ak, tak sa mohla dozvedieť o sebe len nepríjemné veci. Preto bolo lepšie pre ňu Hviezdoslavovi nerozumieť a aj vyhlasovať ho za nesrozumiteľného. Týmto, pravda, slovenská buržoázia Hviezdoslavovi na jeho hodnote nijako neubrala, hoci sa ju všelijako zámer­ne usilovala skresľovať a sem-tam vykladať si niektoré vytrhnuté časti z jeho diela vo svoj prospech. Takto ohceli z Hviezdoslava spraviť básnika náboženského a otočiť hroty Hviezde* slava-básnika sociálneho, akým v skutočnosti bol, a ako ho dnes pravdi­vo interpretujeme a si ho prisvojuje­me. Pravdivého ocenenia sa dostáva Hviezdoslavovi iba dnes, čo tak krásne vyjadril prezident Klement Gottwakí v liste, ktorý poslal pri založení Hviezdoslavovej knižnice: „ .. .vo svo­jom diele vyslovil nielen krásu sloven­ského kraja, ale aj zápas slovenské­ho ľudu o oslobodenie, jeho pokrokové ideále a jeho bratské city k národu českému. A my dnes môžeme spomí­nať Hviezdoslava naozaj len úprimne a s pýchou, pretože iba naša dnešná doba, naše ľudovodemokratické zria­denie uskutočňuje najlepší,® túžby básnikove a je ptným víťazstvom pravdy slovenského ľudu.” RUDOLF TORN A zoru Traja z miliónov Krásny, nezabudnuteľný deň sa u2 chýli ku koncu. Novým párom koľajníc už prešiel prvý slávnostný vlak. Odznely prejavy zástupcov vlády, kdesi vo výšavách ešte ple­sajú explozívnou silou skandované heslá mládeže: *V spolupráci s SSSR zabezpečíme svetu mier!” — „Traktorami tíSM rozorieme celú zem!” — „Svszáci sa zaväzujú: HUKO načas vybudujú!” — Odzne­la už i tisícmi oslavujúcich spontán­ne spievaná Pieseň mieru a očaro­vaní prekrásnym programom Lúčni­ce, voľným krokom sa prechádza­me po mokrej, jeseňou zaváňajúcej tráve širokej lúky, venčenej stuch­nutými kroviskami a roztrúsenými grupami stromov. S jednej strany svszák Imrich Žilinský, s druhej František Bartoš, na klenutej hrudi obidvoch jagá sa údemicky odznak i odznaky po­chvaly za dobrú prácu. Bokom vy­kračuje Zoltán Roxer, chlapec vy­sokého rastu, ešte nevyvinutého svalstva, vážnej tváre. On je ešte bez odznakov, ale vidno, že v od­hodlanom biyskote očú mu už do­zrievajú tie emailové trofeje pocti­vej sväzáckej práce. Všetci v be­lasých košeliach. Chvíľami si nás podmaňuje vlaž­né uvoľnenie po celodennom napätí a vzrušení osláv odovzdania mlá­dežníckeho úseku Trate družby do prevádzky. A do tohto vnútorného uvoľnenia mieša sa nejaká malátna divosť, ako pred rozlúčkou s kým­­si, kto je nám veľmi milý. Clivosť, o ktorej človek nevie hovoriť, ktorú nevie presne nazvať, preto radšej ml či a v nemom oddaň! prežíva tie­to intímne chvíle triezvej mdloby hlbokej ľudskej divosti. Z krovísk vyletí kŕdeľ havranov, konáre stro­mov, tieto obnažeďé rukv. sa rozo­chvejú, sťa by o živôt orodoval y... Možno, nadýchali sme sa vzdvehmt umierajúcej priroďv, preto mlčíme. Možno, že preto, lebo do rozlúčky nám ch^ba už len pol hodiny... Súdruh Bartoš pri chôdzi pozerá ná špice topánok, mladý Roxer nervóz­ne hryzie steblo trávy a Imro žilin­pi Me b6Z ladu, len aby zahnal myšlienky. — Co si taký skormútený, sú­druh Bartoš? Mladík nadvihne hlavu, ohorená tvár sa mu rozjasá úsmevom: — Kdeže! To nie je skormtite­­nosť! Dasa! Mňa ešte nik nevidel smutnéhďí Novšak, Imro T Žilinský prikývne, zodvihne kus hrudy a hodi ju naslepo do krovísk. — Tak čo si taký málovravný? — Ale nuž... — rozhodi rukami Fero Bartoš. — Ľutulem, žé ten deň už pominul, — a placho vzdychne. — Tak som si tu zvykol. A teraz... Trať hotová... Bude sa treba lú­čiť ... — Co fňukáš? — ozve sa zrazu Imro Žilinský. — Vari ti je ľúto, že sme trať dokončili ? — Netáraj! — protestuje Bartoš a ohorená tvár mu zvážnie. — Som hrdý, že sme ju dokončili o celé dva mesiace skoršie. Ale myslím, ťažko sa nám bude lúčiť. — Eh! Bola to len poriadna prá­ca! — prehodí tvrdo Žilinský. —- Aj ste ju statočne skončili, — prisviedčame mu. A rozhovor sa rozprúdi: — Odhodlane sme pracovali po celý čas. Ale najmä pri finiši! — hovorí Fero Bartoš. — Keď sme si dali záväzok, že úsek dokončíme do 34. výročia Veľkej októbrovej re­volúcie, to ste mali vidieť, ľudia! — Veru. Napoznak sme pardon, nepoznali sme prekážky, únavu, pracovali sme s plnou vervou, z plných síl. A trať stojí! — Čo vám k tomu dodalo sil? — To, že sme týmto činom, touto prácou chceli osláviť najväčší svia­tok všetkých pracujúcich sveta: výročie Veľkej októbrovej revolúcie. — A dať výraz tomu, že plne chápeme celosvetový význam Veľ­kej revolúcie, že vieme, prečo sa musela stať, prečo v nej ruská ro­botnícka trieda prelievala svoju drahocennú krv. — Ja som bol predtým krajčír­skym pomocníkom v Bratislave, — pokračuje Imro Žilinský-. — Mám dovedna 18 rokov & nikdy predtým som netušil, že mám v svaloch i tu­to vo vnútri toľko síl! — Pracovali sme v 8. Čate 1ST. brigády IV. tábora pri úprave štrko­vej lóže, pri vykladaní štrku. A päť ráz za mesiac sme si získali víťaz­nú vlajku! — Aké ste malí výkony? — Dosiahli sme v čate pri finiši 180-percentný kolektívny výkon. — Ale špičkový výkon dosiahol až 300 percent. Üsek bol dlhý 11 kilometrov, všetci sme si museli vy­súkať rukávy, aby sme záväzok čestne splnili. Aj sme sa pousilovali. — Veď vidíme. Stali ste sa úder­níkmi, i pochvalné odznaky ste do­stali. Po chvíli ticha vraví Žilinský, bez pýchy, jednoducho: — Hlavné je, že sme záväzok splnili. A tu sa zasa odmlčia. Nemajú vo zvyku mnoho rozprávať, vystatovať sa. Žilinský pochádza zo Smolenloe a má 7 súrodencov. Otec im dávno zomrel, v rodine nebolo času na dlhé, prázdne reči. Z tej by sa ne­boli uživili. Tu na Trati družby spo­znal nový smysel, nové formy svä­záckej práce a teraz, po skončení tejto veľkolepej úlohy, cxiphádza po­môcť na Priehradu mládeže. — Fero Bartoš je z Hlohovca, kde bol sto­lárskym pomocníkom. Na brigáde získal mnoho cenných skúsenosti, ktoré chce uplatniť pri výstavbe HUKO, kam teraz prejde pracovať. O všetkom už informoval otca, ro­botníka chemickej továrne, ktorý je teraz na dlhodobej dobrovoľnej bri­gáde v českých baniach. — A mlčanlivý Zolo Roxer? On má iba 17 rokov, je z Rožňavy, kde má Ú súrodencov. Otec mu Je murárom. Na brieádu prišiel po skončení strednei školy. Chcel by sa stať čle­nom našej ľudovodemokratíckej ar­mády. má v pláne ísť študovať na vojenskú akadémiu. — Co ťa viedlo sem, na brigádu, súdruh Roxer? MTadik vypľuje steblo trávy a­­blvskavým zrakom sa na nás po­zrie: —- To, že som sviizák! To, že som robotníckeho pôvodu. Že som pocho­pil význam Trate družby! — Dobrý pracovník! — prisvíed­­čajú tí dvaja. — TTž Je navrhnutý na pochvalný 1 na údemicky odznak. — A s akými pocitmi odchádza­te, súdruhovia f Naraz sa všetci rozhovoria: — S pocitom dobre vykonanej práce! — S cennými poznatkami, s pev­nejšími svalmi, s pocitom zadosť­učinenia, že sme t onto prácou zasa vrazili poriadny klinec do rakvy vojnovým štváčom! — Nič na svete nás nemôže za­staviť na začatej ceste! Vieme, že svojou prácou obraňujeme svetový mier. — Dnešná Slávnosť pri príleži­tosti Odovzdania mládežníckeho úse­ku Trate družby pri výroči Veľkej októbrovej revolúcie je nám vše­tkým prísahou, že socializmus vy­budujeme, že mier ubránime! — Tak je to! Takto smýšľa kaž­dý uvedomelý sväzák. My sme tu síce len traja, ale nás sú milióny, súdruhovia! V nás je sila a my zvl­­ťazime, lebo vzorom nám je slávny m víťazný Komsomol...! Už ich netreba nabádať, plynné, piamenne hovoria. A zdá sa nám, že vôkol všetko ožíva, že stuchnuté stromy a kroviská plesajú novým životom. Životom,, ktorý ste do ce­lej tej prírody vliali vy, naši smeli, priebojní, uvedomelí sväzáci! VLADIMÍR KALYTÚUX

Next