Slovenské Pohľady, 1852 (III/1-26)
1852-03-31 / No. 13
Číslo 13. Dna 31 Marca 1852. Did III. Slov. Pohlady vychodia každú s I r e d u na jednom hárku, pri konci každého mesiaca na poldruha. Redaktor býva v Hlbokom,poslednia potia: Senica.— Predpláca sa u Expedície v Skalici (pocta Holit): na na literatúru, umenie a život. Redaktor: J. M. Hurhan. celý ročník s poctou a obálkou 6 zl. str., na polroka 3 zl., na štvrt roka 1 zl. 30 gr. sir. Bez potty s odberaním si vlastným u Expedície celoroine 5 zl., polročne 2 zl. 30 gr., štvrt ročne 1 zl. 15 gr. str S Bohom!!! * Časopis tento sa lúči s Tlačiarňou a mestom, v ktorom — na Velkú noc diutle 6 rokov od tedy — vychádzal započal, a s číslom týmto poslednie dáva Skalici s Bohom. Mohol by to dakdo nevdačnosíou ku miestu zrodenia svojho pomenoval. SI. Pohlady přestály najtvrdšie doby a pokušenia v Skalici. Bolo to roku 1846, keď sme prvý sväzok časopisu tohoto do sveta slovanského pustili, v dobe — slovenskej literatúre najneprajnejšej, pri príležitosti krutých bojov literárnych i národních i cirkevných. Chvala Bohu, že sme všetko přestáli. Myšlienky a zásady Pohladov boly olej do ohňa nespravedlivosti proti národu nášmu sa vztekavších a nebolo vtody v celom Uhorsku miesta, na ktorom by sa časopis takýto bol smel uverejnil; vtody, ked podobné myšlienky boly smrtelným hriechom oproti národu v Uhorsku vyvolenému a jedine a výlučne oprávnenému, vtody sa v najkrajnejšom kúte Slovenska našol muž bližší už ku hrobu, lež k životu, ktorý sa nebál na priek svetu nespravodlivému podpísal pravdu národa ubiedeného mocným vtody slovom-: „Imprimatur.“ Muž tento žije do teraz, a žil vtody ako Kvardian kláštora Rádu Sv. Františka v Skalici a cis. kr. Censor kníh, je to Prevelebný Otec Ambróz z Ernyey, ktorý si nad Rukopisom Pohladov vzdychol a poviedal: „Maďari Vás odsúďa a prenasledoval budú, ale Jeho Veličanstvo, ale náboženstvo a mravnosi, ale zákon stávajúci Vás neodsúdi, a ja mám povinnosí odstraňoval od tlače len urážky týchto svätých záležitostí,“ a podpísal prvý sväzok časopisu nášho. Upamätuvanie sa naše na tieto doby je to najkrásnejšic zo spisovatelského života nášho. Proroctvo Starca nábožného sa naplnilo, a my sme boli honení, a časopis náš zastavený, až ho zbavila kliatby spravodlivá Vláda Jeho Veličanstva. Nový beh práve teraz rok sa v Skalici tlačil započal, s jakými osudami sa potýkal známo je, a teraz sa stehuje hlbšie do Slovenska. Nie je to teda nevdačnost ku kolíske jeho, ale je to túžba zblížil sa srdciam slovenským, ktorá ho vyvádza von zo Skalice. My a bez pochyby i priatelia Slovenstva vďační ostaneme mužom tým , bez ktorých pomoce nijakovsky by nám možné nebolo bývalo časopis tento založil. Lúčime sa menovito s p.p. Skarmclovci s oddávaním jím úplnej chvály i vďaky za ich služby nám preukázané. Oni zasluhujú dôveru slovenských spisovatelov a my porúčame Tlačiareň jejich velact. Obecenstvu tým vätšmí, že je ona ústav k napomoženiu osvety a vzdelanosti medzi nami velkými obeiami kroz predchválených Pánov zdokonalený a všetkým potrebným zaopatrený. Rozpomienka sladká na prvé doby žitia časopisu nášho ostane nám bár jaké nás zaclonia života osudy; a tak: s Bohom! V Hlbokom dňa 30. Brezna 1652. Redakcia Slov. Pohladov. w Pozor! Varta Slovanská na posledy zo Skalice znamenia svoje národa nášmu dávajúca nemôže sa lepšie ozvat, ako sa ozýva dnes. Ona donášavala veselé i mrzuté zprávy, ako to už pri vartách voždy býva. S Jozefom počína sa jaro na zemi; ale vela Jozefov vídal národ náš a života jeho hora kopniet necheela. Tohoročný Jozef ale donáša nám jaro lepších nádejí. My si o nich teda dnes pohovoríme. Článok z Prešporku vyjasní nádeje budúcnosti; my chceme obveselil zaslzené oči biedy slovenskej, smutnej prítomnosti vela tisícov duší zbratrených. Chýry z roku 1846 a 1847 počínaly sa z novín tehdajších prenášal do novín tohoročných, chýry to kuvičie hladom a smrtou zapáchajúce. Bieda, nahota, nemoce, hlad a hynutie tisícov po cestách a uliciach věštily nám povesti; a všetky tieto hrúzy o. tolko sa SI. Pohlady. Diel III. viacej týkaly nás o kolko boly pravdepodobnejšie a o kolko viac sa týkaly krve našej, rodákov našich. Lebo Slovensko stratilo už pár stotisíc duší svojich — pre neúrodu a hlad (na teraz mlčíme o strašlivom kamarátstve , chodiacom z hrúzami týmito) v rokách nedávno minulých; nech by ešte i tento rok tak nebol národ náš opatreným, ako to bolo s ním v rokoch pripomenutých, teda by bolo malo Madarónstvo slavnosl tú najvýchyrnejšú, hody tie najradostnejšie, lebo by bolo videlo syrotu, ktorej bieda na jeho svedomí leží, a ktorá sa pobiera zo sveta , aby k nebu. o pomstu volal nemohla. Ale chvala Bohu! chýry tie hrozné o blížacom sa nepriatelovi, o idúcom na náš národ hladu, lámu sa o chýry veselejšie, a blížacieho sa nepriatela čakajú bašty a zámky ozbrojené. Jeho Cisársko Apoštolské Veličanstvo zhliadol milostivo na verúý Jeho Prestolu i Rodu Slávnemu národ náš , a tváre sa vyjasňujú po 1 5