Slovenské Pohľady, 1885 (V/2-6)

1885 / No. 2

Rok 1885. Sošit 2. Slovenské Pohľady. O------------~ Poviestka z hor. Napísal Anton Bieleli. I. Zná ho každé dieťa v dedine, z daleka kričia naň susedi: „Mišo, kam ideš,“ a susedky: „Tarajda, kde ste boli,“ jen on vôbec širokoznámou osobnosťou v poctívej obci Triesková a predsa, bárs sa mu kloní silno k pädesiatke, kedby si sa ho pýtal po jeho otcovskom mene, dlho by sa musel sužovať, kým by mu prišlo na rozum. Nuž ale prosím vás, jakoby on aj mohol všetko vedeť? V škole ho učili be, a, ba, be, u, bu, potom musel sa trápiť a tĺcť po svete, div že si rozum nepřevrátil a nieto ešte aby sa musel na staré dni všeliakými menami kynožit a vbíjať si jich do hlavy. Bez toho sa on ver1 posiaľ obišiel. Prvý raz volali ho po mene, keď ho! v odbierke. Doviedli ho tam kdesi do mesta, ktoré znal len z toho, keď jeho mamka rozprávala, že tam maslo za soľ pre­dáva. Richtár ho postavil pred jakýchsi pánov (iste to boli Nemci; mali tenké nohy a hrubé bruchá) a tí ho obracali, stavali pgd mieru a potom pustili ho preč. Druhý raz nemohol sa dorozumět s farárom. Frišiel na ohlášky. „Pánko... tento... prišli sme na ohlášky,“ hovoril sviatočno starý svat a poškrabal sa beznáročne za tylom. Pán farár (bol nedávnym) hľadá milého Tarajdu v kni­hách, ale Tarajdu nič a nič, až ked starý kostolník pomohol z ka­luže a povedal, že mladoženích je otcovským menom Kúriš; „ved že sa dobre pamätá... ale jakoby i Bože môj nie!... ved jakoby to len včera bolo, ked s jeho otcom za ovcami preskakovali jarky a šibenice, naháňali sa poza kríčky a valili dolu lúkami kolesá. I potom strhlo sa po čase svadbisko a náš Mišo doviedol si do malej chalúpky ženicu mladú, šibnú a živili sa potom jako vedeli. Ona vedela chýrno prať šaty, bieliť a ked nebola na výrobkoch, chytila ihlu a vyšívala susedám podvyky, oplecká a čapce. On v tie časy bol honeluíkom. K tejto hodnosti však neprišiel tak, jakoby to mnohým sa pozdalo. Začal bol s pasením husí, potom 8

Next