Slovenský Východ, júl 1921 (III/148-173)
1921-07-24 / No. 167
spyEnsö wchod WYCMCBi RÄN© OKREM PONDELKA. | řísL© ZA 80 HALIEROV. | V NESELO A VO SVIATOK ZA 1 Ki. SYD AKCIA A ADMINISTRÁCIA V KOŠICIACH, TCRDASSY-HO ULICA, ČÍSLO 3, II. POSCHODIE. ---- TELEFON REDAKCIE CISLO 206. ___ TELEFON ADMINISTRÁCIE ČÍSLO 55. t3s!o poštovej spořitelně 400.562. — PREDPLATOK: ns mesiac 16 Kč, na šťvrf roka 48 Kč, na pol roka 96 Kč, na celý rok 192 Kč. — Pre Košice s donáškou 18 Kč mes. — Do cudzozemska 36 Kč mes. «18 ..«je-V VYDAVATĚlT ZODPOVEDNÝ REDAKTOR: ročník, 1921. Číslo 1^7. ján kudlácek, hugo filla. Kosice, isedei a 24. jyla. Strany a strannícívo. Ak pozeráme na naše politické pomery vidíme, že pre triednu politiku nemôže sa hnúf Národné Shromážděme ku predu Politika vo znamení triedneho boja ukazuje sa pre štát zlovestnou. Žiadna parlamentná vláda nemôže sa utvoriť, ktorá by za sebou mala spoľahlivú väčšinu Trieda stojí proti triede a zo svojej neústupnosti, je ochotná len vtedy popustiť keď ide o rovno o samotné štátne jestvovanie. Naskytá sa otázka, ak i bez tej rovnosti, na koreňu štátu nehlode červ rozkladu. Od lanských volieb nenastaly žiadne význačnejšie duševné premeny v politickom myslení, okrem vykrystalisovania komunistickej strany, takže nové voľby neboly by nič než zvýšenie stranického napiatia. Politika strán nevedie a nepovedie ku cieľu. To dokazuje nie len naše Národné Shromaždenie, ale tiež parlamenty — iných štátov. Odtiaľ ako zdialky zo zahraničia slyšíme o politike strednej linie, o politike, ktorá by mala na zreteli toľko záujem celku a jemu podriaďovala by záujmy osobité. Nie je to konzervativizmus za týchto pomerov; skorej kompromizrnus, ale politika nič iného nie je: Nesmie sa myslieť, že v štáte len som ja a moja strana a my musíme vládnuť, lebo nikto, hoc by štát aj hynul. Iná otázka je: že takéto pomery sú úrodnou pôdou pre reakciu, [zpiatočníctva a proti nemu sa postavit a byt na stráži je povinnosťou všetkých ľudí. Koalície- strán osvedčujú sa proti tomuto nebezpečenstvu chatrne sú príliš nepevné, než, aby môhly vzdorovat nespokojnostiam na krýdloch, i prava i z ľava. A že krajnosti sa stýkajú, je dost známou vecou. Preto sme nútení pozrieť na prirodzené delítko v politickom stranníctve. Nemáme v úmysli tvořit stranu novú, len ukázal aký prirodzený myšlienkový pochod vedie k výberu strany. Triedne delidlo neuspokojuje, poneváč príliš zatemňuje základné politické smery. Základné politické smery potom v politike sú len tri. Každý z nich má oprávnenie na jestvovanie, ba z vyššieho stanoviska každý je nutný, aby v politickom živote bolo dost živosti, popudov a neumelú rovnováhy. Tie základné typy a ich myšlienkové osnovy sú tieto: Zpiatočník — . ten je presvedčený z príkladov a vrcholov politického denia; čo bolo dosiahnuté v minulosti, nezbývá než sa k tomu vrátit a podľa toho zariaďuje svoje snahy a konania. Konzervatívec snaží sa zachovat pomery tak, ako sú. Hovorí: Mňa je dobre a na pomeroch nie je čo do menenia, ja sa len so všetkými silami postarám, aby sa všetko zachovalo tak, ako je Pokrokový človek vie, že čas nezadržitelné plynie a s nim že sa všetko mení, že s každým okamihom nastáva i nová zmena. Pripustíme-li, aby tieto zmeny dialy sa bez našej vôľe, sú to zmeny len k horšiemu. V budúcnosti je treba dosiahnúf zlepšenie všetkého a k tomu nútno sa snažit a pracovať všetkými silami. Príčinám, ktoré znamená dnešek, je uspôsobiť následky tak, aby boly k všeobecnému dobru. Tak ako u jednotlivcov je to i u strán; i tie nemajú iného pôvodného osnovania. Priložíme-Ii potom toto merítko na naše strany, vidíme, že konservativná strana odpadá. Niet človeka, ktorý by bol presvedčený, — ako nepatrí k tak zvaným temným existenciám, — že pomery sú také, že je potrebné sa starat, aby boly zachované na veky. Zostáva tuná len zpiatočníctvo lebo pokrokárstvo, to hľadajme v našich dnešných stranách a mnohé sa nám vyjasní. Medzi týmito dvoma prúdmi môže sa vyznať každý i Povedzme si pravdu! Profesorom Slovákom píše Viktor Přerovský. Chystá sa v radoch československého profesorstva schizma Máme starú stavovskú organizáciu Ústredný spolok československých profesorov v Prahe (označuje sa USČP], v ňom boli organizovaní doteraz aj kollegovia Slováci, ale tieto dni daktorí nespokojenci svolávajú do Ľubochne schôdzu, aby si založili pre seba samostatný spolok, vraj preto, že USCP nemá dost porozumenia pre daktoré záujmy čisto slovenské. Dobre. To je tedy dôvod, ale ten dôvod je falošný a nepravdivý. Profesori Slováci boli hned v prvom roku republiky nespokojní, poneváč profesori z Čiech a Moravy exponovaní mali diéty. Tie nešfastlivé diéty ! Nuž kollegovia Slováci, spytujem sa Vás, či viete o tom, že keď v r. 1918 prví českí profesori išli na Slovensko, že nebolo o diétach ani chýru. Vtedy sme išli, nechali sme pri chudej gáži doma svoje ženy a rodiny — a poberali sme sa na Slovensko. Čo nás čaká, to nevedel nik, len to ved 1 každý, že ideme pracovat, že ideme porná’at. Vedeli sme, Slováci už dlhé letá nemali ani jedinej strednej školy, že tento nedostatok musí sa čím skôr nahradit, chytil sa každý hneď do slovenčiny a tešili sme sa z úspechov, ktoré sme na svojom žiactve pozorovali. Ale ono sa povie pracovat. Len že sme skoro zbadali, že človek musí jest a tiež dakde bývat — a peňazí nebolo. Ved tá chudá gáža horko tažko stačila doma. A v tom položení boli aj druhí exponovaní úradníci. Štátna zpráva skoro nahliadla, že tieto pomery potrvať nemôžu, dala ř nám diéty a tým nás hmotne zaistila. Áno, je pravda, že stejné diéty dostali aj slobodní, ktorí nemali dvojej domácnosti, že nebolo treba, aby tí dostali toľko, ako ženatí — ale už sa stalo. Bolo to na samom počiatku republiky a vtedy keď sa všetko do života uvádzalo, stalo sa viac chýb. Každý začiatok je ťažký. Tu začali chodit kollegovia Slováci s ponosami, že oni žijú v tej istej núdzi, všetko že je drahé, že im gáža nestačí — a USĎP vykonal, že kollegovia Slováci tiež dostali diety ako my. Stala sa tedy krivda? Predstavte si, že by dakto zpomedzi Vás bol vymenovaný do daktorého mesta v ponemčenom kraji, trebárs do Liberca. Rodinu by nechal na Slovensku, prišiel by ta cudzí a neznámý. N e m c i by sa na neho dívali tak nepriateľsky ako sa ako sa Maďari dívali na nás, stál by tu sám bez rady a pomoci. Stačili by ste so svojou gážou tak, ako keď ste boli doma? A pamätajte, že tam by sa predsa naišlo pár Čechov a tí že by sa o Vás starali, ak by len počali, že tu je Slovák. Lebo to je známa vec, že v Cechách by^Slovákov na rukách nosili nič na to nedbajúc, že na Slovensku ss „Roztřepájte tým Čechúrom hlavy!“ Ale pri diétach to zostaf nemohlo, musela byt sriadená daká d e f i n i t í v n s úprava pomerov. A bol to opäť USČP, ktorý žiadal túto úpravu a s tým prirodzene tiež o’dstránenie diet. Definitívne vymenovanie bolo už čiastočne prevedene. čiastočne je vec teraz v prúde. Definitívni nemajú diet, niet rozdielov medzi Slovákmi a Čechmi. Aká krivda? Poviete, že toto je pravda, ale predsa že krivda sa robí tým, že mnohí Slováci sú ustanovení za profesorov v smluvnom pomere a títo že nemajú ani diéty ani povýšenie o jednu triedu a dva platové stupne. Lež uznajte, že d aký poriadok musí byt, že sú zákony a nariadenia, ktoré treba zachovávat. A u nás je celkom demokratický zákon, že každé úradnícke miesto musí byt vypísané, potom si môžu predostrief ľudia pre toto miesto kvalifikovaní svoje žiadosti a teprv na základe tohoto voľného konkurzu sa miesto obsadí. Nebolo možné vymenovať dakoho definitívne, kto o to nežiadal alebo kto sa len teraz do slúžby našej republiky hlásil. Miesta sa vypisujú, obsaďujú — nuž je tu daká krivda ? Ale viem, že príčina nespokojnosti je ešte jedna. Ministerstvo školstva nariadilo, že profesori, ktorí študovali na inojazyčných školách a chcú byt ustanovení na školách československých, musia si vybavit zkúšku z vyučovacieho jazyka. A poneváč Slováci študovali väčšmi na školách maďarských a na peštianskej univerzite, majú teraz vybavovat túto zkúšku. Treba sa tu znepokojovat ? Nie. Uznajte sami a povedzte si pravdu, koľko sa hlási dnes za Slovákov ľudí, ktorí by pred troma rokmi boli za najväčšiu urážku považovali, keby im dakto bol povedal: Ty si Slovák. — A Vy viete dobre, že títo sa skrývajú predo všetkým za Vaše chrbty, chcejúc aby ste Vy im boli baranmi a rozrazili pre nich voľnú cestu do toho poriadku, ktorý sa na školách uvádza v život. Tí musia byt prinútení, aby si osvojili známost slovenčiny — a keby ich nečakala tá zkúška, slovenskú reč beztrestne mrzačili by tú ďalej. Kto by mohol potom na nich dokročif, keby už boli definitívni ? A poneváč nemožno robit daké výnimky, žiada sa tá zkúška od všetkých. Som dobre informovaný a viem, že požiadavky pri zkúške sú minimálne ide skutočne len o to, presvedčiť sa, či ovláda ten profesor slovenčinu aspoň natoľko, aby ho žiactvo rozumelo a on aby rozumel bez ťažkostí reč svojich žiakov. Kto bol Slovákom a za svoju materinskú reč sa nehanbil, ten môže smelo ku zkúške ist. Toľko vie, koľko sa žiada. A zase aj pri tom je závada. Nariadenie bolo publikované neskoro, najbližší termín je len na jaseň — tedy Slováci nemôžu si žiadať definitívy, ked sa tieto teraz majú obsadiť. Je pravda, nariadenie bolo publikované neskoro, ale viete iste o tom, že bolo možné vyžiadať si mimoriadny termín. Každej takejto žiadosti bolo dané miesto. Najlepšie bolo by bývalo obrátit sa na spolok, na organizáciu USČP — a tá by bola naozaj mimoriadny termín vykonala pre všetkých. Ale obrátili ste sa v tej veci na USČP? Nie. Nuž teraz nehundrajte. To je Vašou stavovskou povinnosťou obracaf sa v ťažkostiach na organizáciu, v nej aj sami pracovat. Ale neohlásit sa a len bokom ohovárať — to je nie mužné. Nuž vidíte, že stavovská organizácia Vám neublíži len majte k nej dôveru a obracajte sa na ňu. Budte istí, že to, čo v medziach zá[Pokračovanie na 2. strane.) kto nie je politicky organizovaný a nepatrí k žiadnej triednej strane. Ktorá zo sostávajúcich strán jasne a nesobecky stojí za programom pokroku, aby mohla sa staf pevnou základnou o zdravenia nášho politického života? V Košiciach v júli 1921. L. S Zápisník. JANKO BYSTRÝ: Slovenské epištoly. Vtipkár. Bežím po Masarykovej v Prešove, keď zbadám blížit sa tni naproti svojho starého kouškolára, s ktorým sme spolu 4 roky vyrezávali dievčenské mená do lavíc grécko-katol. učiteľskej prípravovne. „Na zdár, Pavle! Ako že sa mi máš?“ „Serus! Ta nedobre“, odpovedá on. „Do všetkých! Ako viem, si ženatý, máš kravy, kozy, ošípané; hospodáriš ani nejaký šarišský veľkostatkár a ty že by si sa mal zle. To ti neverím!" „Vera, až bars zle. Ta pater, čo že mi z teho, ked še na starost musím učic.“ „Ale, ale; veď ja neznám krajšieho zamestnania na svete, než učiť sa. Učiš sa sám pre seba, prospeje to len tebe.“ „Co, sám sebe? Co — ? Já som še sebe už naučil dosc, teraz še muším učic Čechom, bo im še tak páči!“ „Ale choď že mi, choď! Tomu, čo povedáš, ani sám neveríš. Ako inteligent, nemôžeš predsa vážne tvrdiť, že sa učiš inému a nie sám sebe. Si ty starý vtipkár!“ Vyvalí na mňa oči, zdá sa nerozumieť, chce prehovoriť, snáď tázat sa, — konečne kývne rukou a odpovedá mi gestom. „Áno si vtipkár, starý vtipkár!“, opakujem ja. „A čo je to vtipkár?" „Á tak! Ty teda nerozumíš, čo je to vtipkár! Počkaj, poviem ti to, ale len po slovensky.“ „Vtipkár je ten človek, ktorý najobyčajnejším slovenským slovám nerozumí, je slovenským učiteľom, každého prvého vyzdvihne si plat, učí iných slovenskej reči, čaká na autonómiu a pri tom hromží, že na starost sa musí ČeGhom učit. Nehanbi S3, že sa mu — “ Nechal ma stát. „Zaonačei“ sa. „Čo nového v Prahoch? — pýta sa ma jeden mladý chlapec, úradník slovenské. V Prahe ? No, ako vôbec po veľmestách vo svete: hluk, ruch, automobily, elektriky, tisíce ľudu — „Čo?! ostal tam ešči dachto? Ta sme čuli, že ešči i hordáre prišli na Slovensko za úredníkov.“ Áno, prišli hlásat slovenským úradníkom na Východ, že teraz sa už „nosičmi“ volajú a nie „hordármi“. Podíval sa na mňa, chytil svojho priateľa za kabát a povedá: „Podz, bo un už nelen svojich rodičoch, ale ešči i svoju macerinskú reč za-za-zaonačel.1 Zapredal, — chceš povedať po slovensky, — že? Ani sa neohliadne, len tahá svojho priateľa za kabát a snaží sa čím skorej preč odo mňa. Kto czá byf počeštený „Ta pater: ja som še učil 12 roky vo škole po maďarsky, teraz še mám učic po slovensky a na druhý týdzeň už po česky; — povedá mi 24 ročný mladý slovenský učiteľ. „To nie je pravda! To je lož!“ — odpoviem mu ja. „Čo, že nepravda ? Ta ty mne hutoriš! ? „Áno, tebe. Že si sa s radosťou učil 12 rokov maďarčine verím; že žiadajú od teba slovenčinu, to máš tiež pravdu; aby si sa však musel češtine učit, to už nepodpíšem. To n e nie pravda!“ „No fa čekaj! Sak ty uvidziš, že nás po — onača „Počeštia, — ?!“ „hej, počeštia, — šických."