Slovenský Východ, november 1921 (III/251-275)

1921-11-01 / No. 251

e >. Rot III. Čis. 251. 's* 2S0 V Košiciach, ¥ utorok 1. novembra 1921. Za SO halierov. Prisahajme, ie vydržíme! 28. október roku 1918 je najvýznam nejším dňom v živote Slovenska. Vtedy sa splnilo, že slovenský národ spolu s Čechmi prijal zásady nášho zahraničného vojska za svoje. V tento deň najpovolanejší predstavitelia Slovákov a Čechov v mene celého národa dali súhlas k práci prezidenta Masaryka a jeho spolupracovníkov, vyhlásili ich účinkovanie za prospešné národu, za povinnost a'pripojili sa k nej. Týmto činom oslobodili i slovenský národ zpod tisícročného otroctva a pozdvihli bo medzi národy slobodné. V tento deň vyšiel súhlas Slovákov a Čechov, ktorí po čas svetovej vojny nemohli podporovat prácu zahraničných našich vojakov a politikov, s tým programom, ktorý obsahoval samostatnost slovenského a českého národa, a to samostatnost tak duševnú, ako i hmotnú. V tento deň pretrhli sme všetky sväzky, ktoré otrocky viazaly náš národ s panujúcim maďarským a nemeckým národom. V tento deň bolo prenesené medzi nás ovzdušie západo-europejského a severoamerického demokratizmu. V tento deň boli sme postavení na úroveň toho politického života, v ktorom sa nachádzali naši americkí emigranti. 28. októbra 1918 bol Slovák osvobodený úplne. V ten deň povedal slovenský ľud, že nestrpí na svojej zemi ani jednoho maďarského žandára, notára a policajta 28. októbra, keď rakúsko-uhorské a nemecké armády boly porazené, keď nemecká a maďarská politika bola pozbavená pomocou našich zahraničných vojsk všetkých svojich panovačných ideálov, národ slovenský a český vyhlásil, že tak pôda, ako všetky duševné a hmotné majetky, nachádzajúce se na Slovensku a v Čechách, sú vlastnosfou dosial porobeného ľudu. Avšak jeho panstvo nad týmito základnými potrebnosfami štátnej samostatnosti bolo v rozvrátenom stave. Nemeckou a maďarskou dychtivosťou po panstve nanútená svetová vojna zničila mnoho. I náš ľud hmotne ubíjala. I naše majetky odcudzila. I dušu slovenského národa nakazila. A keď vypriahnul rakúsky a maďarský otročiaci duch, ked na mieste bývalého štátu maďarského na Slovensku zostala len črieda bezhlavých a ešte vždy nepriateľských činiteľov, vtedy sme začali vyhlásenú samostatnú štátnosť budovať. Slovenskému národu, ktorý žil 1000 rokov bez vlastných škôl, ktorý 1000 rokov nemal práva na nijakú organizáciu, ktorý 1000 rokov bol pod odporným dozorom nepriateľských otravovateľov jeho duše, v takomto stave bolo treba ujaí sa samostatnej správy nad svojím vlastným životom. Ale prozreteľnosť božská bola nám na pomoci. Slovensku dostalo sa priateľskej opory od bratov Čechov. Tak, ako predtým slovenskí junáci doplňovali sbory českých chlapcov, ktorí bojovali za samostatnosť štátnu, tak už v osamostatnenom štáte prišli na pomoc slo venskej inteligencii a slovenskému pospolitému ľudu českí úradníci, českí profesori, českí lekári atď. Prišli sem, aby nahradili bývalého maďarského alebo marfarónskeho slúžneho, notára, učiteľa, lekára, želez ničiara atď. Len takto bolo možné nebezpečné štrajky a nepracovitosf bývalých úradníkov, ktorí už ohrožovali naše jestvovanie, potlačiť. Len takto bolo možné agitácii bývalých národných vlád maďarských pod äroú Károlyiho stúpiť na nebezpečné pazúry. Len takto bolo možné zastaviť boľševické hordy maďarského národa, ktoré hrozily obrátiť Slovensko na púšť a ožobráčiť slovenský ľud i o posledné zbytky, ktoré mu po svetovej vojne zosialy. Len takto bolo možné na Slovensku postaviť hate rozvráteností, ktorá ovládala celý svet. Len pomocou týchto českých ľudí, ktorí prišli na : iovensko pracovať, mohli sme si Cfelé 3 roky udržať dobrú mienku ktorý vybúšil a ako by sa atmosféra kultúry naraz bola srazila v hromonosné mračná, v ktorých sa zachveje Nebo a Zem, kde sa rozkníše všetko, čo dosial stálo, ked hneď aj tisícročnými koreňmi našich spojencov: Francúzska, Anglicka, Ameriky. A len títo umožnili, že dnes po 3 rokoch neúmornej práce, závidia nám Rumuni, bratskí Juhoslovania, nešťastní Rusi a v kŕčoch, neporiadku svijajúci sa Poliaci. Za 3 roky samostatného jestvovania urobilo sa na Slovensku v prospect ľudu a v prospech štátu veľmi mnoho. Financie daly sa do takého poriadku, že naša republika stojí dnes medzi prvým: štátmi, ktoré povstaly na rumoch bývalého Rak úsko-Uhorska. Naše zákony, uvedené do života, vyhovujú všetkým stavom a vrstvám a sú základom najkrajšieho hospodárskeho života. Administrácie na Slovensku závodí s administráciou všetkých súsedných národov. Naše školstvo slovenské je životaschopné a rezko nahradzuje nedostatky, ktoré zapričinils bývalá maďarizačná politika peštianskych vládnych kruhov. V politike ujasnily sa vzájomné rozpory a položil sa princip opravdového republikánstva do programu všetkých strán, ktoré pracujú za slovenský ľud a za českoslov. republiku. Ná sledkom toho duša Slováka dnes nepriahne už viac za bývalými poriadkami a za bývalou štátnosťou, ale škodiac so seba všetky vlastnosti otroka, žiada si i ďalej voľnosť len vo svojej slobodnej republike. Čakajú nás ešte mnohé úkoly. Treba dokončiť veľké dielo organizácie sloven ského roľníckeho a remeselníckeho ľudu Treba nám stáť na stráži, aby nepriateľ ské úskoky poľských a maďarských sú sedov nijakými fígľami neurvaly z naše; KAROL MURGAŠ c i___________i___- :Älä ďivvcuMu «s jotu aivuuua. Psychológia už dávno vypovedala za pravidlo tu v ľudskej duši zistenú pravdu, že predstava, obraz vzpomienky na prešlú udalosť je vždy slabšia, vyblednutejšia, ako bezprostredný dojem. Svetová vojna ale uvalila sa na nás dojmom tak obrovských rozmerov, že ho naše vedomie nebolo v stave objať, tým menej mu porozumieť. Práve preto uplynie mnoho a mnoho rokov, kým svet zanalyzuje ten chaotický obraz svetovej drámy, vložený do historickej perspektivy, ktorý mu utkvel v pamäti z obrovského filmu, fahavšieho sa dvoma čiastkami sveta a válečnými korábmi rozkrájanou hladinou nedohliadných môr za 5 rokov, aby zistil v ňom príčiny, bybné sily, smery, činiteľov, ztráty, škody, výhody, hodnoty a poučky atď. Náš národ zaujímajú a budu ho vždy zaujímaf — zvlášť v tieto doby — rysy toho obrazu, týkajúce sa bôlneho zrodenia našej samostatnosti. Tieto črty nášho oslobodenia by som chcel v krátkosti oživiť. Sú, ktorí jedným gestom skončia s válkou, pomenujúc ju barbarstvom, šialenstvom, antikultúrou, vyšmyknutím s koľajníc pokroku. Tí si myslia že jej úplne porozumeli, vskutku jej ale najmenej porozumeli lebo nenahliadli do psychologie jednotlivých zjavov. Práve vo válke sa naskytuje najviac nesrozumitelného. Je pravda, že sa uplatňuje v nej aj vypočítavý rozum# rassová nenávisť, boj o svetový trh, obava o svetovú moc alebo tuha po nej však ju ľudia vedú a ľudia účinkujú v nej, ale pri týchto tým viac nachádzané v nej citových a irratismálnych prvkov. Kto vie vysvetliť to oduševnenie, ktoré tu plápolá, ten páthos, ktorý tu iskrí? Čo je to, čo uchvacuje národný cit ? Však sa tu myšlienky zažaly a cválajú svetom ako ho riaci víchor. Ako by sa celý svet zmenil na kráter siahlo do dejín, kde sa rozkýva a posunie dom a trún. zvlášť ale svahom smrti sa sošmykne mnoho tisíc mladých životov. To sa nedá ináč vysvetliť ako tým, že tu pracuje podivné, elementárne nadchnutie, ktoré formuluje svety a rýsuje cesty vývinu. Skúmajme to bezprostredne na našom oslobodení. Predstavme si: Národ zotročený, ujarmený, bez vlastnej vôle, odkázaný na zkazonosné hlivenie, na lenivú, mäkkú pasivitu svojich síl od stá a stá rokov, rozčešnutý, takmer do polovice pozbavený národného sebavedomia, postavený do hanebných služieb iných kmeňov, aby vlastnou krvou zveľaďoval ich počet, vlastnými mozoľami ich hmotný stav, vlastnou nadanosťou ich slávu; národ bez rady, bez vedenia, zbavujúci sa syojou vnútornou boľasfou vtisnutý do Prokrustesovej postele, necítiaci sám seba. z veľkej čiastky zabudnuvší na slávne činy svojich predkov, na hrdinstvo svojho plemena, naivne načúvajúci pohádkám babičiek, ktoré vyprávaly, že v hlbinách českej zeme sú skrytí rytieri, kde driemajú a čakajú na veľké Svitanie na deň Slobody, ked tento svitne otvoria sa brány Blaníka a oni vyrazia na bojiště. aby vymanili svoj národ z hrdzavých pút, posádka o Jánošíkovi a jeho družine, ktorý v čas potreby dobehne s Kráľovej Hole, aby privolal odvekému vrahovi: „My sme tuná doma; my sme tuná páni" a vysúdil im pravdu vybíjanou valaškou; národ, ktorý svoje bľadé nádeje upiel na vonok, na východ, na veľké Rusko. Tento národ sa naraz octnul na desných vlnách svetovej války a zastal pred ňou mlčky, nerozhodne, skleslými ramenami. Ba sa pohol na cudzí povel, aby šiel barvit slavianskou krvou ruské roviny a srbské stráne, šiel strielať do Rusov a do Srbov, aby vsunul nový vavřínový list do venca slávy na nemecké a maďarské čelo. Prišli domov ozdobení nemeckým železným krížom alebo rakúskou blaškou za chrabrosť v boji proti nepriateľovi. A naraz sa stal zázračný obrat. V jasnejších umoch niektorých tsecb. Hundov a buta totov začalo sa brieždií, že predsa {Pokračovanie na 2. strane.] pôdy. Treba nám útrapy vojnou postihnutých vyhladiť a rany, páchané maďarským otroctvom na duši našej, zahojiť Treba nám v otázkach cirkevných a náboženských záujmy štátu a národa priviesť do súladu Mnoho práce čaká nás na každou! polí, avšak nemusíme sa jej báť. Tri roky samostatnosti našej dokázaly, že sme ochotní pracovať na národa roli dedičnej a dokázaly zároveň, že máme na to i schopnosti. Národ slovenský, akokoľvek od 28. októbra 1918 obstál dobre pred súdom svetových národov. V dneskajšej dobe môžeme si to s hrdosťou pripomenúť ako zásluhu. A táto hrdosť, povedomie, že slobodný je i Slo vák hodný, bude účinnou zpruhou v ďalšom jeho jestvovaní. Vydržali sme 3 roky a vydržíme í večnosť, lebo nikdy nezabudneme, že vyliata krv našich legionárov a nášho domáceho vojska, ako i neumorná práca našich legionárov a nášho domáceho vojska, ako i neúmorná práca našich zahraničných a domácich pracovníkov bola obetovaná v záujme vlastného ľudu. Už 3 roky tomu, čo sme shodili putá, ktoré nás hatily v našej slobode. Po tisícročnom otroctve tretí rok slobody je veľkou odmenou za útisk maďarský. V dobe tretieho výročia nášho oslobodenia pomodlíme sa k Bohu za večnú slávu našich padlých hrdinov a prisahajme, že vydržíme pri vydobytej slobode až do smrti 1 Alexander Křižka. Ružomberok, v októbri 1921 Zápismi^. Nina N. Sněsaréva-Kozáková: Krása pokorného smútku, Keď vojna rozprestiera nad krai°m svoje krídla... pokorný smútok prichádza k ľudom i prináša so sebou krásv Krása a smútok — dvaja nerozlučm pútnici — dvaja vemi vládci sveta Oni vždy prichádzajú pospolu a súčasne žijú v duši človeka. Smútok zapuduje smiech s veselých tvári, zaháňa bezstarostnú radosť Krása pozerá so zarmútených očí Smútok učí sobecké srdce nádeji c láske a sebaobetovaniu... No — dokiai vojna neobejme kraj, do tých dôb mnoh\ i mnohí ľudia nepoznajú — Krásu pokorného smútku... Je ťažko lúčiť sa s milovanými Duša prosí o útechu.., Tu prichádzajú veční utešitelia... Pokorný Smútok — a jeho Krása.. J Smútok pripomína nevysnufeľnosf žertvy, naliehavé hovoriac o mravnostných povinnostiach k bratom... uc\ srdce trpezlivostí... & Krása vedie človeka na nedohľadné vrcholy trpiaceho srdce a ukazuje široké, jasné horizonty, odkiaľ vzejde jeho — nové šťastie — kde obnoví sa jeho viera... kde žije nadej... I stane sa zázrak... Ten, kto nikdy nemiloval, učí sa milovať svojich br at o v... Kto celý život obetov l prítomnosti vzpomiena budúce. — Neveriaci v zúfalstve volá Boha — a Boh oživuje v jeho srdci... Otvirajú sa oslepené oči u sobeckého človeka... Všetko to robia v duši človeka dvaja mlčanliví pútnici — pokorný smútok a jeho krása... Večne putujú oni po kraju a zanechávajú dlhú pamäť v srdciach... I teraz, jestli vojna rozprostre nad krajom svoje krídla, my všetci pochopíme v ťažkých hodinách... Krásu pokorného smútki: Košice, 31. októbra 1921. I. B. Sukovský Praha v obrazoch Tichom modrej noci, Jemný závoj modravej hmly snieso, sa so žiariacich hviezd a zastrel oči Usnuly stromy, zasnivaly sa záhony červených karafiátov, zaševelil list'c sklonil hlavu. O čom zdalo sa trávine / Posledný vták preletel, poslední milená vymanili sa zo sna objatia a odchádzali. On a ona. Posledné slovo uletelo im z úst ako milé vtáča so dlani a teplý poľúbok zahovoril; Zajtra, zajtra prija Odchádzam zo sadu a v duši je pokoj. Sladký a tichý mier vošiel dc srdca a smieril sa s krvou. Hradčanské hodiny bijú. Vznešený tón rozlieta sa nočnou Prahou, letí ako holubica pyšná, pomaly mávajúc bielymi krídlami, je noc, je noc ... S petrinskej strane hľadím a oči mi vlhnú. Vidím mesto veliké... Mori svetiel žiari k oblohe, strieborný pruh vltavských vôd vinie sa so stá a stá odleskami, matné silhouety veži miznú vo výške. Tak som sám. A ako najkrajší obraz umelca rozostiera sa predo mnou Praha Matička A skláňam sa pred majestátom!