Svet Socializmu, leden-červen 1972 (XXI/1-26)

1972-05-16 / No. 20

VOJTECH MIHÄLIK STRANA A ak už viacej nechceš, aby prevraveli zbrane, ak miesto bunkrov postaviť chceš elektrárne, v tej chvíli vlastne stranu stavať chceš. Ak veríš pravde, strane veríš tiež, ak ľúbiš ľud svoj, nevyhneš sa strane, ak život svoj máš rád, aj stranu miluješ. Preto ak stranu staviaš, z tvojej práce vstáva kvitnúca vlasť a život detí v nej, ak veríš strane, veríš vo víťazstvo práva, ak stranu ľúbiš, tvoja láska žhavá je láskou k vlastnej rodine. Z poémy „Spievajúce srdce“ SVET SOCIALIZMU/20 Foto: P. HAVRAN MILAN RAJSKÝ Ľudia si od nepamäti vymýšľali. Najmä ak bažili za čímsi nedosiahnuteľným. Podistým práve v tejto príčine má korene aj rozprávka o džinovi z Perzského zálivu: rybár ho nechtiac vylovil v prastarej čutore a len čo ju odzátkoval, vyfúkol sa z fľaše oblak, ktorý sa razom premenil na fúzatého obra. Zo zlého džina sa stal napokon dobrý duch, ktorý sľúbil splniť rybárovi tri želania, práve tak ako u nás zlatá rybka dedkovi, či dobrá starenka chudobnému dievčatku, alebo princezná zakliata do myšky. Z chudoby života sa ľudia utiekali do sveta fantázie, lebo tam bolo všetko možné: rozprávkové bytosti a nadprirodzené sily ochotne slúžili človeku, stolčeky sa prestierali, palice bili skúpych boháčov a dobré víly pomáhali biednym. Čo ako však boli ľudia obdarení fantáziou, sotva si vládali predstaviť sily, ktorým sníme človek putá o tisíc, o päťtisíc rokov. Písal sa 22. jún 1970. Dvadsaťdeväť rokov od chvíľ, čo oceľové rúry diel začali chrliť zo západu na východ ohnivú spúšť. Dieťa, ktoré sa v ten deň narodilo, stihlo ešte len dorásť na dospelého človeka. V histórii ľudstva nepatrný zlomček, ale ani v jestvovaní jednej generácie nie pridlhý čas. A v ten deň, dvadsaťdeväť rokov po začiatku útoku na východ, ktorý bol aj začiatkom útočníkovho konca, smerujú iné oceľové rúry z východu na západ. V ten deň pri dedinke Bínovce zaizolovali a uložili do zeme stavitelia najdlhšieho plynovodu na svete prvých stopäťdesiat metrov oceľových rúr. A dnes už veľa nechýba do chvíle, keď prvé milióny kubíkov zemného plynu naplnia potrubia: 1. januára 1973 začne až spoza polárneho kruhu prúdiť skom, má priemer 1220 mm: deti by sa v ňom mohli hrať na chytačky. Za odbočkou do Rakúska a Talianska, ktorá je pri Plaveckom Mikuláši, povedie do Čiech a ďalej na západ potrubie o niečo užšie — s priemerom 920 mm. Keďže my nie sme ešte zariadení na výrobu takýchto rúr, časť ich kúpil Sovietsky zväz v NSR, zvyšok nám dodá NDR. Všetko ostatné, spojené so stavbou plynovodu v našej republike, vzali sme si však na starosť sami. Tisícstokilometrovú ryhu, vyše dva metre hlbokú, kopú kubíkovými lyžicami naše vynikajúce bagre. Keď prídu do cesty väčšie skaly, pomôže trhavina. Zo Sovietskeho zväzu nám poslali špeciálne ukladače rúr, aj stroje, ktoré potrubie najprv čistia, potom izolujú. Preto vlastne pracuje na plynovode pomerne málo ľudí — na celej československej trase päťtisíc. Zato sú však vonku stále, či pečie slnko alebo štípe mráz, a rukávy musia mať tiež dobre vysúkané. Veď si len pomyslite, taká rúra: meria dvanásť metrov a váži šesť ton Teda bežný meter päťsto kilogramov. Aby celé potrubie uložili na miesto, musia premiestniť takmer štyri milióny kubíkov zeminy. Božemôj, "akoby len hanblivo klopil oči rozprávkový džin z Perzského zálivu! V našej republike je stavba tranzitného plynovodu rozdelená na dvadsať častí. Jednou z nich je úsek medzi Ďurkovcami a Paňou — meria 78 kilometrov. Pracuje tu sotva tristo ľudí, pretože tak ako aj inde, je tu veľa strojov. Na základni pri Leviciach zvaria najprv rúry po dvoch, až potom ich autami odvezú na trasu. Tam dostanú najprv slovo zvárači. Tí majú toho najviac na pleciach. Nijaký stroj nenahradí pod holým nebom iskriacu elektródu. Zvárač ju musí viesť presnou rukou, ako chirurg skalpel. Každý kraj rúry treba najprv oplyn na Slovensko a do Rakúska a do Talianska. O deväť mesiacov neskôr aj na Moravu a do Čiech a ďalej do NDR a NSR. Neskôr azda aj do Francúzska a inde. V mnohých štátoch Európy bude slúžiť „dobrý džin", tentoraz nie z Perzského zálivu, ale z opačného konca kontinentu, a bude vypĺňať nie jednu, lež stovky želaní, pretože plyn nebude len kotly a hrnce ohrievať, ale v chemických továrňach sa premení na výrobky od výmyslu sveta. Hoci tranzitný plynovod ZSSR—NDR — západná Európa je iba v začiatkoch, aj tak ide o veľkú vec. Jeho potrubím prejdú za rok desiatky miliárd kubických metrov vzácnej suroviny. Predbežne má z tohto množstva odobrať značnú časť Taliansko, ďalej je v poradí NDR, NSR, naša republika a Rakúsko. Pravda, my aj dnes dostávame zemný plyn zo Sovietskeho zväzu, ešte starými cestami. Ako sa vlastne robí takýto plynovod? Začína sa to rúrami, čo nie sú nijaké hračky. Potrubie, ktoré vedie Slovenbrúsiť, vycentrovať, nastaviť správnu medzeru a primontovať predhrievaciu aparatúru, lebo pri zvarovaní nesmie klesnúť teplota materiálu pod sto stupňov. A v tejto horúčave, oblečený do neľahkého odevu, s kuklou na hlave, pracuje zvárač. Neraz aj vovnútri potrubia, odkiaľ, pravdaže, saje horúci vzduch ventilátor. Lenže keď takú ako prst hrubú rúru raz slnko rozpáli... Robiť vnútrie nie je špás! Štyrom zváračom trvá dve a pol hodiny, kým tečúcim železom spoja dve rúry. Ani sa to nezdá, ale obvod rúry — a teda aj zvar — meria takmer štyri metre. Za ten čas spotrebujú jedenásť kíl elektród, ktoré vytvoria pevné spojivo, čo má vydržať desiatky rokov. A potom? So všetkou pravdepodobnosťou povedie vedľa tohto ďalší súbežný plynovod, lebo zemný plyn je vo svete najvyhľadávanejšou surovinou a Sovietsky zväz ho má nezmerateľné množstvo. Odborníci každý zvar presvietia izotopmi a snímku vyhodnotia. Ak je dakde Na začiatku plynovodu je rúra ...