Demokrat, júl 1945 (I/53-66)

1945-07-01 / nr. 53

Bez slobody niet demokracie -bez demokracie niet slobody! I. ročník Odkaz mŕtvych ((Lč) — Východoslovenská metropola spláca formálnu daň vďaky, neskonalej vďaky hrdin­ským krasnoarmejcom, čo položili mladé životy za oslobodenie Košíc zpod jarma fašistickej po­roby. Košice dnes odhaľujú pomník dvadsia­­timštyrom údatným bojovníkom Červenej armá­dy, ktorí nehľadeli ani napravo, ani naľavo, ktorí mali pred očami len jeden cieľ, zvíťaziť vo veľkej vlasteneckej vojne ruského národa a jeho veľkého vodcu, generalissima Stalina. S úprimným pohnutím stojíme pred umelec-_ ky upravenými, vkusne vyzdobenými ďvadsiati­­mištyrmi hrobmi, tak rovnakými ako rovnako bojovali všetci tí, čo tu spia svoj večný sen v oslobodenej slovenskej zemi, v zemi bratskej slovanskej. Teraz, keď vojnová vrava prestala, keď plu­hy a kosy, obrábacie stroje a každodenná drob­ná budovateľská práca vystriedaly tanky, lie­tadlá, kanóny, vybavuje sa nám v mysli zas veľkosť týchto krasnoarmejcov, ktorých hroby sú živými pamätníkmi a hlásateľmi jednoznač­ného, oduševneného boja proti fašizmu i nacis­tickej tyranii a beštialite, živými výkričníkmi, rozosiatými po celej našej vlasti, po celej Česko­slovenskej republike. Uvedomujeme si veľkosť hrdinskosti, uvedomujeme si, že na konte vďaky Sovietskemu sväzu a jeho údatnej armáde pri­chodí nám ešte všeličo vykonať, a to nielen peknými slovami uznania, ale aj skutkami, do­kumentujúcimi túto našu úprimnú snahu. Dnes teda odhalíme slávnostným spôsobom pomník hrdinom Červenej armády, padlým za oslobodenie našej drahej vlasti, za prinavráte­nie Košíc. Zastaňme na chvíľu pred obeliskami so symbolmi Sovietskeho sväzu, pred dvadsiati­­mištyrmi hrobmi Červenej armády. Polokme si ru­ky na srdcia a sľúbme si v tento deň piety všetci vospolok, že tieto hroby budú pre naše budú­ce konanie večným mementom. Majú nám toho pripomínať veľmi veľa. Predovšetkým lásku k vlasti a k slobode vše­tkých národov, samožertvujúcu údatnost hrdinskosť, neznajúcu prekážok, jednotu ducha, a jednotu myslí, jednotu vôle veľkého cieľa, brat­ské somknutie v oceľový šík bez medzier, za­­merený za vencom víťazstva nad jedovatou hydrou fašizmu a nacizmu, vyše jedného desať­ročia šliapajúcou najzákladnejšie ľudské práva, gniaviacou a systematicky vraždiacou milióny detí, žien a starcov v šialenom bese pomýlenej, zločinnej ideolóógie, vynášajúcej, ale napokon aj pochovávajúcej germánskeho úbermenscha. Pred očami sa nám kaledoskopicky mihajú ako strašná obžaloba pred súdom dejín všetky tie nespočítané a nespočítateľné orgie zločinov a masových vrážd, popáchaných na pôde všetkých europských národov, zdeptaných krvou potries­­nenou, neľútostnou germánskou čižmou. Rotter­dam, Belehrad, Odesa, Charkov, Lidice, Ležáky, Oswiencim, Lublin, Majdanek, Dachau, Ebensee, Ružomberok, Kremnička, sú len nahodile pospo­mínané stanice kalvárie utrpenia europských ná­rodov. Dvadsiatištyria hrdinskí krasnoarmejci, čo spia svoj večný sen v oslobodených Košiciach sú pre národ a Košice zvlášť večným mementom. Vy­­cedená drahá krv mladých bojovníkov-oslobo­­diteľov zaväzuje, predstavuje opravdivý o d­­kaz mŕtvych. Čo nám káže tento odkaz? Slováci dokopy! Chyťte sa svorne práce, kto­rá Vás čaká pri budovaní lepšieho zajtrajška, nedajte sa pomýliť nikým a nikdy, ako sme sa my nedali pomýliť nikdy, nikým a ničím. Na­še obete, podstúpené za oslobodenie naše i va­še, nech sú Vám majákmi, čo Vám budú svie­tiť na cestu práva a spravodlivosti. Buďte tvrdí a dôslední vo Vašej práci, v uskutočňovaní ce­lého Vášho vládneho programu! Nepozerajte ani naľavo, ani napravo, ako sme my nehľadeli na­bok, ale majte pred očami len jeden cieľ: do­budovanie lepšieho, sprvodlivého života! A čo prichodí nám v tejto chvíli slávnostné­ho pohnutia povedať našim drahým krasno­armejcom, nielen tu v Košiciach ležiacim, ale odpočívajúcim všade na Slovensku, všade v Československej republike? ((Pokračovanie na 2. strane.) Košice, nedeľa 1. júla 1945 KOSICE DNES ODHAĽUJÚ POMNÍK HRDINOM ČA OBČANIA! PRlĎTE VZDAŤ HOLD NAŠIM OSLOBODITEĽOM, PRÍĎTE MANIFESTOVAŤ ZA BRATSTVO ZBRANÍ SSSR A ČSR! Zakarpatská Ukrajiaa pričlenená k SSSR Smluva medzi SSSR a ČSR — Radosť na celej sovietskej Ukrajine Prezídium Najvyššej rady Sväzu sovietskych socialistických republík a prezident Česko­slovenskej republiky, chcejúc splniť želania, aby národy SSSR a Československej republiky žily vo večnom, srdečnom priateľstve a aby im v spoločnej tesnej spolupráci bola zabezpečená šťastlivá budúcnosť, rozhodli za týmto účelom podpísať smluvu a určili svojich splnomocnen­cov: Prezídium Najvyššej rady SSSR V. M. Molotova, zástupcu predsedu rady ľudových komisá­rov Sväzu SSSR a ľudového komisára zahraničných vecí Sväzu sovietskych socialistických re­publík. Prezident Československej republiky----Zd. Fierlingera, predsedu ministerskej rady a V. Clementisa — štátneho sekretára ministerstva zahraničných vecí, ktorí po výmene svojich splno­­mocňovacích listín, ktoré boly v úplnom poriadku, súhlasili a dohodli sa na tejto smluve: ČLÁNOK PRVÝ. Zakarpatská Ukrajina (podľa československej ústavy nazývaná Podkarpatská Rus), ktorá na základe smluvy z 10. septembra 1919, uzavretej v Saint Germain, bola pripojená, ako autonomná časť, do rámca Československej republiky, pri­pojuje sa v súhlase so žiadosťami, ktoré pred­nieslo obyvateľstvo Zakarpatskej Ukrajiny a na základe priateľského súhlasu medzi obidvoma vysokými smluvnými stranami, k svojej starej vlasti — Ukrajine a pripojuje sa do rámca Ukra­jinskej sovietskej socialistickej republiky. Hranice medzi Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou, ktoré boly do 29. septembra 1938, ustanovia sa ako hranice medzi SSSR a ČSR na základe vhodnej mapy. ČLÁNOK DRUHÝ. Táto smluva potrebuje schválenie Prezídia Naj­vyššej rady Sväzu 'sovietskych socialistických republík a československého parlamentu. Spoločná ratifikácia smluvy bude v Prahe. Táto smluva bola sostavená v Moskve, v troch exemplároch, každý v, ruskom, ukrajinskom a slovenskom jazyku. Pri vykladaní smluvy všetky tri jazyky majú rovnakú platnosť. Moskva, 29. júna 1945. Na základe splnomocnenia Prezídia Najvyššej rady SSSR: — V. M. Molotov. Na základe splnomocnenia prezidenta ČSR: — Zd. Fierlinger, V. dementis. Pri podpísaní smluvy bol prítomný predseda Rady ľudových komisárov SSSR, J. V. Stalin. Zo strany Československej republiky boli prí­tomní: námestok ministerského predsedu J. U r­­s í n y, minister obrany gen. L. S v o b o d a, mi­nister národnej osvety Zd. Nejedlý, minis­ter zahraničného obchodu H. R i p k a, minister zdravotníctva A. Procházka a iní. Zo strany Sovietskeho sväzu boli prítomní: zá­stupca ľudového komisára zahraničných vecí A. J. Vyšinský, vyslanec SSSR v Českosloven­sku V, A. Zorin, predseda Rady ľudových ko­misárov Ukrajinskej SSR P. V. R u d i c k i j, ve­dúci IV. europského oddelenia NKID (Ľudový komisariát zahraničných vecí) SSSR N. A. Abramov a iní. Po podpísaní smluvy prehovorili V. M. Mo­lotov a Zd. Fierlinger. Len čo sa rozniesla zvesť po celom Sovietskom s väze o včlenení Zakarpat­skej Ukrajiny do rámca bratských re­publík., usporiadaly sa slávnosti a schôd­zky, na ktorých nadšení rečníci vítali svoju mladú sestričku v materskom lő­nie. Nikde tak srdečne neprivítali tuto dohodu ako na sovietskej Ukrajine. Veľ­ké zástupy robotníctva, študentov, úrad­níkov a inteligencie manifestovaly z pií­­léžitosti včlenenia Zakarpatskej Ukrajiny do rámca veľkej sovietskej Ukrajiny. Vzájomná možnosť optovať do konca r. 1945 Protokol k smluve medzi SSSR a ČSR o Zakarpatskej Ukrajine Pri podpísaní smluvy o Zakarpatsk ej Ukrajine strany sa dohodly na tomto: Článok prvý. Hranice v miestach, spomínaných v prvom článku smluvy, určí demarkačná komisia, do ktorej každá z vysokých smluvných strán určí troch zástupcov, ktorí budú mať právo vyjednávať na zá­klade potrebných expertov. Výdavky na udržanie demarkačnej komisie sa rovnomerne rozdelia medzi obidva zúčastnené štáty. Článok druhý. Osoby ukrajinskej a ruskej národ­nosti, žijúce na území Československa (v rajónoch Slovenska) majú právo na optáciu občianstva SSSR do 1. januára 1946. Optácia sa prevádza na základe platných terajších zákonov Sväzu so­vietskych socialistických republík, stá­va sa platnou len po schválení úradmi SSSR. Osoby slovenskej a českej národ­nosti, žijúce (ktoré majú stále miesto pobytu) na území Zakarpatskej Ukra­jiny, majú právo na optáciu občian­stva Československej republiky do 1. januára 1946. Optácia sa prevádza na základe terajších platných zákonov Československej republiky, stáva sa platnou len po schválení českosloven­ských úradov. Osoby, ktoré použijú spomenuté právo optácie behom 12 mesiacov po obdržaní súhlasu zodpovednej vlády na optáciu, presídľujú sa do štátu, kto­rého občianstvo chcú získať, pri čom môžu vziať so sebou všetok svoj hnu­teľný majetok. Prevezeniu tohto ma­jetku nebudú sa robiť nijaké prekážky. Za nehnuteľný majetok dostanú ná­hradu. Náhradu dostanú aj tie osoby českej alebo slovenskej národnosti, ktoré svoj nehnuteľný majetok zanechali, keď ná­sledkom nepriateľsťej okupácie museli opustiť územie Zakarpatskej Ukrajiny. (Pokrač, na druhej strane.) C E N A K 1.50 Číslo 53. Posledný pozdrav... Tam, kdesi ďaleko na ruských plá­ňach, skláňa sa večerný súmrak na žír­ne roviny a vánok češe koruny stromov. Kdesi na východe zajagá sa hviezdička a bledý mesiačik ožiari vráskami zryté čelo starenky, čo každý večer, keď sln­a ko zájde za Kaukaz, vyjde na podstenie pozerá kamsi do diaľav .. . čaká na svo j ho syna. Mamička moja drahá, upokoj sa. Ne­plač. Osuš si čelo slzami zrosené. Nikdy sa ti ja už nevrátim. Nikdy už nesadnem za stôl ku večernému jedlu, nikdy neu­zriem už tvoje dobrácke oči, nikdy ne­počujem tvoj ľúbezný hlas, nikdy ma už nepohladia tvoje upracované, ale mäk­­kučké ruky, nikdy ti už nepohladím tvo­ju hlavu, čo je posiata stareckými šedi­nami . . . I ty Soňa, Táňa, čo som prežíval s te­bou za letných večerov pri brehu mora blažené chvíle šťastia, i ty dievča, čo sme spolu snívali o spoločnom živote vedz, že sa ti už nikdy nevrátim. I ty dievča, čo máš záblesk vychádzajúcej zory v očiach vedz, že som ťa tajne ľú­bil, hoci som blúdil životom ako tulák, láskou odmietnutý. Nebolo mj dožičené zľúbať tvoje pery, a vedz, že za bez­­hviezdnych nocí bol som to ja, čo nocou som bôlne nôtil pľesne, sprevádzané na balalajke pod vaším okienkom. Vám všetkým, čo na nás čakáte, i te­be matka naša Rušia, posielame posled­ný pozdrav, bo sa už nikdy viacej ne­stretneme . . . Išli sme v bojových ší­koch aby sme bojovali za slobodu a uha­sili plamene vojny a zákerná guľka nám vyhasila život práve tu v Košiciach. Leží nás tu 24 na Legionárskom námestí. Padli sme za práva bratského slovenské­ho národa. Odpočívame vedľa seba. Keď sa večer snesie do dolín a vánok rozše­­velí posvätné listy líp, črep mesiačka posype nám cestičku strieborným pra­chom a hviezdičky nám budú pohreb­ným sprievodom. Tíško odpočívame v bratskej zemi a odkazujeme vám, aby ste tam doma po­hladili naše zlatovlasé dievčatká, čo sa im už nikdy nevrátia otcovia a povzbu­dili zostarnutých rodičov, čo im ich sy­novia snívajú svoj večný sen na Legio­nárskom námestí. * * * Dnes lúčime sa s vami hrdinovia, čo ste položili na náš oltár vlasti vlastné ži­voty, len aby otčina naša mohla dýchať slobodné a matky naše aby mohly v spo­kojnosti kojiť svoje deti. Vaše vyhasnu­té životy a dva čnejúce obelisky týčiace sa k výšinám, nám budú večným sym­bolom vďaky a lásky ku veľkému a bratskému SSSR, ktorému synovia sa pohli sťa príval jarných vôd od Stalin­gradu, aby zahrdúsili vraždiacu beštiu a svet oslobodili z pazúrov nenásytného molocha. Oslobodený národ vám toho nikdy nezabudne! Hroby vaše budú hlá­sateľmi čistej viery a lásky ku slovan­skej Mekke na znak nehynúcej slávy, čo ste ovenčili svoje hlavy gloriolou im­pozantného víťazstva slovanskej myšlie­nky ! 1 ! (E. N.)

Next