Demokrat, júl 1945 (I/53-66)
1945-07-01 / nr. 53
Bez slobody niet demokracie -bez demokracie niet slobody! I. ročník Odkaz mŕtvych ((Lč) — Východoslovenská metropola spláca formálnu daň vďaky, neskonalej vďaky hrdinským krasnoarmejcom, čo položili mladé životy za oslobodenie Košíc zpod jarma fašistickej poroby. Košice dnes odhaľujú pomník dvadsiatimštyrom údatným bojovníkom Červenej armády, ktorí nehľadeli ani napravo, ani naľavo, ktorí mali pred očami len jeden cieľ, zvíťaziť vo veľkej vlasteneckej vojne ruského národa a jeho veľkého vodcu, generalissima Stalina. S úprimným pohnutím stojíme pred umelec-_ ky upravenými, vkusne vyzdobenými ďvadsiatimištyrmi hrobmi, tak rovnakými ako rovnako bojovali všetci tí, čo tu spia svoj večný sen v oslobodenej slovenskej zemi, v zemi bratskej slovanskej. Teraz, keď vojnová vrava prestala, keď pluhy a kosy, obrábacie stroje a každodenná drobná budovateľská práca vystriedaly tanky, lietadlá, kanóny, vybavuje sa nám v mysli zas veľkosť týchto krasnoarmejcov, ktorých hroby sú živými pamätníkmi a hlásateľmi jednoznačného, oduševneného boja proti fašizmu i nacistickej tyranii a beštialite, živými výkričníkmi, rozosiatými po celej našej vlasti, po celej Československej republike. Uvedomujeme si veľkosť hrdinskosti, uvedomujeme si, že na konte vďaky Sovietskemu sväzu a jeho údatnej armáde prichodí nám ešte všeličo vykonať, a to nielen peknými slovami uznania, ale aj skutkami, dokumentujúcimi túto našu úprimnú snahu. Dnes teda odhalíme slávnostným spôsobom pomník hrdinom Červenej armády, padlým za oslobodenie našej drahej vlasti, za prinavrátenie Košíc. Zastaňme na chvíľu pred obeliskami so symbolmi Sovietskeho sväzu, pred dvadsiatimištyrmi hrobmi Červenej armády. Polokme si ruky na srdcia a sľúbme si v tento deň piety všetci vospolok, že tieto hroby budú pre naše budúce konanie večným mementom. Majú nám toho pripomínať veľmi veľa. Predovšetkým lásku k vlasti a k slobode všetkých národov, samožertvujúcu údatnost hrdinskosť, neznajúcu prekážok, jednotu ducha, a jednotu myslí, jednotu vôle veľkého cieľa, bratské somknutie v oceľový šík bez medzier, zamerený za vencom víťazstva nad jedovatou hydrou fašizmu a nacizmu, vyše jedného desaťročia šliapajúcou najzákladnejšie ľudské práva, gniaviacou a systematicky vraždiacou milióny detí, žien a starcov v šialenom bese pomýlenej, zločinnej ideolóógie, vynášajúcej, ale napokon aj pochovávajúcej germánskeho úbermenscha. Pred očami sa nám kaledoskopicky mihajú ako strašná obžaloba pred súdom dejín všetky tie nespočítané a nespočítateľné orgie zločinov a masových vrážd, popáchaných na pôde všetkých europských národov, zdeptaných krvou potriesnenou, neľútostnou germánskou čižmou. Rotterdam, Belehrad, Odesa, Charkov, Lidice, Ležáky, Oswiencim, Lublin, Majdanek, Dachau, Ebensee, Ružomberok, Kremnička, sú len nahodile pospomínané stanice kalvárie utrpenia europských národov. Dvadsiatištyria hrdinskí krasnoarmejci, čo spia svoj večný sen v oslobodených Košiciach sú pre národ a Košice zvlášť večným mementom. Vycedená drahá krv mladých bojovníkov-osloboditeľov zaväzuje, predstavuje opravdivý o dkaz mŕtvych. Čo nám káže tento odkaz? Slováci dokopy! Chyťte sa svorne práce, ktorá Vás čaká pri budovaní lepšieho zajtrajška, nedajte sa pomýliť nikým a nikdy, ako sme sa my nedali pomýliť nikdy, nikým a ničím. Naše obete, podstúpené za oslobodenie naše i vaše, nech sú Vám majákmi, čo Vám budú svietiť na cestu práva a spravodlivosti. Buďte tvrdí a dôslední vo Vašej práci, v uskutočňovaní celého Vášho vládneho programu! Nepozerajte ani naľavo, ani napravo, ako sme my nehľadeli nabok, ale majte pred očami len jeden cieľ: dobudovanie lepšieho, sprvodlivého života! A čo prichodí nám v tejto chvíli slávnostného pohnutia povedať našim drahým krasnoarmejcom, nielen tu v Košiciach ležiacim, ale odpočívajúcim všade na Slovensku, všade v Československej republike? ((Pokračovanie na 2. strane.) Košice, nedeľa 1. júla 1945 KOSICE DNES ODHAĽUJÚ POMNÍK HRDINOM ČA OBČANIA! PRlĎTE VZDAŤ HOLD NAŠIM OSLOBODITEĽOM, PRÍĎTE MANIFESTOVAŤ ZA BRATSTVO ZBRANÍ SSSR A ČSR! Zakarpatská Ukrajiaa pričlenená k SSSR Smluva medzi SSSR a ČSR — Radosť na celej sovietskej Ukrajine Prezídium Najvyššej rady Sväzu sovietskych socialistických republík a prezident Československej republiky, chcejúc splniť želania, aby národy SSSR a Československej republiky žily vo večnom, srdečnom priateľstve a aby im v spoločnej tesnej spolupráci bola zabezpečená šťastlivá budúcnosť, rozhodli za týmto účelom podpísať smluvu a určili svojich splnomocnencov: Prezídium Najvyššej rady SSSR V. M. Molotova, zástupcu predsedu rady ľudových komisárov Sväzu SSSR a ľudového komisára zahraničných vecí Sväzu sovietskych socialistických republík. Prezident Československej republiky----Zd. Fierlingera, predsedu ministerskej rady a V. Clementisa — štátneho sekretára ministerstva zahraničných vecí, ktorí po výmene svojich splnomocňovacích listín, ktoré boly v úplnom poriadku, súhlasili a dohodli sa na tejto smluve: ČLÁNOK PRVÝ. Zakarpatská Ukrajina (podľa československej ústavy nazývaná Podkarpatská Rus), ktorá na základe smluvy z 10. septembra 1919, uzavretej v Saint Germain, bola pripojená, ako autonomná časť, do rámca Československej republiky, pripojuje sa v súhlase so žiadosťami, ktoré prednieslo obyvateľstvo Zakarpatskej Ukrajiny a na základe priateľského súhlasu medzi obidvoma vysokými smluvnými stranami, k svojej starej vlasti — Ukrajine a pripojuje sa do rámca Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Hranice medzi Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou, ktoré boly do 29. septembra 1938, ustanovia sa ako hranice medzi SSSR a ČSR na základe vhodnej mapy. ČLÁNOK DRUHÝ. Táto smluva potrebuje schválenie Prezídia Najvyššej rady Sväzu 'sovietskych socialistických republík a československého parlamentu. Spoločná ratifikácia smluvy bude v Prahe. Táto smluva bola sostavená v Moskve, v troch exemplároch, každý v, ruskom, ukrajinskom a slovenskom jazyku. Pri vykladaní smluvy všetky tri jazyky majú rovnakú platnosť. Moskva, 29. júna 1945. Na základe splnomocnenia Prezídia Najvyššej rady SSSR: — V. M. Molotov. Na základe splnomocnenia prezidenta ČSR: — Zd. Fierlinger, V. dementis. Pri podpísaní smluvy bol prítomný predseda Rady ľudových komisárov SSSR, J. V. Stalin. Zo strany Československej republiky boli prítomní: námestok ministerského predsedu J. U rs í n y, minister obrany gen. L. S v o b o d a, minister národnej osvety Zd. Nejedlý, minister zahraničného obchodu H. R i p k a, minister zdravotníctva A. Procházka a iní. Zo strany Sovietskeho sväzu boli prítomní: zástupca ľudového komisára zahraničných vecí A. J. Vyšinský, vyslanec SSSR v Československu V, A. Zorin, predseda Rady ľudových komisárov Ukrajinskej SSR P. V. R u d i c k i j, vedúci IV. europského oddelenia NKID (Ľudový komisariát zahraničných vecí) SSSR N. A. Abramov a iní. Po podpísaní smluvy prehovorili V. M. Molotov a Zd. Fierlinger. Len čo sa rozniesla zvesť po celom Sovietskom s väze o včlenení Zakarpatskej Ukrajiny do rámca bratských republík., usporiadaly sa slávnosti a schôdzky, na ktorých nadšení rečníci vítali svoju mladú sestričku v materskom lőnie. Nikde tak srdečne neprivítali tuto dohodu ako na sovietskej Ukrajine. Veľké zástupy robotníctva, študentov, úradníkov a inteligencie manifestovaly z piíléžitosti včlenenia Zakarpatskej Ukrajiny do rámca veľkej sovietskej Ukrajiny. Vzájomná možnosť optovať do konca r. 1945 Protokol k smluve medzi SSSR a ČSR o Zakarpatskej Ukrajine Pri podpísaní smluvy o Zakarpatsk ej Ukrajine strany sa dohodly na tomto: Článok prvý. Hranice v miestach, spomínaných v prvom článku smluvy, určí demarkačná komisia, do ktorej každá z vysokých smluvných strán určí troch zástupcov, ktorí budú mať právo vyjednávať na základe potrebných expertov. Výdavky na udržanie demarkačnej komisie sa rovnomerne rozdelia medzi obidva zúčastnené štáty. Článok druhý. Osoby ukrajinskej a ruskej národnosti, žijúce na území Československa (v rajónoch Slovenska) majú právo na optáciu občianstva SSSR do 1. januára 1946. Optácia sa prevádza na základe platných terajších zákonov Sväzu sovietskych socialistických republík, stáva sa platnou len po schválení úradmi SSSR. Osoby slovenskej a českej národnosti, žijúce (ktoré majú stále miesto pobytu) na území Zakarpatskej Ukrajiny, majú právo na optáciu občianstva Československej republiky do 1. januára 1946. Optácia sa prevádza na základe terajších platných zákonov Československej republiky, stáva sa platnou len po schválení československých úradov. Osoby, ktoré použijú spomenuté právo optácie behom 12 mesiacov po obdržaní súhlasu zodpovednej vlády na optáciu, presídľujú sa do štátu, ktorého občianstvo chcú získať, pri čom môžu vziať so sebou všetok svoj hnuteľný majetok. Prevezeniu tohto majetku nebudú sa robiť nijaké prekážky. Za nehnuteľný majetok dostanú náhradu. Náhradu dostanú aj tie osoby českej alebo slovenskej národnosti, ktoré svoj nehnuteľný majetok zanechali, keď následkom nepriateľsťej okupácie museli opustiť územie Zakarpatskej Ukrajiny. (Pokrač, na druhej strane.) C E N A K 1.50 Číslo 53. Posledný pozdrav... Tam, kdesi ďaleko na ruských pláňach, skláňa sa večerný súmrak na žírne roviny a vánok češe koruny stromov. Kdesi na východe zajagá sa hviezdička a bledý mesiačik ožiari vráskami zryté čelo starenky, čo každý večer, keď slna ko zájde za Kaukaz, vyjde na podstenie pozerá kamsi do diaľav .. . čaká na svo j ho syna. Mamička moja drahá, upokoj sa. Neplač. Osuš si čelo slzami zrosené. Nikdy sa ti ja už nevrátim. Nikdy už nesadnem za stôl ku večernému jedlu, nikdy neuzriem už tvoje dobrácke oči, nikdy nepočujem tvoj ľúbezný hlas, nikdy ma už nepohladia tvoje upracované, ale mäkkučké ruky, nikdy ti už nepohladím tvoju hlavu, čo je posiata stareckými šedinami . . . I ty Soňa, Táňa, čo som prežíval s tebou za letných večerov pri brehu mora blažené chvíle šťastia, i ty dievča, čo sme spolu snívali o spoločnom živote vedz, že sa ti už nikdy nevrátim. I ty dievča, čo máš záblesk vychádzajúcej zory v očiach vedz, že som ťa tajne ľúbil, hoci som blúdil životom ako tulák, láskou odmietnutý. Nebolo mj dožičené zľúbať tvoje pery, a vedz, že za bezhviezdnych nocí bol som to ja, čo nocou som bôlne nôtil pľesne, sprevádzané na balalajke pod vaším okienkom. Vám všetkým, čo na nás čakáte, i tebe matka naša Rušia, posielame posledný pozdrav, bo sa už nikdy viacej nestretneme . . . Išli sme v bojových šíkoch aby sme bojovali za slobodu a uhasili plamene vojny a zákerná guľka nám vyhasila život práve tu v Košiciach. Leží nás tu 24 na Legionárskom námestí. Padli sme za práva bratského slovenského národa. Odpočívame vedľa seba. Keď sa večer snesie do dolín a vánok rozševelí posvätné listy líp, črep mesiačka posype nám cestičku strieborným prachom a hviezdičky nám budú pohrebným sprievodom. Tíško odpočívame v bratskej zemi a odkazujeme vám, aby ste tam doma pohladili naše zlatovlasé dievčatká, čo sa im už nikdy nevrátia otcovia a povzbudili zostarnutých rodičov, čo im ich synovia snívajú svoj večný sen na Legionárskom námestí. * * * Dnes lúčime sa s vami hrdinovia, čo ste položili na náš oltár vlasti vlastné životy, len aby otčina naša mohla dýchať slobodné a matky naše aby mohly v spokojnosti kojiť svoje deti. Vaše vyhasnuté životy a dva čnejúce obelisky týčiace sa k výšinám, nám budú večným symbolom vďaky a lásky ku veľkému a bratskému SSSR, ktorému synovia sa pohli sťa príval jarných vôd od Stalingradu, aby zahrdúsili vraždiacu beštiu a svet oslobodili z pazúrov nenásytného molocha. Oslobodený národ vám toho nikdy nezabudne! Hroby vaše budú hlásateľmi čistej viery a lásky ku slovanskej Mekke na znak nehynúcej slávy, čo ste ovenčili svoje hlavy gloriolou impozantného víťazstva slovanskej myšlienky ! 1 ! (E. N.)