Elán, 1946-1947 (XVII/1-6)
1946-09-01 / nr. 1-2
^ — Itočník XVI. Bratislava, september-október 1940 Toto dvojčíslo za 15í korún ltedysi a teraz Bratislava -—• naše malé mesto, ktoré sme urobili svojím veľmestom! Ako som ťa mal od začiatku ád, a ako som ti -- uvedomujem i a vyznávam — stále verný! Nie však len ja, ale mnohí a nnohí — dnes už ledva vieme, ktorí sme to, lebo zuby osudu zahryzly sa do nás a rozštvrti- 1 y nás — všetky nádhery sveta videli sme v tebe shromaždené, keď sme kedysi, po prvom prevrate, prišli ťa dobyť pre seba. Mladí, ba holobrádkovia sme boli my a holobrádok bola slovenská societa, aj celý náš národ, Benjamín medzi národmi. Ako by za noc zrodila sa vtedy, ako Afrodité z peny mora, takzvaná „bratislavská bohéma“, neregistrované kolégium umelcov a spisovateľov skutočných i nádejných a toto ko. légium žilo s ostatným mestom v takej myšlienkovej i citovej jednote, že to bola hotová rodinná idyla. Starší páni, ako Gregor-Tajovský, alebo iné uznané osobnosti, ako Vladimír Roy, Martin Rázus, z umelcov výtvarných Ivan Žabota a iní, tykali si s nami mladíkmi a náš vzťah k nim bola úprimná úcta a ich vzťah k nám bola čistá náklonnosť. Rodily sa BRATISLAVA KEDYSI A TERAZ Ján Smrek A. Matuška PRIESTLEY V BRATISLAVE M. Pišút K. SOKOL SA VRÁTIL J. Smrek 25 ROKOV OD SMRTI HVIEZDOSLAVA A. Matuška VLÁDA LŽI Claude Roy O MALIAROVI M. BAZOVSKOM K. Vaculík priateľstvá, ktoré malý dlhé trvanie a prejavovaly sa v altruistickej spolupráci. Nejaké prvky rozkladu boly medzi nami neznáme, jeden druhému žičil — a to bolo čarovné. Preto naše ústa svietily úsmevmi, ktoré boly chytľavé. Ako dávno nepočul som v Bratislave taký smiech, akým sme kropievali ulice, záhrady i obmurované zátišia mesta my, epikurejci, hedonisti, lovci perál a lovci duchovných rozkoší! Mohli sme vtedy založiť časopis, ktorý by sa bol volal „Nadšenie“, ale, keď sa ten časopis neskôr zrodil, dali sme mu názov „Elán“, aby tomu celá Europa rozumela. (Že, z technic Glánok nie neputelický kých príčin, s- ten časopis založil v Prahe, na om nezáleží — kolískou jeho predsa len bola Bratislava.) Dnes mi ide o spomienky — a o prítomnosť. Darmo je, kto už prežil určitú etapu, spomienkam sa nevyhne, ale to, po čase. ktorý strašne letí, konečne príde na každého, čo v akých plienkach alebo krátkych nohaviciach sa momentánne cíti. Spomienky stí síce minulosť, ale môžu byť aj prítomnosťou — a mne sa dnešok so včerajškom ozaj slieva v nejednej chvíli tak, že by som neváhal naše fotografie zo včerajška dať znova vyvolávať a posielať priateľom i známym ako čerstvé. Niekto si azda myslí, že sa mu občerstvovať netreba (naivný, pri- ----- píše ----JÁN SMREK veľmi sa díva iba do zrkadla a nie do svojej duše), ja sa však rád priznám, že živelne cítim potrebu vyhľadávať po celej rozlohe Bratislavy tie staré kamene, po ktorých klopal náš smiech, náš šťastný smiech pred dvadsať rokmi, keď sme tu varili z vody, keď sme slovenské umenie tvorili takrečeno z ničoho, a nič sme za to ani nechceli. Lebo vidím, že dnes, keď už niečo máme — hoci v relácii európskej je toho vždy málo — stávame sa odrazu ľuďmi suchých rozumových výpočtov: čo to komu vynesie. Pre nás literatúra svojho času nebola výkladnou skriňou, kde každý predmet označuje sa cenou, ale ani literárna sláva nebola pre nás coctailom, ktorý si sám musíš miešať. Bolo nás azda tak málo, a pole také široké, že nikto nikomu nič nechcel odorať, naopak, každý sa ešte usiloval zveľaďovať pole susedovo. Viem, koľký romantizmus je v týchto mojich riadkoch, ale prepáčte, ja to musím povedať: ja umriem na romantizmus tak, ako naň musí umrieť každý Faust, ktorý pre prelud lásky a krásy zapísal svoju dušu Mefistovi. A teraz sa pýtam: sú v novej Bratislave básnici a umelci, ktorí nechcú byť Faustmi, pijúcimi svoj vlastný pokál ohňa, lež chcú byť skôr fabrikantmi, vyrábajúcimi sódovú vodu a ocot? Dnešná Bratislava poskytuje taký obraz, že už nevieš, kde sú Fausti a kde octári. Človek síce váha podávať veci po lopate, ale pravda je: dnešná Bratislava nie je nijaký háj poézie, ale burza záujmov, na ktorej sa o zisk bijú agenti a priekupníci. Čert po nich, nech si žerú, len keby —- ako sa, na analogické pražské pomery, vyjadril istý český básnik, — len keby nemľaskali! Títo agenti a priekupníci — nech sa už v civilnom živote akokoľvek nazývajú: docenti, sekretári, direktori -— majú chápadlá ako polypi a potrebovali by oceán, aby sa v ňom stratili. Ale v našom slovenskom jazere sa nestratia a priveľmi mútia vodu, a hoci to pre nás nie je tragické, je to jednako nemilé, lebo my by sme radi čistú vodu. My, svedkovia dobýjania Bratislavy, my vieme o čistej vode, ale tí, čo už nie sú conquistadori, iba plantážnici, tí už čistú vodu nepotrebujú, lebo na polievanie ich priesad dobrá je práve voda mútna. Áno. ale tu je potom ten rozdiel: proti nášmu háju poézie toto je číre zeleninárstvo. My však ešte žijeme a chceme vrátiť Bratislavu ružiam. Mnohí by si želali — tí zeleninári — aby Elán už-už zahynul, ale on to neurobí. Nájde sa síce niekoľko rybárov, ktorí na rozbúrenom jazere už neveria našim veslám a myslia si, že sa topíme a oni s nami. Píšu nám listy -—- tí statočnejší — že sa obávajú o našu líniu, sú to však ľudia čudnej viery: hľadajú chybu v nás a nie v sebe. Elán je vždy ten, čo býval, v ničom nezradil svoj program, iba jeho čitatelia sú mnohí dezorientovaní a nevedia si to uvedomiť. Odpovedáme im: nepíšte nám tak skúpo, len dve-tri vety, ale otvorene a jasne nám sostavte svoje námietky a vypracujte aj program, ak ho máte. Presvedčte nás, či ste lepší kormidelníci a či sa lepšie vyznáte v konštelácii hviezd! Toto hovoríme na adresu priateľov. O tých ostatných nám nejde. Nelovíme ani priaznivcov, ani čitateľov a odberateľov za každú cenu. Najmä nechceme mať nič spoločného s duchmi deštrukcie. Kto sa — vplyvom akýchkoľvek okolností a príčin, zväčša rázu subjektívneho — rozhodol negovať život, zahynie sám na vlastnú negáciu. Dnešná Bratislava ešte v mnohom nie je zdravá, ale vidíme veľa príznakov, že bacily sa prestaly množiť a možno dúfať v renesanciu. Znova musí zvíťaziť oslobodzujúci smiech — občerstvujúci mladý smiech starej dobrej Bratislavy. Kosu dajte, ó nebesia! K. Vaculík J. Alexy PRE A PROTI PRED NOVÝM VÝVOJOM SURREALIZMUS VYVÁDZANÝ ZO SURREALIZMU J. Felix 25. VÝROČIE SMRTI IVANA VAZOVA M. a T. Topc'-iky PAUL CLAUDEL, BÁSNIK KRESŤANSKÝ Roger Giron NAŠE DVA SPOLKY VÝTVARNÉ VÝSTAVA KRÁSNEJ EANCÜZSKF' KNIHY B. Hečko REFORMOVAŤ NOBELOVU CENÍ? M. Súkenníkov RICHARD III. V. Shakespeare MARGINÁLIE J. Felix BÁSNE: Pavol Horov, Hviezdoslav, Krista Bendová, Gilles Lapouge RUBRIKY: Knihy, Hudba, Od čitateľov, Bibliografia PRE A PROTI D omaly bude musief by f všeobecný uznané, že náš národ mal síce osobnosti väčšieho formátu, že však tieto osobnosti nemalý národ. 135 rokov, ktoré nás delia od narodenia M. M. Hodžu (22. sept. 1811), „jedného zo slávnej trojice“, je najnovšou a dobrou príležitosťou, aby sme si zasa povedali niečo o osude tých, ktori pre národ niečo urobili, ktori stvorili určité dielo. O Jankovi Kráľovi vie každý oktaván, že blúdil po horách a že sa takto dostal až hen do Bessarábie; o Štúrovi, že si strelil do nohy; o Sládkovičovi, že je medoústy; o Hollóm, že písal v Mlieči; o Hurbanovi, že sa s ním Štúr a Hodža sišli v Hlbokom; o Hodiovi, že zomrel vo vyhnanstve v Tešíne. Vzdelanejší vedia hádam aj viac; vedia, že sa Hodža narodil v Rakši, že pôsobil v Mikuláši (kde založil spolok Tatrin), že bol z vedúcich slovenskej revolúcie, že bol za tzv. etymologický pravopis at d. Niektorí si zapamätali aj názvy jeho kníh: E pi gene s slovenicus, Vetín o slovenčine, Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, Vieroslavín, Matora. Niekoľko poloprofesionálov z toho voľačo aj čítalo. Martýrium bol život tých, čo v tejto krajine niečo chceli, a Hodžov predovšetkým. Martýriom býval a je aj ich život a osud posmrtný; aj líodžov. Spotrebovali sme — po sto rokoch — ich a jeho dielo,? Tak, že sa stalo krvou našej krvi? Vážime si ich, ach, veľmi, prenesmierne; nikto sa nesmie slovom dotknúť ich svetlej pamiatky; slávnostne o nich rečníme; ale riadka sme z nich neprečítali. Niektorých sme pochovali slávnostne, iných ako sa dalo; ale všetkých neustále slávnostne pocho*vávame formulkami, do ktorých sme ich uväznili nie p o oboznámení sa s nimi, lež pred ním. Hodža nám je takto osobnosťou hodnou všetkej úcty (verejne), no tajne ho „považujeme“ za jazykového fantastu a nič viac. Hodžu, autora „Slavomierskeho“, ktorého sa v našich školách dávno mali učiť nazpamäť! Ked bol v Matici p. Hronský, musely sa vydávať jeho, Hronského, sobrané spisy, hoci aj nesobrané neboly rozo-