Kultúra, 1939 (XI/1-12)
1939-10-01 / No. 10
uľavenie pre svoje ubolené, svedomím trápené srdce. Vo svojom manželstve zakúsila Kristína tiež veľa trpkostí, hoci neprestali sa milovať až do smrti. Koľko ráz myslela v ťažkých chvíľach na Erlendove slová, povedané ešte na začiatku ich známosti: Teba nebudem vedieť nikdy zarmucovať, nikdy nebudeš musieť pre mňa slzy roniť! — Áno, povedal to vtedy úprimne, ale ani on nemal dosť sily plniť svoje predsavzatia. Ešte aj na svoj najvážnejší úmysel, na svoju najsvätejšiu prísahu vedel zabudnúť. Veru nesčíselné množstvo horkých slz vypadlo z Kristininých očú za ich spoločnej životnej cesty. Okrem premnohých iných vecí ani od mužovej nevery nebola ušetrená, ako toľko iných žien. Veru, kde pošla aj tá najvrúcnejšia, najopravdivejšia láska! Ale jedno je predsa potešujúce. Keď aj bolo jej údelom znášať premnoho ťažkostí, zapríčinených vlastným mužom, predsa ich láska nevyhasla nikdy. Keď Erlendov život bol ohrožený, keď sa dostal do ťažkostí, vtedy sa znovu zobudila v nej tá stará láska, prekážky neznajúca, ochotná preňho bojovať, trpieť a strádať. Vtedy zabudla na jeho hriechy, proti nej spáchané, odpustila mu všetko, poznala len jeden cieľ: pomôcť. Z Kristininej povahy, ktorú ozdobovaly krásne čnosti, nechýbaly ani jej slabosti. Aké veľké boly jej dobré vlastnosti, práve také boly aj jej chyby. Presvedčenie, že ona má pravdu, robilo ju tvrdou, spurnou, nepoddajnou. Len vtedy zmäkla, vtedy sklonila svoju hlavu pokorne, keď bolo už neskoro. Darmo je, keď obidvaja z manželov sú presvedčení o svojej pravde, vtedy obyčajne žena musí ustúpiť. Nesmie to pokladať za poníženie, za zahanbenie, keď ona je poddajnejšia, ústupčivejšia. To žene lepšie svedčí aj podľa telesnej, aj podľa duševnej štruktúry. Ona, ktorá druhého muža mohla nenávidieť len preto, lebo bol lepší ako Erlend, nevedela pred ním skloniť hlavu alebo mu odpustiť väčšie-menšie neprávosti proti nej spáchané, ale shromažďovala pamiatky týchto krívd vo svojom srdci. Zvláštny tvor je to ľudské srdce! Oslovenie. Ach, lístoček môj skrvavený, ty posol smútku plachý, tvoj prívet z dialnych pozdravení, jak iný je dnes, aký! Román opisuje nielen to, ako uplynul Kristinin život v kruhu jej rodiny, ale líči aj jej vzťah, jej pomer k Bohu. Práve preto uspokojuje nás táto kniha tak úplne, lebo ukazuje nám celého človeka, osvetľuje všetky stránky života. Kristína nie raz sa potkla, ale dobrota, Boha, ktorý ani vtedy neodňal od nej svoje dary, keď Kristína neverne a nevďačne sa odvrátila od neho, cez mnohé výčitky svedomia priviedla ju zpäť na správnu cestu. V tejto knihe nachádzame krásne rozhovory týkajúce sa duševného života, ktoré tak dobre nám padnú, tiež slabým, ale dobrými úmyslami oplývajúcim ľuďom. Zase sa nám zdá, že Kristína reprezentuje spoločnú ľudskú borbu za Bohom, za polepšením svojho života. My sme práve takí krehkí vo svojich modlitbách, ktorými len vynucovať, vyorodovať chceme od Boha to, po čom veľmi túžime. Nezabudnuteľne krásny výstup je Kristínina púť k hrobu Sv. Oláfa. Dojíma nás v tejto knihe nie tak vznešenosť myšlienok, ako to všeobecne ľudské, v čom znovu a znovu sa poznávame. Precítime, že Kristína je vskutku našou družkou, je z našej krvi, je nám príbuzná. My tiež podobne bojujeme proti ľudským slabostiam — kiežby naša viera, naše dobré snahy boly také silné, ako Kristínine, aby nás priviedly k peknej, do vôle Božej oddanej, jemu slúžiacej, svoje blúdenie uznávajúcej starobe! Táto kniha stáva sa spoločníkom nášho života. Neraz sedíme pri nej so zaslzenými očami, raz v šťastnom dojatí, raz s ustrnutím pozorujúc spoločné ľudské neprávosti, chyby. Kristína Vavrincová predstupuje pred nás ako živá osoba, niekedy vidíme v nej seba, inokedy azda svoju matku. Zdá sa nám, ako keby sme sa videli v zrkadle, raz azda v odvekom boji detí proti rodičom, raz v pomere manželov, ba aj v líčení pomalého odcudzenia sa súrodencov nachádzame to, čo nám dušu tlačí. Toto zrkadlo nech nám otvorí oči, nech zmäkčí naše srdce. Kiežby nám stačilo menej sĺz, menej výčitiek svedomia, ako Kristíne Vavrincovej k tomu, aby sme našli tú správnu životnú cestu! E. K. L. Ach, listy biele, biele vlasy, uvädlé, pohladkané. Sestrička, chvíFa, plakala si? Kto kvílil v tvoje dlane? Ján Haranta 229