Kultúra, 1940 (XII/1-12)
1940-05-01 / No. 5
skrotily a posledné duševné boje priviedly ho k tomu, že aj sám cítil dôveru v Boha a vnútorné smierenie sa s ním. Pred samým koncom zanechal svojim šťastnejším vrstovníkom toto posolstvo: „V tôni smrti je mojou najvrelšou túžbou odstrániť každú pochybnosť o tom, že som našiel v Ježišovi Kristovi svoje spasenie a pravého priateľa. Ľutujem len, že som Mu nedal vždy prednosť vo svojom živote, dokiaľ ešte som mohol preňho účinkovať. — Keby som mohol nájsť slová, aby som mladých ľudí k Nemu priviedol, tak to by bolo to najkrajšie, čo mi bolo voľakedy dané!... Keby mladí ľudia tejto krajiny chceli poznať radosti kresťanského života, tak urobili by všetko, čo je v ich moci, aby sa stali vážnymi, opravdivými kresťanmi a žili by tak, ako Kristus to chce .. Čitateľ vedený úvahami spisovateľovými zamyslí sa nad oprávnením človeka vyniesť rozsudok smrti nad spolubližným! — Dojíma nás predstaviť si duševný zápas a borbu úbohých smrteľníkov pred tou poslednou cestou, ktorá vedie do elektrického kresla. Predstavujeme si jednotlivé podrobnosti až po ten hrozný posledný okamžik a uznávame, že len znovunachádzaná viera a dôvera v Boha môže im uľahčiť prežitie tej strašlivej chvíle. Šťastní sme my, pred ktorými Pán Boh vedomie príchodu tej poslednej hodiny milostivé zatajil! Kniha pri všetkej tragike sa skončí povznášajúco. Azda máme slzy v očiach a opanuje nás dojatá, smutná, zádumčivá nálada, ale predsa cítime naraz aj povzbudenie a uspokojené zavierame knihu mysliac na záverečné slová hrdinu románu: „Moja úloha dokončená, víťazstvo vybojované!" E. K L 170