Národná Obroda, január 1946 (II/1-26)

1946-01-03 / nr. 1

\ t NÁRODNÁ OBRODA ŠTVRTOK, 3. JANUÁRA 1946 ORGAN SLOVENSKEJ NÁRODNEJ RADY ROČNÍK II. ČÍSLO 1. ZA 2 Kčs Moskva: Zvíťazila zas idea spolupráce Práca generálneho shromazdenia Spojených národov začne v nádejnom ovzduší Moskovská konferencia utvorila predpoklady pre harmonické rozhodnutia v budúcich mesiacoch — Čankajšekov osobitný poverenec u generalissima Stalir a — Čunking: Marshall „sprostredkovateľom“ medzi Čunkingom a Yenanom — Porady moskovskej komisie troch v Bukurešti s rumunským kráľom Dnešný náš medzinárodný prehľad — prvý v novom roku 1946, ktorý v protivé k uplynu­lému r. 1945 budeme už môcť hádam označiť výrazom prvého roku mieru — mali by sme začať registrovaním novoročných posolstiev vedúcich štátnikov všetkých možných štátov Paušálne možno povedať, že boly to prejavy napospol triezve, mcnhckrát až opatmicke. A ked boly to súčasne prejavy optimistické, a to . rozhodne optimistickejšie, ako mohly byť ešte začiatkom minulého decembra, je tomu len tak preto, že na samom konci dohasnuvšieho roka 1945 stala sa udalosť, ktorú môžeme označiť za vitiazstvo rozumu a zdravého politického smyslu Spojených národov, upevnivších zákla­dy svetovej spolupráce a utvoriac predpoklady pre harmonické rozhodnutia v budúcnosti, kto­rých konečným cieľom je utvorenie ozajstného mieni. V tomto smysle v tomto našom prvom prehľade nezačíname len nový letopočet, ale možno aj novú stránku v s ve topoli tických aná­loch, EU» v znamení moskovských porád Moskovská konferencia Troch bola udalo stou tak veľkej nosnosti, že medzinárodná tlač je ešte aj v prvých dňoch roku 1946 v zname­ní jej rozhodnutí. Britský časopis Dail Wor­ker píše, že výsledek porád odstránil vážne politické napätie. Podľa amerického časopisu „Tiew York Post“ porady znamenajú obnove­nie spolupráce „veľkej trojky". Podľa fran­cúzskej agentúry „France Presse” traja mini­stri zahraničia vykázali sa v Moskve tvorivou prácou, ktorá pomôže rozriešiť medzinárodné otázky. Našla 6a cesta pre prípravu riešenia všeobecných otázok. Práca Spojených národov, ktorá začne v januári 1946, bude v nádejnom ovzduší — konštatuje austrálska tlač. Ani zná­my sovietsky komentátor Lemin neváhal vy­hlásiť, že moskovská dohoda je triumfom myš­lienky spolupráce. Mnohí sa vraj pýtajú, kto v Moskve zvíťazil. Soviet! sú toho názoru, že táto otázka je zbytočná a škodlivá, keďže vše. tci traja účastníci nie sú si sokmi, ale spojen­cami, Hlavné je, že zvíťazila idea vernej spo­lupráce, ktorá zaistí poriadok, v povojnovom svete, nemysliteľný bez úzkej spolupráce an­­glo-americko-sovietskej. Moskovská dohoda preniesla zásady spoločného postupu troch veľ­mocí i na Ďaleký východ. Bukureštské porady Cesta k mierovej konferencii a k európskej obnove je však ešte dláždená mnohými vážny­mi úlohami. Po moskovskej konferencii rieše­nie týchto úloh je však v značnej miere uľah­čené tým, že konferencia 6a ushcdla nielen na princípoch, ale aj na metódach, ktorými majú byť tieto úlohy riešené. Jediná z akútnych takýchto úloh je v juhovýchodnej Europe na­jmä problém rumunský. Už koncom uplynulé­ho roku bolo zrejmé, že rumunskú krízu ne­môžu vyriešiť rumunskí politici, ale iba veľ­moci, ktoré sa na moskovskej konferencii usniesly vyslať do Rumunska osobitnú komi­siu. Členmi tejto komisie sú: so sovietskej stra. ny Vyšimský, so strany britskej moskovský veľvýslanec Clark Kerr a so strany USA mos­kovský veľvyslanec Harriman. Medzičasom vrá­til sa do Bukurešti aj rumunský kráľ Michal, ktorý po augustovej lorize odišiel do svojho vi­dieckeho sídla, kde tvrdošijne vytrval .4 me­siace. Ako je známe, kríza v Rumunsku vznik­la svojho času v dôsledku negatívnych kritík rumunskej opozície, ktorá vytýkala Grozovi, že vládu sostavená je len z členov komunistic­kej strany, roľníckeho frontu a iných malých skupín a nie je uznaná britskou, ani amemc­­'kou vládou. Táto kritika rumunskej opozície, vedenej Maniouovou národnou roľníckou stra­­*nou a Bratianovou liberálnou stranou, pokúša­la sa už viackrát odstrániť Grozovu vládu. Tie­to opozičné úsilia boly podmalúvané aj ne­utešenými hospodárskymi pomeranú v Rumun­sku. Nechceme predbiehať udalostiam, ale isté je len toľko, že i keby sa k moci dostala opozícia, hemôže to znamenať okamžité zlep­šenie politických, hospodárskych a iných pro­blémov Rumunska. Mániu je starý muž a jeho najužší 'spolupracovníci sú slabosi. Ak ho ru­munský ľud podporuje, je tomu tak len pre jeho negatívny postoj k terajším nie práve najutešenejším pomerom v krajine. Ani Ma­­niova, ani Bratianova osobná prestíž nestačí na utvorenie programu. Jediná politická sku­pina v Rumunsku, ktorá podporuje Mania, je tzv. Železná garda, ktorá teraz hovorí o de­mokracií a o svojej láske k Anglosasom. SSSR nemôže však akceptovať utvorenie nepriateľ­skej vlídy v Rumunsku. Nemôže pomýšľať ani na stiahnutie svojich vojsk z •Rumunska, po­kiaľ pokladá utvorenie takejto -vlády za vôbec možné. Podľa posledných zpráv rumun­ský kráľ absolvoval už s moskovskou komi­siou troch prvú poradu. Niet pochybností o tom, že rokuje sa o utvorení novej rumunskej vlády na širších základoch. Dohady o mierovej konferencii V optimistickom ovzduší, aké zanechala za sebou moskovská konferencia, dohady o mie­rových rokovaniach dostaly nový impulz. Re­prezentant amerického štátneho departementu vyhlásil, - že traja ministri zahraničia 6a Moskve dohodli, že sa nabudúce stretnú vo v Washingtone, a to v smysle Krymskej dohody, podlá ktorej sa reprezentanti troch velmoci majú periodicky stretávať. Dátum pre túto 6chôdzcu ešte neurčili, ale Býmes, Bevin a Molotov budú mat ešte predtým možnosť vzá­jomne si vymeniť názory, ked sa stretnú za­čiatkom januára v Londýne z príležitosti za­sadnutí a generálneho sbramaidenia organizá­cie Spijených národov. Newyorský zpravodaj­­ca londýnskych „Evening News", odvoláva­júc sa ná washingtonské kruhy, píše, že velká mieroví konferencia všetkých národov, ktoré bojová y proti Osi, bude koncom apríla vo Wa6hii gtone. Úradné ešte neoznámili mies'a konferencie, zdôrazňuje 6a avšak, že nakoľko nastáví júca schôdzka rady zahraničných mi­nistrov bude 15. mája vo Washingtone, je naj­pravdepodobnejšie, že tam bude i mierová konferencia. Reuterov diplomatický zpravodaj - ca súci, že podlá všetkých náznakov potrvá ešte dlhší čas, kým zástupcovia zahraničných ministrov piatich velmocí začnú pripravovať mierov S smluvy podlá smerníc moskovského komniké. Táto mienka prevládla aj v úradných kruhoch Londýna a podporuje ju najmä to, že 6 vypracovaním mierovej 6mluvy s Talianskom nemožro počítať prv, kým nebude známe fran­cúzske stanovisko k mcskoväkým rokovaniam. V Londýne sú však presvedčení, že Francúz­sko ne odoprie svoj súhlas s moskovskými roz­hodnut ami, i ked si bude dôrazne žiadať po­drobné vysvetlenie tejto dohody, najmä čo s t týka víeobecnej mierovej konferencie, navrho­vanej na máj 1946 a je ťažko odhadnúť, a ká­dího potrvá podanie týchto vysvetlení a odpo. vedi na francúzske otázky. Predpokladá 6a, že Fraicúzi sa v prvom rade obrátia na Byr­­nesa, litorý předestřel moskovské návrhy fran­cúzskej vláde. Bymes 6a pred zaslaním odpo­vedi Francúzom musí Í6te poradiť s reprezen-tantmi Veľkej Británie a SSSR, Toto všetko zapríčiňuje, že rokovania zástupcov ministrov zahraničia 5. veľmocí sa nezačnú tak skoro, ako sa pôvodne dúfalo. Ruch okolo Ďalekého východu Ďalším veľkým komplexom otázok, s kto­rými 6a zaoberala moskovská konferencia a o ktoré sa teraz svet tým viac zaujíma, je pro­blém otázok, spadajúcich do sféry Ďalekého vý­chodu. Mimo problému Japonska, dnes je na­jmä akútna otázka Číny, a to najmä v dôsled­ku moskovskej návštevy osobného zástupcu ge­neralissima Čankajšeká čian-Čin-Ga, ktorého prijal v Moskve už aj generalissimus Stalin. Čankajšek vo svojom novoročnom posolstve prisľúbil svolanie čínskeho národného sbromaž­­denia, ktoré holo už dva razy odložené. Ako sa oznamuje z Čunlkingu, čínska národná politic­ká rada svolaná je na 10. januára a zasad­nutie má potrvať 14 dní. Čankajšek oznámil, že na 5. mája svc-láva okrem toho čínsky ná­rodný kongres. Terajší Čankajšekov režim, utvorený hoľ pred 17 rokmi, ale bola to Vláda jedinej oficiálnej strany, tzv. Kuomintangu, ktorý bol označený za „suverénnu ustanovizeň Číny.“ 2. januára mal v Čunkia^u poradu ame­rický velvyslanec Mamschall a zástupca čín­skych komunistov generál Čou-Lai. Rokovali pravdepodobne o mierovom návrhu, pozostáva, júcom z troch hodov, ktorý predostreli zástup­covia čunkingskej vlády čínskym komunistom. Predstavitelia čínskych komunistov študujú te­raz tento návrh. Do Čumkingu vrátil 6a z An­glicka aj britský velvyslanec. Z és tur#» čín­skeho ministra zahraničia vyhlásil, že úrad­nú m termínom odchodu ČA z Mandžuska je 1. február. Posledné rozkazy Adolfa Hitlera Spofutieeká Špionážna služba naSla politický testament »Vodcu« Goring a Himmler vylúCení z nacistickej strany - Sobáš pred smrťou Ncbolo to na tento Nový rok sice nijaké iiovorouné posolstvo so senzačnými predpo­veďami ďalšieho politického vývinu, ktorým Adolf 3itler prekvapil svet, iba anglická a americká špionážna služba našla Hitlerov po­litický a osobný testament a jeho .sobášny list. Hitler o budúcnosti Nemecka Z Hitlerovho politického testamentu je zrejmé, že situácia v Nemecku sa nevyvinula tak, ako to Hitler predurčil. Vláda, ktorú vy­menoval 2. apríla, úradovala iba niekoľko dní do bezpodmienečnej kapitulácie. Z testamentu je vidieť, že v posledných dňoch nacistického režimu došlo v NSDAP k takým vážnym roz­tržkám, že ich strana neprežila. Hitler sa po­vadil so svojimi najoddanejšími kamarátmi a vylúčil zo strany Göringa a Himmlera, preto­že si hľadali alibi vyjednávaním s nepriateľmi veľkonemeckej rfše. Bola to azda najťažšia rana v Hitlerovom živote, keď sa dozvedel o neposlušnosti a nelojálnosti týchto dvoch sta­rých spolubojovníkov, ktorí mali predsa taký veľký podiel na vyvolaní a rozšírení druhej svetovej vojny a z ktorých jeden, Göring, u­­skutočnil ako prvý myšlienku koncentračných táborov a Himmler ju zdokonalil v takej mie­re, že sa Hitler na neho po všetky roky Tre­tej ríše nemal čo ponosovať. A tu v posled­ných dňoch, keď Hanibal bol ante portas Ber­lína, rozmysleli si všetko a chceli sa spoľah­núť jednak na svoje alibi s grófom Bernadot­­tom a okrem toho Hirrlmler na jed v dutom zube a Göring na svoje známosti s anglickou šľachtou a na svoju osobnú popularitu. I nepozostávalo Hitlerovi nič iného, ako vylúčiť bývalého ríšskeho maršala Hermana Göringa — so všetkými ostatnými jeho funk­ciami, ktorých je dlhý rad z ríšskej vlády, zbaviť ho näsledníctva a na ftihrerovské mie­sto povýšil veľkoadmirála Dönitza v uznaní jeho zásluh, že ako veliteľ ponorkového loď­stva zirčil anglickú flotilu a úplne znemožnil dopravu vojnového materiálu z Ameriky do Európy na mori v priebehu tejto vojny. Z troch korifejov hneď po flihrerovi okrem Göringa a Himmlera Hitlerovi ostal verný jed'ný Goebbels, ktorý však tiež — ako píše Goebbels vo svo­jom poslednom liste, „neuposlúchol svojho veľkého fuhrera“. Goebbels sa zrejme za ten­to prečin súdu dejín, lebo sa v tomto liste ospravedlňuje takto: „Môj führer mi nariadil, aby som opustil Berlin, keď sa obrana ríšske­ho mesta zrúti aby som sa stal vedúcou osob­nosťou vo vláde, ktorú vymenoval.“ Goebbel­­sova osobná oddanosť k veľkému führerovi mu zabránila, aby ho opustü v najťažšej chví­li jeho života. Goebbelš hovorí, že by to bol čin nečestný, ktorým by stratil úctu svojich spoluobčanov a preto neuposlúchol führera a ore to volil so svojou rodinou smrť. No je otáz­ka, či Goebbels azda v poslednej minúte príliš neskoro prišiel na to, že z obkľúčeného Ber­lina s kŕdľom svojich deti nemôže ujsť, preto­že by ho pravdepodobne vojaci Červenej ar­mády neprepustili, ale každopádne si aspoň týmto svojím listom chcel zabezpečiť patetic­kú, hrdinskú a martýrsku smrť. Nešťastný osud stihol aj Hitlerov poli­tický testament Hitler h!o nadiktoval 29. apríla — prirodze. ne 1945, o 4. hodine ráno a teraz tu bol ťažký problém, ako odniesť testament k novému führerovi, admirálovi Dönitzovi do Flenshur. gu. Berlín už horel na všetkých koncoch a do jeho ■ rozvalín sa so všetkých štyroch sveto­vých strán valily sovietske tanky. Aj Angli­čania sa stretli s Rusmi za Berlínom a tak Hitlerovým poslom, ktorí vyviazli z rozvalín Berlína a ktorým už horela pôda pod nohami, neodvážili sa preniknúť k Dönitzovi, ale uviaz­li kdesi pri Hanoveri. Dönitza o jeho novej funkcii museli preto uvedomiť telegraficky. Hitlerovi poslovia ponevierali sa potom po Nemecku a medz'tým ich začala sledovať brit­ská špionážna služba a tak u Heinza Loren­­za, Johanna Mavera a Viléma Zandera našli teraz posledné führerové rozhodnutia. Hitlerov odkaz nemeckému národu znie, aby sa len ďalej verne pridržoval raso­vých zákonov, pretože na všetkom sú vinní Ž'dia. Nemecko nikdy nechcelo ďalšiu vojnu. Anf nikto v Nemecku ju nechcel a führer tvrdi vo svojom testamente, že ani on ju ne­chcel, ale všetky jeho mierumilovné pokusy stroskotaly,-na nenávisti Židov k nemeckému národu. V tom vidí Hitler aj príčinu nemeckej porážky. Okrem tejto jeho politickej závěti, zane­chal Hitler aj osobnú závet, týkajúcu sa jeho manželky Evy Brauno vej, v ktorej žiada, aby ju pochovali na tom mie­ste, kde vykonal najväčšiu časť svojej 12- ročnej plodnej práce. Našli aj ich sobášny list, v ktorom úrad mešťanostu ríšskeho hlavného mesta Berlína potvrdzuje, že Adolf Hitler "‘ v ten čas ešte bvdliskom v Berlíne na ríšskom kancelárstve nepreukážuc sa dôkazom totož­nosti, lebo je „osobne známy“ matričnému úradníkovi, bol sosobášený s Evou Braunovou z Mníchova, ktorá ako dôkaz totožnosti pred­ložila, policajnú osobnú legitimáciu, č. 59, vy­danú šéfom nemeckel polície Himmlerom. Pri sobáši boli ako svedkovia prítomní úradníko­vi „osobne známy“ Dr. Jozef Goebbels a tak­tiež „osobne známy“ reichsleiter Martin Bor­­mann. Novomanželka nebola zvyknutá podpí­sať sa Hitlerová a tak sa pomýlila a najprv sa podpísala Braunová, čo potom, pravda, po príslušnom upozornení opravila. Tieto dokumenty majú veľkú cenu, pretože odhaľujú posledné chvíle agón'e nacizmu. Na­šli ich v južnom Nemecku pri Tegernseege a šéf proťšpionážneho oddelenia 3. armády vy­hlásil, že „zje svoj klobúk“, ak dokumenty nie sú pravé. Budapeštiansky pokus o diskusiu (K) Ako 6a z Budapešti oznamuje, nevyvo. lala tam dosial nijakú zvláštnu ozvenu koncom novembra vydaná kniha novinára Štefana B o r­­sodyho o „slovensko-madarskcui vyrovnáni . Boreody odišiel medzičasom na maďarské vy­slanectvo vo Washingtone. Bousodyho kniha je pozoruhodná aj kritikou madarekej minulo­sti a počinov i podnikaní Mádarov. Pisatel navrhuje vyrovnanie madarsko-slo-* venské a ukončenie 6poru Maďarska s ČSR. V článkoch a štúdiách do r. 1938 vyzdvihoval Bor* sody klady demokracie v ČSR a velké výho­dy Maďarov z nej. Po viedenskom rozhodcom výroku z 2. nov. 1938 predstavil Borsody mi­nulosť týchto Maďarov v ČSR celkom otvore­ne tak, že smerovala k zničeniu ČSR. V brošú­­re z r 1939 Borsody dokazoval to isté a sta­novil za program Maďarska dosiahnuť obnovu nadvlády nad Slovenskom! V rade štúdií a, článkov pÍ6al Borsody za vojny proti USA, Anglicku a najviac proti SSSR. V tomto rám­ci vydal pamflet proti prezidentovi Republiky, Dr. Bencš-vi, vysmievajúc 6a demokracii v du­chu nacistickom a brániac maďarský germana­­filský program. Pre toto obracanie kepeňa Bor­sody v Maďarsku nepredstavuje vážnu autori­tu na diskusiu. Z novej jeho knihy (Magyar-6zlovák kie­gyezés) možno vyzdvihnúť viac nadhodených a nedopovedaných myšlienok. Zdôrazňuje, že Maďari nedohodli 6a 6o Slovákmi od polov.ee minulého storočia, lebo Maďari boli neústupní, Maďari preceňujú význam svojho národnostné­ho zákona z r. 1868, ktorý vôbec nevstúpil y platnosť a nebol uskutočnený. Bordcsy prizná­va, že udržovanie pojmu, maďarského politic­kého národa znemožnilo dohedu so Slovákmi, ktorým mali priznať práva ako národnému cel­ku. Maďari po r. 1867 chybili tým, že v zaja* tí Nemecka prevádzali prjrt išlo venské politiku a neriešili otázku sociálnu. Maďari nielenže utlačovali Slovákov, ale v nemeckých službách ostavili sa proti spravodlivým požiadavkám echov. Borsody odsudzuje (str. 53) maďarský zvyk prijímať názory pomaďarčených Slovákov za názory slovenské, odmieta to, čo po r. 1918 Budapešť podnikala proti Slovákom s Je­­hliicskom a Dvorcsákcm, Borsody vravi, že bu­dapeštianske pokusy v r. 1918-—20 so strany lavice a pravice boly krátkozraké, kedže chce­­lv zachovať Slpvákov v spoločnom štáte s Ma­darad, ale aj preto — vraví Borsody — že autorita, maďarského štátu po prehranej vojne klesla tak nízko, že svet Maďarem neveril, Borsody priznáva, že medzinárodná verejnosť v podstate díva 6a aj teraz na Maďarsko tak, ako po jeho prvej prehTe a uteká z toho po­kusom, ž Maďari cítia 6a rovnocenní so- Slo­vákmi a Čechmi, chcú byt rovnocenní a rovno­právni. Priznáva Borsody, že Maďarsko po r prepáslo vhodnú historickú chvíľu hodohuút sa s čs. demokraciou a dôsledok bol pád de­mokracie v Maďarsku. Maďari boli r. 1938 veľmi prekvapení, wa. vi Borsody, že Slováci nechceli do spoločného štátu s Maďarmi (str. 64/ Aj Maďari, ktorí sa do Maďarska dostali, boli z toho sklamaní. Tu Borsody vraví: „Národnostnú politiku ma­ďarského štátu riadi II. odbor Predsedníctva vlády, a to práve v tak obmedzenom duchu, * akom tento odbor vznikol za vlády Dezidera Bárffyho r. 1896. Tento odbor, ktorý po tri-a­­nonskej smluve riadil aj veci Maďarov v su­sedných štátoch a voči susedným národom je najvyšším usmerňovatelom maďarskej politiky, je zaťažený množstvom opomenutí“ (str. 65). Na inom mieste Borsody ešte ostrejšie odsu­dzuje činnosť tzv. menšinového odboru Pred­sedníctva vlády v Budapešti, ktorý doteraz ne­bol likvidovaný, Toto Borsodyho dalekc6:’ahle obvinenie zbytlkov starého budapeštianskeho vládneho aparátu, ktorého činnosť prejavila sa posledne aj v štvaní proti ČSR a v maďar­skom rozhlase, považujú v Budapešti za pre­jav ochoty odstrániť aspoň technickú stránku udržovania nedorozumení s ČSR a so sused­mi, kým sa neprikročí aj k odstraňovaniu pre­kážok ideových Borsody urobil aj v tomto 6me. re pokusy. Vraví proti obvyklým nízkym čís­liciam o počte Slovákov v trianonskom Ma­ďarsku, že ich tam zostalo vraj 200,000 (kým sa ich pečet teraz qj vzdor vzrastu od roku 1918 uvádza len číslicami 75.000!!) a že po r. 1918 Slováci v Maďarsku nedostali menšinové práva, hoci sa Maďarsko zaviazalo dať im ŕeh, Slováci v Maďarsku ani zďaleka nemali tie práva, aké dialo Československo svo-jej maďar­skej menšine“ (str. 67), Borsody takto vysvet­ľuje verejnosti v Maďarsku, že 6a teraz Slová­ci stavajú za odsťahovanie Slovákov z Maďar­ska, kde ich je podľa slovenského inázoru 350.000. Borsody vravi, že je správna zásada reciprocity, teda aby sa Maďarom na Sloven­sku viedlo tak, ako Slovákom v Maďarsku Odcudzuje, že sa Maďarsko vždy stavalo pro­ti ČSR zásadne negatívne, že sa stavia proti existencii Československa. S týmito a podobnými Borsodyho zistenia­mi kontrastuje a je v nepochopíte Inom proti­klade záver knihy, v ktorom naznačuje akýsi národný program Maďarska, nedohodnutý do­siaľ medzi štyrmi vládnymi stranami. B-crsody pripomína, že smluvou o prímerí z 20. jan. 1945 Maďarsko zaviazalo sa obnoviť trianenekú hranicu. Priznáva, že Maďarsko za vlády šípo­vých krížov (nilašov) v jeseni 1944 a r. 1945 dopustilo- sa násilia na Slovensku. Borsody uznáva, že budapeštiansky revizienizmus zane­chal hriechy, ktoré nemožno ospravedlňovať. V závere svojej knihy Borsody zásadne stihla-, si so vzájomnou výmenou obyvatelstva s vý­hradami, ktoré sú nevecné, pričom navrhuje len dobrovolné sťahovanie. Borsody zamlčal v tejto knihe, že v ostatných rokoch p-áve v Mcdarškiu mnoho sa písalo za výmenu obýva, telo t va so susedmi. Prekvapuje, že ohledne Borsodyho myšlie­­nok nedochádza v Maďarsku k vážnejšej vý­mene názorov,

Next