Národná Obroda, november 1946 (II/250-274)

1946-11-01 / nr. 250

m.výt­i. J­P­o­v 0 r 9­1 j 31 ° hody <5.46, A JKUU­^ PIATOK, 1. NOVEMBRA 1946 KrmBBHBHaH ROČNÍK IL, CIS. 250. ZA 2.50 KČS Zákulisie zrušenia pôžičky USA Expozé štátneho tajomníka Dr. Ctementisa v UNS o čs. zahraničnej politike V Paríži sme hlasovali výlučne podľa čs. záujmov —*■ Prečo sme pristúpili na kompromis v Paríži — V otázke zrušenia pôžičky väčšia časť našej tlače zachovala slušný postoj (r) V zahraničnom výbore ÜNS podal včera predpoludním štátny ta­jomník Dr. Vlado Clementis obšírny přehrad o našej zahraničnej situá­cii, ako sa vyvinula za parížskej konferencie a v týždňoch, ktoré po nej následovaly. Prirodzene zapodieval sa Dr. Clementis vo svojom expozé dvoma otázkami: Riešením čs.-maďarskej otázky v Paríži a otázkou zru­šenia americkej pôžičky ČSR. Ku kompromisnému, nami navrhovanému riešeniu bilaterálnej dohody o odsune 200.000 Maďarov, poukázal štátny tajomník Dr. Clementis na to, že sme sami prišli s tým návrhom, aby sme nesťažili rokovania Veľkej štvorky, keďže jednak stál za nami SSSR, ale nepresvedčili sme Bevina a Byrne sa, či skôr — presvedčili sme ich o dôvodoch našej požiadavky, no Bevin a Byrnes nechceli uznať dôsledky, vyplývajúce z týchto dôvodov. Dôležitá je však tá časť Clementisovho vyhlásenia, v ktorej sa poukazuje na to, že čs. vláda si bedlivo všíma, ako maď. vláda preťahuje uskutočnenie presídlenie. Z jeho slov možno vycítiť, že čs. vláda sa nebude dívať naďalej netečne na terajší stav. Na druhej strane postoj maď. vlády núti nás vyvodzovať aj isté vývody o možnostiach bilaterálnej smluvy, ktorú máme s Maďarskom uzavrieť. V otázke zrušenia americkej pôžičky Dr. Clementis po prvý raz oficiálne osvetlil zákulisie celej otázky, ktoré na sebe nemá nič senzačného. S na­šej strany bola to otázka hospodárska. Americké obvinenia môžeme vy­vrátiť: Hlasovali smt v Paríži tak, ako to prikazujú čs. záujmy —-v nie­ktorých prípadoch aj proti SSSR, tak ako inokedy proti USA. Hospodár­ske rokovania s Rumunskom neboly tajnosťou, najmenej pre Američa­nov. Pravda, celá otáv ka má pozadie politické so strany USA, no štátny tajomník Clementis dúfa, že dnešné ťažkosti sú predsa len prechodného rázu. Dr Clementis vo svojom prejave povedal: Problém, pred ktorým sme stá- j li na parížskej mierovej konferencii pri formulovaní a presadzovaní na­šich požiadaviek bol tento: Osnovy mierových smlúv boly vypracované konferenciou štyroch v podstate po­dľa jedného vzoru a nebol pritom braný zreteľ na zvláštne, zdanlivé detailné požiadavky jednotlivých za­interesovaných štátov a medzi nimi Československa. Podľa dohody šty­roch boli títo viazaní postaviť sa pro­ti všetkým návrhom, ktoré měnily, alebo doplňovaly prijaté osnovy tom prípade, keď sa proti ním po­v stavil éo i len jeden z členov. Voľnú ruku malý delegácie štyroch štátov lén v takých prípadoch, kde ani v osnove samej nedošlo medzi nimi k dohode a v prípadoch, keď bol pred­nesený návrh celkom nový, v osnove neuvedený. Takýmto návrhom bol jeden z našich, a to návrh na transfer 200 .ÓOO etnických Maďarov. V prie­behu konferenčných prác boli sme postavení postupne pred skutočnosť, že o našich pozměňovacích návrhoch nedošlo k dohode na konferenciách zástupcov štyroch, resp, že neboly prerokované a že teda v prípade o­­kamžitého hlasovania nebol by nás mohol podporovať ani Sovietsky sväz, ak nechcel ohroziť úspech kon­ferencie porušením tzv. dohody o po­stupe štyroch na konferencii. Hoci vytvorením subkomisií, prípadne inými metódami, podarilo sa nám vo všetkých prípadoch dosiahnuť nako­niec jednomyseľného usnesenia v náš, prospech nielen v komisiách, ale i v pléne konferencie. Medzi týmito po­změňovacími návrhmi bola tiež reti­­fikácia hraníc pri Bratislave a fak­tické zrušenie viedenskej arbitráže do všetkých dôsledkov, ktoré, vo for­me ako bolo prijaté konferenciou, znamená nezvyklú výnimku v dote­rajšom riešení týchto otázok, nakoľ­ko nám dáva právo k faktickej rešti­túcií, resp. k plnej náhrade za všetko Ito, čoho sa Maďarsko z nášho verej­ného majetku zmocnilo viedenským diktátom. Môžeme byt teda s tejto stránky s výsledkom parížskej kon­ferencie spokojní. Uznali naše dôvody, nie však dôsledky Ako je však známe, čs. delegácia za súhlasu vlády zmenila svoj pô­vodný návrh, ktorým žiadala, aby do mierovej smluvy s Maďarskom bola tomuto štátu uložená povinnosť u­­zavriet s nami bilaterálnu smluvu o transfere 200.000 etnických Maďarov v tom smysle, že o osude zvyšku ma­ďarskej menšiny máme sa najskôr pokúsiť s Maďarskom o bilaterálnu dohodu a v prípade neúspechu máme právo obrátiť sa na konferenciu štyroch o pomoc pri riešení tohto problému. Už od začiatku nášho ú­­silia vytvoriť z ČSR štát Čechov a Slovákov, sme si uvedomili, že pro­blém maďarskej menšiny, hoci so stránky početnej celkom nepatrný, v’ porovnaní s problémom menšiny nemeckej bude predstavovať stránky diplomatickej a medzinárod so nej problém nesrovnatelné ťažší. Za našich rozhovorov s ministrom Ma­­sarykom v Paríži pred zasadnutím mierovej konferencie so štyrmi za­hraničnými ministrami, nepodarilo sa nám presvedčiť ani ministra Byr­­nesa, ani ministra Bevina o potrebe vyriešiť tento problém v mierovej smluve a spôsobom, ako sme to my navrhovali. Za takejto situácie sme netrvali na tom, aby otázka bola pre­rokovaná už v konferencii štyroch a aby bola uvedená ako jeden bod o­­snovy smluvy s Maďarskom. Pri ne­gatívnom stanovisku dvoch veľmocí boli by sme si v takomto prípade sťažili rokovanie na mierovej kon­ferencii. Stanovisko SSSR bolo jasne pove­dané ešte pred začatím konferencie v spoločnom sovietsko-ôs. komuni­ké o výsledkoch vládnej návštevy v Moskve. Bolo nám teda pri pred­nesení návrhu na transfer v pôvod. Ďalšie perspektívy tohto problému sú takéto: Spôsob a metódy sú skoro prevažne v ru­kách maďarskej vlády. Konečné rie_ šénie však v najhoršom prípade bu­deme si vedieť urobiť i sami. V ma­ďarskej tlači, ale i so strany ma­ďarskej delegácie vytýkal sa nám zásadne ostrý postup proti Maďar­sku a ostrý tón na ňu používaný. No netreba zabudnúť, že tento tón sme nezaviedli na konferencii my, ale maďarská delegácia. Pretože sa rado zabúda, bude azda ocitujeme doslova z dobré, keď si prejavu ma­ďarskej delegácie na plenárnom zasadnutí: »Tisíce Maďarov bolo vy­hnaných z ČSR v krikľavom roz­pore s ľudskými právami, často za niekoľko hodín, sotva s niekoľkými ručnými batožinami. 650.000 Maďa­rov, žijúcich na Slovensku, bolo zbavených štátneho občianstva, do. konca aj najzákladnejších ľudských práv. Majetok občanov maďarskej národnosti bol zkonfiskovaný. Ma­ďari legálne nemôžu robiť nijakú prácu ani duchovnú, ani fyzickú.« Keby to všetko bola pravda, keby sme skutočne boli skonfiškovali vše­tkým Maďarom všetok majetok, boli by sme už o hodne bližšie k defi­nitívnemu vyriešeniu tohto problé­mu. My sme to však_ neurobili ako to vie veľmi dobre i maďarská de­legácia. Postupovali sme tak v ná­deji, že s Maďarskom dôjde k do­hode. Musím však s ľútosťou kon­štatovať, že tieto nádeje so dňa na deň miznú. Nejdem popisovať histó­riu toho, čo sa stalo odo dňa pod­písania čs._maďarskej smluvy o vý­mene. Chcem uviesť len jeden kon­krétny prípad: Po dlhom a bezvý­slednom rokovaní v Paríži, kde prišli aj predsedovia a vládni zmoc­nenci Smiešanej komisie čs._maďar_ nom znen na mierovej konferencii jasné, že proti odporu dvoch veľ­mocí, ktoré zasadajú na konferencii štyroch a môžu použiť právo véta, nepodarí : a nám tento náš životný problém vyriešiť v mierovej smluve jasnou a definitívnou formou. No jednako sne boli toho náhľadu, že svetová ve -ejnosť musí si jasne uve­domiť zá /äznosť tohto problému nielen pre ČSR, ale aj pre celú Európu. A bola i p iste táto naša jasná for­mulácia, k x>rá primala k tomu i de­legácie, kioré sa proti nej stavaly, aby pred celým svetom verejne uznaly na: e práva na národný štát. Naša vereinosť môže konštatovať sama z bchatého materiálu, diskus­ného, že r a jednej strane sa uzná­valy naše dôvody, motívy a cieľ, ale na druhej strane odm eta sa z nich vyvodiť žeravé g. vzurané dôsledky. a možnosti riešenia Otázka výmeny obyvateľstva, prí­padne plnenia smluvy už uzavretej a ratifikovanej o výmene obyvateľ­stva, formálne nijako nesúvisí s bu­dúcimi rokovaniami s maďarskou vládou na podklade usnesenia pa­rížskej konferencie. Jednako plne­nie či neplnenie jednej dobrovoľne uzavretej bilaterálnej smluvy ne­môže iste byt bez dôsledkov na mož­nosť uzavretia druhej bilaterálnej smluvy. No plnenie smluvy o výme­ne obyvateľstva súvisí s otázkou existencie tých Slovákov, ktorí sa na výmenu prihlásili a nad ktorými sme prevzali určitý druh konzulár­nej ochrany. Preto vláda sa bude veľmi podrobne zaoberať situáciou, vytvorenou prieťahmi v plnení smlu­vy o výmene obyvateľstva, a sme presvedčení, že jej rozhodnutia naj­­dú plnú oporu tak v parlamente ako aj v celej našej verejnosti, ktorá je právom znepokojená doterajším vý­vojom tejto veci. Zastavenie pôžičky Rozhodnutie o zastavení ďalších nákupov vojnových prebytkov Spol jených štátov Československu z už poskytnutého úveru a suspendova­nie rokovania o úvere 50 miliónov libier šterlingov na nákup strojov a surovín v Amerike, je iste aktom nezvyklým, najmä v dejinách vzťa­hov Československa k spriateleným štátom, za ktoré sme pokladali a neprestaneme pokladať Spojené štá­ty americké. Ako v košickom vlád­nom programe, tak aj v programe Gottwaldovej vlády je vzdaná vďa­ka Spojeným štátom americkým za pomoc, ktorú nám poskytly za oboch našich zápasov za štátnu samostat­nosť. Túto vďačnosť pociťuje i na­ďalej ľud Československa Po tejto vojne a dobre si uvedomuje podiel USA na rozličných pomocných ak­ciách. ČSR sa však dala po tejto vojne na cestu výstavby národne jednotného štátu a po skúsenostiach od Mníchova a po Mníchove na ce. stu nerozlučného a úprimného spo­jenectva so Sovietskym sväzom. To­to sú nezmeniteľné danosti našej politiky vnútornej i zahraničnej. Tieto skutočnosti však v ničom ne­musia, a pokiaľ to bude závisieť len od nás, ani nemôžu narušovať naše dobré a priateľské vzťahy so Spoje­nými štátmi. Ale z týchto skutočno­stí vyplývajú tiež určité konkrétne dôsledky. V Paríži sme hlasovali len podľa čs. záujmov Niektoré dôsledky tejto našej po­litiky, ktorá je našou, českosloven­skou, robenou v záujme našom, zja. vily sa v takej či onakej forme aj na parížskej konferencii. Známy je odlišný náhľad USA v otázke trans­feru maximálneho počtu 200.000 Ma­ďarov. Je prirodzené, že sme sa museli postaviť proti americkému návrhu, ktorý žiadal sníženie repa­­račných povinností maďarských o jednu tretinu a nemohli sme dať súhlas k tomu. aby na tejto miero­­! vej konferencii sa prebrala otázka ' (Pokračovanie na druhej strane.) točňovanie smluvy. E: te toho dňa som dosta od ministra Gyöngyösi­­ho odpove ď, v ktorej medzi iným uvádza: »Frijmite moje srdečné vďa­ky za Váš list. So živým zadosťuči­nením zislujem Váš vážny úmysel odstrániť ‘ozpory názorov v súvi­slosti s výkonom dohody o výmene obyvateľst ^a.« V ďalšom minister Gyöngyösi sľubuje skorú odpoveď svojej vláč y na môj návrh. Táto od­poveď, dáovaná v liste zo dňa 2. októbra 1! 46, ktorú mi adresoval minister Gyöngyösi v Paríži, prak­ticky sa íovná zamietnutiu môjho návrhu, k orý minister Gyöngyösi s takou vdakou kvitoval vo svojom liste. Vlád ly zmocnenec pre pre­sídlenie E r. Okáli pokúšal sa na ceste ďal: ich najďalekosiahlejších kompromis XV dosiahnuť v Budapešti predsa len aspoň minimálny začia­tok plnenú. smluvy o výmene oby­vateľstva. Pred niekoľkými dňami sa v Maďarsku publikovalo, že ma­ďarská m iisterská rada sa týmto návrhom 2 aoberala a plne ho pri­jala, Keďžp som však dostal text odpovede, ktorú doručil maďarský zmocnenec Dr. Okálimu, musel som znovu s f oľutovaním zistiť, že aj táto nová odpoveď maďarskej vlá­dy sa rovní odpovedi negatívnej. Za takejto situácie kladie sa s najväč­šou vážnosťou otázka nášho ďalšie­ho postupu. Už v mojom liste z 24. septembra 1946 som upozornil mi­nistra Gyčngyôsiho, že v dôsledku doterajšieh > postupu cíti sa čs. vlá­da byť oprívnená uskutočňovať túto smluvu, hcci si treba aj uvedomiť, že pre prif ťahy s maďarskej strany ocitlo sa dssaťtisíce Slovákov, ktorí sa prihlási i na presídlenie, v zúfa­lej situácii, keďže očakávali, že ešte tohto roku budú môcť reemigrovať. skej, obrátil som sa na ministra Nezariaďov ali sa teda na pobyt v G;4öingyösiho 26. septembra 1946 osobitným listom, v ktorom som na­vrhol minimálny presídľovací pro­gram pre tento rok a v ktorom som v podstate prijal všetky pripomien­ky maďarskej vlády, ktoré podľa ich tvrdenia zdržovaly efektívne usku-Maďarsku a okrem toho' mnoho z nich bolo vydaných teroru maďar­ských mie: tnych úradov, ktorý šiel až tak ďaleko, že boli mnohí z hlá­siacich sa na presídlenie vyhadzo­vaní z by ov, zbavení zamestnania Spomienka nooemh óvá Andrej S ar v a š Sla žena poľom, keď sa utíšil front. Čierna šatka kryla jej oči. V rukách mala biely obrúsok. Kvap­kala z neho krv. Posbierala doň kýp­­tiky muža. Oči chcela mat. Aspoň oči pre deti, aby ho poznaly, že ja to on, otec. Rozmetala ho mína a dotrhala ho smrt. A iná žena zastala nad spálenis­­kom v Telgárte, sklonila 'srdce do prachu. Jesenný vietor pomáhal je) hladat. Do dlaní nabrala popola, mäkkého ako veľké hviezdy snehu. Hľadá muža a syna. Pomaly rozfu* kuje popol, mäkký ako sneh a hľadá muža a syna. Hneď by som zbadala, že sú to oni. Hneď by som poznala oči, belasé oči, a bielu tvár, ale ich spálili Nemci. Dnes sa pohýňa zástup smutných hľadat. Sklonený do zeme rozchádza sa zástup na všetky strany. Dovoľte mi, aby som v nekonečnéj retazi smutných našiel známych blízkych, s ktorými šiel som pred rokmi do hôr, a nevrátili sa, aby som niesol ruže chryzantém tým, čo padli, a opäť sa desil, koľko neznámych hro­bov, koľko neznámych mftvych, za­viatych po dvoch rokoch. Žiaľ je v tom, že si bola veľmi mla­dá, rozprávěly ženy, keď pochovávaly devätnástročnú. Koľko ráz prešla z mesta na Kalištie a na Bukovec, pomedzi nemecké stráže. Radovala sa z úspechov. Bola šťastná,-keď mo­hla priniest chlapcom do bunkerov náboje a fajčivo. Odhodlaná trpieť, mala si viac lásky, ako iné dievčatá v tvojich rokoch. Spev ta unášal vo fujaviciach vysoko do našich hôr. Občas si zastala nad Kalištím a striasala si do tváre biely sneh. Až budeme slobodní, vravievala si ho­rám. Žiaľ je v tom, že si sa nedoč­kala slobody. V to ráno, keď si le­žala vystretá v bielom, široký pás krve prikryl tvoje ruky. Ty o tom nevieš. Ktovie, kde leží partizánka Dana. Miesto, kde bojovala s Nemcami, možno ozdobia priechoďania čačinou z hôr, mladou a voňavou, na ktorej spávala v bunkeri. Možno zastanú v úžase a svedok sprítomní boj diev­čatá s Nemcami. Tak to bolo: Dvaja partizáni a ona, Dana, s nimi. Šli na rozviedku. A od chrbta Nemci, so 15. Dvoch'zabili. Ostala sama, rane­ná. Ležala v snehu. Keď sa k nej priblížili, strieľala z pištole. Potom jej prederavili prsia. Kopli do nej a prevalili z cesty. Keby bol stuhol sneh, kde sa to stalo, bol by zakr­vavený sneh hrobom. Zástup, čo sa pohol, vystupuje na kopce, na polia, do hôr. Jesenná hmla, ten zájov pamätný, ktorý nás uzimených prikrýval pred dvoma rokmi a bol nám mokrou plachtou, keď sme išli do hôr — prestiera sa ako pred pohrebom. Šedivá hmla a čierny smútok, sviečky a tichá vra­va, ako z pohrebných funebralov, a plač sirôt a vdov, to je spomienka novembrová. Baláže, Kalištie, a ďalej hory a ho­ry, v malinčí, pomedzi liesky, v heb­­koňi machu, zdvihnutá zem a vedľa priľba načatá hrdzou, skrížené drevo bez mena a bez toho: Tu odpočíva... a ďalej zhorené domy a v nich sta­reny s ružencom a slovom Ježiš, čo iba chválu malý na belasých perách, nemo a kruté preklínajú vražední­­kov. V posteli ich zabili a potom za­pálili dom. Pažbou dokaličili, zapálili — rozprávajú tí, čo žijú. A v tento deň opakujú si hrozné divadlo onoho štyridsiatehoštvrtého roku. Desia sa automatov, ako vtedy, desia sa smrti a ohňa. Vtedy aspoň s mužmi ute kali, alebo s dorastajúcimi synmi, tvrdými ako stromy v háji. Dnes sú samy, ženy na Balážoch, v Kališti i na Bukovci, na Bulloch, i n,i Donovaloch i na Mistríkoch. Túla: sa po horách za obživou a stretaj; (Pokračovanie na druhej strane.)

Next