Národnie Noviny, apríl-jún 1876 (VII/39-74)

1876-04-22 / nr. 47

K Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý 5 rok 12 *1., ua pol roka 6 zl., na štvrtroka 3 zl. Ročník VII. Redakcia, administrácia a expedícia V Turó. Sxr. Martine. Sobota 22. apríla 1876 Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych . už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Číslo 47 T. Sv. Martin, 22. apríla 1876. Prosíme za pozorlivé prečítanie nasledujúceho ďa­lekopisu : Carihrad, 19. apríla: Telegram Moukhtar bašov od 18. apríla zaslauý ministrovi vojenstva zneje: „My sme po ustavičných s povstalcami na pochode a návrate od 6 dní vedených víťazných srážkach do­razili do Gacka. Cisárske vojská dobyly skvelé ví­ťazstvá nad nepriateľom, ktorý medzitým dvaráz tak silný bol ako my, a síce asi 14.000 mužov silný. Teraz knieža Čiernej Hory zjavne viedol vojnu proti nám. Asi 7000 dob re vystrojení a pravidelne organizovaní Čiernohorci pripojili sa povstalcom, aby nás zbili.“ Toľko je slov tohože ďalekopisu. Moukhtar baša tedy po neprestajne dobývaných víťazstvách na miesto Nikšiču dorazil do Gacka, z kade bol k zásobeniu Nikšiču vyšiel. A že vzdor víťazstvám nezásobil Nikšič je tým jistejšia vec, že o tom ani slovíčkom nezmieňuje sa v zpráve svojej. A už nech hovorí, kto čo chce, podivné je to víťazenie, pri ktorom ví­ťazi nie len nenaplnia podujatú úlohu a nedosiahnu vytknutý cieľ,’ale pri tom ešte vracajú sa práve ta, z kade boli vyšli. Ohľadom tedy vítazství, ktoré za „šesť dní“ dobyl Moukhtar baša nad povstalcami, škoda ďalej i slová šíriť, veď sám Moukhtar baša, trebárs i nevedomky vyhlasuje jich za lži. Ale jeho depeša v jinom ohľade je veľa významná, ba pre povstanie rozhodný vliv mať mohúca. On totižto zjavne hovorí, že knieža Čiernej Hory zrejme súčastnil sa vo vojne proti Turkom. Zpráva táto prekvapujúca je tým viac, že Turecko v núdzi a v ťažkom svojom pomykove, nevidiac z nikial pomoci, opäť obrátilo sa k Čiernej Hore, a chcelo zakúpiť tejto podporu k pokoreniu povstalcov. A teraz hľa, zo zavedených vyjednávaní o prepustení Čiernej Hore jistého územia, vyšlo dľa Moukhtar basovej zprávy, že kn. Mikuláš otvorene bojuje proti Turkom. Ale ak je to skutočne tak, tak to značí podstatný obrat vo východných zále­žitostiach. A to je asnáď i príčina, že Moukhtar baša nenazýva povstalcov už viac „rebelmi, buričmi“ ale „nepriateľom“, t. j. uznáva jich za „vojnu vedúcu stránku.“ Ďalej súčastnenie Čiernej Hory na borbe znamená i to: že lebo nátlak zástupcov velmocností vôbec, alebo podaktorej menovite v Cetini, značne oslabnul, alebo, že Černohorci nevšímajú si ho viac. A teraz je veľmi vážna otázka: či po súčastnení sa vo vojne Čiernej Hory, knieža Milan a jeho mini­sterstvo bude v stave i ďalej stavať hrádze váleč­­nému ruchu národa srbského? A keď týmto spôso­bom ešte zväčšené budú nesnádze Turecka, a keď o tom roznesie sa vešť i za hranice povstalých krajín, kto bude v stave zahatať prúd a povodeň povstania vo všetkých krajinách tureckej ríše, ktoré len na prí­hodné okamženie čakajú, aby-zvrhnúť mohly hanebné, barbarské jarmo panstva tureckého. A tu pred diplo­maciu predstupuje opäť otázka: čo robiť? —- Dosa­­vádue „nóty“ a „kroky“ nespomáhaly, ba ani pô­vodcom svojím nepriniesly slávy vence. Ponehať Tu­recko a jeho národy vlastnému osudu £ a tak do­pustiť, aby na rozvalinách troskotajúcej sa ríše mu­­zulmanov, sriadily sa nové, samostatné, samobytné štáty? alebo násilne zakročiť v prospech udržania „status quo?“ o ktorý najviac orodujú pri tureckých pôžičkách súčastnení bankári, a jistí politici zavia­zaní povďačnosťou tureckej porté. — V prvom prí­pade bez porušenia mieru Európy možno riešiť vec; v druhom plamene vojny rozšíria sa ďaleko, široko, a nikto nemôže dnes povedať: kde a kedy zakončené, udusené, utlumené bulú? Preto, myslíme, u pria­teľov mieru, nebolo by ťažké rozhodnutie sa. Jestli ale panuje túžba: panstvo turecké udržať za každú cenu, tak nechže potom i následky nesú tí, ktorí pestujú túto túžbu. Grahovo, 19. apríla. Povstalci v priesmyku dug­­skom dňa 17. t. m. dostali zásoby streliva a živnosti, tlačili Moukhtar basu až k Zlostupu zpät a vyslaním jednej čaty zasekli mu cestu u Krstacu, kde velel Bogdan Zimonič. Už dosial ztraty Turkov prevyšujú 1000 mužov. Výprava k Nikšiču sa úplne nezdarila a Nikšič nenie zásobený. Dubrovník, 19. apríla. Povesť hovorí, že Mou­khtar baša s veľkými ztratami prebil sa z priesmyku Duga do Gacka bez zásobenia Nikšiču. Z Kuinu, 19. apríla. Dvanásť tisíc muzulman­­ských násilníkov na čele majúc bega Kuliuoviča, za­pálili všetky kresťanské obce od Bižca do Unacu, všetko hubia a ničia, vyhlasujúc, že sultán rozkázal, aby vyčistili celú Bosnu a Hercegovinu od kresťanov. Lud uteká zápustom, v poslednie tri dni ušlo do Horvatska a Dalmatska 15.000 kresťanov. Povstalci nemôžq odolať presile tureckej a utiahli sa do hôr Tak sa vedie opravám Andrássyho. Kostajnica, 19. apríla. Včera popoludní a v noci v Pastireve, blízko pri tureckej Kostajnici, bola tuhá srážka; večer sedem vozov plno ranených došlo sem. Bosenskí redifi v rozličných mestách vypovedajú poslušnosť. Srážky u Risovacu 14. a 15. t. m. za­­končily sa porážkou Turkov, ktorí utekali do Novi a A Jakub? Pozrite na otáznik a máte postavu jeho. Malá, shrbená osobnosť; v dlhom, ufúlanom kabáte, s orličím nolom a plešinou na hlave, ktorú ale ošúchaná samettova čiapočka ukrývala pred vše­tečným pohľadom ľudským. Dlhá, načervenastá a na dvoje rozdelená brada privádzala na myseľ povesť o Loktibrade, takže keď pozrel niekto na Jakuba, mimo­voľne sa mu vydralo to známe „na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada!“ A keď si ešte predsta­víme malé oči, ktoré zpod' hustých obočí šibalsky na všetky strany vykukávaly a na konci nakríveného nosa hustou srsťou zarast nú bradovicu: tak máme pred sebou jednu z tých krvožížnivých pijavíc nášho slovenského ľudu. — „Ej, zabúdate na nás, Janíčko!“ — začína znove Jakub, keď videl že bača prichádza ku nemu. „Hnevám sa na vás Jankó, áno, hnevám sa veľmi. Tak dlho nás nenavštíviť! Či ste sa už aj vy do toho ružového spolku, či ako ho tam volajú, dali zapísať? — No, to by vám bolo ešte treba 1 — Keď sa vyrobíte, keď sa vyznojíte, aby ste sa nesmel ani len jedným kaliskom tak dobrej pálenky ako je moja, občerstviť! Veď vy to sami viete ako vám to dobre padne, keď tak pri práci, alebo po práci, jeden, dva kališky si vypijete. Neverím, že by ste sa boli od­riekli ; veď by ste potom ani takým chlapom neboli, akým ste teraz.“ Banialuky. Bohatá korisť padla do rúk povstalcov. Mrtvých a ranených z oboch strán bolo vyšše 1100. — U Divuše opäť strieľali Turci na rakúske vojsko. Toto vrátilo paľbu. Dva Turci padli, redifovia ušli. Porušovania hraníc množia sa. Belehrad, 18. apríla. Rozpadly sa vyjednávania s Rističom ohľadom sriadenia ministerstva, lebo vraj Ristič pri terajších ťažkých pomeroch nechce prejať žiadnu zodpovednosť. — „P. Ll.“ myslí, ba za ne­odbytne potrebné uznáva, aby cieľom udržania Srb­ska pred súčastnením sa vo vojne urobená bola proti nemu rázna, ba dľa okolností hrozivá demon­štrácia, lebo len tá by bola vraj vstave docieliť upokojenie; a len keď srbská sila poviazaná bude, môže porta pokojne pokračovať v diele pacifikácie. Najsamprv rozumie sa násilím zbrane, potom ale keď podarí sa jej zväčša vykynožiť kresťanov, s celou loyalitou a rozhodnosťou v smysle Andrássyho ná­vrhov. Ale okolnosti nezdajú sa ukazovať na to, aby tieto túžby šlechetného časopisu malý sa splniť! V úplnej tichosti zakúpili Angličania od sul­tána Maskatu ostrov Sokotaru za 2400 funtov šter­lingov. Ostrov tento leží 200 kilometrov od predhoria Adenu. Tým stali sa Angličania pánmi výplavu z čer­veného do indického mora, a doplnili panstvo svoje nad cestou vedúcou cez suezský prieplav do východ­nej Indie. Nad „skvelými víťazstvami“, ktoré „cisárske vojská pod Moukhtar basom“ dobyly nad povstalcami dľa zprávy tohto vojevodca v priesmyku dugskom, potratili rakúski Turci od radosti hlavy, a čo jim para stačí hromžia a kľajú na Rusko, a nadávajú Černohorcom. Tak „N. fr. Presse“ medzi jinším takto prejavuje radosť svoju: „Slovo Ruska rozhoduje v Cetini, a žiadon černohorský haudžár nehne sa z pošvy, keď v Petrohrade pohrozia prstom. Rusko ale nedrží kopovov svojich v Čiernej Hore ua svorke, ale púšťa jich k loveniu tureckej zveriny, a keď zahra­ničie v Petrohrade námitky urobí, knieža Gorčakov mrdne plecom, že on nemá čo rozkazovať v Čiernej Hore.“ — No, tu sa už na vlas plní to známe: „aký človek taká reč!“ "° BESEDNICA^ ° Trafila kosa na kameň. (Skutočná udalosť.) „Jankó! Jankó! Poďteže sem! Ej, ej, ako ste už spyšneli. Ani sa len neukážete u nás!“ — takto volal Jakub Braun, krčmár v dedinke N. keď videl že mimoidúci bača Jano Osekanec, na jeho krčmu sa ani neobzre. Bača si myslel, že teraz len tak mne nič tebe nič popri Jakubovi preísť nemôže, nameril svoje kroky k nemu a pred samého Jakuba sa postavil. A boly to krásne dve postavy. Bača sta jedľa mohutný, vysoký. Na jeho hlave vygombičkovaný klobúk zakrýval od masti blyštiace sa vlasy., z ktorých dva krásne vrkoče po sluchách zpúštaly sa dolu. Zamastená košela objímala široké plecia a vystrapeo­­vané cedilo oštiepkami naplnené, za každým krokom dorážalo na krásne vyprackovaný opasok. V žilnatej pravici mocný osekanec — pravý to obraz jeho mena, — a dlhými návlakami vyšnorované nohy lahkymí krpčekami tlačily tvrdú zem. Na krátkom pipasári malá zapekačka podkäďovala vysúkaué bajúzky a svojou originálnosťou doplňovala krásny obraz pod­tatranského baču. Drahé zkúsenosti. „Kto počtuje, ten gazduje“ — hovorí naše dobré slovenské príslovie. Kto vie dobre vypo­čítať svoje príjmy, a dľa nich usporiadať svoje výdavky tak, že na konci roku vzdor zapraveniu „Nie neodrieknul som sa — hovorí bača — ale vidíte Jakubko, teraz sme vyšli na hole a odtiaľ je zprepadene ďaleko až sem sa doťarbať.“ „To viem, viem Janíčko; ale máte honelníka, ktorý má ľahšie nohy, ako vy, ten by mohol niekedy zbehnúť Šak to nemusia hneď peniaze byť. Veď by sme sa to vykvittovali. — A vaša ženička, tá pekná Evka, nemohla by vám niekedy do rumplíčka hore vyniesť, lebo ja viem, že to v tých horách o mnoho lepšie chutí ako tu dolu.“ „Veď mi ona niekedy donesie.“ „Donesie! Šak donesie Janíčko? Vidíte akú máte dobrú ženičku! A od koho žo ju beráva?“ „Nuž — ja myslím, — že od vás.“ „No, vidíte, Janíčko; veru ju neberie odo mňa. Najskôr tu hore od Lajzera. Ale ja neviem, Janíčko, ako vám tá pálenka môže chutiť! či je to pálenka? Tuhšia je voda. — Voňahdy ide Kušnierova Marka a voľačo nesie vo sklenici. Ja sa jej zpýtam: Marka, kde si bola! A ona: u Lajzera. — Počo? — Po pálenku! — Ukáž že, Marka, či je to tak dobrá, ako moja! — Chytím sklenicu, okoštujem a fuj! verte mi Janíčko, že keď opláknem môj pálenčeny sud, bude desať ráz lepšia. Nech mi Pán Bôh požehná Janíčko! A za to pýtať desať groši! Či sa nehanbí, či sa nebojí Boha! — Janíčko! ak som ja dakoho

Next