Národnie Noviny, júl 1877 (VIII/87-89)
1877-07-24 / nr. 87
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 12 zl., na pol roka 6 zl., na štvrťroka 3 zl. Ročník VIII. Redakcia, administrácia a expedícia V Xurô. &xr. Martine. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. š Nefrankované listy sa neprijímajú. Utorok 24. júla 1877. Číslo 87. "STÄTHA vr.Sfí'A mľtäČ^ K O Š I C L Ltmin«va 12» T. S v. Martin, 24. júla 1877. Že v Carihrade, ako kedysi pri stavaní väže babylonskej, pomútené sú umy a hlavy, to dokazujú všetky ztade dochodiace zprávy. Premeny v ministei^tve, premeny *vo veliteľstve v terajšom okamžení, sú všetko znaky všetky kruhy zachvátivšej koufusie. Zpomínajú zpäť povolanie Midhatovo, súčasne odstránenie z prestolu Abdul Hamid a, a posadenie na stolicu J u s s u í f Izzedina, lebo tento posledný je vraj menej nenávidený cisárom Alexandrom II. Akoby cisár ruský, vytiahnuvší meč k osvobodeniu kresťanov v Turecku, hľadel na to, kto sedí na prestole kbalifov carihradských. — Nie dosť na tom. Skúsenosť učí, že v Turecku velikú politickú úlohu odohrávať zvykly raz nožnice, inokedy nôž', alebo jednoduchý povrázok. Niečo podobného i teraz zjavuje sa. Porta síce úradne dementuje, žeby minister vojenstva bol zavraždený. Ale dementi toto, ako „P. C.“ píše, veľmi nemilo dotklo sa obyvateľstva carihradského, ktoré kochalo sa, že takýmto spôsobom osvobodené je od nenávideného muža. Ale trebárs i nie je za -deny, všeobecne obviňujú ho, a to i vo vysokých dníckych kruhoch, že on v dobrom usrozumení s Kerimom, tým istým, čo to s tou „čestnou ou“ z Pešte vyznačený bol, a ešte i s jinými tureckými generálmi, zradným spôsobom umožnil Rusom prechod cez Dunaj. —Patrno, že obžaloba táto nie je základná, nuž ale turecká verejná mienka žiada pre nezdary vojska nejakú obeť, a kto môže za to, že ju hľadá v nenávidenej osobnosti ministra vojenstva. Či sa upokojí s tou jedinou? — to nezdá sa byt pravdepodobným, lebo následkom prechodu Rusov cez Dunaj a* cez Balkán nesmierna rozdráždenosť zachvátila turecké obyvateľstvo, ale a zvlášte smerodajné kruhy, i oprávnená malomyslnost. — Nachodia sa síce] ešte vždy Turci, ktorí chcú predpisovať Rusku podmienky mieru. Leu z kunosity sdelujeme toho makavý príklad. Turecký vojanský časopis „Djeridé TJ—Mis“ označuje tie podmienky takto: neodvislosť Kaukazu od Čierneho po Kašpické more; — sjednotenie ruskej provincie Tiflis s ottomanskou ríšou; — postavenie opevnenej čiary na Prúte; ktorej obrana, poneváč Romani dia vlastného soznania k tomu schopní ■nie sú, sveriť sa má tureckým posádkam; — posádky tieto vydržiavať má Románia, ktorej ročný tribút o to zvýšený bude; — vytretie.Čiernej Hory z počtu europejských štátov; zakázanie ruským válečným lodiam plávať po Čiernom a Azovskom mori, ako i po väčších do týchto vôd vtekajúcich riekach, a zákaz tento vzťahovať sa má i na stavbu zbrojníc a lodníc v hraniciach poťažného územia; — Rusi nech opustia khanat Turkestanu a navráta Krim Turecku; a konečne majú vyzdvihnúc terajšiu ruskú vládnu sústavu v Poľsku, a zaviesť samosprávnu a neodvislú správu tamže. Len pod týmito výminkami možno vraj trvácne zaviesť mier na východe, podlá zpomenutého časopisu. Neomylne každý na prvý pohľad vidí, že i v redakcii toho časopisu „pomútené sú“ rozumy, ako v celom Carihrade. Ved už najvrelejší priatelia Turecka vyhlasujú ho za ztratené, sám Klapka hovorí o zpečatenom osude Turecka. Ale vraj ešte sa môžu zmeniť okolnosti, ak mu príde pomoc z vonku. A tu v prvom rade obracajú sa zraky muzulmanov na Angliu. Ruské noviny . píšu velmi rozhorčene proti Anglicku. „Pet. Vied.“ myslia: že zamiešanie sa Angiié nevystane už dlho, lebo rázne postupovanie ruskej jazdy s velkými obavami naplňuje Angličanov pre Carihrad. Ako ale z anglických časopisov presvitá, obávajú sa ti ešte viac uzavretia zvláštneho mieru medzi Tureckom a Ruskom pri podmienkach nepriaznivých Anglii. „Čo by sa i velmi podivným zdalo, myslí ten časopis, ale v Atiglicku 1 uzavreli, že terajšia vojna nesmie sa zakončiť bez ! toho, žeby Anglii doniesla osoh. Ruská krev tiekla a 1 ešte tečie, Rusko obetovalo už na stá millionov —! tu zjaví sa odrazu Anglia, a chce'predpisovať pod-j mienky mieru, starajúc sa len o to, aby Rusko ne-' nadužilo víťazstvá svoje, a Anglia aby dostala najväčší osoh. Také divadlo je pohoršlivé. Pri myšlienke tejto nutno naplniť sa rozhorčenosťou, že mocnosť, ktorá najviac zavinila vojnu, chce nie lén predpisovať podmienky mieru, ale i pojistiť si účasť na ovocí víťazstva, kúpeného ruskou krvou.“ — Londýn, 21. júla. („Tbl.“) Určite vystupuje vešť, že porta povolila obsadiť Carihrad 50000 mužov silným sborom Angličanov. Za pravdepodobné držia obsadenie toto, i kedby Rusko označiť malo za casus belli (príčinu k vojne) zamiešanie sa Anglicka. — Anglicko-ruské pomery sú vzdor všetkým krotkým rečiam Derbyho velmi napnuté. Každý má svoj záujem. V rusko-tureckej válke je to pozoru hodné, že veľmoci v direktnej protive so svojím dakedajším chovauím „neutrálne“ dívajú sa na to veľkolepé divadlo, ktoré pred dvoma roky vzalo svoj počiatok v malučkej Hercegovine. Priatelia Turecka vynasnažujú sa síce všemožne, aby urobili obrat v tejto pre nich tak veľmi neblahej situácii; ale veľmoci hovoria, že ony len vtedy hodlajú zakročit, keby na jednom abo druhom mieste videly svoje záujmy ohrožené. V čom tie jích záujmy záležajú, o tom nevyslovila sa dosial určíte ani jedna a po rozvinutí válečuébo deju vždy inde označovaly sa hranice, jíchž prekročenie bolo by vraj znamením k zamiešaniu sa. V celku ale zdá sa nám byť táto neutralita len ovocím diplomatického ustrojenia pred válkou, čo najlepšie vysvitá z toho, že neutrálne držia sa teraz už i tí, čo v udržaní predošlého stavu vecí alebo aspoň v udržaní integrity Turecka videli svoje životné záujmy. Rusko zajiste podniklo boj s takou silou, o ktorej bolo si povedomé, že na celej čiare zdarné postaví Sa voči tureckej armáde. Ale Rusko pojistilo sa aj ua diplomatickom poli na ten prípad, keby dakomu napadla chuť robiť mu prekážky. Rakúsko-Uhorsko stojí vraj síce s Ruskom v dobrých pomeroch, ale niet pochybnosti, že Nemecko je v istých prípadoch pre ruské záujmy silnou strážou, a keby tak Anglia chcela vzdorovať postupovaní* -ruského vojska, čo hned aj pred brány Carihradu, tam stojí prichystaná Itália, aby včas potreby anglické plány križovala a chovanie sa Itálie stalo sa v poslednom čase predmetom rozmanitých úvah časopiseckých. Že je Rusko aj s Itáliou dohovorené, toho dôkazy sú patrné. Počas diplomatických konferencií videli sme, že ruský a italský zástupcovia vo všetkom jednomyselne pokračovali, ako by sa tam bolo jednalo o spoločné záujmy. Ked Čierna Hora stála proti ohromnej presile tureckej a Sulejman chystal sa už ku víťaznému pochodu do Cetinie, stavala sa už Itália na nohy, j * f f yy , aby prípadne prekazila tákéto pokorenie čiernej Hory; no Cernohorci urobili to zbytočným, lebo j oni sami porobili si dôkladné poriadky a poslali ! Sulejmana, aby inde išiel si šťastie hľadať. Najnovšie objavuje sa už politika ministra í Melegariho v jasnejšom svetle. Itália chcela by vraj tiež koristiť z výsledkov války a keby prišlo k lámaniu chleba, nuž -robí si nároky na Albániu a čo s tým súvisí. A ona odhodlaná je dať tomu vážneho výrazu aj mocou zbrane. V tom okamžení, keby Anglia zakročila, zakročí vraj Italia a obsadí Albánsko, ktoré bude chceť podržať aj po dokončenej hre, čím získala by neomylne aj rozhodnú moc nad stredozemným morom. Ba Itália škúli, vraj prípadne aj po istých kútoch rakúskych. A Itália už aj zbrojí a zbrojí vraj v usrozumení s Nemeckom. Tak aspoň sdeluje sa, že pruský generál Claer, ktorého vyslali Bismarck a Moltke, veľmi pilue pracuje s italským ministrom války a riadi celý plán mobilisácie ital-" skej armády, ktorá má byť čím najskôr preve-: dená. Generál Claer zavádza vraj skutočne veľmi dôležité a potrebné opravy v rímskej vojenskej správe, tak «že italské^ vojsko bude sa môcť dať kedykoľvek na pochod. Všetky prípravy konajú sa veľmi pilne, ale i v najväčšej tajnosti. A to môže byť aj príčinou, že chúťky istých kruhov nemôžu byť uskutočnené. Čo toto zbrojenie znamená, či deje sa len cieľom prípadného hájenia „vlastných záujmov“ a či má aj ďalší cieľ, to padá do oboru kombinácií a preto dosť bude aspoň to podotknúť, že nechybí ani na takých hlasoch, ktoré hovoria, že otázka východnia a čo s ňou súvisí, nerozrieši sa válkou rusko-tureckou, ale že môže sa k tomu ešte aj dačo iného pridružiť, čo tiež spadá v záujem istých mocností. A takto hľa zjavujú a stretajú sa tie údajné záujmy pri každej príležitosti. Na teraz vidíme, že Rusko má cesty pojistené a že svobodne môže postupovať k prevedeniu svojho programmu: osvobodenia kresťanských Slovanov na východe. Voj n a. Pera, 21. júla. („D. Z.“) Gen. Zimmermann stojí v Mangalii. Obyvateľstvo Plovdiva (Filipopel) sriaduje národniu gardu. Kozáci ohrožujú Kapudzikdefile a spojenie so Sredcom (Sofia). Bulhari zrúbali do Drinopolu utekajúcich muzulmanov. U Medžidie stojí 12.000 Rusov, v Černavode 12 000, a v Babadaghu 18.000. V Medžidie je provisia na 6 mesiacov nakopená. Ruská armáda v Dobrudži má 330 diel, medzi nimi 80 diel k obliehaniu pevností. Bukarest, 21. júla. („N. L.“) Turecká armáda okolo Viddína sústrednená je v nebezpečenstve, že bude celkom odrezaná od Turecka. Kozácke a husárske predvoje ruské srážajú sa už na rieke Džibre s tureckými strážami. Značné sily ruské tiahnu rýchlym pochodom k Viddínu. Na Timoku sústrednená je značná sila srbská na prípad, keby turecké vojsko od Vid- I dína vtrhnúť chcelo na územie srbské, aby z tade j razilo si cestu k Nišu.a ďalej cez Plovdivo k Drino-