Národnie Noviny, apríl-jún 1921 (LII/72-144)
1921-06-25 / nr. 141
C m m « § & 8e © f © išsS«s 9i. ® i š e s» o v, Vychodia šesť ráz do týždňa okrem pondelka každý deň. Predplatná cena: na celý rok 168 kor., na pol roka 84 kor., na štvrť roka 42 korún, na mesiac 14 kor. Jednotlivé čísla po 80 h. Do cudzozemska: na celý rok 260 korún.> Na samé štvrtkové číslo predpláca sa: na celý rok 32 k., na pol roka 16 k. Do cudzozemska: na celý rok 44 korún, časopis posiela sa len skutočne predplateným. Číslo telef. redakcie: 56. Číslo telefónu adm.: 56. Kedflk«!^, *!«§ wnisreisf rád« «2 ©*fp®<Éi<i<s v ¥hi*<«íi«s*s1*©r» $». & v t i ti Bcitifk LSI. SobcSa, 25. júna 1921. . Čísla 141. CtenHnGHRisSická «zbore v P©áIa«Bs,^«l£ls©§ Haas*. Zašelf vyvlastňovať Štátne lesy. Obliehané četnictvo poalíio zbrane. I mrtvý 10 ranených. vyslobodiť a začalo útočiť na obecný dom. Malý oddiel četníctva vo svojom ťažkom položení musel použiť zbrane. Obyvateľstvo sa rozpŕchlo, ale onedlho- vrátilo sa posilnené ozbrojeným obyvateľstvom z iných dedín a podniklo nový útok na obecný dom. Četníci museli použiť zbraň. Prvú salvu strelili do povetria, a keď ľud ani vtedy neustúpil, strelili do ľudu. 1 osoba umrela a 10 je ranených. Potom sa obyvateľstvo rozišlo. Ďalšie z\ esti nie sú dosiaľ známe, lebo Ardanovo leží hlboko v horách bez akéhokoľvek spojenia. Do Ardanova a do ostatných okolitých obcí išlo vojsko z Munkačeva. Skonlme sp®ľ. V Bratislave 16. júna zakladala sa odbočka Československo-juhoslovanskej Ligy. Už sme navyknutí, že na Slovensku zakladajú sa len samé „odbočky“. I samé hlavné mesto nášho Slovenska by sme už správne tak mali menovať: Bratislava, odbočka Prahy. A konečne nebola by to ani zlá vec, len keby sme už raz konštatovať mohli i to, že Bratislava ozaj odbočuje aspoň v jednej-druhej veľkej chybe od iPrahy. Pri' zakladaní poslednej odbočky v Bratislave, totiž tej Československo-juhoslovanskej, stal sa však pre pánov bratislavských Čechoslovákov nemilý „incident“. Pri čítaní stanov p. Ján Gabiik, správca Hospodárskej banky, žiadal, aby passus, že úradným jazykom Ligy je „jazyk československý“ bol zmenený tak, že ním je jazyk „český a slovenský“. To, tak sa zdá, veľmi popudilo niektorých prítomných bratov Čechov a Čechosloväkov a jeden z nich vylial si svoj hnev proti p. Cablkovi v Českom Slove (číslo 141.) v tom smyle, že „pro tento spor našel si ŕeditei Gabík fórum velmi nevhodné, že vyvolal velmi' rušivý dojem“ a na konci, vystúpenie p. Cablkovo vysvetľujúc si jeho horkým sklamaním pri dnešnom „nacionalizovaní“ neslovenských a židovských podnikov českým kapitálom bankovým a vyzývajúc ho, aby proti týmto finančným prechmatom českých bánk na patričných miestach vymáhal nápravu. lelx> to pôjde vraj „zcela lehce“ — napokon upravuje na neho otázku: „Pane čediteli, jste pŕeee človek praktický, p.roč tedy vec tak jednoduchou nechápete? Nebo snad i Vás již tak zaslepila čechofobská i prostoduchá Ideologie dnešných, také „Národných“ novin, že nevidíte, kam Vás tato taktika musí zavésti?“ S ľútosťou pozorujeme, že takéto incidenty denne sa opakujú, že sa tento spor logične a konzekventne stále obnovuje. My chceme však, aby tento spor na škodu štátu netrval ďalej. My z tohoto sporu nechcenie vytĺkať politický kapitál, nám je to nemilé, niekedy odporné dvíhať svoje slovo v tomto spore, tým viac, že mameluci a duševnú passivitu milujúci ľudia nám vedome i nevedome krivdia. Miešajú a do jedného koša hádžu túto otázku so všetkými možnými inými pochopmi, a z chvalitebnej vďačnosti oproti bratom Čechom, poťažne z hysterickej nenávisti oproti poblúdilým Slovákom (to jest maďarónom), neváhali by sa vrhnúť do druhej krajnosti. Lebo konštatovať treba, že mnohí prívrženci toho „československého“, „jednotárskeho“ stanoviska spravili z tejto veci štátno-vlasteneckú otázku, vnášajúc tlačou i slovom do mäkkých duší slovenských, že od jednotárskeho riešenia tejto otázky závisí celé naše ďalšie žitie i bytie, že s týmto splynutím rečovým stojíme i padáme, a že v tomto smere prechovávaný „slovenský separatizmus“ (hoc by bol priam ten najrodu vernejší) eo ipso ohrozuje bezpečnosť svobody a štátu nášho. A vtedy, keď Slováci pozorujú tu i tam sa vystrknuvšiu tendenciu rečovo-uárodného vtopenia, keď počujú „uspokojovanie“: „Veď to pred 40 rokmi i na Morave tak bolo — a dnes už, hľa, ako je?“ — a keď prirodzeným pudom ponad všetku politickú opatrnosť, ktorá je v tomto čase po istú mieru iste potrebná — reagujú svojím spôsobom proti týmto húževnatým a konzekventne opakovaným zjavom: vytýka sa im — irajmiemejšie rečeno — rušenie svornosti, nevlasteneckosti, krátkozrakosť alebo priam „čechofobia a prostoduchá ideológia“ — ako v spo-Košice, 24. júna. (Čstk. fk.) „Slov. Východ“ oznamuje, že obyvateľstvo dedín okolo Zaluže (juhovýchodne od Munkačeva), poštvané kommunistád a maďarskými demagógmi, začalo 22. t. m. na vlastnú päsť vyvlastňovať zem. Obyvateľstvo Ardanova, vedené rychtárom obce, začalo vyvlastňovať rozsiahle štátne lesy, nachodiace sa blízko dediny. Štátneho lesníka, ktorý sa proti tomu postavil, napadli a sekerou ťažko ranili. Dav napadol i četnictvo zo Zaluže, ktoré muselo ustúpiť. Večer prišly do Ardanova četnícke posily, ktoré uväznily vinníkov výtržnosti a obsadily obecný dom. Ráno obyvateľstvo chcelo uväznených menutnm článku „Českého Slova“ p. Cablkovi.*) Spor treba skončiť. Žiadame ho skončiť. A tu je otázka len tá: či možno pristať Slovákom na inšie, ako že by sa všade vo verejnom vedeckom i politickom i' spoločenskom živote písalo a vravelo: „Čech a Slovák“, jazyk „český a slovenský“? Na úžasné potmehúdstvo alebo zlomyseľnosť by poukazoval každý pokus, ktorý by Slovákov pre toto stanoviko nejakou vedomou či nevedomou protištátnosťou obviňoval. Pred prevratom a pri prevrate nebolo Slováka, hoci by bol býval i tým najzúrivejším „protihlasistom“ a separatistom v rečovej a spisovnej otázke, ktorý by nebol z najhlbšieho presvedčenia žil a mrel za československú štátnu ideu, za spojenie Cechov a Slovákov v jednom štáte. A medzi roduvernými Slovákmi v tomto ohľade niet ani dnes ani tieňu pochybnosti. Žijeme a mreme, stojíme a padáme s Česko-slovenskou republikou, so štátnym a bratským spolužitím Čechov a Slovákov. Lenže temer hneď po prevrate vydobytie svobody a štátu pripisované bolo výlučne v prospech politickej myšlienky takzvaných Hlasistov, a obhájcovia rečovej t národnej individuality Slovákov biľagovaní boli ako „separatisti“, ako panslávski, poblúdili snillíovia, ktorých udalosti' vysmiaty, ba pozdejšie, keď rady týchto „separatistov“ následkom hmotných výhod, rodinných a priateľských spojení povážlivé zredly — budovatelia a trpní, pas-' sívni diváci „československého“ rečovo-národného svárania trúfali si zrovná i maďarónmi a nepriateľmi svobody a štátu pomenovať obhajcov rečovo-národnej individuality slovenskej. Hlasisti1 spolu s českými pracovníkmi na Slovensku v úplnej miere chceli využiť v prospech svárajúcej myšlienky, že sa momentánne dostali na povrch a k politickej moci i1 vlivu. Tieto veci, pravda, neznamenajú ešte, že sa tu ide s ich strany bubnom na zajace. Omnoho delikátnejšie je tento plán zosnovaný, než aby sa s ním prílišne ponáhľalo. Deje sa všetko v znamení „dočasnosti“, a pritom sa húževnaté bráni centralizmus!, ako hlavná záruka, že sa plán časom iste podarí. My si to musíme úprimne povedať, preto sme Slováci'. Zabudol sa, falšoval sa a falšuje sa fakt. že Slováci s bratskou pomocou Čechov síce, ale predsa len ako Slováci, na základe samourčovacieho práva prišli ku svojej svobode. Keď sme trpeli, Bjömson a Seton Watson ako na Slovákov upozorňovali svet na nás, naši legionári ako Slováci bojovali i mreli, pittsburghskú Dohodu Česi i Slováci tvorili (Ako by bola mohla jedna a tá istá národná bytnosť „dohodu“, „smlúvu“ tvoriť? Dohodu altebo ismluvu najmenej dve stránky môžu uzavierať.) a dialo sa to všetko pred tvárou celého sveta, keď nášho štátu ešte nebolo, prečo by bolo teda potrebné teraz, keď sme už spojení, zastierať oči svetu nejakou novou teoriou: že je tu jedna massa, ako to mnohí centralisti tvrdia? Neuznáme zahraničnú potrebu takéhoto počínania. Ale neuznávame ani vnútornú potrebu tohože. My sme presvedčení, že Slovensko najskorej len týmto spôsobom poslovenčíme. Presvedčení sme, že Slováci i vtedy, keď by neprávosť, útisk a krivdu cítili na s vo eh pleciach, ako dobrí Slováci, nikdy nepomyslia, že-by s niekým iným zo súsedov mohli tvoriť štátny spolok, lebo vidia a vedia, že svoju vôľu a svoje práva v tomto štáte nie im je nemožné uplatniť, lebo sú nevyhnutnou štátotvornou složkou, ktorej driev-pozdejšie musí sa vyplniť každá oprávnená žiadosť. Preto ani to najrozhodnejšie slovenské národné povedomie nebude nikdy znamenať odstredivú, odbojnú protištátnosť. A že sa v dnešných časoch často vyskytuje taký paradoxon, že popri dobrých, predprevratových Slovákochl i maďarónmi menovaní Novoslováei ohlášajú sa za „práva slovenčiny“ alebo „národnej individuality“ — to je práve výsledkom dnešného režimu a smeru. K tomu by nikdy nebolo mohlo prísť, nech niet na to istých príčin a pohnútok. Ani to nás nemôže a nesmie zlákať, aby sme k vôli hospodárskym výhodám boli centralistmi. V maďarskej porobe zňmvseľne sme volili radšej chudobu, aby sme mohli žiť svojim rečovým, národným i náboženským ideám. Tejto zásade pravý slaviansky národ, aspoň vo svojom jadre, vždy zôstane verným. Lenže tu práve opačne i na to- treba poukázať, že práve to úplné svárenie a splynutie je zlatým mostíkom ku hospodárskej exploatácii', využitiu; to je logičný následok kultúrnej i hospodárskej odlišnosti i rozdielnosti v sile. Silnejšie vyvinuté plemeno prirodzenou konsekventnosťou využíva centralizmus v prvom rade v svoj vlastný prospech. Ani to nás nemýli a neláka, že sme teraz ešte slabí a biedni, a že „.načo sa trápiť budo- *) Pri takomto stanovisku tým divnejšia je nekonzekventnosť. pri iných rečiach, keď na príklad p. Karol Kálal v Slovenskom Denníku („Pohľad do slovenskej duše“) spomína, žíe Česi čochvíľa budú musieť preskúmať reč Podkarpatských Rusov a utvoriť pre nich osobitnú spisovnú reč! Rozumej: pre Rusov tvoriť Iterárnu reč!