Národnie Noviny, apríl-jún 1921 (LII/72-144)
1921-05-04 / nr. 99
Vychodí* §e*f r ár do t?2dňa okrem pondelku každý deň. Predplatná cena: na cely wsk 16S kor., na pol rőtek N kor., na Štvrť roka 42 korún, na mesiac 14 kor., JŕdnotilTó etsla po 80 h. Do cudzozemska: M celý rok 260 korte. locnílc LSI. Ceisa &©Ss©i© Išsia halierov. Redakcia admnônistvácia a expedícia v InriSeinikons Iv. Martine. Streda, 4. mája 1921. Ns samé Štvrtkové číslo predpláca sa: na celý rob 32 k., na pol roka 16 k. Do cudzozemska: na celý rok 44 korún. Časopis posiela sa len skutočne predplateným. číslo telet, redakcie: 66. Číslo telefónu adra.: 58. Číslo 99. Náš Štefánik. „A čo si za pravdu uznal, za to rob a bi sa do posledného dychu . . . Toto je naša starodávna slovenská rýdzosť ducha i vôle.“ (Generál Štefánik.) Štvrtého mája roku tisícdeväťstodevätnástelio — keď po dlhej zime otroctva prvé jaro kriesilo k životu prírodu slovenskú a prvé svobodné jaro rozsievalo svoje biele vorní é kvety na okolie smutno-slávne starodávnej Bratislavy: vtedy padol tam a uschol najkrajší kvet národa slovenského. Umrel nám — keď prvé kvety voľnosti a života začaly kvitnúť na našich smutných pahorkoch, v našich smutných dedinách, v našich zotročených mestádh a na našich skromných kultúrnych ohništiach. A smrť jeho bola ako krutý, surový mráz, nečakane prišlý na rastlinku slovenskú, len práve rozvíjať sa začínajúcu, lebo keď bol najväčšmi potrebný, vtedy sme ho ztratili, keď všetci jeho slávni druhovia prišli domov, aby doma pokračovali v tom, čomu v zahraničí základ stvorili a aby bez oddychu dale) 'lopotili a trudiii sa v práci, ktorej začiatok bol omnoho ťažší, ako jej pokračovanie: vtedy jeho pracovitá ruka musela klesnúť a žianaci magnetický zrak musel vyhasnúť. Avšak: duch jeho opustil telo, aby nebol majetkom jen jedného, úzkeho a smrteľného tela, ale aby sa od toho momentu stal' duchom a majetkom miliónov tiel synov a dcér slovenských, terajších i budúcich, kým len slovenské plemä žiť bude pod Tatrami. A tým sa stal náš Milan Rastislav Štefánik nesmrteľným. A preto nespomínajte už viacej smrť jeho, ale zduchovnelý život jeho, ktorý má byť duchom ducha nášho, často nízkeho, veľmi všedného, úzkeho a otrocké pohodlie milujúceho."' Štefánik nebude národu nášmu takým ideálom, ktorého život je legendárnymi dúhovými farbami zfalšovaný. Lebo legendárni hrdinovia sú pekné postavy, ale pri ich pohľade farizejské základy človeka všantročia do duše ľudskej pohodlné presvedčenie: tvoje ideály sú také vysoké a nadľudské, že ich ty, biedny a krehký človek ani tak nedosiahneš . . . teda ani sa neustávaj. Štefánik bude reálnym ideálom všetkých verných Slovákov a Čechov, lebo každá fáza, každý moment jeho heroického života pobáda reálne uskutočňovať všetko, čo jeho neúnavný duch hlásal a tvoril. A niet nemožnosti, ktorá by odstrašovala, ak .je základom programmu jeho trojité životné heslo: láska, práca, poctivosť. Zvlášť v jednom ohľade nám dáva významné poučenie život Štefánikov: že passívna míkvosť a, v každom momente pojednať, pokonať sa hotová dvojdvorovosť a od ráznych jasných skutkov sa úzkostlivé ľakajúce pohodlie je najväčším nepriateľom pravdy. Ktorým ľuďom sa tieto bezfarebné vlastnosti ako hrdza zažraly do srdca: tí nikdy nepochopia Štefánika a tým menej ho budú môcť nasledovať, tých nikdy nepohne k obeti duše i tela bodrosť Štefánikových slov: „A čo si za pravdu uznal, za to rob a bi sa do posledného dychu! Niet nemožnosti: všetko čo je spravodlivé, je možné. Len chcieť treba!“ Stále na zadné kolieska sa ohliadajúci a na kompromissnosť bedlive dbajúci ľudia nikdy nepochopia nie na prázdno blkotajúcu, ale nieisdomnou vôl’041 zaocelenú dušu Štefánikovu, z ktorej vyvrely slová, Vrchličkému napísané: „Som Slovák telom i dušou — neznám lásky polovičnej!“ Len polovičatí ’ľudia zmachľujú vždy každú O nemeckých Nejasné dlplamalické nafahovimie. Paríž, 2. mája. (Ag. Havas.) (Čstk. fk.) Z Londýna oznamujú: V popoludňajšom zasadnutí najvyššej rady Lloyd George vypočul so záujmom návrh belgického ministra zahraničia Jaspara o bezodkladnom začatí uskutočniť sankcie. Ministerský predseda, ktorému jeho ministerskí kollegovia predostreli formálny návrh, aby bez predchádzajúcej zprávy nepristal na nijaké donucovacie poriadky, bude s nimi ešte. dnes znovu sa radiť a pravdepodobne získa ich súhlas. Ak sotrvá Nemecko na svojom nesmieriteľnom stanovisku, budú uvažovať o súčinnosti anglického vojska a lodí s francúzskym a belgickým vojskom. Niekoľko dohodo- Vých ministrov bude mať večer schôdzku, aby vypracoval návrh, ktorého text najvyššia rada zajtra stanoví. Vo francúzskych kruhoch je všeobecné uspokojenie inad riešením, ktoré dokumentuje dohodovú solidaritu. Nové plaiebné podmienky pre Nemecko. reparáciách. Briand, že môže vyhlásiť svoj súhlas so zmenami vo forme návrhov, musí však odporovať akémukoľvek vecnému oslabeniu. Okamžité usnesenie donucovacích opatrelní a bezodkladné začatie postupu zostaly jedinou zásadou, ktorá je prie. francúzsku vládu prijateľná. Pri tom zostane Nemecku na rozhodnutie sa práve toľko času, koľko je potrebné na svolanie a sústredenie vojenských biteVných síl. Briand odvrhol rozhodne vysloviť súhlas s odoslaním nejakého nového ultimáta a so znovuotvorením porád s Nemeckom o jeho záväzkoch. Dohodoví odborníci stanovili vraj túto osnovu pre platobné podmienky: Nemecko musí prevziať trojaký druh bonov: 1. Bon v hodnote 12 milliard, ktorý musí byť hneď vydaný reparačnej komisii a bude splatný v 9. alebo v 12. mesiacoch. 2. Bon v hodnote 50 mil iárd, ktorý treba vydať 11. novembra 1921 a doručiť reparačnej komisii na rozdelenie. 3. Posledné vydande 80 milliard budú žiadať len vtedy, keď reparačná komisia bude istá, že svetový trh ich môže prijať a že Nemecko je vstave ich zaplatiť. ^Londýn, 2. mája. (Ag. Havas.) (Čstk. fk.) Po skončení zasadnutia najvyššej rady opakoval veľkú vleč. A keby sa Štefánik, Masaryk, Osuský a Beneš a tisíci slovenskí i českí legionár*! i domáci borcovia za slobodu i len na moment jednali boli. so svojim svedomím, a keby sa boh, škúliac na všelijaké ohľady a okolnosti, i len na moment dali zlákať z jasnej, rovnej cesty ku svojim cieľom: neboli by sme dnes sloboďotí. . . -* 4. mája 1919 umrel náš národný bohatier: Štefánik — 5. mája 1821 umrel národný bohatier Francúzska Napoeon: tetaer v ten istý deň zabúšia milliony sŕdc tu, v najmladšej, i tam, v najstaršej republike Európy a splynú v láske a v bohatierskom vzlete s duchom svojich veľkých synov.. . Oslava bude u nás, a i treba aby bola, skromná, ale hlboko-šľachetná a úprimná — Ten koľko sa potom uskutoční vo všedné dni až po najbližšiu slávnosť zo životnej zásady Štefánikovej: „A čo si za pravdu uznal, za to rob a bi sa do posledného dychu“? * A. M. Tieňa jeho nadarmo neberte! Našim antiautonomistom nebude pomaly už nič dosť sväté. V najnovšom čase už 1 meno nášho oslávenca národného hrdinu dr. Milana Štefánika vťahujú do svojich malicherných bojov proti slovenskej autonómii — samozrejmé, že po svojom boku, na svoju podporu. Nič nemôže zaiste väčšmi zneuctiť jeho meno, jeho pamiatku, ako podobné zneužívanie jeho mena proti slovenským snahám za slovenskú autonómiu. Pravda, jeho ústa viacej nemôžu hovoriť, aby zavrátily tieto hlasy, aby protestovaly proti takému falošnému, nesprávnemu vysvetľovaniu jeho borby za našu svobodu. A práve táto okolnosť posmeľuje vari našich antiautonomaistov, aby zneužívali jeho mena. Tak posledne — podľa „Slov. Denníka“ — píše Julius Bodnár v „Novinách zpod Bradla“ proti oživotvorenej slovenskej národnej strane a v súvislosti i proti slovenskej autonómii — oháňajúc sa menom dr. Milana Štefánika proti nám, akoby sme ľahkomyseľne drobili, čo on ťažko stvoril. Nechcem tu rajtovať na „cotradictio in re“, ktorá sa javí vo svete: „O Slovákoch vedúci politikovia dohody skoro nič nevedeli a o Čechoch dosť málo a dalo to práce, kým... presvedčil... že Česi a Slováci sú vlastne jeden kmeň slovanský.“*) My sme dosiaľ tak vedeli, že nevedomého, neinformovaného ľahšie presvedčíš, než informovaného, veci znalého a dodávam, že by nebolo o nič viacej námahy stálo: dokázať dohodovým kruhom, že Slováci a Rusi, alebo Slováci a Poliaci sú vlastne jeden kmeň slovanský. My priznáme len toľko, že, ako dosiaľ azda ani v jednej, tak ani v tejto vojne nerozhodovala sentimentalita, ale viedla a rozhodovala vypočítavosť: každý hľadel v prvom rade kryť a bezpečiť seba — ako je to ostatne i ľudsky samozrejmé. Vojna sa teda neviedla k vôli osvobode. niu Čechov a Slovákov alebo iných malých národov a nebola by bývala ani o deň, ani o minútu predĺžená lep preto, že sme my ešte nie osvobodení — ak by sa bolo našlo nejaké iné východište, ktoré sa ináče viac ráz 'hľadalo. Tak na pr. keby RaJkúsko-Uhorsko bolo malo v januári r. 1918 dosť sily odpútať sa od Nemecka: bolo by bývalo koniec našej štátnej samostatnosti. I Wilson i Lloyd George prízvukovali do toho času, že nežiadajú rozdrobenie, rozpadnutie Rakúsko-Uhorska a nám — rak.-uhorským národnostiam — sľubovala sa iba akási hmlistá, bližšie nedefinovaná autonómia, ktorú by nám — bezpochyby — Viedeň a Pešť boly určily. Na naše šťastie Rakúsko-Uhorsko nemalo sily odpútať sa od Nemecka, nehľadalo osobitné východište z vojny a to nám veľmi pomohlo. Keď vypukla svetová vojna, Milan Štefánik pochopil, že nadišla jediná príležitosť osvobodenia Slovákov zpod jarma maďarského. Nepochybujem ani najmenej, že bol od začiatku na istom, že naše osvobodenie je mysliteľné a možné iba rozbitím Rakúsko-Uhorska. Hoci ináče idealista v politike bol natoľko reálnym, že pre 2—3-millionový národ sa vojna do úplného rozbitia Rakúsko-Uhorska nepovedie práve tak, ako nie pre 5—6-millionový český ná '* Máme spoľahlivé informácie, že práve niektorí express-sjednocovatelia starali sa v cudzozemsku (na príklad v Amerike) — a to ešte i za vojny — O to, aby svet o Slovákoch ničoho nevedel a aby Slováci boli cudzinou považovaní za Čechov. Redakcia.