Národnie Noviny, apríl-jún 1921 (LII/72-144)

1921-06-25 / nr. 141

C m m « § & 8e © f © išsS«s 9i. ® i š e s» o v, Vychodia šesť ráz do týždňa okrem pondelka každý deň. Predplatná cena: na celý rok 168 kor., na pol roka 84 kor., na štvrť roka 42 korún, na mesiac 14 kor. Jednotlivé čísla po 80 h. Do cudzozemska: na celý rok 260 korún.> Na samé štvrtkové číslo predpláca sa: na celý rok 32 k., na pol roka 16 k. Do cudzozemska: na celý rok 44 korún, časopis posiela sa len skutočne predplateným. Číslo telef. redakcie: 56. Číslo telefónu adm.: 56. Kedflk«!^, *!«§ wnisreisf rád« «2 ©*fp®<Éi<i<s v ¥hi*<«íi«s*s1*©r» $». & v t i ti Bcitifk LSI. SobcSa, 25. júna 1921. . Čísla 141. CtenHnGHRisSická «zbore v P©áIa«Bs,^«l£ls©§ Haas*. Zašelf vyvlastňovať Štátne lesy. Obliehané četnictvo poalíio zbrane. I mrtvý 10 ranených. vyslobodiť a začalo útočiť na obecný dom. Malý oddiel četníctva vo svojom ťažkom položení musel použiť zbrane. Obyvateľstvo sa roz­­pŕchlo, ale onedlho- vrátilo sa posilnené ozbro­jeným obyvateľstvom z iných dedín a podniklo nový útok na obecný dom. Četníci museli po­užiť zbraň. Prvú salvu strelili do povetria, a keď ľud ani vtedy neustúpil, strelili do ľudu. 1 oso­ba umrela a 10 je ranených. Potom sa obyva­teľstvo rozišlo. Ďalšie z\ esti nie sú dosiaľ zná­me, lebo Ardanovo leží hlboko v horách bez akéhokoľvek spojenia. Do Ardanova a do ostat­ných okolitých obcí išlo vojsko z Munkačeva. Skonlme sp®ľ. V Bratislave 16. júna zakladala sa od­bočka Československo-juhoslovanskej Ligy. Už sme navyknutí, že na Slovensku zakladajú sa len samé „odbočky“. I samé hlavné mesto nášho Slovenska by sme už správne tak mali me­novať: Bratislava, odbočka Prahy. A konečne nebola by to ani zlá vec, len keby sme už raz konštatovať mohli i to, že Bratislava ozaj od­bočuje aspoň v jednej-druhej veľkej chybe od iPrahy. Pri' zakladaní poslednej odbočky v Brati­slave, totiž tej Československo-juhoslovanskej, stal sa však pre pánov bratislavských Čecho­­slovákov nemilý „incident“. Pri čítaní stanov p. Ján Gabiik, správca Hospodárskej banky, žiadal, aby passus, že úradným jazykom Ligy je „jazyk československý“ bol zmenený tak, že ním je jazyk „český a slovenský“. To, tak sa zdá, veľmi popudilo niektorých prítomných bra­tov Čechov a Čechosloväkov a jeden z nich vy­lial si svoj hnev proti p. Cablkovi v Českom Slove (číslo 141.) v tom smyle, že „pro tento spor našel si ŕeditei Gabík fórum velmi nevhodné, že vyvolal velmi' rušivý dojem“ a na konci, vystúpenie p. Cablkovo vysvetľujúc si jeho hor­kým sklamaním pri dnešnom „nacionalizovaní“ neslovenských a židovských podnikov českým kapitálom bankovým a vyzývajúc ho, aby proti týmto finančným prechmatom českých bánk na patričných miestach vymáhal nápravu. lelx> to pôjde vraj „zcela lehce“ — napokon upra­vuje na neho otázku: „Pane čediteli, jste pŕeee človek praktický, p.roč tedy vec tak jednoduchou nechápete? Nebo snad i Vás již tak zaslepila čechofobská i prostoduchá Ideologie dnešných, také „Národných“ novin, že nevidíte, kam Vás tato taktika musí zavésti?“ S ľútosťou pozorujeme, že takéto incidenty denne sa opakujú, že sa tento spor logične a konzekventne stále obnovuje. My chceme však, aby tento spor na škodu štátu netrval ďalej. My z tohoto sporu nechcenie vytĺkať politický kapitál, nám je to nemilé, niekedy odporné dví­hať svoje slovo v tomto spore, tým viac, že mameluci a duševnú passivitu milujúci ľudia nám vedome i nevedome krivdia. Miešajú a do jedného koša hádžu túto otázku so všetkými možnými inými pochopmi, a z chvalitebnej vďačnosti oproti bratom Čechom, poťažne z hy­sterickej nenávisti oproti poblúdilým Slovákom (to jest maďarónom), neváhali by sa vrhnúť do druhej krajnosti. Lebo konštatovať treba, že mnohí prívrženci toho „československého“, „jednotárskeho“ stanoviska spravili z tejto veci štátno-vlasteneckú otázku, vnášajúc tlačou i slovom do mäkkých duší slovenských, že od jednotárskeho riešenia tejto otázky závisí celé naše ďalšie žitie i bytie, že s týmto splynutím rečovým stojíme i padáme, a že v tomto smere prechovávaný „slovenský separatizmus“ (hoc by bol priam ten najrodu vernejší) eo ipso ohro­zuje bezpečnosť svobody a štátu nášho. A vtedy, keď Slováci pozorujú tu i tam sa vystrknuv­­šiu tendenciu rečovo-uárodného vtopenia, keď počujú „uspokojovanie“: „Veď to pred 40 rokmi i na Morave tak bolo — a dnes už, hľa, ako je?“ — a keď prirodzeným pudom ponad vše­tku politickú opatrnosť, ktorá je v tomto čase po istú mieru iste potrebná — reagujú svojím spôsobom proti týmto húževnatým a konze­kventne opakovaným zjavom: vytýka sa im — irajmiemejšie rečeno — rušenie svornosti, nevla­­steneckosti, krátkozrakosť alebo priam „če­­chofobia a prostoduchá ideológia“ — ako v spo-Košice, 24. júna. (Čstk. fk.) „Slov. Vý­chod“ oznamuje, že obyvateľstvo dedín okolo Zaluže (juhovýchodne od Munkačeva), po­­štvané kommunistád a maďarskými demagóg­mi, začalo 22. t. m. na vlastnú päsť vyvlastňo­vať zem. Obyvateľstvo Ardanova, vedené ry­­chtárom obce, začalo vyvlastňovať rozsiahle štátne lesy, nachodiace sa blízko dediny. Štát­neho lesníka, ktorý sa proti tomu postavil, na­padli a sekerou ťažko ranili. Dav napadol i četnictvo zo Zaluže, ktoré muselo ustúpiť. Večer prišly do Ardanova četnícke posily, ktoré uväznily vinníkov výtržnosti a obsadily obecný dom. Ráno obyvateľstvo chcelo uväznených menutnm článku „Českého Slova“ p. Cablkovi.*) Spor treba skončiť. Žiadame ho skončiť. A tu je otázka len tá: či možno pristať Slová­kom na inšie, ako že by sa všade vo verejnom vedeckom i politickom i' spoločenskom živote písalo a vravelo: „Čech a Slovák“, jazyk „če­ský a slovenský“? Na úžasné potmehúdstvo alebo zlomyseľ­nosť by poukazoval každý pokus, ktorý by Slo­vákov pre toto stanoviko nejakou vedomou či nevedomou protištátnosťou obviňoval. Pred pre­vratom a pri prevrate nebolo Slováka, hoci by bol býval i tým najzúrivejším „protihlasistom“ a separatistom v rečovej a spisovnej otázke, kto­rý by nebol z najhlbšieho presvedčenia žil a mrel za československú štátnu ideu, za spojenie Ce­chov a Slovákov v jednom štáte. A medzi rodu­­vernými Slovákmi v tomto ohľade niet ani dnes ani tieňu pochybnosti. Žijeme a mreme, sto­jíme a padáme s Česko-slovenskou republi­kou, so štátnym a bratským spolužitím Čechov a Slovákov. Lenže temer hneď po prevrate vy­dobytie svobody a štátu pripisované bolo vý­lučne v prospech politickej myšlienky takzva­ných Hlasistov, a obhájcovia rečovej t národ­nej individuality Slovákov biľagovaní boli ako „separatisti“, ako panslávski, poblúdili snil­­líovia, ktorých udalosti' vysmiaty, ba pozdejšie, keď rady týchto „separatistov“ následkom hmotných výhod, rodinných a priateľských spo­jení povážlivé zredly — budovatelia a trpní, pas-' sívni diváci „československého“ rečovo-národ­­ného svárania trúfali si zrovná i maďarónmi a nepriateľmi svobody a štátu pomenovať ob­hajcov rečovo-národnej individuality slovenskej. Hlasisti1 spolu s českými pracovníkmi na Slo­vensku v úplnej miere chceli využiť v prospech svárajúcej myšlienky, že sa momentánne do­stali na povrch a k politickej moci i1 vlivu. Tieto veci, pravda, neznamenajú ešte, že sa tu ide s ich strany bubnom na zajace. Omnoho deli­kátnejšie je tento plán zosnovaný, než aby sa s ním prílišne ponáhľalo. Deje sa všetko v zna­mení „dočasnosti“, a pritom sa húževnaté bráni centralizmus!, ako hlavná záruka, že sa plán ča­som iste podarí. My si to musíme úprimne po­vedať, preto sme Slováci'. Zabudol sa, falšoval sa a falšuje sa fakt. že Slováci s bratskou pomocou Čechov síce, ale predsa len ako Slováci, na základe samourčova­­cieho práva prišli ku svojej svobode. Keď sme trpeli, Bjömson a Seton Watson ako na Slová­kov upozorňovali svet na nás, naši legionári ako Slováci bojovali i mreli, pittsburghskú Dohodu Česi i Slováci tvorili (Ako by bola mohla jedna a tá istá národná bytnosť „dohodu“, „smlúvu“ tvoriť? Dohodu altebo ismluvu najmenej dve stránky môžu uzavierať.) a dialo sa to všetko pred tvárou celého sveta, keď nášho štátu ešte nebolo, prečo by bolo teda potrebné teraz, keď sme už spojení, zastierať oči svetu nejakou no­vou teoriou: že je tu jedna massa, ako to mnohí centralisti tvrdia? Neuznáme zahraničnú po­trebu takéhoto počínania. Ale neuznávame ani vnútornú potrebu to­­hože. My sme presvedčení, že Slovensko najsko­­rej len týmto spôsobom poslovenčíme. Presvedčení sme, že Slováci i vtedy, keď by neprávosť, útisk a krivdu cítili na s vo eh pleciach, ako dobrí Slováci, nikdy nepomyslia, že-by s niekým iným zo súsedov mohli tvoriť štátny spolok, lebo vidia a vedia, že svoju vôľu a svoje práva v tomto štáte nie im je nemožné uplatniť, lebo sú nevyhnutnou štátotvornou složkou, ktorej driev-pozdejšie musí sa vyplniť každá oprávnená žiadosť. Preto ani to najroz­hodnejšie slovenské národné povedomie nebude nikdy znamenať odstredivú, odbojnú protištát­nosť. A že sa v dnešných časoch často vysky­tuje taký paradoxon, že popri dobrých, pred­prevratových Slovákochl i maďarónmi meno­vaní Novoslováei ohlášajú sa za „práva sloven­činy“ alebo „národnej individuality“ — to je práve výsledkom dnešného režimu a smeru. K tomu by nikdy nebolo mohlo prísť, nech niet na to istých príčin a pohnútok. Ani to nás nemôže a nesmie zlákať, aby sme k vôli hospodárskym výhodám boli centra­­listmi. V maďarskej porobe zňmvseľne sme volili radšej chudobu, aby sme mohli žiť svojim rečovým, národným i náboženským ideám. Tejto zásade pravý slaviansky národ, aspoň vo svojom jadre, vždy zôstane verným. Lenže tu práve opačne i na to- treba poukázať, že práve to úplné svárenie a splynutie je zlatým mostí­kom ku hospodárskej exploatácii', využitiu; to je logičný následok kultúrnej i hospodárskej odlišnosti i rozdielnosti v sile. Silnejšie vyvi­nuté plemeno prirodzenou konsekventnosťou využíva centralizmus v prvom rade v svoj vlast­ný prospech. Ani to nás nemýli a neláka, že sme teraz ešte slabí a biedni, a že „.načo sa trápiť budo- *) Pri takomto stanovisku tým divnejšia je nekonzekventnosť. pri iných rečiach, keď na príklad p. Karol Kálal v Slovenskom Den­níku („Pohľad do slovenskej duše“) spomína, žíe Česi čochvíľa budú musieť preskúmať reč Podkarpatských Rusov a utvoriť pre nich oso­bitnú spisovnú reč! Rozumej: pre Rusov tvoriť Iterárnu reč!

Next