Nedeľná Pravda, apríl-jún 1971 (IV/13-25)
1971-06-11 / No. 23
„Nástup!" Cela sa tvárila, že spí, že je prekvapený, že nechápe ... Ozvali sa frjľavé hlasy. Nespokojnosť. Akoby zlosť. Je to vôbec v súlade so zákonom? Môžu si dovoliť zburcovať celu v noci? Bola sobota. Vlastne už prvá hodine nedele v ilavskej väzn ci. „Tak, ktorí z vás to boli?!" Chlapi stojaci v pozore na chladnej chodbe mlčali. Tváre meravé, ľahostajnosť, ústa nemé. Vedeli, ale mlčali. „Prehliadnuť celu!" A rad stál a mlčal. A tak pod jedným zo slamníkov našli dýku, na iných ivestach šesť kľúčov a dva pakľúče, s ktorými sa dali odomknúť dvere cely aj ďalšie dvere vedúce tam... V spla chovači potom objavili ešte dýku vyrobenú po domácky, na chodbe pohodenú gumenú hadicu naplnenú železnými skrutkami a na streche kotolne ďalšiu. Upozornil na hu strážnik. Všimol si, ako tmou letel akýsi predmet. „Tak, ktorí?!" Rad sa nepokojne zamrvil. J? pohľadoch niektorých chlapov sa už zračil nepokoj, neistota, obavy. Z iných však sá’'fala výrečná hrozba ... .—-------... Na výsluch prichádzali po jednom. Najprv tí, o ktorých predpokladali, že sú nevinní. Tu, mimo cely, mimo radu rsa stali akoby inými ľuďmi. Nachádzali odvahu riecť pravdu. „Vyhrážali sa nám deň predtým — začal jeden z nich *— že nás zbijú, vraj sme im 'akési prášky vzali. Prehrabali iiám kufre, zúrili. Sú to násilníci, báli sme sa. V sobotu večer si potom „ponorákom" Uvarili čaj, vybrali poistky, aby sa nedalo rozsvietiť, sadli ši do kúta a o čomsi sa radili, fa som ležal s privretými očami. Sedeli a fajčili. Bál som sa zaspať. Aj ostatní z nás sa iba tvárili, že spia. Potom jeden z tamtých pristúpil ku mne. Až sa mi dych zatajil. Medzitým však už Kardoš odomykal. Videl som, mali v rukách dýky aj čosi tmavé. Vyšli piati alebo šiesti... Zrazu sa ozval výkrik: „Pomoci Pomoci“ O chvíľu som začul Zlámalov hlas: „Otvor, honem!" Vbehli do izby a zamkli. Potom na záchode Cinklo čosi kovové ...“ „Odkiaľ mali kľúče?" „Neviem." „A hadice?“ „Neviem.“ „A dýky?“ „Neviem." Neviem, neviem, nič ne viem ... Nikto nič nevedel... Vyšetrovatelia však udalosti čoskoro zrekonštruovali... ... Zlámal, Kardoš, Bilka a niektorí ďalší, ktorí si odpykávali trest v ilavskej väznici, si niekoľko týždňov pred touto nocou rozdelili úlohy. Jeden zaobstaral „surové" kľúče a druhý ich asi desať dní potajme pribrusoval. Vraj na pracovisku. Zúbkovanie zistili pomocou žuvačky. Dalo sa. Hadice „našli“ pri kompresore, ba dokázali si „zabezpečiť" aj náplň a kus železa na dýku. Boli presvedčení, že útek sa podarí. Po polnoci, keď aj ostražitosť väzenskej stráže oslabne, odomknú celu aj východ na vychádzkový dvor. Potom prejdú rýchla povedľa kotolne k dielni. Tu mal na nich čakať železný sekáč, ktorým prebúrajú múr. Za ním je už voľnosť. Niektorí navrhovali prejsť aj zopár kancelárií. Azda naďabia dakde na strelnú zbraň. Možno sa im pri úteku zíde viac ako obušky ... ... Keď vyšli na chodbu a pokúšali sa dostať z väzenského oddelenia, ozvali sa kroky. Práporčík! Keď vyšiel spoza rohu, vrhli sa naň. Trhali mu kľúče z rúk. Zaduneli obušky. Mierili na hlavu. „Pomóóc! Pomóóc!" Odery. Krv. Pád. Z lekárskej správy: Bili ho z dvoch strán hadicami, v ktorých boli železné skrutky a v jednej aj železná tyč. Práporčík si pamätá, že ho udreli asi dvanásťkrát. Potom upadol do bezvedomia. Našli ho ležať zaliateho krvou. Utrpel otras mozgu a tri tržnohmoždné rany, siahajúce až na kosť lebky: Predmety mohli spôsobiť rýchlu smrť, nebyť silnej lebky napadnutého. Mohla nastať zlomenina lebečnej kosti, prípadne prasknutie spojené s mozgovým krvácaním. Po výkrikoch sa ozvali na chodbe ďalšie kroky. „Rýchlo späť! Všetci! A zamknúť!“ Predmety, ktoré im mali poslúžiť pri úteku, rýchlo skryli a skočili na postele ... Len železný sekáč pripravený v dielni sa nedostal do akcie... ... jeden z nich vypovedal: „Na ČSAD v Have sme chceli vziať vozidlo a ísť do Púchova. Vieme, že Zväzarm tam má sklad zbraní. Traja mali odísť do Považskej Bystrice k istej žene, ktorá má doma asi dvestotisíc korún. Potom by sme sa boli rozišli. Jedni chceli do pohraničia s prefarbenými vlasmi a pokúsiť sa o útek na Západ..." ... Bolo ich sedem. Mali dýky, obušky a železný sekáč. Mali aj čierne plány. A boli odhodlaní na všetko. A chceli medzi nás. Chceli medzi nás. Nedávno. S. DUBOVSKÝ si zakladajú rodiny, často žiadajú prideliť byt, čo im podniky, i v snahe získať ich, aj sľúbia. Neraz termín pridelenia bytu za- ; kotvia aj v pracovnej zmluve. Často však nemožno dohovorený termín dodržať a sklamaný pracovník pri neustálych odkladoch { radšej zruší svoje záväzky voči podniku. Podobným problémom je aj nemožnosť uplatniť získané vzdelanie aj po určenej praxi. Preto si myslím, že v súčasnosti kľúč k obmedzeniu fluktuácie je predovšetkým v podnikoch — v ich zodpovednom prístupe ku každému zamestnancovi, v náročnom hodnotení ale aj oceňovaní jeho práce a v presnom dodržiavaní všetkých záväzkov a povinností voči nemu. A. VINCE, Košice ZO ZAHRANIČNÉHO HUMORU Snímka R. PALKECH Zodpovednosť podnikov Chcel by som sa vyjadriť k článku Koľko nás stojí fluktuácia V čísle 13. Myslím, že článok správne oceňuje význam nových opatrení v oblasti riadenia podnikov, opatrení, ktoré obmedzujú nezodpovedné „lanárenie“ schopných pracovníkov. Jednou z príčin fluktuácie najmä mladých pracovníkov a pracovníkov, ktorí v minulosti zmenili zamestnanie, je nedodržanie srubovaných výhod zo strany podniku. Mladí pracovníci, ktorí SPOMIENKA ČITATEĽA Moja matka proletárka V tomto jubilejnom roku založenia KSC, spomíname si na mnohých statočných, ktorí stáli v jej radoch a pod jej vedením nezištne bojovali za sociálnu spravodlivosť. Spomínam si aj ja, na svoju matku Annu Kvasnicovú z Nového Mesta nad Váhom, lebo aj ona patrí do radu skromných vojakov strany. Od svojich dvanástich rokov slúžila u pánov a ked sa vydala, spolu so svojím mužom, mojím otcom Jozefom Kvasnicom, pracovali u statkára Lánihé. Boli bírešmi, ako ich hanlivo nazývala statkárova žena. Bolo nás doma päť detí, bývali sme v jednej biednej kuterke a veru, čo ako ťažko naši rodičia pracovali, neraz sme hladovali. Matka bola z tých žien, ktoré sa nezmierovali so svetom v akom žili. Preto ako jedna z prvých v Novom Meste nad Váhom, spolu s mužom, vstúpila roku 1921 do komunistickej strany. Bola presvedčená, že proletariát si môže vydobyť svoje práva len pod vedením komunistickej strany. Ked roku 1922 po veľkom znížení dennej mzdy zorganizovala komunistická strana štrajk poľnohospodárskych robotníkov, došlo k zrážke medzi četníkmi a štrajkujúcimi. Moja vňatka pritom udrela vrchného žandára Hejnu motykou po chrbte a opľúvala ho, za čo ju odsúdili na sedem a pol me-t siaca väzenia. Otec, ktorý sa tiež zúčastnil štrajku a tiež nebol z tých, čo by sa boli nechali žandármi biť, dostal šesť mesiacov väzenia. Najskôr vzali do väzenia matku a potom musel nastúpiť trest otec. Ked bol otec vo väzení, dal nám statkár Láni výpoved a nechal nás vyviezť z tej biednej izby, v ktorej sme bývali. Ocitli sme sa pod holým nebom. No pomohli nám súdruhovia. Dočasne nás nasťahovali do miestnosti, v ktorej sa vtedy nachádzal sekretariát strany. Vtedy nám pomohli mnohí statoční súdruhovia, ako Juraj Felcán, Eglsman, Horník, Korytina a Čaplár. Postarali sa, aby sme nehladovali. Moja matka sa nikdy nevzdávala, ani v tých najťažších chvíľach. Vždy pevne verila, že spravodlivá vec musí zvíťaziť a do tohto boja dávala všetky svoje skromné sily. Aj v čase druhej svetovej vojny pomáhala v ilegálnej činnosti strany a zapojila sa i do príprav Slovenského národného povstania v trenčianskej oblasti. Tak ako ďalšie statočné ženy — komunistky z Nového Mesta nad Váhom, pomáhala ukrývať sovietskych občanov, ktorým sa podarilo ujsť z nemeckých koncentračných táborov. Po vypuknutí SNP zrada odhalila činnosť niektorých komunistov v meste a nastalo zatýkanie. Prišli aj po môjho otca, no tomu sa podarilo ojsť, preto zbili a uväznili matku. Najskôr bola v zbernom tábore v Seredi a odtiaľ ju previezli do Ravensbriicku. Tam štyri dni pred oslobodením na následky neľudského týrania a hladovania — zahynula. Pred smrťou často spomínala na nás, na svoje deti. Verila, že nás čaká lepší život. Tak mi to aspoň hovorila pani Ružena Weissová zo Záblatia pri Trenčíne, ktorá sa z Ravensbriicku vrátila. Taká bola moja dobrá matka, proletárka, statočná žena, komunistka. J. KVASNICA, elektrotechnik. Vzduchotechnika, Nové Mestu nad Váhom Nedeľná PRAVDA NE D E C N A PRAVDA • vydóvo Ústredný výbor KSS. Šéfredaktor: Bobus Trávniček, vedúci redaktor Stefan Zúber, tel. 537-60. Redakcia: Bratislava, Štúrovo 4, telefónno ústredňa: 510-41. 536-10, 512-23. 532-él, 505-27, 335-00, šéfredaktor: 525-03. - Administrácia: Bratislava, Volgogradská 8, tel. 586-Ö7. inzertná kancelária: lešenského^ 12. tel. 551-83. Predplatné no štvrťrok 13 Kčs. Neobjednané príspevky so nevracajú. Rozširuje PNS. predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Objednávky do zahraničia vybavuje Poštová novinová službo, Ústredná expedíció tlače, Bratislava, Gottwaldovo nám. 48/VII Tlač: Tlačiarenské závody Pravda, závod Bratislava. Žilina a Východoslovenské tlačiarne Košice. Grofická úprava Karol Zemanovič o lozef Drozd.