Nedeľná Pravda, január-marec 1972 (V/1-13)
1972-01-14 / No. 2
Moja iena nastúpila ako vedúca v predajni Ovocia a zeleniny na Potočnej ulici. Vari o týždeň ^plávala" do našej predsiene susedka a zamávala čerstvými novinami. Mal som zlú predtuchu. „Zasa odsúdili mankóra," povedala významne. Dôverne žmurkla na mňa: „Môj zat, ktorý má logaritmické pravítko, bezpečne vyrátal, že len každý piaty mankár sa dostane pred súd." Potom hodila pravicou: „O tých pekných, mladých mankärkach ani nehovoriac.. Ked si susedka v kuchyni sadla, na chvíľu sa odmlčala, potom sa pozrela súcitne na moju ženu a povedala: „Vedúci predajne veru nemajú na. ružiach ustlané." ,fla majú, — odpovedala moja žena. „Ležia na tŕňoch, ktoré ich potom dopichajú." Kijačka — takto sa volá naša susedka — potom vyrozprávala niekoľko pestrých životopisov mankárov. Boli to hrôzostrašné historky, od ktorých by mi boli podistým dupkom vstávali vlasy na hlave, keby som bol skôr začal používat Vitanol. Toho dňa som vôbec neobedoval. A ked si moja rodinka po obede pochutnávala na šťavnatých pomarančoch, dostal som menší záchvat zúrivosti. Len-len, že som nerozbil misu na ovocie. „Odo dneška nech tu nevidím ani jeden pomaranč“ — zavrčal som na ženu. „Prosím ta, Fridolín,“ — hovorila žena, — „nerozčuľuj sa. Prečo by sme nejedlí pomaranče, ked som ichr iadne odvážila a..." „A nezaplatila“ — nasrdene som jej skočil do reči. Rozplakala sa. „Takto ma ty poznáš? Považuješ vlastnú ženu za zlodejkuI Fuji" Mali sme na tri hodiny tichú domácnost, no potom sme museli načat rozhovor, lebo. sme mali lístky do kina a ja som zabudol, aký jilm vlastne hrajú. Udobrili sme sa v hľadisku, lebo aj manželia vo jilme sa pekne zmierili. „Však už nikdy nedonesieš domov ani jediné jablko, citrón, či pomaranč?" — povedal som jej, ked sme vyšli z kina a blížili sa k nášmu domovu. Súhlasila. Od tých čias kupujeme pomaranče, citróny a jablká v iných predajniach Ovocia a zeleniny. Postavím sa pekne, ako sa patrí, do radu. Niekedy sa pritrají, že predavačka zle váži, ale nereptám. Len nech moja žena nerobí také veci. Nedávno ma jeden známy potľapkal po pleci, práve vo chvíli, ked mi predavačka odvážila dve kilá jabĺk. „Človeče, čo sa tí porobilo, veď ty môžeš mat jablká na metráky," — hovoril s posmechom. „Akože by som mohol mat,“ klamal som, hoci nerád. „Ved moja žena už nie je v Zelovoci. Má nové zamestnanie. Vieš, zapaľuje a zháša plynové lampy.“ Pozrel na mňa súcitne ako na človeka, ktorý to nemá v poriadku v makovici. Podistým práve pred chvíľou videl moju ženu v predajni. Asi o týždeň ma požiadala žena, aby som išiel s ňou. Chce si vraj kúpit nové topánky a plášt. „Nič si nekúpiš, rozumieš?“ kričal som na ňu. „Ešte to by sme potrebovali, aby ta baby videli v nových topánkach a o novom plášti. Najprv vzlykala, no napokon uznala moje argumenty. Chodili sme v ošúchaných šatách, starých topánkach a len zriedkakedy sme sa dostali do divadla alebo do kina. Žili sme pod úroveň. Schudol som na nepoznanie. O týždeň žena „chytila“ v Športke jednu druhú a dve tretie ceny. Dostala celkom slušnú sumu peňazí. Konečne sme sa odvážili ist do predajne s obuvou, konfekciou a nábytkom. No Kijačka jedného večera, ked prišla k nám pod zámienkou, že by potrebovala aspoň pol citróna, nezabudla zatat do živého: „Mankári sa teraz vyhovárajú na Sportku a Sazku a vravia, že peniaze vyhrali na tiketoch.“ A po malej chvíle dodala: „Môj zat, ktorý má logaritmické pravítko, bezpečne vyrátal, že mankári prešportkujú desatkrát toľko ako iní statoční občania." Ľutoval som, že sme nemali doma aspoň zo desat kokosových orechov. ĽUDO ZELIENKA Vedeli ste o tom? Zemplínom viedla dvojkoľajka Majestátny pokoj lesov a hôr v povodí Laborca narušila armáda robotníkov v polovici minulého storočia, ked tu začali stavať železnicu. Ako to vtedy vyzeralo? Staničná budova v Michalovciach bola jednoposchodová. Príchod a odchod vlakov hlásili veľkým zvoncom. Denne tu prešli dva osobné a dva nákladné vlaky. Osobné vlaky mail štyri triedy. Kuriozitou boli pokusy „handlovat sa“ o cenu lístka. Raz cestoval vlakom cez Michalovce aj rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. Stredom pozornosti boli najmä prvé vlaky, Idúce rýchlosťou 20 — 25 kilometrov za hodinu; ľudia pracujúci na poli živo diskutovali o tomto „čude“. Roku 1882 vybudovali aj druhú koľaj. Tadiaľto teda šla hlavná železničná tepna Budapešť—Przemysl. V roku 1885 sa udiala na tejto trati prvá katastrofa, a to v zákrute pod Brekovským hradom, kde sa zrazili dva nákladné vlaky. Pri zrážke prišli o život strojvodcovia a kuriči. Po skončení prvej svetovej vojny druhú koľaj rozobrali. Ako jednokoľajka ostala dodnes. Po druhej svetovej vojne sa v jednej časti dvojkoľajka obnovila, a to najmä vďaka mládežníckemu elánu v akcii TRAŤ DRUŽBY. (jh) FEJTÖN Známy režisér o nič menej známeho divadla chcel si kúpit isté módne auto. Keďže potrebnú sumu ešte nemal pohromade, rozhodol sa dat jednu zo svojich izieb do prenájmu; a napísal do okresných novín Inzerát. Deň po jeho uverejnení zaznel zvonček na dverách. Stál za nimi akýsi neznámy mladík. ,prichádzam kvôli tomu inzerátu. Ukážete mi izbu?" „Pravdaže, len ráčte, len ráčte." „Výborne. Nádherná izbal Koľko za ňu?“ „Štyristo korún, vrátane studenej a teplej vody, svetla atakdalej.“ „Kúpeľňa ani svetlo ma nezaujíma. Zaplatím vám mesačne 500 korún, ale pod jednou podmienkou, že nikto z vás, kým tu budem bývat nevstúpi do mojej izby.“ Nájomnú zmluvu spečatili stiskom rúk. Asi po pol druha mesiaci nesmierne zvedavá manželka režiséra povedala mužovi: „Vieš, že mi je tá záležitost s naším podnájomníkom nadmieru podozrivá? Zaplatil 500 korún, priniesol si do izby nejaké papiere, vyšiel, zamkol a mesiac sa ani neukázal. Nedávno sa znova objavil, zaplatil a zmizol bez toho, aby vôbec vošiel do izby.“ „To je vskutku nanajvýš zvláštne," prisvedčil manžel. Slovo dalo slovo a rozhodli sa, že nazrú cez kľúčovú dierku. „Dierka je príliš úzka, vôbec nič nevidím,“ povedala šeptom manželka. „Počkajže, teraz niečo vidím. Na dlážke leží obálka s nejakými papierikmi." „A nič viac?" „Nie.“ „Bež k susedovi! Ako zámočník nám možno pomôže.“ „Ale sme sľúbili, že ' nevstúpime do izby!" „Len chod pekne, čo ak ide o čosi nekalé?" Po polhodinke sa zámka na dverách poddala. Režisér zdvihol bruchatú obálku, vytiahol z nej papiere a začíta! sa. Po chvíli zabrnkal. Zasmial sa, ba začal sa smial na celé kolo. „Nevieš si ani predstavil, aká je to interesantná hra,“ riekol so smiechom manželke. „A tu ti vypadla nejaká obálka!“ Roztvoril ju — list: Veľavážený súdruh režisérl Vedel som, že raz aj napriek mojej podmienke vkročíte do tejto izby. Dúfam, že sa vám môj scenár, ktorý by ste inak sotva prijali a prečítali, páči. Súhlasím s uvedením tejto hry vo vašom divadle, ak zvýšite honorár o 1000 korún, je to suma, ktorú som vám zaplatil za izbu v podnájme. V dokonalej úcte Váš Ľudo KOSTKA ISľedelna PRAVDA NEDEĽNÁ PRAVDA - vydáva Ústredný výbor KSS. Šéfredaktor: Bohuš Trávniček, vedúci redaktor Štefan Záber, tel. 537-60. Redakcia: Bratislava, Štúrova t, telefónna ústredňa: 510-41, 536-10, 512-23, 532-61, 505-27, 335-68, šéfredaktor: 525-03. - Administrácia: Bratislava, Volgogradská 8, tel. 586-07. Insertná kancelária: Jesenského 12, tel. 551-83. Predplotni na štvrťrok 13 Kčs. Neobjednané príspevky sa nevracajú. Rozširuje PNS, predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ. Objednávky do zahraničia vybavuje Poštová novinová služba, Ústredná expedícia tlače, Bratislava, Gottwaldovo nem. 48 VII. Tlač: Tlačiarenské závody Pravda, závod Bratislava, Žilina a Východoslovenské tlačiarne Kosice. Grafická úprava Karol Zemanovič a Jozef Drozd.