Nedeľná Pravda, apríl-jún 1972 (V/14-26)
1972-06-23 / No. 25
Z dávnejších čias sa v nás zakorenila predstava, akoby zatvorením školských brán sa zatvorili aj brány kultúry. Tieto brány v istej miere a na istom stupni súvisia a tesne súviseli iba v časoch, ktoré už sú. za nami. Vtedy^ kedf kultúra bola úzko zviazaná len so školou a s jej učiteľom. Túto funkciu školy a jej učiteľa prevzala obrovská sieť kultúrnych zariadení a nie v poslednom rade uvedomelý krok občana za kultúrou. Stačí vari pozrieť na počet rekreantov, turistov, pacientov a návštevníkov iného druhu, ktorých stretávame v našich kúpeľoch, múzeách, vysokohorských strediskách a pod. To nie sú zanedbateľné čísla, to nie sú za Umenie a dynamika života J Ä N PROHÄCKA nedbateľné umelecké diela podujatia. Je to bohatá škála: a od slušne vybavených knižníc až po významné koncerty v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach. Ale mohli by sme ju doplnit výstavami výtvarných diel, prekrásnou expozíciou Slovenskej národnej galérie na zvolenskom zámku, stovkami vystúpení spevokolov, tanečných folklórnych skupín, divadelných súborov atď. To je jeden zo zmyslov kultúrnej politiky strany pri šírení socialistického umenia, ako sa o iíom hovorí v uzneseniach XIV. Zjazdu. Zabezpečovanie tohto uznesenia dáva zmysel práci širokej umeleckej obci, kultúrnoumeleckým inštitúciám a čo najmä: sleduje prijímateľa tťmenia, pracujúceho človeka, pre ktorého intelektuálne aj citové povznesenie má byť kultúra, umenie plnokrvným príspevkom. To, čo dávame a môžeme dať týmito prostriedkami, nie je málo a nie Je or- radnej úrovne. Pravda, nejde v tomto prípade, ale ant v celom úsilí umeleckej tvorby o kvantum umeleckej produkcie za každú cenu. Ak by sme problematiku zúžili, mohlo by sa hovoriť o počte diel zo slovesnej tvorby, ktoré boli publikované v minulosti a že teraz ich je menéj. Treba sa vrátiť do obdobia napríklad spred piatlchšiestich rokov a našli by sme neraz v recenziách takých kníh alebo aj filmov varujúci prst kritika so slovami: Menej by bolo viac. Šlo a ide o diela, ktoré boli odtrhnuté od dynamiky života, teda nie od života. lebo sa držali života, ale nie iného ako života, pochádzajúceho z mikrosveta spisovateľa, alebo zo života vykonštruovanýeťf vízií: a ide aj dnes o také diela, aby zbytočne neodčerpávali vydavatelských papier, energiu pracovníkov, ale aj samých spisovatelov, lebo svojím talentom mohli by a mali by stáť na strane dynamiky tohto života. Lenže to predpokladá znalosť a talent, umelecké majstrovstvo. Bolo by naivné predpokladať, že náš človek nemá zmysel pre nové, umelecky pôsobivé formy. Pre takéto vníma nie pripravila nás ľudová pieseň, základ je tiež v bohatom folklóre výšlvkárstva, architektúry, tanca, spevu, maľby, rozličných kolektívnych výjavov až s divadelným pátosom, atď. To predsa je fond, ktorý je schopný prijímať umeleckú tvorbu. Pravda, jej obsah musí byť nevyhnutne odrazom jeho bytostne záujmovej sféry. Po príklady tejto komunikácie netreba chodit daleko, stačilo by zostať pri výtvarnom prejave: vari nikde na európskom kontinente sa nevyjadrovali takou výtvarnou skratkou ako naši ľudoví umelci v maľbe,' dreve, kameni a pod. Lenže za ich symbolmi bol predmetný objekt A tento zmysel pre symboliku a skratku nám zostáva, dedíme ho. Ved vari nik nemá toľko básnikov, ako Ich má slovenská literatúra včerajška aj dneška. Preto niet obáv, že by náš človek nevedel vnímať moderný obraz, ak nejde o obraz, z ktorého je abstrahovaný obsah, ba aj forma. Ale aby nebolo sporu, neplatí to len o výtvarnom diele, platí o slovesnom rovnako to útvare. Na nedávnom sympóziu o revolučných tradíciách literatúry medzi dvoma vojnami jasne ukázala analýza tvorby národného umelca Jána Poničana a ostatných príslušníkov Davu, čo znamenalo daf sa do služieb veľkej spoločenskej myšlienky. Diela, naznačujúce vtedy dnešok, zobrazujúce v dynamickom procese tie isté oblasti, ktoré už raz pred nimi zachytila slovenská ltieratúra, ale v statickej podobe, dostali nový kurz. Kvôli zjednodušeniu stačí spomenúť dedinu Kukučínovu a dedinu Jilemnického. Cieľavedomé presadzovanie socialistického realizmu, najmä Najslávnejšie kapitoly nepokoreného ostrova str. 16—17 Pohľad do vlastných radov str. 6 Bude dosť vody pre každého? str. 10 po Charkovskej konferencii, pomáhalo utvárať ľavú frontu medzi spisovatefmi na princípe politickom, nie umeleckých smerov, preto mnohí spisovate lia aj nekomunisti pozdvihli svoj básnický hlas proti streľbe v Košútoch. Ale nielen táto minulosť, magická sila pokrokových, komunistických spisovateľov je aj pre dnešok poučná. Sám dnešok nástojčivo očakáva diela s pečaťou súčasnosti. Veti mnohé knižky aj filmy, subjektivlzujúce tento život a nie napísané a nakrútené so subjektívnym pátosom, zanikli, nepamätáme sa na ne. Nik nesúri, nik nenáhli, bolo by to škodlivé: umelecká tvorba potrebuje svoj čas a ten pracuje pre dobré, vysoko zaangažované diela. lebo diel s opačným znamienkom by bolo na vagóny. Ak sa možno pri takejto vážnej úvahe poihrať so slovami, žiadalo by sa povedať, že na vysoko zaangažované diela bude treba aj takého tvorcu. Veď ak jestvuje jablko, nejestvuje vari aj jabloň?