Nové Knihy, 1962 (II/2-52)

1962-01-11 / No. 2

Literatúra v pohybe o nedávna sme boli ocbotni vérit, te cesta mladého spisovateľa do socialistickej literatúry je iba mt­­movolným včlenením sa do nemenného prúdu. Žia­dalo sa od neho, aby bol presne taký, ako jeho predchod­covia, aby sa svojou tvorbou priblížil k vyzdvihnutým vzo­rom. Táto falošná predstava o idyličnostt a o geometric­kom rozširovaní literárneho frontu odzrkadlila sa napokon v značnom počte priemerných a epigónských debutov, pri ktorých autor v snahe prispôsoboval sa normatívom, pri­spôsoboval sa vlastne konvencii. To veľmi názorne ilus­truje napr. vývin slovenskej prózy po r. 1945: od gene­rácie spisovateľov, ktorá prichádzala do literatúry s vy­hraneným programom podieľať sa svojím dielom na so­cialistickej revolúcii a ktorá skúsenostne zrástla s takou významnou udalosťou v dejinách našich národov, ako bolo Slovenské národné povstanie, od generácie Mináča, Tatarku, Jašíka, Miíačku, Bednára, neobjavil sa po celé dlhé roky nijaký nový prozaik, hoci debutov vyšlo a vy­chádza na desiatky. Nenormálnosť tejto literárne] situácie narúšajú až ob­rodzujúce výsledky XX. sjazdu KSSS. V ich priaznivom ovzduší, keď dochádza i k prehodnocovaniu literárnych kritérií, dostáva najmladšia generácia vlastný literárny časopis a na jeho stránkach znova sa objavuje napätie, signalizuje proti­­tradibnosť nielen v myšlienke tvare, ale aj vo a vzťahu k literárnej tvorbe starších ge­nerácií. 1 keď sa na začiatku tohto nástupu vyskytlo nemálo extrémov, sklon k samoúčel­nému pokusníctvu, k novoobjavovaniu Ameriky, prispôso­­bivost literárnym módam a náladám, predsa táto diferenciácia prejavila sa v kvalitatívne novom význame pojmu „mladá literatúra“ a nesporne mala regeneračný význam aj pre tvorbu tzv. strednej generácie. Príliv nových mien, „novej krvi“, najciteľnejšie zasia­hol poéziu. Ešte r. 1956 vyšiel debut Milana Rúfusa Až dozrieme, ktorý pri všetkých polemických výhradách vrá­til básnickému slovu hodnoty, o ktoré ho pripravila poézia veľkých gest a prázdnych fráz. Spor Rúfus—Mojík, ktorý sa krátko potom s veľkou vehemenciou odohral na strán­kach Mladej tvorby, nebol len sporom o novú poetiku. Postavil pred mladú poéziu otázku jej bytia a nebytia: otázku spoločenskej zaangažovanosti básnika, jeho služ­by ideálom našej spoločnosti. A hoci v konkrétnej reali­zácii mojíkovského programu politickej poézie jMojíkov Dnešný vzduch, Skamlov Rub a líce, Koyšove Hviezdy na zemij je hodne básnickej nedopracovanosti, podmiene­nej v značnej -miere i možnosťami týchto básnikov, ostá­va Mojíkova proklamácia „dnešok je naša pevnina“ hlav­nou programovou tézou celej mladej generácie. Boli tu pokusy — a mám na mysli kolektívne vystúpenie skupiny básnikov na stránkach Mladej tvorby v r. 1958 — aj o pro­gramovú aktualizáciu básnického tvaru. Avšak básnický program tejto skupiny, hoci tiež neobchádzal význam za­angažovanosti poézie, bol v mnohých ohľadoch iba re­cesiou, znovuvzkriesením nadrealistických poetik, a preto nemohol mať dlhšie trvanie ani širší čitateľský ohlas. Z atmosféry týchto sporov zrodili sa dosiaľ najpozoruhod­nejšie básnické debuty —. Život je biely holub Tomáša Janovlca, básnika aforístického, ale al priúuľiié narúba­júceho svojou fantáziou, a Zem pod nohami vzácne civil­ného, gž prozaizujúcehu Mikuláša Kováča — oboch evo­kujúcich najmä vojnové zážitky, ktoré silne poznačili ich detstvo A z polemického napätia vyrástla I novátorská poéáia Miroslava Válka, ktorého zbierky Dotyky a Prí­ťažlivosť sú zatiaľ najprogresívnejším výbojom slovenskej poézie vôbec. Je tu ešte nedávno vyšlý debut inšpirátora spomínanej skupiny Ľuba Feldeka, pozoruhodný nielen oblúkom básnikovho vývinu, ale aj snahou o nájdenie styčnej plochy medzi tvarovým experimentom a súčasnou témou, a netrpezlivo sa očakáva aj debut ďalšieho člena tejto skupiny —- Jána Stachu, ktorý má vyfst v najbližších týždňoch. A je to, pravdaže, rad ďalších mien — M. Fer­ko, J. Turan, V. Turčány, R. Skukálek — ktorí majú za „sebou už dlhšiu literárnu skúsenosť i viacero knižiek a '■svojou tvorbou dokresľujú mnohotvárnu fyziognómiu mladej poézie. Menej radostná je situácia v próze. Blažkovej novely Nylonový' mesiac a očakávaný Hykischov román Sen vchádza do stanice — to je vlastne všetko, čo dosiaľ vy­produkovala, i keď zase je tu množstvo mien, ktoré sa už dlhší čas sporadicky objavujú po časopisoch jP. Baigha, J. Johanides, D. Kužel, P. Ševčovič, j. Šrámkováj i debu­tantov, ktorí sa svojou tvorbou nezapojili do generačných úsilí a ostávajú v područí manier a konvencií jjarunek, Modrooich, Handzováj a hoci existuje aj veľmi silná ge neráčia mladých novinárov a reportérov ť Kalný, Gryzlov, V. Ferka, Olšinskýj. Netrpezlivosť kritiky, i mladej kriti­ky, ktorá paradoxne predstavuje najsilnejšiu časť tejto generácie, je viac ako oprávnená. Mladej próze stále chý­ba cieľavedomý program a nadhľad, ostáva v rovine ne­strávených zážitkov, chýba jej odvaha vykročil z vlastného sveta a vyslovit nielen svoju, ale I spoločenskú skúsenosť. Ešte nikdy predtým neprichádzala prozaická generácia tak dokonale vyzbrojená technikou písania. Ale bez hlbšej životnej skúsenosti a myšlienkového dozrievania sotva tento velmi živý mikropohyb nadobudne charakter ná­stupu. Mladá slovenská literatúra sä čoraz prenikavejšie hlási O slovo, je tu. Dejiny literatúry boli vždy dejinami gene­račných pohybov: je na mladej generácii, aby najbytost­­nejšie zaznamenala velkost doby, ktorú žije a spoluvy­tvára. V tom je jej dejinná povinnost l zodpovednosť. JOZEF KOT Nové vydáni Vančurovy Markéty Lazarové, které v nejbliž šfcti dnech vyjde v Čs. spisovateli, ilustroval Václav Sivko. TÝDENÍK SDRUŽENÍ ČESKOSLOVENSKÝCH NAKLADATELSTVÍ A KNIŽNÍHO OBCHODU FILOSOFIE I ft PŘÍRODNÍ JEVY Již od dob renesanční filosofie, kdy se od fl. losofin počaly oddělovat Jednotlivé přírodní vě­dy, vyvstala před filosofy a přírodovědci otáz­ka, jaký je vlastně vztah filosofie a přírodních věd. Tuto otázku se jedni pokoušeli řešit lira, že vytvořili takzvanou naturfilosofii neboli ti­­losofii přírody, druzí tak, že popírali jakýkoliv význam filosofie pro přírodní vědy. Z klasiků marxismu se vztahem filosofie a přírodních věd zabýval především Bedřich Engels ve své práci „Dialektika přírody“, v níž ukázal, že bez přírodovědeckých dat, která po­skytují přírodní vědy, by vlastně neexistovala ani moderní filosofie. Z tuho také vycházejí autoři sborníku „Filo­sofie a přírodní vědy“, jehož prvni vydání bylo v krátké době rozebráno. Do jeho druhébo vy­dání byly zahrnuty dva nové obory — astrono­mie a matematika, a ostatní stati byly vesmě* přepracovány a podstatně rozšířeny. Postáním sborníku je především ukázat vzá­jemné vztahy mezí filosofii a přírodními věda-, mi v jejich historickém vývoji i v současnosti. Sborník je především určen filosofům a filoso­ficky orientovaným čtenářům, kterým poskyt­ne především přehled o hlavních teoretických problémech moderní přírodovědy ve vztahu k obecným filosofickým poznatkům. Přírodo­vědcům má naopak naznačit světonázorové a gnozeologické otázky, které nelze vyřešit v rámci jednotlivých přírodních věd. Živý, materialistický výklad konkrétních fakt, který ukazuje, jak moderní přírodověda přispí­vá k vytváření vědeckého obrazu světa, a pří­stupné a srozumitelné vysvětlení přírodovědec­kých teorií (např. Eiii'toinovy teorie relativity) jistě uvítají všichni čtenáři, kteří chtějí hlou­běji proniknout do problémů filosofie a přírod­ních věd. k. HANUŠ 2 Cil ROČNÍK 1962 • ČÍSLO 2. • 4 Fotografie starého a nového mostu v Podolsku z Plickovy knihy o Vltavě, která vyšla v druhém vydání v Orbisu. SVĚTOVÁ TVORBA NOVÁ EDÍCIA Na kníhkupeckom pulte sme objavili leták: Nová edícia Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry — SVETOVÁ TVORBA — prinesie naj­lepšie diela svetovej literatúry ... — Zvědavost (i nedôveraj nám nedala pokoj. 1 vstúpili sme na starobylú pôdu SVKL, prenikli labyrintom chodieb, až sme dospeli k povolanej osobe. Je ňou s. Fedor Ballo,, vedúci redakcie svetových literatúr a je ochotný odpovedať na naše otázky. Dobre, začíname: .R.: Čo priviedlo, súdruh redaktor, vydavateľ­stvo k založeniu SVETOVEJ TVORBY? Nestačí vám doterajších 15 edícií beletrie? F. B.: 5 úmyslom založiť edíciu SVETOVÁ TVORBA zapodievame sa už niekoľko rokov, ale dbnádá'yha sme . narážali na problémy, ktorých vyriešenie nebolo v našich silách. Chceme v tej to edícii sprístupniť čitateľskej verejnosti zlatý fond .svetovej, literatúry v kvalitných prekla doch a v dôstojnej úprave. Poháňal nás pritom obrovský záujem čitateľov o literatúru svetovýčh klasikov a večné náreky kníhkupcov nad jej nedostatkom. R.: Vydávate predsa už deväť rokov edíciu Svetoví klasici. ha F. B.: ,Edícia Svetoví klasici slúži predovšetkýip postupné splácanie dlhu svetovej klasike, ktorú nestačili vyrovnať predchádzajúce prekla­dateľské. generácie. Má, širšiu škálu a tak za­hŕňa aj diela, ktoré sú zamerané skôr, pre čita­teľov s určitými znalosťami literatúry a jej de jín. R.: A Svetová’tvorba? F. B.: Tá obsiahne výlučne vrcholné die­la svetovej literatúry, ktoré patria k najzáklad­nejšiemu fondu a ich znalosť k všeobecnému vzdelaniu. R.: Ide teda o knihy, ktoré by mal každý, kto chce mať prehľaď o svetovej poznať lite­ratúre. Koľko diel tu plánujete vydať? F. B.: Do 200. Prvá stovka vyjde do roku 1970, druhá už pôjde rýchlejším tempom. R.: Mohli by ste ml, súdruh redaktor, ukázať ich zoznam? F. B.: Musím vás sklamať. Výsledný súpis ešte neexistuje. Otázka definitívneho „uzákonenia“ zlatého fondu svetovej literatúry je totiž pri­­chúlostivá vec, aby sme ju mohli urobiť sami, bez spolupráce najširšej čitateľskej verejnosti, ktorej je určená. Rámcový plán sme už ovšem vypracovali a začiatkom roku ho predložíme či­tateľom k diskusii na stránkach tlače. Budeme pritom veľmi vďační za všetky pripomienky, na základe ktorých budenie môcť zaradiť do plánu Svetovej tvorby tie najhodnotnejšie diela. R.: Ajhľa, ako ste nás diplomaticky ušetrili konkrétnej odpovede! r F. B.: No ta*ké tajomstvo to zas nie je! Plán na rok 1962 vám už môžem povedať naisto: Bu­de to prvý román rímskej literatúry — Apuieioy „Zlatý osol“, Balzacov „Otec Goriot“, „Klub Pickwickovcov“ Ch. Dickensa, historický román Poliaka B. Prusa „Faraón.“ a generačný román francúzskeho nositeľa Nobelovej ceny R. Mar­tina dir Garda „Thibaultovci“. R.: Íha i A v roku 1963? F. B.: Predbežný návrh, znie: Petronlov „Sa­­tirikon“ zastupuje antiku, „Dekameron“ G. Boc­­caccia renezanciu, ďalej máme v pláne neprá­vom zabúdaný román autora Robinsona, D. De­­foea „Moli Flandersová“, Gončärovov „Ušust“ a Tolstého „Vzkriesenie“, Štendhalovu „Kartúzu parmskú“, „Gôstu Berlinga“ Sélmy Lagerlôfovej, Dreíserovu „Americkú tragédiu“ a jeden zväzok nejlepších nemeckých noviel. R.: Všetka česť, tento výber hovorí aj bez ko­mentára! Ale nebude Svetovej tvorbe konkuro- vat Světová knihovna, ktorú začalo před štvTf rokom vydávat Státní nakladatelství krásné li­teratury v Prahe? F. B.: Prirodzene sme plány Svetovej tvorby a Světové knihovny koordinovali. Ale aj ked sa niekedy stane, že v obidvoch edíciách vyjde to Isté dielo, nájde sl vždy dost záujemcov. R.: A ako sa radový čltatet bez protekcie po­istí, aby mu ani jedna z knih Svetovej tvorby neušla?, F. B.: Prihlási sa v najbližšom kníhkupectve na odber všetkých, alebo len niektorých zvfiz­­kov, a to predbežne na tubovolné množstvo vý­tlačkov. R.: Ďakujeme a držíme palce, aby ste tp áo-. tiahli s rovnakým elánom do dvojstovkyl Zhováral sa A. RYSAVÝ V PŘEDVEČER VÝROČÍ Naším tiskem prošla krátka zpráva, že vý­konný výbor OSN pro výchovu, vědu a umění UNESCO přijal na svém plenárním zasedání čs. távrh, aby sté výročí Úmrtí Boženy Němcové tylo zařazeno mezi jubilea, jichž bude v roce L962 vzpomínat celá světová veřejnost. A čtenáři an celém světě budou vědět, že se jedná o au­torku Babičky; vždyť tato kniha byla přelo­mná jíž do čtyř desítek jazyků. Za sto let od smrti naší největší spisovatelky bylo již mnoho vykonáno pro poznání jejího uměleckého odkazu i strastiplného životního údě­lu; v předvečer 100. výročí spisovatelčiny smrti, vychází, pozoruhodná kniha, která nám ukáže autorku Babičky očima jejích současníků. Vedle Sofie Potlllpské. jež vytvořila životopisný por­trét B. Němcové, sešlí sl na stpnkách knihy Karolina Světlá, spisovatelčina dcera Theodora, Havlíček, -Frič. Hůlek. Neruda a řada dalších; mezi 27 pamětníky nalezneme jména prfstýctí lidí, kteří sl — jako všichni ostaljni — zacho vall na B. Němcovou stále živou vzpomínku. Z knihy „Bolena Němcpvú. ve vzpomíni-ňch“, vycházejte! k uctění velkého výročí v SNKLU, uvádíme vzpomínku Jana" Nerudy. Je zima — zimal Člověka omrazl někdy, aniž by příroda tím vinna byla. Takž mne omrazilo otištěné včera provolání neznámé mně zasilatelky, aby-uctěna byla památka Boženy Němcové, v nouzi a nedostatku sešlé. Ne snad obsahem svým, jenž svědčil zajisté c vděčné pietě, ale vzpomínkami, jež budily se znovu. Snad jsem již vyprávěl písemně, snad ;en také někdy ústně — nepamatuju se na to —, jak jsme byli kdysi s Hálkem návštěvou u Němcové. Sil jsme, abychom ji požádali o příspěvek do prvního ročníku Máje. Chtěli jsme sl vy­­žádať od ní nejlíp takhle „nějakou pěkně vypravovanou pohádku slovenskou“, neboť isme se ve své literární naivnosti domníva­li, že se podobné věci jen tak sypou. A vě­douce z doslechu, že se jí nedaří valně, byli jsme odhodláni jí jediné ze všech přispíva­telů nabídnouti honorář — my, kteří jsme neměli sami v kapse halíře, posečkali, až Němcová si v kuchyni upraví trochu toaletu svoji. A seděli jsme tu jako zařezáni. Zraky naše bloudily po chudič­kém, oloupaném nářadí a stále se vracely nu vybledlý namociralý «brus, před námi po stole rozestřený; podnes vidím v nětn ty pro­pálené či prodrcné otvory, zacelené velkými bílými stehy. Ne snad, že bychom byli ne­viděli. sami třeba i na sobě nepoznali chu­doby ještě větší; ale že isme ji spatřovali zde, u osobnosti proslulé, jaksi co výsledek života' plného práce lo dojímalo mladou dušil '■ Němcová prišla. V kartounové suknicl, v hedvábném sice, ale již prastarém Umel černém Usedla na pohovku, íozural se, že rovněž sešlou a hrbolatou, a s přívětivým úsměvem počala s námi hovor. Byla tak su­chá a hluboké její oko plálo tak zimnlčně! My vyhrkli se žádosti svojí a dosti ne­obratně pronesli jsme tedy také slovo „ho­norář“. „Bohužel, že bych bez honoráře nemohla api psát — potřebuju všeho času na ruční práce,“ podotkla smutně; ale klidně. Byli jsme rádi, když jsme byli zase přede dveřmi. Šli jsme po schodech mlčky; pojed­nou jsme se zastavili a zahleděli na sebe. Byli jsme mladí — a také odhodlání „vě­novat se literatuře“. Mrazilo nás. UCTĚNI PAMÁTKY IVANA OLBRACHTA. 8. led. na, v den 80, výročí narození národního uměl» ce I. Olbrachta položili k jeho urně v Národním památníku na Vilkově věnee a kytice zástupci Svazu ěs. spisovatelů. Památníku národního pí­semnictví, publikační skupiny ministerstva ikolj (tyf e kultury a Sdruženi čs. nakladatelstvy ,

Next