Nové Slovo, červenec-prosinec 1968 (X/7-30)
1968-07-04 / No. 7
A HOSPODÁRSTVO TÝŽDENNÍK PRE POLITIKU, KULTÚRU ROČNÍK X. Cena Kčs 1,20 4. júla 1968 Uplatňovaní« ŕSžnoro'dýcS záujmov sociálnych skupín a jednotlivcov a ich zjednocovanie vyžaduje, aby sa vypracovala a uplatnila nová politická sústava nášho života, nový model socialistickej demokracie. Strana sa bude usilovať o taký rozvoj štátneho a spoločenského usporiadania, ktorý bude zodpovedať skutočnému rozloženiu záujmov jednotlivých vrstiev a skupín našej spoločnosti, ktorý im umožní vyjadriť záujmy vo svojich organizáciách a uplatniť svoj hlas vo verejnom živote. Očakávame, že v ovzduší vzájomnej dôvery medzi občanmi a ich inštitúciami vzrastie súčasne občianska zodpovednosť a budú rešpektované normy vzťahov medzi ľuďmi. Z Akčného programu ÚV KSČS DNES V ČÍSLE František MIŠEJE: Odbojári a dnešok Gustáv HUSÁK: Barnabitky a čo im predchádzalo (IV.) Ladislav MACHÁČEK: Robotnícke deti a vysoké školy Budú družstevníci naďalej „progresívnou“ výnimkou? Próza Dušana KOVÁČA Na vývojovej špirále Posledné dni a týždne pred prázdninovými mesiacmi boli doslova nabité udalosťami, ktoré osviežujú v horúcich počiatkoch leta všetky vrstvy ľudí. Nasledujú Jedna za druhou tak rýchlo, že pozornosť treba naozaj ntpnúť na najvyšší stupeň, aby sa jednotlivec vedel orientovať v nebývalo zložitej vnútropolitickej situácii, neraz nepriamo ovplyvňovanej aj československými zahraničnými záväzkami a záujmami. Dnes je už nesporné, že Československo v januári prerazilo kruhový vývojový pohyb spoločnosti, rázne sa dištancovalo od normatívnej aplikácie poučiek a vytrhnutých citátov a za krátkych päť mesiacov prešlo dráhu, akú nedokázalo uraziť ani za dvadsať rokov. Vývoj však pokračuje aj napriek hlasom, ktoré sa domnievajú, že nastal čas stagnácie. Pozornosť verejnosti sa upriamila v posledný júnový týždeň na rokovanie Národného zhromaždenia a z jeho programu najmä na zákon o rehabilitácii a na tzv. malú novelu tlačového zákona. Tomuto rokovaniu predchádzalo vytváranie robotníckych výborov na ochranu slobody tlače a prejavu, zišiel sa zjazd československých novinárov, uskutočnil vo svoje] sfére pôsobnosti federalizáciu a kvalifikovane prerokoval záležitosti týkajúce sa práce novín, rozhlasu, televízie, ako a) samotných novinárov. Napokon, v posledných dňoch sa zišli okresné konferencie Komunistickej strany Československa, aby zvolili delegátov na krajské konferencie. Záujem verejnosti o tieto podujatia nebol motivovaný iba zvedavosťou, ale skôr úmyslom preveriť tendenciu spoločenského pohybu a vývoja. Československú socialistiokú demokraciu budujeme, lepšie povedané skladáme do mozaiky, na rýchlom pochode. Sme osamotení ako cezpoľný bežec na čele preteku o lepší socializmus. Žiaľ, za posledné roky sme si priam chorobne navykli riadiť sa smernicami a pokynmi, pohybovať sa v bezpečných koridoroch skostnatelo platných poučiek a výrokov. Boli sme strojovo jednomyseľní vo verejnosti aj na schôdzach, inak však v súkromí. Pozoruhodná je reagencia, po požiadavke alternatívnych prístupov k problematike, na zamietavé stanovisko tridsiatich poslancov proti zrušeniu cenzúry. V demokracii má každý právo vysloviť svoj názor, avšak čin desiatich percent zástupcov ľudu v najvyššom zákonodarnom orgáne vyvolal nesúhlas a ostré stanovisko vyjadrené vo vyhlásení novovytvoreného Ústredia novinárov ČSSR. Lenže ak to vezmeme z druhej strany, čo je päť-šesť mesiacov obrody proti dvadsiatim rokom dogiem? Predstavy robotníckych, intelektuálnych aj politických vodcov o našej budúcnosti sú vágne. Odznelo veľa slobodných prejavov, uverejnilo sa množstvo vyhlásení a rezolúcií, ale ani jedna z nich, čo do šírky záberu a konkrétnosti, nemôže konkurovať Akčnému programu Komunistickej strany Československa. Námietky, že tento program je zameraný iba na ozdravenie doterajších pomerov, odstránenie dedičstva éry Novotného a spol., vylepšenie vzťahov medzi komunistami a nekomunistaml — sú vo svojej zjednodušenosti správne. Na druhej strane si však treba jasne uvedomiť, či je možné vyprojektovať optimálny model socialistickej spoločnosti, ak neodstránime minulé a pretrvávajúce deformácie, pričom nejde iba o tie, ktoré sú viditeľné a hmatateľné, ale hlavne deformácie, ktoré sa zakorenili vo vnútri človeka v rokoch policajného režimu, justičných a politických vrážd, v atmosfére podozrievania a strachu. Československo vytvára model demokratického socializmu na báze vyspelej európskej krajiny. Na jeho projekte a realizácii pracujú vedci, politici, špecialisti. Východiskovým bodom je náčrt a splnenie téz Akčného programu strany vo všetkých sférach nášho spoločenského, hospodárskeho a polttíokého života. Predpokladá sa, že z minulého obdobia prevezmeme najlepšie prvky, ktoré osviežené novými skúsenosťami a poznatkami môžu prispieť k vytvoreniu toho, čo sledujeme. Pocňopiteľne, nie je mysliteľné [a musia to vedieť aj tí, ktorí sa usilujú zahatať progres, ako aj jednotlivci, resp. skupiny, ktorým sa vidí, že obrodný proces ustrnul), aby si cesty k naplneniu nového modelu vytyčoval každý sám podľa vlastných subjektívnych predstáv a prístupov. Keďže naším cieľom je demokracia, musíme si zvyknúť na to, že ľudia budú vyjadrovať svoje názory, myšlienky, podnety. Napokon, ak sa dobre pamätám, za posledné desaťročia sme sa nemálo načítali vý- MILAN MITOŠINKA ziev a prejavov o tom, ako by sa mal ľud iniciatívne zapájať do správy svojho štátu a riadenia hospodárstva. Vysvetľovať kvalitatívny rozdiel medzi vtedajšími rečami a dnešnými skutkami, bolo by nosením dreva do hory. To si musel uvedomiť každý pri čítaní Dvetisíc slov, ktoré tak rozbúrili hladinu nášho verejného a politického života. Strana buduje mosty spájajúce ju s ľudom, ktoré Novotný a spol. za sebou popálili. Nie je to práca na týždeň, na mesiac. Nie je známy žiaden taký dokument, v ktorom by strana za to očakávala mimoriadne prejavy vďaky a lásky. Napokon, tento proces začala KSČS a je jej svätou povinnosťou ho aj dokončiť. Nemožno sa stotožniť s názorom, že s komunistami treba spolupracovať pri obrode demokracie iba preto, lebo majú vybudované organizácie, skúsených funkcionárov a v rukách rozhodujúce páky a tlačidlá. Pravdou je, že nikto iný nemá zatiaľ lepší program ako KSČS. Nevedno, či Dvetisíc slov je programom, výzvou alebo jednoduchým článkom. Ak podporujú obrodné hnutie, potom sú veľkým paradoxom a logickým rozporom. Ak sa snažia oponovef akčnému programu a aktivite KSČS, potom sú to iba prázdne reči, oponentúra bez argumentov. Napríklad hovoria, že novým ľuďom treba poskytnúť čas, aby sa osvedčili, alebo * zdiskreditovali. Správne. Lenže ako tomu uveriť, keď o niekoľko riadkov ďalej autor a s ním aj podpísaní vyzývajú na utváranie výborov, organizovanie štrajkov, jednoducho — k anarchii. V tom je logický rozpor. Ak niekomu poskytujem čas, nemôžem ho vzápätí o čas oberať. Na jednej strane „ustavujme vlastní občanské výbory a komise“ a na druhej strane „naši snahou není způsobit bezvládí a stav všeobecné nejistoty“. Nech už hodnotíme Dvetisíc slov tak či onak, nech boli dôvody podpísania a uverejnenia výzvy akokoľvek motivované, faktom ostáva, že materiál tohto druhu by sa neobjavil na svetle božom ani v ospevovanej demokracii prvej republiky, a do januára 1968 by len jeho napísanie a prezradenie znamenalo tvrdý zásah zo strany štátnej bezpečnosti a prokuratúry. Už to, že táto výzva vyšla v niekoľkých novinách, svedčí o takom rozpätí demokracie u nás, nad ktorým otvárajú oči aj na Západe, kde mnohé noviny sa zhodujú v tom, že požiadavka urýchliť liberalizačný proces poškodí vládny a stranícky program a nahráva konzervatívnym živlom. Západonemecké Neue Rhein Zeitung píšu, že práve zavedená absolútna sloboda tlače ukazuje, ako vážne sa politické vedenie v Prahe zaoberá otázkou demokratizácie. Pretože so slobodou rastie chuť, budú sa vždy vyskytovať sily, ktoré sú s dosiahnutým nespokojné a ktoré hneď maľujú na múr nebezpečenstvo ustrnutia a ústupu. Potešiteľný vývoj v Československu môže byť takouto netrpezlivosťou a neskromnosťou iba ohrozený. Süddeutsche Zeitung konštatujú, že skutoční zástupcovia reformátorského hnutia medzi spisovateľmi, národohospodármi, kultúrnymi politikmi a novinármi nie sú medzi sedemdesiatimi podpísanými. Ďalšie noviny sa zaoberajú reagenciou oficiálnych československých miest na výzvu Dvetisíc slov. Londýnske Financial Times hodnotia vystúpenie premiéra Černíka ako štátnické, ktoré uvoľnilo napätie. Hodnotia to, že odmietol manifest a pevne sa postavil proti akejkoľvek honbe na čarodejnice jednou či druhou stranou. Zhodne s nami konštatujú, že vývoj, ktorý prebieha teraz v Československu, potrebuje teraz čas. Veľmi kladne oceňujú vystúpenie Alexandra Dubčeka v našej televízii. Reagenciu jednoduchých ľudí aj ich zástupcov na okresných konferenciách zhruba poznáme. Vidno z nej, že sme za pár mesiacov veľmi povyrástli. O to menej je však realistický autor so signatármi výzvy. Vplyvné české periodiká už vyše pol druha desaťročia vytvárajú českú verejnú mienku o buržoázno-nacionalistickom Slovensku. Napriek zmenám, ktoré už nastali, pokračujú v necitlivom postoji k slovenskej problematike, no sporadicky berú na vedomie existenciu Slovenska, najmä jeho „retardačné“ pôsobenie. Téza o Slovensku ako o slabom mieste republiky prežíva v tútorských hlavách dodnes. Je vyjadrená aj vo výzve Dvetisíc slov, kde sa prejavuje vo forme trápne povrchného, typicky čechoslovakistlckého vzťahu k Slovensku. Chápeme, že by bolo nezmyslom čakať napríklad od Slitra a Suchého (pre čo, Jano, ideš? — pre parát) hlbokú, a všestrannú znalosť slovenskej problematiky. To sa, napokon, nevyžaduje ani od vysokých štátnych činiteľov a československých diplomatov, reprezentujúcich záujmy oboch našich národov v nedávnej minulosti. Vo výpočte signatárov (s klauzulou, že ide o tých, ktorých sme zastihli) sú však aj vedci, spisovatelia a publicisti, ktorí nepochybne poznajú drsnú pravdu o mnohoročnom nerovnoprávom postavení slovenského národa, a vedia, prečo sa v poslednom období v prípravách federácie zaznamenala „strata tempa“. Prečo teda tá dojemná starostlivosť o lepši život Slovenska? V Prahe vystúpil s vysvetlením autor textu a de'egít obrodne! konferencie Ludvík Vaculík. Zmyslom vyhlásenia vraj bolo podporiť progresívne sily strany a upozorniť na tie, ktorým Dubček a jeho vedenie stále vadí. Okrem toho sa autor domnieva, že vyhlásenie prišlo, ak nie v pravú, tak v poslednú chvíľu. Zaiste, môže si o tom myslieť, čo uzná za vhodné. Ak sa však domnieva, že svojou výzvou zachránil naše národy a štát, mohol ju uverejniť, tak ako radí všetkým, prípadne na pražských bránach. Nevysvetlil, z pochopiteľných dôvodov, ako si predstavoval, že by mohli demokracii a obrodnému procesu pomôcť živelne organizované výbory, subjektívne označovanie funkcionárov a vyvolávanie štrajkov. Pripusťme, že výzva bola napísaná, podpísaná a uverejnená s dobrým úmyslom, s lepším úmyslom, s akým boli napísané, pokútne rozširované a nepodpísané letáky ultraľavičiarskych síl. Nemožno však pripustiť, že splnia to, o čom autor a jej signatári dnes hovoria. Kreslil JÄN GĽONDA Príslušníci Je čas, keď sa treba vysloviť k niektorým základným otázkam a preveriť si verejné stanoviská. V našej vlasti prebieha spoločenský proces, ktorý zasiahol do všetkých oblastí života. Padli do prachu mnohé modly a Idoly naoko žulové, mnohé „pravdy“ a „články viery“ stratili z jedného dňa na druhý platnosť. Neboli pravdami. Záplava, ktorá sa vyliala nie je ničiacim prívalom, ale očistným prúdom, ktorý odnáša nakopené smetie a odplavuje politickú a spoločenskú starinu z nášho verejného života. Odbojári nestoja v týchto udalostiach stranou. Pozorne sledovali vývoj narastajúcej krízy v našej spoločnosti, jej vyvrcholenie a spôsob jej riešenia. Príslušníci odboja majú prvoradý záujem na šťastných osudoch republiky, ktorú vybojovali ako účastníci historického zápasu demo-i kratičkých síl s fašizmom. Boli medzi prvými, ktorých deformácie uplynulého obdobia postihli, možno povedať, masové. Súčasná angažovanosť slovenských odbojárov vyplýva zo skutoč- FRANTIŠEK MIŠEJE ností, že záujmy bojovníkov proti fašizmu boli vždy totožné so záujmami slovenského ľudu. Túžby a ciele partizánov, všetkých odbojárov a pokrokových protifašistický zmýšľajúcich ľudí sa kryli s úlohami a cieľmi, ako ich za celý národ formulovala ilegálna SNR v pamätnej „Vianočnej dohode“ v roku 1943, boli v súlade s povstaleckou „Deklará. ciou SNR“ z 1. sept. 1944 a s „Vyhlásením Komunistickej strany Slovenska“ v sept. 1944. V rokoch 1939—45 išlo o boj proti hitlerovskému fašizmu, za národné oslobodenie Čechov a Slovákov, za obnovenie Československej republiky na zásade rovný s rovným, za demokraciu a slobodu pre ľud, za socializmus a za priateľstvo so~ Sovietskym zväzom. Nič zatiaľ z toho nestratilo platnosť, nič nezastaralo. Bojovníci za slobodu vyjadrili záujmy ľudu v na (koncentrovanejšej podobe, keď so zbraňou v ruke bojovali v Povstaní a na iných frontoch, keď potom neskôr nastúpil! proti benderovským bandám, keď v závodných strážach bránili národný majetok, keď sa ani v období deformácií nevzdali socializmu. Odbojári sa môžu hrdo hlásiť k tomu, že v boji o moc v našom štáte boli vždy oporou komunistickej strany. Odrážali snahy niektorých jednotlivcov vo svojich radoch, ktorí v ťažkom roku 1947 sa pokúsili prebojovať tzv. nezávislý postoj odbojových zložiek na komunistickej strane. Na tom nemení nič smutný fakt, že mnohí príslušníci odboja boli bezdôvodne perzekvovaní, vystavení represáliám, žalárovaniu a fyzicky likvidovaní. Je iba prirodzené, ak žiadajú, aby sa osnovatelia a organizátori deformácií za svoje činy zodpovedali, aby sa smutne známe deformácie nemohli nikdy opakovať. Je mravným príkazom doby napomáhať novému vývoju v našej spoločnosti, veď protifašistickí bojovníci boli od prvopočiatku vždy pri tom, ak sa riešili osudové otázky (Dokončenie na 12. str.) odboja a dnešok