Nové Slovo, červenec-prosinec 1968 (X/7-30)

1968-07-04 / No. 7

A HOSPODÁRSTVO TÝŽDENNÍK PRE POLITIKU, KULTÚRU ROČNÍK X. Cena Kčs 1,20 4. júla 1968 Uplatňovaní« ŕSžnoro'dýcS zá­ujmov sociálnych skupín a jed­notlivcov a ich zjednocovanie vy­žaduje, aby sa vypracovala a uplatnila nová politická sústava nášho života, nový model socia­listickej demokracie. Strana sa bude usilovať o taký rozvoj štát­neho a spoločenského usporiada­nia, ktorý bude zodpovedať sku­točnému rozloženiu záujmov jed­notlivých vrstiev a skupín našej spoločnosti, ktorý im umožní vy­jadriť záujmy vo svojich organi­záciách a uplatniť svoj hlas vo verejnom živote. Očakávame, že v ovzduší vzájomnej dôvery medzi občanmi a ich inštitúciami vzras­tie súčasne občianska zodpoved­nosť a budú rešpektované normy vzťahov medzi ľuďmi. Z Akčného programu ÚV KSČS DNES V ČÍSLE František MIŠEJE: Odbojári a dnešok Gustáv HUSÁK: Barnabitky a čo im predchádzalo (IV.) Ladislav MACHÁČEK: Robotnícke deti a vysoké školy Budú družstevníci naďalej „progresívnou“ výnimkou? Próza Dušana KOVÁČA Na vývojovej špirále Posledné dni a týždne pred prázd­ninovými mesiacmi boli doslova na­bité udalosťami, ktoré osviežujú v horúcich počiatkoch leta všetky vrstvy ľudí. Nasledujú Jedna za dru­hou tak rýchlo, že pozornosť treba naozaj ntpnúť na najvyšší stupeň, aby sa jednotlivec vedel orientovať v nebývalo zložitej vnútropolitickej situácii, neraz nepriamo ovplyvňo­vanej aj československými zahranič­nými záväzkami a záujmami. Dnes je už nesporné, že Českoslo­vensko v januári prerazilo kruhový vývojový pohyb spoločnosti, rázne sa dištancovalo od normatívnej ap­likácie poučiek a vytrhnutých citá­tov a za krátkych päť mesiacov prešlo dráhu, akú nedokázalo ura­ziť ani za dvadsať rokov. Vývoj však pokračuje aj napriek hlasom, ktoré sa domnievajú, že nastal čas stagnácie. Pozornosť verejnosti sa upriamila v posledný júnový týždeň na rokovanie Národného zhromaž­denia a z jeho programu najmä na zákon o rehabilitácii a na tzv. ma­lú novelu tlačového zákona. Tomuto rokovaniu predchádzalo vytváranie robotníckych výborov na ochranu slobody tlače a prejavu, zišiel sa zjazd československých novinárov, uskutočnil vo svoje] sfére pôsobnos­ti federalizáciu a kvalifikovane pre­rokoval záležitosti týkajúce sa prá­ce novín, rozhlasu, televízie, ako a) samotných novinárov. Napokon, v posledných dňoch sa zišli okresné konferencie Komunistickej strany Československa, aby zvolili delegá­tov na krajské konferencie. Záujem verejnosti o tieto poduja­tia nebol motivovaný iba zvedavos­ťou, ale skôr úmyslom preveriť ten­denciu spoločenského pohybu a vý­voja. Československú socialistiokú de­mokraciu budujeme, lepšie povedané skladáme do mozaiky, na rýchlom pochode. Sme osamotení ako cezpoľ­ný bežec na čele preteku o lepší so­cializmus. Žiaľ, za posledné roky sme si priam chorobne navykli ria­diť sa smernicami a pokynmi, pohy­bovať sa v bezpečných koridoroch skostnatelo platných poučiek a výro­kov. Boli sme strojovo jednomyseľní vo verejnosti aj na schôdzach, inak však v súkromí. Pozoruhodná je re­agencia, po požiadavke alternatív­nych prístupov k problematike, na zamietavé stanovisko tridsiatich po­slancov proti zrušeniu cenzúry. V demokracii má každý právo vy­sloviť svoj názor, avšak čin desia­tich percent zástupcov ľudu v naj­vyššom zákonodarnom orgáne vyvo­lal nesúhlas a ostré stanovisko vyjadrené vo vyhlásení novovytvore­ného Ústredia novinárov ČSSR. Len­že ak to vezmeme z druhej strany, čo je päť-šesť mesiacov obrody proti dvadsiatim rokom dogiem? Predstavy robotníckych, intelek­tuálnych aj politických vodcov o na­šej budúcnosti sú vágne. Odznelo ve­ľa slobodných prejavov, uverejnilo sa množstvo vyhlásení a rezolúcií, ale ani jedna z nich, čo do šírky záberu a konkrétnosti, nemôže kon­kurovať Akčnému programu Komu­nistickej strany Československa. Ná­mietky, že tento program je zamera­ný iba na ozdravenie doterajších po­merov, odstránenie dedičstva éry Novotného a spol., vylepšenie vzťa­hov medzi komunistami a nekomu­­nistaml — sú vo svojej zjednoduše­­nosti správne. Na druhej strane si však treba jasne uvedomiť, či je možné vyprojektovať optimálny mo­del socialistickej spoločnosti, ak ne­odstránime minulé a pretrvávajúce deformácie, pričom nejde iba o tie, ktoré sú viditeľné a hmatateľné, ale hlavne deformácie, ktoré sa zakore­nili vo vnútri človeka v rokoch po­licajného režimu, justičných a poli­tických vrážd, v atmosfére podozrie­vania a strachu. Československo vytvára model de­mokratického socializmu na báze vyspelej európskej krajiny. Na jeho projekte a realizácii pracujú vedci, politici, špecialisti. Východiskovým bodom je náčrt a splnenie téz Ak­čného programu strany vo všetkých sférach nášho spoločenského, hospo­dárskeho a polttíokého života. Pred­pokladá sa, že z minulého obdobia prevezmeme najlepšie prvky, ktoré osviežené novými skúsenosťami a poznatkami môžu prispieť k vytvore­niu toho, čo sledujeme. Pocňopiteľ­­ne, nie je mysliteľné [a musia to vedieť aj tí, ktorí sa usilujú zahatať progres, ako aj jednotlivci, resp. skupiny, ktorým sa vidí, že obrodný proces ustrnul), aby si cesty k na­plneniu nového modelu vytyčoval každý sám podľa vlastných subjek­tívnych predstáv a prístupov. Keďže naším cieľom je demokra­cia, musíme si zvyknúť na to, že ľudia budú vyjadrovať svoje názory, myšlienky, podnety. Napokon, ak sa dobre pamätám, za posledné de­saťročia sme sa nemálo načítali vý- MILAN MITOŠINKA ziev a prejavov o tom, ako by sa mal ľud iniciatívne zapájať do sprá­vy svojho štátu a riadenia hospodár­stva. Vysvetľovať kvalitatívny roz­diel medzi vtedajšími rečami a dneš­nými skutkami, bolo by nosením dreva do hory. To si musel uvedo­miť každý pri čítaní Dvetisíc slov, ktoré tak rozbúrili hladinu nášho ve­rejného a politického života. Strana buduje mosty spájajúce ju s ľudom, ktoré Novotný a spol. za sebou popálili. Nie je to práca na týždeň, na mesiac. Nie je známy žiaden taký dokument, v ktorom by strana za to očakávala mimoriadne prejavy vďaky a lásky. Napokon, tento proces začala KSČS a je jej svätou povinnosťou ho aj dokončiť. Nemožno sa stotožniť s názorom, že s komunistami treba spolupracovať pri obrode demokracie iba preto, lebo majú vybudované organizácie, skúsených funkcionárov a v rukách rozhodujúce páky a tlačidlá. Prav­dou je, že nikto iný nemá zatiaľ lep­ší program ako KSČS. Nevedno, či Dvetisíc slov je programom, výzvou alebo jednoduchým článkom. Ak podporujú obrodné hnutie, potom sú veľkým paradoxom a logickým roz­porom. Ak sa snažia oponovef akč­nému programu a aktivite KSČS, potom sú to iba prázdne reči, opo­nentúra bez argumentov. Napríklad hovoria, že novým ľuďom treba po­skytnúť čas, aby sa osvedčili, alebo * zdiskreditovali. Správne. Lenže ako tomu uveriť, keď o niekoľko riad­kov ďalej autor a s ním aj podpí­saní vyzývajú na utváranie výborov, organizovanie štrajkov, jednoducho — k anarchii. V tom je logický roz­por. Ak niekomu poskytujem čas, ne­môžem ho vzápätí o čas oberať. Na jednej strane „ustavujme vlastní ob­čanské výbory a komise“ a na dru­hej strane „naši snahou není způso­bit bezvládí a stav všeobecné nejis­toty“. Nech už hodnotíme Dvetisíc slov tak či onak, nech boli dôvody pod­písania a uverejnenia výzvy akokoľ­vek motivované, faktom ostáva, že materiál tohto druhu by sa neobjavil na svetle božom ani v ospevovanej demokracii prvej republiky, a do ja­nuára 1968 by len jeho napísanie a prezradenie znamenalo tvrdý zásah zo strany štátnej bezpečnosti a pro­kuratúry. Už to, že táto výzva vyšla v niekoľkých novinách, svedčí o ta­kom rozpätí demokracie u nás, nad ktorým otvárajú oči aj na Západe, kde mnohé noviny sa zhodujú v tom, že požiadavka urýchliť liberalizačný proces poškodí vládny a stranícky program a nahráva konzervatívnym živlom. Západonemecké Neue Rhein Zeitung píšu, že práve zavedená ab­solútna sloboda tlače ukazuje, ako vážne sa politické vedenie v Prahe za­oberá otázkou demokratizácie. Pre­tože so slobodou rastie chuť, budú sa vždy vyskytovať sily, ktoré sú s do­siahnutým nespokojné a ktoré hneď maľujú na múr nebezpečenstvo ustr­nutia a ústupu. Potešiteľný vývoj v Československu môže byť takouto netrpezlivosťou a neskromnosťou iba ohrozený. Süddeutsche Zeitung kon­štatujú, že skutoční zástupcovia re­formátorského hnutia medzi spisova­teľmi, národohospodármi, kultúrnymi politikmi a novinármi nie sú medzi sedemdesiatimi podpísanými. Ďalšie noviny sa zaoberajú reagenciou ofi­ciálnych československých miest na výzvu Dvetisíc slov. Londýnske Fi­nancial Times hodnotia vystúpenie premiéra Černíka ako štátnické, kto­ré uvoľnilo napätie. Hodnotia to, že odmietol manifest a pevne sa posta­vil proti akejkoľvek honbe na čaro­dejnice jednou či druhou stranou. Zhodne s nami konštatujú, že vývoj, ktorý prebieha teraz v Českosloven­sku, potrebuje teraz čas. Veľmi kladne oceňujú vystúpenie Alexandra Dubčeka v našej televízii. Reagenciu jednoduchých ľudí aj ich zástupcov na okresných konfe­renciách zhruba poznáme. Vidno z nej, že sme za pár mesiacov veľmi povyrástli. O to menej je však rea­listický autor so signatármi výzvy. Vplyvné české periodiká už vyše pol druha desaťročia vytvárajú českú verejnú mienku o buržoázno-nacio­­nalistickom Slovensku. Napriek zme­nám, ktoré už nastali, pokračujú v necitlivom postoji k slovenskej problematike, no sporadicky berú na vedomie existenciu Slovenska, najmä jeho „retardačné“ pôsobenie. Téza o Slovensku ako o slabom mieste republiky prežíva v tútorských hlavách dodnes. Je vyjadrená aj vo výzve Dvetisíc slov, kde sa prejavu­je vo forme trápne povrchného, typicky čechoslovakistlckého vzťahu k Slovensku. Chápeme, že by bolo nezmyslom čakať napríklad od Slitra a Suchého (pre čo, Jano, ideš? — pre parát) hlbokú, a všestrannú zna­losť slovenskej problematiky. To sa, napokon, nevyžaduje ani od vyso­kých štátnych činiteľov a českoslo­venských diplomatov, reprezentujú­cich záujmy oboch našich národov v nedávnej minulosti. Vo výpočte signatárov (s klauzulou, že ide o tých, ktorých sme zastihli) sú však aj vedci, spisovatelia a publicisti, ktorí nepochybne poznajú drsnú pravdu o mnohoročnom nerovno­­právom postavení slovenského náro­da, a vedia, prečo sa v poslednom období v prípravách federácie zazna­menala „strata tempa“. Prečo teda tá dojemná starostlivosť o lepši ži­vot Slovenska? V Prahe vystúpil s vysvetlením autor textu a de'egít obrodne! kon­ferencie Ludvík Vaculík. Zmyslom vyhlásenia vraj bolo podporiť prog­resívne sily strany a upozorniť na tie, ktorým Dubček a jeho vedenie stále vadí. Okrem toho sa autor do­mnieva, že vyhlásenie prišlo, ak nie v pravú, tak v poslednú chvíľu. Za­iste, môže si o tom myslieť, čo uzná za vhodné. Ak sa však domnieva, že svojou výzvou zachránil naše národy a štát, mohol ju uverejniť, tak ako radí všetkým, prípadne na praž­ských bránach. Nevysvetlil, z pocho­piteľných dôvodov, ako si predsta­voval, že by mohli demokracii a ob­rodnému procesu pomôcť živelne or­ganizované výbory, subjektívne ozna­čovanie funkcionárov a vyvolávanie štrajkov. Pripusťme, že výzva bola napísa­ná, podpísaná a uverejnená s dob­rým úmyslom, s lepším úmyslom, s akým boli napísané, pokútne roz­širované a nepodpísané letáky ultra­­ľavičiarskych síl. Nemožno však pri­pustiť, že splnia to, o čom autor a jej signatári dnes hovoria. Kreslil JÄN GĽONDA Príslušníci Je čas, keď sa treba vysloviť k niektorým základným otázkam a preveriť si verejné stanoviská. V našej vlasti prebieha spoločenský proces, ktorý zasiahol do všetkých oblastí života. Padli do prachu mno­hé modly a Idoly naoko žulové, mnohé „pravdy“ a „články viery“ stratili z jedného dňa na druhý plat­nosť. Neboli pravdami. Záplava, kto­rá sa vyliala nie je ničiacim príva­lom, ale očistným prúdom, ktorý od­náša nakopené smetie a odplavuje politickú a spoločenskú starinu z nášho verejného života. Odbojári nestoja v týchto udalos­tiach stranou. Pozorne sledovali vý­voj narastajúcej krízy v našej spo­ločnosti, jej vyvrcholenie a spôsob jej riešenia. Príslušníci odboja majú prvoradý záujem na šťastných osu­doch republiky, ktorú vybojovali ako účastníci historického zápasu demo-i kratičkých síl s fašizmom. Boli me­dzi prvými, ktorých deformácie uplynulého obdobia postihli, možno povedať, masové. Súčasná angažovanosť sloven­ských odbojárov vyplýva zo skutoč- FRANTIŠEK MIŠEJE ností, že záujmy bojovníkov proti fašizmu boli vždy totožné so záuj­mami slovenského ľudu. Túžby a cie­le partizánov, všetkých odbojárov a pokrokových protifašistický zmýš­ľajúcich ľudí sa kryli s úlohami a cieľmi, ako ich za celý národ formu­lovala ilegálna SNR v pamätnej „Vianočnej dohode“ v roku 1943, bo­li v súlade s povstaleckou „Deklará. ciou SNR“ z 1. sept. 1944 a s „Vy­hlásením Komunistickej strany Slo­venska“ v sept. 1944. V rokoch 1939—45 išlo o boj proti hitlerovskému fašizmu, za národné oslobodenie Čechov a Slovákov, za obnovenie Československej republiky na zásade rovný s rovným, za de­mokraciu a slobodu pre ľud, za so­cializmus a za priateľstvo so~ Soviet­skym zväzom. Nič zatiaľ z toho ne­stratilo platnosť, nič nezastaralo. Bojovníci za slobodu vyjadrili záuj­my ľudu v na (koncentrovanejšej po­dobe, keď so zbraňou v ruke bojo­vali v Povstaní a na iných frontoch, keď potom neskôr nastúpil! proti benderovským bandám, keď v závod­ných strážach bránili národný ma­jetok, keď sa ani v období deformá­cií nevzdali socializmu. Odbojári sa môžu hrdo hlásiť k tomu, že v boji o moc v našom štáte boli vždy oporou komunistic­kej strany. Odrážali snahy niekto­rých jednotlivcov vo svojich radoch, ktorí v ťažkom roku 1947 sa pokú­sili prebojovať tzv. nezávislý postoj odbojových zložiek na komunistickej strane. Na tom nemení nič smutný fakt, že mnohí príslušníci odboja bo­li bezdôvodne perzekvovaní, vysta­vení represáliám, žalárovaniu a fy­zicky likvidovaní. Je iba prirodzené, ak žiadajú, aby sa osnovatelia a or­ganizátori deformácií za svoje činy zodpovedali, aby sa smutne známe deformácie nemohli nikdy opakovať. Je mravným príkazom doby napo­máhať novému vývoju v našej spo­ločnosti, veď protifašistickí bojov­níci boli od prvopočiatku vždy pri tom, ak sa riešili osudové otázky (Dokončenie na 12. str.) odboja a dnešok

Next