Nové Slovo, červenec-prosinec 1979 (XXI/27-52)

1979-07-05 / No. 27

TÝŽDENNÍK PRE POLITIKU, HOSPODÁRSTVO A KULTÚRU J. RIŠKA: Týždňovkári / J. LONGAUER: Práca je bo­hatstvom človeka / J. KA­MENISTÝ: Mladé ruky štiavnické / K. HRABOV­­SKÁ: Lunapark odzadu / P.SLOVO VALČEK: Esej Alexandra Matušku / J. SPOUSTA: Od začiatkov po ucelený systém / Hosť dvanástej strany - profesor J. KVAS­­NIČKA, rektor Univerzi 5. júla 1979 / Ročník XXI. Cena 2 Kčs Dokážeme viac Ing. BEDŘICH ŠUTERA, hrdina socialistickej práce Je tu Deň stavbárov — sviatok ľudí, ktorí svoje činy vpisujú do kameňa, tehly, ocele, cementu. Dennodenne kladieme náš pracovný podpis na bu­dovy závodov, cesty, mosty, produktovody, byty, vodné diela. Usilujeme sa formovať pracovné i ži­votné prostredie, pôsobiť na životný spôsob celej -spoločnosti. Archeológovia z vykopávok starých stavieb hod­notia, definujú úroveň zašlej kultúry. Stavbári sa naproti tomu snažia myslieť v pojmoch budúcnosti. Kladú míľniky, ktoré by dnes, ale i o 20-30 rokov mohli dôstojne vypovedať nastupujúcim generáciám 0 úsilí ich predchodcov. Slovo stavbár je pre mňa synonymom tvorivej práce, je protipólom de­štrukcie. Svojho času žiadal K. Marx od filozofov, aby svet nielen vysvetľovali, ale usilovali sa i o jeho zmenu. Naša stavbárska filozofia tiež korení v takejto premene sveta a života. Urobiť ho krajším, príťažli­vejším, dôstojnejším človeka. Povolanie stavbára je neľahké. Je však pevne spojené s budovateľskou činnosťou, tvorbou nových hodnôt, výstavbou socializmu. Dobre fungujúce stavebníctvo, to je súhra reme­selníckej zručnosti, technicko-inžinierskej odbornos­ti a predvídavosti. Mysľou mi prebieha film nášho vyše tridsaťročné­ho socialistického stavebníctva, jeho vývoj i výsled­ky. To, čo v roku 1948 uskutočnilo za celý rok, dnes vykoná za menej ako mesiac. Na Slovensku dokon­ca za necelých dvanásť dní. Začali sme vtedy s nedo­statočnou a slabo fungujúcou výrobnou základňou. Priemerná ročná produktivita práce dosahovala iba 27 400 Kčs na pracovníka. Na Slovensku dokonca menej ako 20 tisíc korún. V súčasnosti, konkrétne vlani predstavovala celoštátne 142 100 a v sloven­skom stavebníctve 136 200 Kčs. Svedčí to o radikál­nej zmene situácie, o dynamickom rozvoji všetkých činiteľov pôsobiacich v procese stavania. Veľa sa zmenilo v strojoch, materiáloch, technológiách, kon­štrukčných systémoch. Najviac sa však zmenil člo­­vek-stavbár. Zo strádajúceho sezónneho robotníka sa stal kvalifikovaný, profesionálny budovateľ. Bez výsledkov jeho práce nie je mysliteľná naša spoločenská výstavba. Aj národný podnik Hydrostav Bratislava, pracujem, zaznamenalvýrazný rozvoj. Z bývalého závodu pre výstavbu hydrocentrál a plavebných kanálov sa vyvinul podnik s ekonomic­kým potenciálom presahujúcim vlani sedem miliárd korún. Každý jeden hydrostavák vyprodukuje za rok priemerne hodnotu 158 000 Kčs. Kde všade na Slovensku vyorali hydrostaváci stavebnú brázdu? Jednoduchšie je tuším zisťovať, kde nie, kde ešte nepôsobili. Oravská priehrada, Priehrada mládeže Nosiče, Trenčín - Skalka, vážske kaskády, skupino­vé vodovody, dunajské hrádze, plynofikačné sústa­vy, teplárne, jadrové elektrárne, komplex valcovní VSŽ, chemické kombináty, byty - pri tom všetkom sme boli. Naozaj, za celý ten čas sme aktívne pôsobili pri formovaní a rozvoji ekonomickej zá­kladne našej spoločnosti. Sami sme pritom mohutne­li, rástli, a to nielen kvantitatívne. Rástla i kvalita našej práce, kvalita celého kolektívu. Je to logické 1 prirodzené. Mnoho životnej pravdy je v názore, že absolvo­vanie veľkej, zložitej stavby je rovnocenné maturite a u maturanta vysokej škole. Som rád, že na dlhodobo pozitívnych výsledkoch nášho kolektívu sa podieľam i osobne. V hydrosta­­váckom kolektíve pracujem už 29-ty rok, z toho viac ako 20 rokov pôsobím vo vedúcich funkciách. Naša spoločnosť, stranícke a štátne orgány vyso­ko ocenili výsledky práce Hydrostavu. Roku 1956 nám prepožičal prezident republiky Rad práce a po dvadsiatich rokoch, teda v r. 1976 Rad Víťazného februára. Takéto vyznamenanie nemá zatiaľ žiadny stavebný podnik v ČSSR. Bohatú históriu našej práce zdobí 38 červených zástav vlády ČSSR a ÚRO i zástav ministerstva stavebníctva SSR a odborového zväzu pracovníkov v stavebníctve. (Pokračovanie na 7. str.) Snímka JÁN LOFAJ Máločo pôsobí žalostnějším dojmom ako zaháľajúce stroje Zakliate miliardy A zasa je tu obdobie prí­prav plánu. Vo výrobno-hos­­podárskych jednotkách, pod­nikoch a závodoch sa už za­mýšľajú nad obsahom, rozsa­hom a postupmi práce tisícov kolektívov v roku 1980. Kiež­by to bolo plodné premýšľa­nie, kiežby viedlo k rozmno­ženiu národného bohatstva o nové, žiadúce hodnoty a po­sunulo nás vo svetovej hospo­dárskej súťaži o priečku vyš­šie. Úloha je to tým náročnej­šia, tým zodpovednejšia, že plán sa tvorí za veľmi zloži­tých podmienok, vyplývajú­cich z komplikovaného vývo­ja svetového hospodárstva, ale aj z našich vlastných vnút­­roekonomických problémov. Patria medzi ne bezpochyby chronické neduhy investičnej výstavby. Najmä na túto oblasť by mali uprieť pozornosť zodpo­vední pracovníci stredného článku riadenia, ak to, prav­da, myslia s tvorbou plánu pre posledný rok šiestej päťročni­ce vážne a úprimne. Už dva roky im centrum poskytuje možnosť a čas, aby sa na svoje budúce úlohy mohli pripraviť v predstihu, aby si práve cez plánovacie obdobie vyjasnili svoje vzá­jomné odberateľsko-dodáva­­teľské vzťahy, aby zvážili všetky svoje požiadavky na centrálne orgány, či už ide o investície, pracovné sily ale­bo aj devízové prostriedky: na dovoz strojov, zariadení, surovín, materiálov a pod. Často sa však plánovacia prax hospodárskej sféry ube­rá iným smerom. Miesto toho, aby sa v podnikoch a VHJ seriózne zamýšľali nad svoji­mi možnosťami, vyberajú si ľahšiu cestu odporu. Nič nie je totiž ľahšie, ako klásť dalšie a ďalšie nároky, žiadať od centra prostriedky navyše, a to všelijakými zdôvodne­niami a rôznymi „fintami“, akoby to bolo všemocné s večne automaticky sa napĺ­ňajúcou štátnou pokladňou. Táto taktika „zdola“ pretr­váva, hoci je zrejmé, že na­miesto snahy „pretlačiť“ in­vestičnú akciu „za každú ce­nu“ malo by byť prvoradým záujmom investora poukázať na všetky nedostatky a riziká v jej zabezpečení; napríklad na riziká v jej stavebnej pri­pravenosti. Ak je v mnohých prípadoch nadmieru, nezdra­vo riskantná-hazardná, bolo by iste vhodnejšie, spoločen­sky efektívnejšie jej začiatok odložiť. Radšej ju najsamprv perfektne pripraviť, než po­tom počas realizácie doslova „hasiť“ jeden „nepredvída­ný“ problém za druhým. Tak napovedá stredoškolská logi­ka i obyčajný sedliacky roz­um. Ibaže prax sa nezriedka­­vo riadi inými „zákonitos­ťami“. (Pokračovanie na 3. str.) Jána Amosa Komenského / Akademik A. SIRÁCKY: Teoretické a ideologické problémy rozvinutej socia­listickej spoločnosti (prí­loha) Komu áno, komu nie? Od Šumavy k Tatrám sa Síri vtip: - Čo je väčšie: trabant alebo šesťstotri­­nástka? - Prečo? - Z trabanta vidím vystúpiť troch-šty­­roch cestujúcich, zo šesístotrinástky oby­čajne iba jedného. Demagógia? Závisť? Zlomyseľnosť? Nie v takej miere, ako sa na prvý pohľad zdá. Pri dobrej vôli to môžeme považo­vať za vyjavenie spoluzodpovednosti hospodárov. Je viac ako jasné, že občania sa nepo­zastavujú nad automobilmi členov vlády, ministrov, predsedov KNV, generálnych riaditeľov a ďalších popredných funkcio­nárov. Družstevníci tiež neposielajú svojho predsedu „na okres” autobusom, osadenstvo závodu neponúka riaditeľovi bicykel alebo babetu, pretože služobná cesta volgou alebo moskvičom prináša časovú úsporu, ktorú dobrý vedúci pra­covník využíva na prospech celku. Spomenutý vtip naráža na neskrom­nosť tých, čo radi demonštrujú svoju „ veľkosť“ na prednom sedadle služob­ných automobilov a neraz zneužívajú svoje služobné postavenie. Koľko niž­ších, podnikových, závodných a ďalších vedúcich a podvedúcich sa v rozpore so zdravým rozumom v rozpore s predpis­mi rozváža na služobných autách naprí­klad ráno do práce. Taký vedúci je spra­vidla rozšafný na účet spoločnosti? Na služobné cesty sa jeho podriadení vozia autami aj do miest s dobrým vlakovým, autobusovým a leteckým spojením, sek­retárky blúdia v riaditeľských vozidlách po meste za nákupom reprezentačnej kávy, občas si hovejú v „oteckovom vo­ze“ (rozumej: v služobnom) manželky alebo dietky školou povinné i nepovinné. Napríklad v dňoch prijímacích pohovorov na vysoké školy stálo v Bratislave na priľahlých školských parkoviskách ne­málo osobných áut mimobratislavských podnikov a inštitúcií. Azda podobné „služobné “ cesty ako v dňoch veľkého ‘' futbalu či hokeja. Uplyň ulo už pol druha roka od uznese­nia federálnej vlády č. 3/1978 a vlády SSR č. 7/1978 o zhospodámeníprevádz­ky služobných motorových vozidiel. Žiaľ, nedá sa povedať, že by sa za tých 18 mesiacov dôsledne presadzoval do živo­ta súbor opatrení, ktorými vláda - fede­rálna i slovenská - sleduje zníženie počtu služobných áut a vodičov, úsporu benzí­nu a vôbec zavedenie režimu hospodár­nosti. V niektorých riadiacich článkoch ani čo by sa spoliehali, že sa na vládne uznesenia časom zabudne. Vlastné opat­renia prijali neskoro, liknavo a s nevôľou ich presadzujú. Vlaňajší predpis o povin­nom označení služobných vozidiel ná­zvom organizácie bol okrem iného im­pulzom pre produkciu nedešifrovateľ­­ných skratiek a pre iniciatívu v miniaturi­zácii nápise v. V porovnaní s rokom 1977 spotreba „úradného“ benzínu vlani o niečo klesla, ale - ako konštatuje kon­trolná správa, prerokovaná v apríli t. r. vo vláde SSR - výpočty úspory benzínu nie sú presvedčivé. A nepresvedčivé, ne­dostatočné je tiež znižovanie počtu vodi­čov. Ústredné orgány SSR a národné výbory na Slovensku síce znížili ich po­četné stavy o požadovaných 10 percent, avšak v ostatných štátnych socialistic­kých organizáciách, najmä vo výrobných rezortoch ani čo by mnohí zodpovední (?) vedúci nechápali nevyhnutnosť úspor a nevideli, že týchto kvalifikovaných pra­covníkov potrebujú v hromadnej mest­skej doprave, v ČSAD, v opravárskych dielňach alebo v továrenských halách. Zamýšľame sa nad príčinami ignorant­ského alebo aspoň vlažného postoja k spomínaným uzneseniam vlády a pri­chodí sa nám opýtať: sú na tých pracovis­kách komunisti - skromní, húževnatí, podriaďujúci svoje osobné pohodlie po­trebám celku? Chceme veriť, že áno! V. A. DANIEL

Next