Nové Slovo, červenec-prosinec 1979 (XXI/27-52)
1979-07-05 / No. 27
TÝŽDENNÍK PRE POLITIKU, HOSPODÁRSTVO A KULTÚRU J. RIŠKA: Týždňovkári / J. LONGAUER: Práca je bohatstvom človeka / J. KAMENISTÝ: Mladé ruky štiavnické / K. HRABOVSKÁ: Lunapark odzadu / P.SLOVO VALČEK: Esej Alexandra Matušku / J. SPOUSTA: Od začiatkov po ucelený systém / Hosť dvanástej strany - profesor J. KVASNIČKA, rektor Univerzi 5. júla 1979 / Ročník XXI. Cena 2 Kčs Dokážeme viac Ing. BEDŘICH ŠUTERA, hrdina socialistickej práce Je tu Deň stavbárov — sviatok ľudí, ktorí svoje činy vpisujú do kameňa, tehly, ocele, cementu. Dennodenne kladieme náš pracovný podpis na budovy závodov, cesty, mosty, produktovody, byty, vodné diela. Usilujeme sa formovať pracovné i životné prostredie, pôsobiť na životný spôsob celej -spoločnosti. Archeológovia z vykopávok starých stavieb hodnotia, definujú úroveň zašlej kultúry. Stavbári sa naproti tomu snažia myslieť v pojmoch budúcnosti. Kladú míľniky, ktoré by dnes, ale i o 20-30 rokov mohli dôstojne vypovedať nastupujúcim generáciám 0 úsilí ich predchodcov. Slovo stavbár je pre mňa synonymom tvorivej práce, je protipólom deštrukcie. Svojho času žiadal K. Marx od filozofov, aby svet nielen vysvetľovali, ale usilovali sa i o jeho zmenu. Naša stavbárska filozofia tiež korení v takejto premene sveta a života. Urobiť ho krajším, príťažlivejším, dôstojnejším človeka. Povolanie stavbára je neľahké. Je však pevne spojené s budovateľskou činnosťou, tvorbou nových hodnôt, výstavbou socializmu. Dobre fungujúce stavebníctvo, to je súhra remeselníckej zručnosti, technicko-inžinierskej odbornosti a predvídavosti. Mysľou mi prebieha film nášho vyše tridsaťročného socialistického stavebníctva, jeho vývoj i výsledky. To, čo v roku 1948 uskutočnilo za celý rok, dnes vykoná za menej ako mesiac. Na Slovensku dokonca za necelých dvanásť dní. Začali sme vtedy s nedostatočnou a slabo fungujúcou výrobnou základňou. Priemerná ročná produktivita práce dosahovala iba 27 400 Kčs na pracovníka. Na Slovensku dokonca menej ako 20 tisíc korún. V súčasnosti, konkrétne vlani predstavovala celoštátne 142 100 a v slovenskom stavebníctve 136 200 Kčs. Svedčí to o radikálnej zmene situácie, o dynamickom rozvoji všetkých činiteľov pôsobiacich v procese stavania. Veľa sa zmenilo v strojoch, materiáloch, technológiách, konštrukčných systémoch. Najviac sa však zmenil človek-stavbár. Zo strádajúceho sezónneho robotníka sa stal kvalifikovaný, profesionálny budovateľ. Bez výsledkov jeho práce nie je mysliteľná naša spoločenská výstavba. Aj národný podnik Hydrostav Bratislava, pracujem, zaznamenalvýrazný rozvoj. Z bývalého závodu pre výstavbu hydrocentrál a plavebných kanálov sa vyvinul podnik s ekonomickým potenciálom presahujúcim vlani sedem miliárd korún. Každý jeden hydrostavák vyprodukuje za rok priemerne hodnotu 158 000 Kčs. Kde všade na Slovensku vyorali hydrostaváci stavebnú brázdu? Jednoduchšie je tuším zisťovať, kde nie, kde ešte nepôsobili. Oravská priehrada, Priehrada mládeže Nosiče, Trenčín - Skalka, vážske kaskády, skupinové vodovody, dunajské hrádze, plynofikačné sústavy, teplárne, jadrové elektrárne, komplex valcovní VSŽ, chemické kombináty, byty - pri tom všetkom sme boli. Naozaj, za celý ten čas sme aktívne pôsobili pri formovaní a rozvoji ekonomickej základne našej spoločnosti. Sami sme pritom mohutneli, rástli, a to nielen kvantitatívne. Rástla i kvalita našej práce, kvalita celého kolektívu. Je to logické 1 prirodzené. Mnoho životnej pravdy je v názore, že absolvovanie veľkej, zložitej stavby je rovnocenné maturite a u maturanta vysokej škole. Som rád, že na dlhodobo pozitívnych výsledkoch nášho kolektívu sa podieľam i osobne. V hydrostaváckom kolektíve pracujem už 29-ty rok, z toho viac ako 20 rokov pôsobím vo vedúcich funkciách. Naša spoločnosť, stranícke a štátne orgány vysoko ocenili výsledky práce Hydrostavu. Roku 1956 nám prepožičal prezident republiky Rad práce a po dvadsiatich rokoch, teda v r. 1976 Rad Víťazného februára. Takéto vyznamenanie nemá zatiaľ žiadny stavebný podnik v ČSSR. Bohatú históriu našej práce zdobí 38 červených zástav vlády ČSSR a ÚRO i zástav ministerstva stavebníctva SSR a odborového zväzu pracovníkov v stavebníctve. (Pokračovanie na 7. str.) Snímka JÁN LOFAJ Máločo pôsobí žalostnějším dojmom ako zaháľajúce stroje Zakliate miliardy A zasa je tu obdobie príprav plánu. Vo výrobno-hospodárskych jednotkách, podnikoch a závodoch sa už zamýšľajú nad obsahom, rozsahom a postupmi práce tisícov kolektívov v roku 1980. Kiežby to bolo plodné premýšľanie, kiežby viedlo k rozmnoženiu národného bohatstva o nové, žiadúce hodnoty a posunulo nás vo svetovej hospodárskej súťaži o priečku vyššie. Úloha je to tým náročnejšia, tým zodpovednejšia, že plán sa tvorí za veľmi zložitých podmienok, vyplývajúcich z komplikovaného vývoja svetového hospodárstva, ale aj z našich vlastných vnútroekonomických problémov. Patria medzi ne bezpochyby chronické neduhy investičnej výstavby. Najmä na túto oblasť by mali uprieť pozornosť zodpovední pracovníci stredného článku riadenia, ak to, pravda, myslia s tvorbou plánu pre posledný rok šiestej päťročnice vážne a úprimne. Už dva roky im centrum poskytuje možnosť a čas, aby sa na svoje budúce úlohy mohli pripraviť v predstihu, aby si práve cez plánovacie obdobie vyjasnili svoje vzájomné odberateľsko-dodávateľské vzťahy, aby zvážili všetky svoje požiadavky na centrálne orgány, či už ide o investície, pracovné sily alebo aj devízové prostriedky: na dovoz strojov, zariadení, surovín, materiálov a pod. Často sa však plánovacia prax hospodárskej sféry uberá iným smerom. Miesto toho, aby sa v podnikoch a VHJ seriózne zamýšľali nad svojimi možnosťami, vyberajú si ľahšiu cestu odporu. Nič nie je totiž ľahšie, ako klásť dalšie a ďalšie nároky, žiadať od centra prostriedky navyše, a to všelijakými zdôvodneniami a rôznymi „fintami“, akoby to bolo všemocné s večne automaticky sa napĺňajúcou štátnou pokladňou. Táto taktika „zdola“ pretrváva, hoci je zrejmé, že namiesto snahy „pretlačiť“ investičnú akciu „za každú cenu“ malo by byť prvoradým záujmom investora poukázať na všetky nedostatky a riziká v jej zabezpečení; napríklad na riziká v jej stavebnej pripravenosti. Ak je v mnohých prípadoch nadmieru, nezdravo riskantná-hazardná, bolo by iste vhodnejšie, spoločensky efektívnejšie jej začiatok odložiť. Radšej ju najsamprv perfektne pripraviť, než potom počas realizácie doslova „hasiť“ jeden „nepredvídaný“ problém za druhým. Tak napovedá stredoškolská logika i obyčajný sedliacky rozum. Ibaže prax sa nezriedkavo riadi inými „zákonitosťami“. (Pokračovanie na 3. str.) Jána Amosa Komenského / Akademik A. SIRÁCKY: Teoretické a ideologické problémy rozvinutej socialistickej spoločnosti (príloha) Komu áno, komu nie? Od Šumavy k Tatrám sa Síri vtip: - Čo je väčšie: trabant alebo šesťstotrinástka? - Prečo? - Z trabanta vidím vystúpiť troch-štyroch cestujúcich, zo šesístotrinástky obyčajne iba jedného. Demagógia? Závisť? Zlomyseľnosť? Nie v takej miere, ako sa na prvý pohľad zdá. Pri dobrej vôli to môžeme považovať za vyjavenie spoluzodpovednosti hospodárov. Je viac ako jasné, že občania sa nepozastavujú nad automobilmi členov vlády, ministrov, predsedov KNV, generálnych riaditeľov a ďalších popredných funkcionárov. Družstevníci tiež neposielajú svojho predsedu „na okres” autobusom, osadenstvo závodu neponúka riaditeľovi bicykel alebo babetu, pretože služobná cesta volgou alebo moskvičom prináša časovú úsporu, ktorú dobrý vedúci pracovník využíva na prospech celku. Spomenutý vtip naráža na neskromnosť tých, čo radi demonštrujú svoju „ veľkosť“ na prednom sedadle služobných automobilov a neraz zneužívajú svoje služobné postavenie. Koľko nižších, podnikových, závodných a ďalších vedúcich a podvedúcich sa v rozpore so zdravým rozumom v rozpore s predpismi rozváža na služobných autách napríklad ráno do práce. Taký vedúci je spravidla rozšafný na účet spoločnosti? Na služobné cesty sa jeho podriadení vozia autami aj do miest s dobrým vlakovým, autobusovým a leteckým spojením, sekretárky blúdia v riaditeľských vozidlách po meste za nákupom reprezentačnej kávy, občas si hovejú v „oteckovom voze“ (rozumej: v služobnom) manželky alebo dietky školou povinné i nepovinné. Napríklad v dňoch prijímacích pohovorov na vysoké školy stálo v Bratislave na priľahlých školských parkoviskách nemálo osobných áut mimobratislavských podnikov a inštitúcií. Azda podobné „služobné “ cesty ako v dňoch veľkého ‘' futbalu či hokeja. Uplyň ulo už pol druha roka od uznesenia federálnej vlády č. 3/1978 a vlády SSR č. 7/1978 o zhospodámeníprevádzky služobných motorových vozidiel. Žiaľ, nedá sa povedať, že by sa za tých 18 mesiacov dôsledne presadzoval do života súbor opatrení, ktorými vláda - federálna i slovenská - sleduje zníženie počtu služobných áut a vodičov, úsporu benzínu a vôbec zavedenie režimu hospodárnosti. V niektorých riadiacich článkoch ani čo by sa spoliehali, že sa na vládne uznesenia časom zabudne. Vlastné opatrenia prijali neskoro, liknavo a s nevôľou ich presadzujú. Vlaňajší predpis o povinnom označení služobných vozidiel názvom organizácie bol okrem iného impulzom pre produkciu nedešifrovateľných skratiek a pre iniciatívu v miniaturizácii nápise v. V porovnaní s rokom 1977 spotreba „úradného“ benzínu vlani o niečo klesla, ale - ako konštatuje kontrolná správa, prerokovaná v apríli t. r. vo vláde SSR - výpočty úspory benzínu nie sú presvedčivé. A nepresvedčivé, nedostatočné je tiež znižovanie počtu vodičov. Ústredné orgány SSR a národné výbory na Slovensku síce znížili ich početné stavy o požadovaných 10 percent, avšak v ostatných štátnych socialistických organizáciách, najmä vo výrobných rezortoch ani čo by mnohí zodpovední (?) vedúci nechápali nevyhnutnosť úspor a nevideli, že týchto kvalifikovaných pracovníkov potrebujú v hromadnej mestskej doprave, v ČSAD, v opravárskych dielňach alebo v továrenských halách. Zamýšľame sa nad príčinami ignorantského alebo aspoň vlažného postoja k spomínaným uzneseniam vlády a prichodí sa nám opýtať: sú na tých pracoviskách komunisti - skromní, húževnatí, podriaďujúci svoje osobné pohodlie potrebám celku? Chceme veriť, že áno! V. A. DANIEL