Slovenský Ľud, január-jún 1923 (III/1-26)
1923-03-22 / No. 12
ROČNÍK III. CIS. 12. CENA 20 HAL Kosice, 22. marca 1923. SLOVENSKÝ LUD I Prectpläca sa: V YCHODl KAZDY ŠTVRTOK. I Zodpovedný redaktor • I Pri zasiei&ni menej ako 10 výliskov Kčs 2*80 Vydáva PATRIA*, spoločnosť s m- I _ • 10 Kcs 220 vjuavd .rmmn . ny c » u VINCFNC NAVARA - Tiacej ako 10 , Kčs 2 60 . - cením obmedzeným. -• I »usvunv nnvmui. itvrtročne za jeden výtisk. Predplatné aa jednotlivé čísla Kčs 3*— štvrťročne Čomu sa máme učiť od Masaryka ? (K 73. výročiu jeho narodenín.! (Pokračovanie.) V dobe, keď celý život náš je presiaknutý ešte lživosfou, záludným jednaním a úskočnosťou, ktoré neblahé zjavy vyvolala vojna, je nám tieoa uvedomiť si Masarykovu priamosť a lásku k pravde. Masaryk pravdu hlásal a vždy miloval, ale čo viac, on ju tiež za každú cenu prevádzal. Usiluje sa, aby nadobudla všade vrchu a keď je toho treba, vrhá sa do boja za pravdu, do boja často nerovného i do boja proti celému národu, do boja proti všetkým, Túto okolnosť dosvedčuje mnoho prípadov zo života nášho prezidenta. Len inekoľko ich spomeniem. K sláve a velikosti národa prispieva bohatstvo literatúry krásnej, t. j. písomníctva a kníh takej ceny, že sa im povznáša dotyčný národ v oč.ach cudziny, najmä keď sú to spisy staré, ktoré ukazujú, že ten či ten národ vynikol už v dávnych vekoch vzdelanosťou a učenosťou. 1 stalo sa, že počiatkom 19. storočia predsavzalo si niekoľko literátov pozdvihnúť národ český po tejto stránke. Napísali viac pekných básni s látkou zo starých dôb. Do sveta vyhlásli, že rukopisy našli a že tieto pochádzajú z dôb starých. Národ český plesal. Veď sa tu ukázalo, že bol učeným už vtedy, keď súsedné národy žili ešte divoko. Cudzina neverila v pravosť rukopisov. Tiež niektorým českým učencom zdála sa celá vec podozrivou, ale mlčali, aby nezmenšovali slávu národa, leprv po 70 rokoch v čele niekoľkých vlasteneckých spisovateľov sa ozval proti veci Masaryk. Vec bola prezkúmaná a bolo dokázané, že je to švindel, ktorý národ musi znemožniť.*) Celá verejnosť, ba celý národ, vrhol sa na neohrožených učencov. Noviny písali o Masarykovi: „Chod ci politikovia nazvali ho naničhodníkom, hlúpakom. hyenou, ohlodávajúcou kosti najlepších vlastencov. Masaryk však stanovisko pravdy neopustil a vyčkal, až sa zmierni hnev národa. A dočkal sa. On a jeho druhovia vyšli z toho boja ako víťazi a dnes celý národ vie, že rukopisy boly padělané. Tým sotrel pozlátko, ktorým pozlacovali českú minulosť a smyl hanbou lží, ktorá bola na národ uvalená. Ukázal, že národ sa má živiť len čistou svätou pravdou. Krásny príklad neohroženosti v boji za pravdu dal svojmu národu Masaryk ako ríšsky poslanec v bývalom Rakúsko-Uhorsku. R. 1908 rokovalo sa o pripojenie dvoch zemí Bosny a Hercegoviny k Rakúsku. Zahraničný minister baron Aerenthal chcel previesť pripojenie bez súhlasu tamojšieho ľudu. Proti nemu vystúpil Masaryk a zdôraznil, že v tak vážnej veci je treba, aby tamojšie obyvateľstvo bolo s tým uspokojené. V vtrhol baronu Ehrenthalovi, ktorý bol protivníkom o mnoho silnejším, pravdu do tvári slovami: „K získaniu zemí nedostačia granáty a šrapnely. — Dreagr.outy**) a kanóny Rakúsko veľkým nezrobia.“ Pravdivosť a vyplnenie týchto slov zažili sme v nedávnych rokoch. Padly mocnosti, u ktorých bola moc založená len na kanónoch a zbraniach a zvíťazily národy vzdelané a pokročilé. Pre vydobytie prechodu pravde zasahoval Masaryk do všetkých veci verejného života, keď sa i jeho osoby netýkaly. Zvlášť vynikol v t. zv. procese záhrebskom. R. 1908 bol obvinený celý rad vzdelaných Horvatov, že osnovali velezradné spiknutie, ktoré smerovalo vraj k odtrhnutiu Horvatska od ríše Rakúsko- Uherskej Deväť mesiacov úpeli úbožiaci vo väzení a rakúski katani im chystali už šibenicu. Veci ujal sa Masaryk. Odcestoval do Srbska a Horvatska, vyšetril všetko a zistil, že listiny, na základe ktorých boli väzni obvinení, boli padělané na rakúskom vyslanectve v Belehrade. Vrátil sa a pred súdom rozmetal v prach celú budovu lživých údajov. Za skvelé obhájenie pravdy a oslobodenie nevinných vzdala mu verejný vdak celá Europa. (Pokračovanie.) *) Je tu reč o t. zv. Kráľovodvorskom rukopise. Pozn. red. b čertu, ohavný zrádca!“ Vynikajú**) Veľké válečné lode. Pozn. red. G. POLÁK-RODOMIL: Národná netečnost. Jedna z najzkázonosiiejších vlastností, ktorá ako by opiumom zosilňovala spánok zadriemaného národa, je bezpochyby vlažné chovanie sa jednotlivcov vo veciach národných a v niiešnej dobe zvlášť vo vzdelávajúcich, našich . Lžitostiach sloyenských.' ~ Pohnútkou, ktorá ma priviedla, aby som načrtal dlhší článok šírej verejnosti slovenskej, bolo mrzké osočovanie národných vecí, odohravšieho sa v obci S, Tešili sme sa skutočne neobyčajnou radosťou, že tamojší divadelni ochotníci, mládež to pri malých výnimkách skoro všetká dobrosrdečná a obetavá, všimla si viacerých vzdelávajúcich prednášok, ktorých výsledkom bolo, že už viackráť odohrala znamenité kúsy z nášho divadelného sveta, menovite od spis. Fr. Urbánka. Našla sa v dedine i dobrá, írečitá duša slovenská, ktorá sa temer bež odplaty a dennej mzdy pečlive zaoberala s nimi tak po stránke duševnej (vyučovaním a prichystaním mládeže na hru), ako aj hmotnej (vystavením javišfa atd.). V poslednej dobe sa však ozvaly medzi jednotlivcami rôzné, nenávisťou sipiace hanobné hlasy, ktoré poukazujú na veľmi obmedzený pochop vzdelávajúcej akcie, na zatvrdilé srdcia, jedným slovom na vlažnosť, čili netečnost duševnú. Niektoré zlomyseľné duše vytýkaly tak ich riaditeľovi, ako aj-všetkým ochotníkom, že vraj z tých pár koruniek, čo sa im dostane za odohranie, majú jaksi zbohatnúť, že sa to nesluší, aby sa preslovom začínala slávnosť a niektorí by ešte aj chceli, aby sa im za to platilo, že sa milostivé súčastnia tejto tak krá-