Elán, 1936-1937 (VII/1-10)
1936-09-01 / nr. 1
Mesačník pre literatúru a umenie • Rediguje Jún Smrek • vydáva L. Mázáé v Prahe bočník VII. Praha, september 1936 Za 2 korány Sme rečou vjtslio srdca? Keď sa pri začínaní nášho siedmeho ročníka chcenie prihovoriť našej verejnosti slovom obzvlášť primeraným, nevieme urobiť lepšie, ako vypožičať si také slovo z úst samého prezidenta republiky. Slovensko je vecou môjho srdca. — povedal on po tieto dni u nás v Bratislave. Na tento mocne pôsobiaci výrok sa u nás nezabudne, ale Slovensko nesmie zas zabudnúť ani na svoju záväznosť — v tom smysle. abv i ono samé sebe neprestávalo byť vecou srdca. Obídem otázky, o ktorých hovoriť prislúcha iným — ostanem pri tom. čo sa týka života duchovného. To je naše pole. Na tomto poli vyorávame svoju brázdu my, ktorým osud určil stať sa dedičmi porukomia zakladateľov a prvých tvorcov slovenskej národnej kultúry. Andrej Sládkovič sa kedysi obával, že tých dedičov pomaly nebude, preto písal s tragickým napomenutím: Beda nám v hrobe — ötöm nemých detí! Ale obava sa chvalabohu nepotvrdila, my nie sme nemými deťmi. Učíme sa i cvičíme, ako' kázal Sládkovič, to značí, že tvoríme, staviame slovenskú duchovnú budovu, pestujeme jazyk, vedy i umenia, vidno to n i našich dielach v krásnej spisl •. i v spisbe náuk« vej, na našich revuác , výstavách, hudobných dielach a iných kultúrnych činoch. Dobre teda. My sa, s generácie na generáciu, v medziach našich schopností a možností staráme, aby Andrej Sládkovič so Stúrom. Hviezdoslavom, Vajanským a ostatnými duchovnými patriarchami mohli pokojne spať v svojich hroboch. Nie je síce každé naše dielo dokonalým, ale veď dokonalosť je div a žiot sa zo samých divov, neskladá. Nehnevajte sa preto, že nie každá naša kniha, obraz či hudobná skladba rúca hradby sveta. A Taliansku, krajine klasickej kultúry, vychodí do roka 1000 básnických shierok. z nich iba ak tri sú poéziou par excellence, totiž dielami nehynúcimi, — tak hovorí Giovanni Papini. I my sme jabloňou, ktorá nie vždy dáva rovnako cennú úrodu — to závisí od slnka, božskej milosti i od starostlivosti záhradníkovej. My sme vaša jabloň, vy ste záhradníkmi, — hovorím k slovenskej verejnosti. Ako si nás pestujete, tak vám budeme rodiť. Sme vecou vášho srdca! My nechceme sklamať Sládkoviča, a nechceme sklamať vás. Ale boli by sme šťastní, keby ste zas vy nevyvolávali v nás duchov, akí pred troma desaťročiami obkľúčili Ivana Krásku, keď musel písať svoju báseň Jehovah. Zúfalosť nad netečnosťou vlastného národa diktovala Kraskovi tie mocné a kruté verše: Ja pravicu Ti trestajúcu vzývam, na vlastné plemä Tvoju volám pomstu! Nebuďte prekvapení týmto pripomenutím. Nie je napísané pre rozkoš. Väčšou rozkošou je uvádzať štatistiku, ktorá dáva podklad len pre optimizmus. Takých štatistík sme my už sostavili dosť, teraz neslobodno zatvárať oči ani pred zjavmi, k téré nás právom znervózňujú. Takým zjavom je, že napriek automatickému číselnému pribúdaniu slovenskej inteligencie sa možnosti našich duchovných podnikaní v posledných časoch prestaly zlepšovať. Ako by uťal. Vo verejnosti našej po prvotnom mocnom rozbehu nastáva vari predčasná reakcia. Namiesto kultúrneho hladu vynoruje sa apatia. Knižnice či rodinné, či školské a verejné sa skoro nedoplňujú, záujem o kultúrne a umelecké hodnoty klesá, a súčasne i jazyk náš, hoci sám v sebe sa zveľaďuje, vedecky zdokonaľuje, v dennom živote upadá. Ústa našich inteligentov zabúdajú, že majú byť svätyňou nášho jazyka. Falošní proroci to nazývajú sociologickým zjavom, my to nazveme úpadkom sebavedomia a mužnosti. A tým dvom-trom stovkám aktívnych predstaviteľov dnešného slovenského kultúrneho života, ktorým je ich práca ozaj pálčivú vecou srdca a nie vecou kariéry, sem-tam zatancuje pred očami dráždivý otáznik: či našej verejnosti nastal už čas dolce far niente? Ci ona si už môže dovoliť sladkú nečinnosť, skoro nezáujem o väčšinu toho, za čím sa neúnavne a vášnivú ženieme? Ci jej všetko to, za čo sa kedysi s našimi predchodcami a aj s nami spoločne zapaľovala, dnes už nemusí byť predmetom rovnakej lásky? Pán predseda vlády dr. Ilodža poslal pred pár dňami takýto telegrafický pozdrav do Topoľčianok: „Náš národ je skvelý a je radostným údelom pracovať a biť sa pre jeho pokrok a budúcnosť.“ Hrdí sme na toto svedectvo o našom národe, ale práve preto nesmieme ho nechať zadriemať v ničom. Najmä s inteligenciou treba hovoriť úprimne, akým je i tento apel. Sme vaša jabloň — buďte záhradníkmi. Naše ovocie je vaším ovocím. Sme vecou vašej opatery a vecou vášho srdca. Myslite na to vždy, keď sa vám hlásime s novou knihou, s novým obrazom a s každým kultúrnym činom’ Ján Smrek pôvodný smvsel slov, budeme ich nesúvisle a nesúrodo spojovať a vyjadrovať svoje myšlienky falošne. Estetická výchova tak slabo zasahuje v tomto smere, že estetické cítenie u každého spisovateľa a básnika začne byť direktívou sui generis, takže by sme mohli takouto cestou dôjsť až k babylonskému mäteniu jazyka. Ale my sme chceli najprv úvod a definíciu snobizmu. Kolískou tohoto znamenitého termínu je Anglia, kolíska mnohých znamenitých v ecí v poznávaní živ ota, duchovných hodnôt, v budení nových prúdov tvorivosti a v ich usmerňovaní. Už za dávnych čias, keď synkovia lordov a vôbec vznešených rodín prichádzali na popredné učilišťa. zapisovali ich mená s dôvažkom: nobilis, skratka nob. Títo v znešení synkovia tv orili zv láštnu obec, kastu, vrstvu, ktorá bola oddelená od druhých vrství, mala zvláštne výhody a práva, viedla, udávala tón. ako sa dnes povie, bola teda vzorom pre ostatných. Do spoločnosti týchto vznešených synkov nemohol sa dostať synak menej vznešenej rodiny, pre neho bola druhá spoločnosť, kde sa sdružovali jemu podobní, pôvodom nižšie postavení ako tamtí nobiles. Pravdaže, títo nižšieho pôvodu ’e v Átkom napodobovali tamtých a nemôžu«' Ui au jen spoioeiiusu u. sta ť. s mini t v j riť také dôležité prostredie ako oni — osvojovali si ich spôsoby celkom otrocký, preberali ich zvyky dobré či zlé bez výberu. podľa nich sa vypínali, žili na ich spôsob, slovom, nasilu sa im chceli vyrovnať alebo aspoň vzbudzovať dojem vznešeného pôvodu. Týchto z nižšieho postavenia zapisovali pri mene s dôvažkom: sine nobilitate, čo sa písalo skrátene s. nob. A z tohoto vzniklo ono znamenité slovo: snob a tu je pramati aj snobov terajších. Podlá spôsobov a príznakov života, ako sa on utváral medzi nob. a s. nob. , mohol T h a k e r a y napísať svoju Knihu snobov, kde odkrýval snobistické vlastnosti v celej spoločnosti, vo verejnom živote všade rozšírené a nachodil ich nielen u ľudí vzdelaných, ale vo všetkých vrstvách, u remeselníkov, úradníkov atď. Celý život našiel zamorený zlými náchylnosťami opičenia sa podľa druhých, vykrúcania obličajov podľa odpozorovaného príkladu vyššie v spoločnosti stojaceho človeka. Thakeray vo svojej Knihe snobov poukázal na tienisté stránky takéhoto opičenia sa a svojimi poukazmi a príkladmi upozornil na podobné položenie a spôsoby aj v ostatných krajinách Európy. A veru, keď my dnes pozorujeme svet vôkol seba, keď skúmame popievratový vývin a náš život analyzujeme do hĺbky, len sa nám tak hmýria príklady pre ono Martin Benka: Kosec, kresba. Stanislav .Mečiar Nine nobilit&ite Skúmajúc príznaky snobizmu v našom verejnom, ale najmä literárnom živote, treba sa nám predovšetkým pozastaviť nad pôvodom tohoto názvu a nad smyslom, aký toto meno skrýva menovite v našom terajšom štádiu. Poznajúc pôvod a prvotné označenie tohoto termínu, lepšie rozoznáme spomenuté príznaky a uznáme, že terajší náš život má ich vo svojom prúde badateľne mnoho, že sami pášeme skutky snobistické, myslíme, spravujeme sa snobisticky, ba neraz si aj uvedomujeme tie jeho príznaky medzi sebou a nehrozíme sa pred nimi, lebo sám termín tak veľmi sa otrepal, že by sme priam dobré vlastnosti ním vysvetľovali a prijali ho do spoločenského slovníka ako výraz, ktorý našu konverzáciu spestruje. Žiaľbohu, verbalizmus našich čias ide tak ďaleko, že pomaly potratíme OBSAH: Sme vecou vášho srdca? (Ján Smrek J — Stanislav Mečiar: Sine nobilitate — Valentín Beniak: Relaz — Michail Súkenníkov: U troch laureátov Nobelovej ceny — Ján Kostra: Poézia — Štefan Bednár: Kam ide umelecký Paríž — Ján Kostra: Tri básne — Martin Benka: Niekolko dojmov zo SSSfí — Jozef Zarnovský: Rádiový vysielač Banská Bystrica, Čakanie — K. A. Ccheidze: Maxim Gorkij — Štefan Krčméry: Rondel Rytiera Donča — Jozef Zarnovský: Pád — Marusa Jusková: Tŕň v srdci, Iba raz — Ivo Martinovič: Dázde, Ex voto neznámej — Eleonora Pšlrossová: Život — Dr. Vlado IVagner: Krajinská umelecká výstava v Bratislave — Pavel Hotov: Poézia — Leofi. Friedmann: Sonet o jej očiach, V parfumérii — Michal Drabik: Verš na ilúziu ženy — Knihy — Prehtatí — Výtvarné umenie