Elán, 1940-1941 (XI/1-10)
1940-09-01 / nr. 1
Ročník XI. 'f-yf'O Bratislava, september 1040 Jedenásty rok Azda by si ani nepokladal za prirodzené a čudoval by si sa, milý čitateľ, keby sme ti dnes nič nepovedali o svojich jedenástych narodzeninách. Najmä ty, čo si s nami rástol od začiatku a medzitým zo septimána-oktavána dávno si sa stal doktorom, profesorom alebo správcom školy, naše doterajšie jestvovanie pokladáš a cítiš ako kus svojho vlastného života a máš právo sedieť intímne s nami za stolom, keď >si na slávnostnej torte zapaľujeme jedenástu sviečku. Tam, za tým stolom, milý čitateľ, môžeme sa ti prihovárať takto nonchalantne a nie nejakým odmeraným, vecným štýlom. To všetko i preto, že ty nie si pre nás ako iní. Kto desať alebo hoci len štyripäť rokov vedel odoberať časopis nie k vôli krížovkám, napínavým historkám alebo k vôli pozornosť dráždiacim denným zprávam, ale jedine k vôli svojej účasti na rozoberaní problémov, ktoré sa týkajú len estetických složiek života, to je už pred nami človek, majúci obzvláštne dispozície pre kult citu i slova. Taký človek má sluch i pre utlmený prízvuk a má zrak pre vytušenie hoci len náznaku trváceho životného jasu. Pliec takého človeka môžeme sa dotknúť s najväčšou dôvernosťou a sme si istí, že sa k nám obráti nie cudzo a nechápavo, ale so spontánne pripraveným srdcom. Preto tebe, milý čitateľ Elánu, hovoríme nap.íklad také veci, že by srne sa ti dnes radi dívali do tvári a kochali sa v tom, že si s nami spokojný. Lebo vidíš, ideme hore — pre radosť tvoju i našu. Miesto predlanských 8—12 stranových a miesto lanských 12-stranových čísel dávame ti už do ruky číslo 16-stránkové. Ty si býval spokojný pred rokmi i s našimi číslami 8-stránkovými a zdalo sa ti, že sú ony primerané nášmu slovenskému rozmachu. Ale iste by si bol trpko dotknutý, keby sme sa teraz, po hrdom a cieľavedomom lanskom rozbehu, zas k nim vrátili. Zabolelo by ťa to nie pre sám časopis, ktorý predplácaš, ale pre vec, ktorú on v slovenskom národe zastupuje. Reč o tomto nevinnom počte stránok nebude ti teda prázdna a bezvýznamná, lebo ty dobre chápeš, že sa v nej skrýva diagram, veľmi závažný pre naše spoločné svedomie i hrdosť. Áno, s pýchou, milý čitateľ, kreslíme ti dnes, pri jedenástych narodzeninách Elánu, tento diagram 8—12—16. To je cesta nahor! Sme presvedčení, že ty, ktorý dobre poznáš obsah tých stránok a vieš, že je to vždy kvintesencia toho, čo je v mladej slovenskej kultúre podnetné a živé, prijmeš našu hrdosť za svoju. Lebo my spolu hľadáme, spolu budujeme. Pozri, pri písaní týchto riadkov tak radi by sme sa vyhli všetkým frázam, okrúhlym a často dutým slovám o láske k práci, o povinnosti a podobnom. Preto povieme niečo iné, čo asi nezneje ako fráza: že my svoju literatúru a umenie a v tom rámci i tento časopis robíme pre vlastnú rozkoš. Áno, tak je to pravda, lebo inak by sa nám dielo ani nedarilo. Jedine tento pocit premáha i ustatosť, ktorá je v niektorých chvíľach nesporná. Jedine jemu k vôli pridávame si práce i teraz. Vynálezca svetla, starý Edison, spával iba päť hodín denne — stačilo mu to, lebo regenerovala ho radosť z činu. Krížom slamy nepreložiť — je smrť. Robiť bez nadšenia a rozkoše — je živorenie. Pravý život však je tvorba a ustavične stupňované úsilie. Prečo táto logika? Preto, lebo pod týmto titulom chceme povedať i čitateľovi: Neželáme si, aby si nás čítal pre povinnosť. My ti chceme byť na potešenie a na úžitok, a nie na ťarchu. My ti nesieme naše knihy a články nie preto, aby si ich kúpil s vedomím, že niekoho alebo niečo podporuješ. Nehľadáme v tebe dobrodincu, iba múdreho človeka. Naše knihy a príbuzné im články zrodily sa z tvorivej rozkoše, z iskrenia fantázie alebo umu a hľadajú niekoho, kto by ich tiež tak, pre vlastnú rozkoš z tvorby i krásy, hoci pasívnu, vedel potrebovať. Nesieme ich každému, kto bezduchým a nudným pozeraním do prázdneho priestoru nechce moriť svoje oči i ducha vtedy, keď mu stačí vystrieť ruku a všetkými smyslami vnímať chuť i vôňu života, v literatúre i umeleckých dielach koncentrovanú. Týmto štýlom, milý, čitateľ, sluší sa nám shovárať isá s tebou. Iný štýl, napr. didaktickoJkazateľský, nám by uepriliehal a teba by nepresvedčil. Naopak — bol by proti tvojmu vkusu. Ján Smrek Martin Benka: Čistý prameň (olej) K a 3 koruny Ldco Novomeský Človek Železným krokom kráča dejinami a na kolená sráža národy,(osnovu skladá novej rušnej drámy pre pokolenie, ktoré prichodí). Buduje mocnárstva a impériá borí akoby naničhodné nádoby a oceľovou rukou kreslí bez pokory pre kontinenty nové podoby. Ale tiež v pekle hrmenia a škreku v smrteľnej úzkosti sa plazí pri zemi, v útoku bol snád, snád už na úteku, ked klesá na kolená v kŕčoch skrivený. A jak tak leží s dodrúzganou hlavou trafený jednou strelou, v skromnom bodľačí haluzie zákrsku mu dlaňou shovievavou meravé oči nežne zatlačí. Valentín Beniak v P« socializácii kultúrnych hodnôt voffali slovenskí kultúrni pracovníci na svojej porade v Tatranskej Lomnici dňa 31. augusta t. r. Viac ducha treba rozliať po Slovensku, aby sa všade z neho ušlo. Ducha a nie náhražku, čo by sa podobalo dolievaniu vody do mierky páleného, novšiemu národnému plenu. S touto socializáciou súvisí iste priaznivosť pracovných podmienok a tým i vývin kultúry samej. Po rozvírení vôd, ktoré sa stávaly stojatými, tempo a elán, heslo tohoto časopisu, švihom rezkým prichádzajú do verejného života a podohytávajú nás na celej čiare. Vyvetráva sa úžkoprsosť a nedôvera, priekupníci sa odstavujú a zlomyseľní domov posielajú. Zdá sa nám, že i v kultúrnych veciach, kto nie je slepý a neustrnul navždy, nemá práva ani gániť ani posmešne postaviť sa vedľa. Tak ako musia prestať nejapné pokusy o devalváciu kultúrnych hodnôt, nemožno tu žiť bez práce alebo zo starých kapitálov. Odhadzuje a zadupáva sa škvára, nech, nebudeme za'ňou banovať, sami sme bojovali proti kultúrnej dýchavičnosti. Škvára však zostáva škvárou i v novom rúchu sezónne nastrihnutom a nemožno inak: odpadne i táto a bude sa zadupávať. Nemôže nás pokúšať, čo je mŕtve, živé však čo je, musí sa hýbať: pohyb zohrieva, rozradostňuje a o-súša i zmoknuté perie. Hrivna zakopaná sa pýta von, lutna odložená čaká na oslobodzujúci dotyk, nijaké „inter arma”, náš život je stálym bojom a takým aj zostane. Bolo dosť času toto si náležité uvedomiť, myslíme, že všetky tvorivé sily slovenské sú už dnes pohromade k plnému zapätiu sa do konsolidačnej práce, na pomoc budovateľom štátu. Stojíme vedľa tých, ktorí v dejinných časoch vyrástli zo zástupu a povolaní sú držať veslo nášho korábu. Vyznávame im vernosť a vďaku a, milujúc svoj národ, ani nemôžeme inak. Nieto návratov do minulosti, v nástupe nových vekov nech neplazí sa v prachu naša pieseň, nech nevzdychá a neskapĺňa žiaľom imaginárnym, lebo nový život nám ide k duhu, rastieme ako strom vetrom ráňaný a dážďom šľahaný. Peian bude treba skladať víťazný a radostný, len ešte malé poriadky v dome vlastnom, poprehadzovať a povynášať stoly publikánov a peňazomencov. Ďuro Jánošík môže už byť doma počestným richtárom, netreba mu krivdu naháňať a skrývať sa pred pandúrmi. Bez rany, ktorá nás všetkých páli a bude potrebovať lieku, slovenský národ spokojne by si mohol povedať, že sme konečne zase doma. Dva roky staviame si tento dom, aby bol i naším hradom. Duch nemôže pri tejto stavbe driemať. Duch neleží v ružomberskej krypte a nečaká iba vence a pietné poklony. Duch borí sa a pracuje v nás, velí a kára, duch hýbe svedomím celého národa a volá za posilami, aby v práci neumdlel. Duch musí byť v základoch i pilieroch v plnej svojej sile, aby klenba nepraskla. Kde ste, slovenskí duchovia, ste tu všetci na zavolanie? Z duchovnej revolúcie štúrovskej a z jej ovocia živil sa národ skoro storočie. Revolúcia po 6. akt. 1938 bola by skapala na národohospodárske výpočty o sebestačnosti, keď tu duch Hlinkov neburáca a nepovstane entuziazmus ako záplava ohňa. Silu ducha nemožno zaznávať staviteľom, lebo tu nejde a dlho ešte nepôjde všetko podľa cirkľa a vodováhy. Duch razí si cestu sám, ale jeho dary, ako dobro spoločné, musia prísť na stôl vedľa chleba každodenného. Na toto myslíme, volajúc po socializácii kultúrnych hodnôt slovenských. OBSAH: J. Smrek: Jedenásty rok — V. Beniak: Po socializácii kultúrnych hodnôt — L. Novomeský: Človek — A. Mráz: Jégé — V. Beniak: Slzy — Ch. Baudelaire: Hudba — Ľ. Zúbek: Spisovatelia v rozhlase — L. Novomeský: Malé jesenné plátno, Zápis — J. Alexy: Slovenské sgrafitá — J. Ponican: Mimochodom — V. Droppa: Sgrafitová práca Martina Benku v Tur c. Sv. Martine — M. Súkenníkov: Ročná bilancia škandinávskej literatúry — V. Beniak: Pax — J. Poničan: Dvor v noci — Prof. L. Salvini: Slovenská literatúra — J. Valach: O divadelnom umení, bez dogmy — P Horov: Invokácia leta — J. Blaho: Z terajšej rumunskej literatúry — L. Blaga: Pokoj — O. Goga: U nás — Ion Minulescu: Mestský dážď — Ion Pillát: Domov — K. Hudec: Nad novou hudobnou sezónou — V. Štcpanovičová: Opité myšlienky, Sklamanie - Paul Ernst: Kat — M. Rázus: Prometheus — J. W. Goethe: Prometheus — Ch. L. Philippe: Žiarlivosť — J. Zborovjan: Jeseň ide — C. Hyravý: Prečo — Divadlo — Hudba — Knihy — Prehľad — Od čitateľov