Elán, 1942-1943 (XIII/1-10)
1942-09-01 / nr. 1
Illlllllllllllllllllll111111!P *2720?3778 //vi/. c- . L7036 ^ a t e T o t • Rediguje Ján S Ročník XIII. 4- lo Bratislava, september 1942 Za S koruny ■Haja ľudia. taký je názov sochy, ktorú —- ako známo z dennej tlače — nemecký sochár Josef Thorak venoval do daru slovenskému štátu. Boli sme sr niekoľko ráz pozrieť na tú vysokú bielu sochu, Stojacu na výstave súčasnej nemeckej plastiky v budove našej univerzity, a vždy sme cítili, že nás pohľad na ňu naplňuje mnohými myšlienkami. Dve postavy, mužská a ženská, vinú sa k sebe. Bežná téma v sochárstve. Avšak tvorca tejto sochy názvom, ktorý jej dal, nezdôrazňuje púhu náklonnosť muža k žene, ale viac: náklonnosť človeka k človeku. Hovorí: Zwei Menschen — Dvaja ľudia. Čo svieti na nás z tej sochy? Čistota. Čistota vzťahov medzi dvoma ľuďmi. A tú možno, i treba chápať univerzálne. Myslíme, také sú aj intencie umelcove, aby jeho predstava bola takto univerzálne chápaná. Lebo vždy musí prísť umelec, aby ľudským mozgom a jazykom vracal reč, ktorú všade, na celom ofcršleku (zemskom rozumejú. Nie je ideálom a nemôže do nekonečna trvať to, aby človek stál proti človeku. A kto je väčšmi, než umelec, povinný a oprávnený i v časoch, keď sa čistý ľudský cit pokladá za slabosť, hlásať túto pravdu? Vždy bývalo umenie strážcom takého ľudského šťastia, ktoré nepozná hraníc ani v priestore, ani v čase. A kedykoľvek si ľudstvo premenilo svoj život na džunglu, kde hlavné slovo vedú pazúry a zuby, vždy prišla alebo poézia (Schiller, Byron), alebo hudba (Beethoven), alebo umenia výtvarné, ktoré z ľudského srdca vždy znova vytiahly na povrch sadzou zapadnutý diamant. Len umenia vedely vždy v pravom a »vr chovanom čase vzkriesiť z mŕtvych hlinou už privalenú ľudskú kalokagatiu. Aj dnes je to tak. Hľa, nemecký sochár dáva dar slovenskému štátu. A aká zvláštna vec: vtedy, keď hrmia delá, keď sa vybičúva všetka sila Industrie a techniky, keď každý národ a štát má všetku svoju pozornosť sústredenú len na symboly žertvy a odvahy, štát a národ slovenský dostáva od nemeckého umelca dar, ktorý znázorňuje než n o s ť. Socha nežnosti bude teda okrášľovať niektorú z našich chladných oficiálnych siení. Nemôžeme sa zdržať, aby sme nepovedali, že Thorakovo krásne gesto pripomína nám starostlivý pohyb inej ruky, ruky dejinnej: keď patriarcha Noe otvoril okienko svojho korábu a vypustil holubicu. Bola to tá legendárna holubica, ktorá sa vrátila s ratolesťou olivovou. Trochu zvláštny, nečasový komentár k tomu Thorakovmu daru, — povie nejaká háklivá dušička. Ale každý, kto je múdry, uzná, že na našich stĺpcoch, ako orgánu, ktorý hovorí v mene umeloov a spisovateľov, práve taký komentár možno očakávať. Ba, nazdávame sa, sám Josef Tliorak, súdiac podľa jeho diela a pohľadu na človeka, práve takéto naše riadky bude čítať s najhlbším pochopením. On, umelec citlivej a jemnej ruky, vypustil holubicu —• posla čias, v ktorých sa málo búra, ale mnoho tvorí. Kto túži za tvorbou, každý tú holubicu pozdravuje. Ján Smrek nejších foriem. Pravda, príroda osviežuje a vnada zdravie, ale v jednakej miere podnecuje zasa človeka ku kultúrnej tvorbe. Príroda podnecuje v človeku zasa len prirodzenosť, a tou je jeho ľudstvo, jeho túlia po kultúrnej tvorbe. Príroda — hmotný rozum bez uvedomenia — podnecuje k väčšiemu uvedomeniu; príroda — krása v hmote bez uvedomenia -— prebúdza k chápaniu krásy; príroda — nevyčerpateľný zdroj nálad — prebúdza ľudský cit, zjemňuje ho; príroda —- komplex složitých vzťahov medzi jednotlivými zjavmi, učí chápať celok, učí spoločenskej a individuálnej mravnosti, učí rozmýšľať o princípe existencie, v ktorom je obsiahnuté všetko. Moderný človek uteká do prírody na protest proti civilizácii, ale prečo? Len preto, že si príro du zo svojho života umele vylúčil. Dnes je rezervovaný nielen človek veľkomestský, ale aj malo. mešťan, ba aj dedinčan. Pravda je vedľa neho, ale on ju nevníma, nemyslí na ňu, nereaguje na impulzy, ktoré mu núka. Veď práve tak málo alebo skoro tak málo myslí na svoje záväzky spoločenské, na svoj svetonázor, na cieľ svojho života, na svojho blížneho: všetok jeho život pohlcuje snaha udržať sa vo -svojom nervóznom prostredí a vyhovieť v tom, čo sa od neho očakáva. Moderný človek neuteká tak do prírody, ako uteká pred samým sebou, pred svojím pseudocivilizačným barbarstvom, ktorým sa dal bezmyšlienkovite opantať. A práve preto v prírode, v ktorej sa zbavil svojej nervozity, prebudí sa celkom prirodzene jeho túba po umení a po duchovnej činnosti. Príroda mu teda civilizáciu neruší, naopak, vracia mu ju a spolu s ňou aj jeho opravdivo ľudský charakter. Hoci sú prázdniny moderného človeka len východiskom z núdze, hoci v ideálnom usporiadaní ľudských vecí mobly by byť -s ez ó n n e prázdniny iba na smiech, nevyčítajme im nič: ony nám prebúdzajú v ľudských masách radosť z toho dobrého, čo je v ľudskom živote, radosť z kultúrneho života a vôľu vrátiť sa ku kultúre čo najintenzívnejšej. To by bolo veruže dosť. Ale neuzavierajme túto kapitolu, kým z faktu prázdninového záujmu o kultúru nevyťažíme ešte najvýznamnejšie a najrukolapnejšie poučenia. Uvedomme si aspoň na chvíľku, ako vlastne vzniká kultúrne dielo. Z praktických príčin nechajme stranou isložky individuálne, jednako dôležité a všimnime si len složky všeobecné, ktoré sú podmienené faktormi kultúrne spoločenskými. Básnik napíše báseň, rozprávku, reflexiu, kritik svoj poisudok diela hudobného, výtvarného, filozofického atď. Povedzme, že je to práca natoľko individuálna, ako len môže byť. To všetko nestáva sa ešte faktom kultúrnym, kým sa to prostredníctvom časopisu, knihy nedostane k druhému človeku. Nestane sa to nikdy bez toho v š eob ecne -kult úrn eho usilovania, ktorým sa zmení produkt individuálneho myslenia v ozajstnú hodnotu kultúrnu. Koľko to značí práce pre spisovateľa, -pre redaktora! Vonkoncom by to nešlo bez nadväzovania na prácu predchodcov, na prácu jednotlivcov. A tak vidíme, že v kultúrnom diele je obsažená spoločnosť celá, je tam v každej jednotlivej básni, slove, písmenke. Preto je zasa kultúrne dielo obrátené ku každému, aj najskromnejšiemu jednotlivcovi a plným právom má každý nárok naň, na jeho ziižitkovanie i posúdenie. Kultúrna tvorba je nemysliteľná ináč ako tvorba nepretržitá. V tejto tvorbe nie sú možné prázdniny, nemožno vypínať transmisie kultúrnych koliesok. Ak sa to stane, veci isa porušujú — kultúrny oddych je skazou kultúry. Keď zastaly tlačiarenské stroje, neprestala kultúrna činnosť, ale sa len utajila. Preto je koncom prestávky odôvodnene netrpezlivý každý kultúrny človek, lebo to ukazuje, že je zvedavý na činnosť, ktorá bežala bez jeho vedomia. Ani on vlastne neoddychoval: veď si nabral na prázdniny celú kopu kníh a časopisov, čítal ich, rozmýšľal a našiel nové, relatívne originálne myšlienky, ktoré si chce overiť. Prestávky tu teda vlastne nebolo, a je to samozrejmé. Veď slovo kultúra značí pestovanie, rozumej pestovanie v čase, a čas je nepretržité dianie. Slovo „kultúra”, vypožičané z poľnohospodárstva, znamenite vystihuje obsah, ktorý je za ním. A my si to musíme uvedomiť a vyvodiť dôsledky. Ako vidno, slovo kultúra obsahuje už i to, čo nazývame tradíciou. Tradícia značí súvislosť kultúrneho úkazu. Ukázali sme, že neexistuje kultúra bez tejto nepretržito'sti v čase a veciach, ktoré na (seba nadväzujú. Kultúru pestuje kniha, produkt dlhej práce, ktorý zodpovedá reťazi kníh pred sebou a za sebou, a tak tvorí kultúrnu tradíciu. Tradíciu tvorí časopis radom svojich čísel a ročníkov, lebo sleduje vytrvalo isté kultúrne myšlienky a formy. Tradícia je teda nie pojem, ale práca, a to práca účelná, hoto- Josef Thorak: Dvaja ľudia (Z výstavy súčasnej nemeckej plastiky) Michal Chorvátli V kultúre niet oddychu Teória, že príroda, a či vlastne intímny styk človeka s ňou, je čosi protikultúrneho, má už oddávna mnoho vyznávačov. Nebudeme ani chodiť daleko pre dôkazy tohto druhu. Nespomenieme ani všetky druhy prírodných plemien, ktoré sa nedostaly zo svojej primitívnej civilizácie Jen preto, že bezmyšlienkovite berú, čo im poskytuje príroda, nepoukážeme ani na fakt, že história civilizácie je spätá s mestom. Stačí nám upozorniť, že cez dva-tri letné mesiace, cez dobu prázdnin, ustáva aj u nás všetok čulejší kultúrny ruch, že revue vykazujú prestávky, nakladateľstvá odkladajú svoje novinky na jeseň — a čo my vieme, čo všetko by sa ešte dalo uviesť na podopretie vyššie spomenutej teórie a na dôkaz, že platí aj v súčasnosti. Že je doba prázdnin znateľnou prestávkou v kultúrnej tvorbe, je teda fakt, ktorý ani my nehodláme odškriepiť. Ale keby sme sa s tým chceli uspokojiť, vyplývaly by z toho dosť pesimistické závery pre kultúru. Potom by sme sa museli nazdávať, že telesný rozvoj iloveka je v príkrom protiklade s jeho rozvojom duchovným. Ak styk s prírodou pôsobí rekreáciu telesných síl, teda najzdravší človek by musel pred civilizáciou utekať a ideálom zdravosti by bol človek celkom zbavený vplyvov civilizácie a kultúry. Zdravý človek by utekal na Honolulu. Neušli sme na Honolulu, ale len na dva-tri týždne na dedinu, do hôr. Pripusťme, že tu bolo menej civilizácie ako v meste a že napriek krátkosti zotavovacieho času vrátili sme sa zdravší, ako sme sa na vidiek vyberali. Ako teda vysvetliť, že tento ozdravený človek so zvýšenou netrpezlivosťou čaká na započutie sezóny výstav, divadla, koncertov, prvých čísel revuí a na nové knihy? Znamená to azda, že jeho ozdravenie bolo veľmi nedokonalé a že znova padá do svojej kultúrychtivej choroby? Nehrajme sa so slovami a hľadajme pravý istav veci. Povedzme si rovno: niet toho protikladu medzi kultúrou a prírodou, ako ho chceli mať romantici najrozličOBSAH: Ján S mrel:: Dvaja ľudia — Michal Chorváth: V kultúre niet oddychu — V. Voiculesču: Dieťa z kvieia — Dr. Vojtech Tilkovský: Výstava súčasnej nemeckej plastiky — Kazimír B ezek: Ešte o inscenácii Poničanových „Štyroch” — Valentín Beniak: Popolec, 6 — Lucian Blaga: Pan — Ján Poničan: Ütrapy divadelného autora — Giovanni Papini: Nehudobné poznámky o hudbe — Viola Štepanovičová: Do videnia; Florencia — Miro Procházka: Hamlet — Julo Zborovjan: Už to cítim — T. D. Štítnický: Presýpacie hodiny — Anatole France: Messer ruido Cavalcanti — Ján Kostra: Škica k obrazu jesene — Ján Poniňan: Objatie, My — Ján Gregorec: Prelúdiá — Miloš Krno: Obesená vrana — Milan R. Kraus: Básnikovo ráno — Výtvarné umenie — Divadlo — Hudba — Knihy — Prehľad — Bibliografia