Lipcsey György (Duna Galéria, Budapest, 1996)
„Je lepšie, ak sochár alebo maliar nehovorí alebo nepíše príliš často o vlastnom umení. Týmto sa totiž zbavuje toho napätia, ktoré potrebuje pre vlastné umenie. Ak sa mu podarí definovať svoje ciele v brilantnej slovnej forme a logickej egzaktnosti, ľahko sa môže stať teoretikom a jeho umelecká práca sa stáva už iba ilustráciou týchto logických zákonitostí a slovom vyjadrených predstáv.” Henry Moore, 1937. Lipcseymu takéto nebezpečenstvo nehrozí. Oproti iným výtvarným umelcom, ktorým je prirodzené vyjadrovať sa mimo výtvarného umenia aj hudbou či poéziou, zúčastňovať sa verejného života a slovom vyjadrovať svoje názory, Lipcseyho talent je zameraný jediným smerom. Je sochárom a narodil sa pre vyjadrovanie sa tvarmi. Ak predsa prehovorí, jeho reč je ako jeho umenie - vopred premyslená, pravdivá, uzavretá a sústredená. Takže je prekvapujúce, že napriek tomu najlepšiu slovnú charakteristiku jeho diela nachádzame v jeho vlastných vyjadreniach - v textoch, ktoré z neho vymámili novinári pri rozhovoroch. V jednom z posledných rozhovorov pri príležitosti odhalenia pomníka v Dunajskej Strede na pamiatku revolúcie v roku 1848, autor nám dal do ruky nasledujúci kompas k svojmu dielu: „Najdôležitejšia je myšlienka.” To ďalšie je hlavne fyzická práca. Ťažká fyzická práca. Kameň treba okresať, kov zdvihnúť, zvariť.” Pokúsime sa sledovať cestu jeho Myšlienky. Neviem si predstaviť naplnenie Lipcseyho talentu v cudzom prostredí, v emigrácii, s osudom sťahovavého vtáka. On je dieťaťom tradičnej európskej lásky k vlasti - podobne cítili a cítia ľudia dodnes či v Taliansku, Francúzsku alebo v ostatných krajinách - milujeme krajinu, mesto, kde sme sa narodili, svojich príbuzných i priateľov. Nejedná sa iba o lásku - je to zároveň súčasť kozmickej biologickej spolupatričnosti. Podľa učenia jogy človek má maťza potravu také obilie a ovocie, ktoré sa urodilo na tej istej zemi, ako on sám - kropený tým istým dažďom, ovievaný tým istým vetrom, prestúpený tým istým magnetizmom zeme. V ľudskej existencii k tomu pristupuje historické pozadie - minulosť poznaná viacerými generáciami, blízka krajina, spoznaná počas objaviteľských výprav v detstve a v mladosti. Maďar, narodený na Žitnom ostrove, prežíva tieto súvislosti ešte pozornejšie, veď jeho rodná obec počas dvadsiateho storočia zmenila niekoľkokrát štát-gazdu, preto jeho hlbšie, neodškriepiteľné korene majú ešte väčší význam. Ide o sentimentalizmus? Nie - iba o najprirodzenejší rámec ľudskej egzistencie, z ktorého ho môže vytrhnúť iba veľká chudoba alebo zmenená životná hodnotová orientácia - American Way. Lipcsey žije doma. Aj on tomu tak chcel, aj osud sa o to pričinil. Tento fakt je najhlbším koreňom jeho diela, každého skutku. Preto je taký trpezlivý, preto nie je agresívny. Žije vo vlastnej pravde a v stálom kontakte s tým spoločenstvom, v ktorom a z ktorého vyrástol. Iba tí odtrhnutí to pociťujú ako nostalgiu, pre tých, ktorí žijú doma, je to istá, avšak zároveň tvrdá skutočnosť. György Lipcsey sa narodil v Dunajskej Strede 5. januára 1955. Diela väčších rozmerov tvorí dodnes v ateliéri, ktorý stojí na dvore rodného domu v Kútnikoch. Dom stoji na konci dediny - ničím neoddelený od krajiny Žitného ostrova, bohatej na zeleň stromov i úrodné polia. Matka bola učiteľkou, otec bol zamestnaním robotník. Začal síce študovať na vysokej škole, ale jeho štúdium bolo prerušené spoločenskými zmenami a zásahmi. Svoj intelektuálny záujem o dianie vo svete však nestratil - dodnes je človekom, ktorý sa zaujíma o všetko a pozná toho mnoho. Obaja rodičia pochopili talent svojho syna a jeho zápas o rozvoj svojho talentu. György maturoval v Dunajskej Strede. Od útleho veku ho bavilo vyrezávať z dreva. Po maturite sa učil tejto činnosti v Ústredí umeleckých remesiel v Bratislave. Niekoľkokrát sa pokúsil o prijatie na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave - avšak bez úspechu. Prebiehalo tu typické akademické štúdium, hlavný dôraz sa kládol na realistické modelovanie a odlievanie výsledných foriem do sádry, prípadne iných materiálov. Tento sochársky prístup je v protiklade s metódou práce a druhom talentu Lipcseyho, o čom budeme hovoriť neskôr. Faktom ostáva aj to, že charakter Lipcseyho prác v tých rokoch bol ľudový, rezbársky. Pri prijímaní na vysokú školu sa väčšinou predpokladá, že autor-rezbár sa nedokáže vymaniť zo svojho prístupu počas celého svojho života a vlastne nie je schopný premien a vývoja. V prípade Lipcseyho sa však stretávame s výnimkou. Napriek tomu, že jeho rezbárske umenie bolo vyhranené a originálne, prijímané vlastnou komunitou i obecenstvom ako aj kladnými odozvami v tlači, mladý umelec sa vo svojich 25 rokoch rozhodol prekročiť tento kruh. V roku 1980 odriekol účasť na jednej výstave, kde by sa bol prezentoval ako rezbára rozhodol sa pre inú cestu. Tento obrat považujem za najvážnejšie rozhodnutie jeho života. Prvá kapitola jeho diela má svoje jednoznačné korene v roľníckom živote Žitného ostrova. Drevorezby monumentálne pôsobiacich poľnohospodárov hovoria o vzťahoch medzi človekom a prírodou, človekom a jeho prácou, medzi človekom a človekom. Lipcsey vyjadril aj slovom, aký dôležitý je pre neho námet - za podstatné považoval prejav lásky a dobroty. V rokoch 1981-1983 vytvoril nový tvarový svet. Kým v raných prácach povrch jeho sôch bol živý, s povrchovou štruktúrou dotyku dláta, teraz objavil hladký, veľký tvar. Zprvu ostáva pri starých námetoch, avšak jeho tvary sa zjednodušujú - objavuje veľkú krivku ohnutého chrbta, milenecký pár je nerozlučne spojený vo vnútri kubusu materiálu. Ľudská figura neprestáva hrať hlavnú úlohu v jeho umení-avšak jej atribúty sa menia, strácajú sa - na hlave poľnohospodára už nevidíme typický žitnoostrovský želiarský klobúk, ostáva Roľník, syn Zeme.