Práca, november 1972 (XXVII/258-283)
1972-11-25 / No. 279
Hovoríme s hosťami z krajiny Sovietov Stáva sa pomaly každodennou záležitosťou, že niektorý zo sovietskych filmových pracovníkov príde k nám, aby prerokoval spoločné problémy. Ale štyria filmoví pracovníci naraz, to sa predsa len tak často nestáva. Delegáciu filmových pracovníkov, ktorá k nám prišla v Mesiaci československo-sovietskeho priateľstva, viedol predseda Štátneho výboru pre kinematografiu pri Rade ministrov Azerbajdžanskej SSR, Mamed Kurban Hurbanov. Členmi delegácie boli herečka Klára Lučkovová, národný umelec ZSSR Kirill Lavrov a scenárista Suliko Žgenti. Zasadli sme za okrúhly stôl, aby sme so porozprávali o tom, prečo k nám prišli. Za všetkých najskôr odpovedal Mamed Kurbanov: „Priniesť svoju trošku do stále sa prehlbujúceho priateľstva našich národov. Oprimne nás prekvapilo srdečné privítanie všade, kam sme zavítali. V Prahe aj v Bratislave. Ani sme netušili, že nájdeme všade toľko dobrých ľudí, toľko slávy. Vycítili sme, že je to skutočne pre vás sviatok. Prekrásna výzdoba v kinách, kvetiny, priateľská slová.. ..Pri príchode nám jeden z novinárov želal, aby sme sa tu cítili ako doma, alebo ešte lepšie. A my sa tu naozaj cítime ešte o niečo lepšie.“ Leningradský herec Kirill Lavrov — nedávno ho menovali národným umelcom ZSSR. A to sa traduje, že vôbec nechcel byf hercom (hoci pochádza z hereckej rodiny), že nastúpil do námorníckeho učilišfa, pracoval za vojny v továrni. Potom bojoval na frontoch. Až po vojne sa dal na herecké povolanie... ......a to môj otec nechcel o mu jom herectve ani počuť, je totiž veľ mi kritický a do dnes si myslím, že síce nejaký ten ta lent mám, ale že., veď to poznáte Otec chcel, aby som bol letcom a aby som lietal v lietadle... V he reckej práci prirodzene potřeb né aj šťastné okolnosti. A ja som mal hneď dve. Tá prvá bola v podobe skvelého režiséra a pedagóga Chlopkova, ktorý ma naučil divadelnej hereckej abecede. Začínal som totiž bez akejkoľvek divadelnej školy a navyše, ako štatista. Druhé šťastie som stretol v Leningrade. Keď som sa stal členom Veľkého dramatického divadla Maxima Gorkého, našiel som svojho režiséra v Tovstonogovovi. je medzi nami nielen vzťah vzájomnej úcty a dôvery, ale sme sa aj stali dobrými priateľmi. Najväčším šťastím herca je vytvoriť viacero najrozmanitejších charakterových úloh. A to šťastie stretlo aj mňa. A k tomu ešte, keď môže postaviť úlohu úplne inak, ako tradícia vyžaduje.“ „Mojou doménou je film,“ nenechala nás mlčať moskovská herečka Klára Lučkovová. v „Hrala som zatiaľ paťadvadsiatich filmoch. Absolvovala som Gerasimovovu školu a ten nás učil, že herec vo filme musí byť čo najviac sám sebou, že sa ale nesmie nikdy opakovať. Nemôžem jednoznačne povedať, v ktorej z tých dvadsiatich piatich úloh som bola o umení, najviac sama sebou. Možno to bolo vo filme, ktorý sme nakrútili v maďarsko-sovietskej koprodukcii. Bol to životopisný film o skladateľovi Lisztovi. U vás sa premietal pod názvom Sny lásky. Hrala som v ňom Lisztovu priateľku, ktorá ho inšpirovala k najväčším skladbám. Štvrtým zo sovietskeho štvorlístka je gruzínsky spisovateľ a scenárista Sulika Zgenti. Jeho najväčším filmovým činom doteraz bol scenár k preslávenému filmu Otec vojaka. „Ľudia sa ma často pýtajú, kto bol prorotypom „otca”. Chceli by ho spoznať. Prirodzene, že som si ho nevymyslel. Spomínam si na zaujímavých ľud vždy, keď potrebujem vykresliť zaujímavý typ ... Otec vojaka Georgij Macharašvili bol pre mňa a gardových vojakov mojej roty ukrajinský roľník, vojak Bratčenko, ktorý pri kopaní zákopov skúmal čiernu zem, drobil ju v dlaniach a rozmýšľal, ako by mohla rodiť. Rovnako tak to bol kachetinský vinohradník. Mal nepokojné upracované ruky. Ani sekundu nemohli zaháľať, je to aj moja matka, takisto môj otec, starý komunista, ktorý takmer pol storočia učil deti dobru ... V iných filmoch sú to moji vrstovníci, ktorých na vojnové bitúnky vytiahli priamo zo školských lavíc... Patrím k tým, ktorých inšpiruje život. Sme svojej spoločnosti povinní vydať svedectvo o tom, ako ťažkopreťažko sa utvárala súčasnosť.“ Aké máte plány do najbližšej budúcnosti? „Ak myslíte film, tak zatiaľ nijaké,“ odpovedal Kirill Lavrov. „Nemôžem doteraz zo seba »odstrániť« silný charakter Baškirceva, ktorý v Skrotení ôhňa je prototypom zapáleného človeka, nemysliaceho na nič iné, ako na svoju prácu. Na životy iných a pritom zabúdajúceho na seba. Je z rodu tých čudákov, ktorých som v živote vždy obdivoval a ktorých som vždy túžil vytvoriť na javisku alebo vo filme. Mal som veľké šťastie, že sa mi to podarilo. Nečudujte sa, že sa ml všetky úlohy, ktoré mi ponúkajú, vidia povrchné. Chce to svoj čas...” „Mám niekoľko príležitosti vo filme,“ vraví Klára Lučkovová. „Predovšetkým hrám čašníčku, ktorá sa snaží prevychovať alkoholikov. Nedávno som dokončila s uzbeckými filmármi film Horiace cesty. Hrám geologičku, jazdím na koni a strieľam ... Dokončujem televízny film, v ktorého troch dieloch vystupujem ako esesáčka; vo štvrtom sa ale ukáže, že som sovietska rozviedčíčka. A v kyjevskom štúdiu nakrúcam veselohru ...“ „Môj zatiaľ posledný realizovaný scenár spoznáte teraz u vás,“ pokračuje Suliko Žgenti. „Je to film Teplo tvojich rúk. Končia sa práce na dvoch filmoch podľa mojich scenárov, Sadenica a Sibírsky dedko. Pracujem na scenári pre koprodukčný film s poľskými filmármi o varšavskom povstaní, ňalší scenár pripra o živote... vujem o žene kozmonauta Popoviča — s ňou. Je to výnimočná žena. Azda jediná vojenská skúšobná letkyňa na svete, navyše asi desaťnásobná svetová rekordérka.“ „Naše filmové štúdio v Baku je moderné,“ zasahuje do diskusie predseda Kurbanov. „Nedávno sme ho prestavovali. Nakrúcame štyri celovečerné filmy ročne. Ďalšie pre televíziu, niekoľko desiatok filmov dokumentárnych, populárnovedeckých spravodajských. Dabujeme filmy do a azerbejdžanštiuy a naše filmy zasa do ruštiny, angličtiny, francúzštiny, nemčiny, perzštiny a ďalších jazykov. — U vás som predovšetkým ako vedúci delegácie k Mesiacu priateľstva našich národov. Chcem s barrandovskými kolegami dohovoriť koprodukciu s naším štúdiom na filme o českom komunistovi Ivanovi Prokofievovičovi Vackovi, ktorý celý svoj život zasvätil robotníckemu hnutiu. Prisťahoval sa do Ruska so svojím otcom koncom storočia. Za Októbrovej revolúcie patril k popredným bakinským bojovníkom. V druhej svetovej vojne ho vyznamenali medailou Za obranu Kaukazu. Iste chápete, že takúto spoločnú tému by bolo hriechom nechať nevyužitú. Myslím si, že všetky slová o priateľstve treba dokázať činmi.“ Delegácia sovietskych filmárov vycestovala do všetkých končín našej republiky, aby sa zúčastnila na slávnostných predstaveniach sovietskych filmov, zaradených do programu Mesiaca československo-sovletske* ho priateľstva. Zaznamenal R. KEREKES Fotó: Ing. M. Janků Ako žije ZV ROH SLOVENKA Na kultúrunedoplácajú B anská Bystrica, perla Slovenska ... Cost sme jej zostali dĺžni. Co? Odpoveď nájdeme v slovách Ondreja Zátureckého, riaditeľa ZK ROH n. p.. Slovenka: — Banskú Bystricu zabíja nedostatok kultúrnych priestorov, za dve a pol desatročia postavili tu len tento závodný klub... Dnešná opera kedysi slúžila ochotníkom. O Dome odborov sa hovorí 15 rokov ... — Máme o úmysle rozšířit ZK ROH... Peniaze by bolt, niet stavebnej organizácie, ktorá by plán realizovala. Okresná osvetová stredisko v Banskej Bystrici je v budove bjjvaláho evanjeltckáho spolku, ktorá pamätá Franza lozefa. Park kultúry a oddychu je v budove rovnako starej, bábková divadlo v dome „sobotistov“, Krajská vědeckotechnická knižnica v bývalom župnom dome. Boj o priestory v ZK ROH n. p. Slovenka presahuje hranice únosnosti. Popri vlastných podujatiach je ZK nútený ako-tak uspokojit záujmy n. p., Tesla, Staooindustrle, Krajskej energetickej inšpekcie, raz mesačne tu bývajú vědeckotechnická semináre, je tu konzultačná stredisko osvetovej školy, ďalej poskytujú priestory Krajskámu pedagogickámu stredisku, Krajskému domu pionierov a mládeže, organizáciám SZM. Všetkým sa jednoducho nedá vyhoviet. Na vlastné oči sme sa presvedčili napríklad, aký veľký záujem bol o premiérové vystúpenie súboru Urpín Dva týždne pred predstavením vypredané vstupenkyi Urpín je držiteľom horehronských kultúrnych tradícií. Nuž ktože nesie na tom najväčšiu zásluhu? Isteže vedúci súboru Ján Husárik, ďalej SsKNV, ONV, n. p. Slovenka, vedúci ZK ROH Ondrej Záturecký. — Urpín je šesťdesíatčlenný súbor plus ľudová hudba Janka Mráza. Hovorili sme s členom tejto hudby, s Mariánom Chupáčom z Hornej Sáče. — To my z pasie vyhrávame... Ja osobne mám hudbu v krvi a husle požičaná... Urpín, nositeľ vyznamenania Za vynikajúcu prácu, len nedávno oslávil 15 rokov svojej existencie. Bárs by sa mu v nasledujúcich 15 rokoch darilo ešte lepšie! Boli tradicie, dlhoročné, štyridsaťročné. V Bystrici jestvoval DOS Andreja Sládkoviča pri PKO. Potom päť rokov prestal existovať. Návrat k tradíciám? O to sa snaží Ondrej Záturecký — obnoviť názov podľa A. Sládkoviča pri ZK ROH n. p. Slovenka. Tým viac, že základný káder hercov bývalého súboru prešiel do ZK. Úspechy dosiahli i v divadle. Režisér Juraj Kováč pripravuje Ostrovského hru Krásavec, spevohry už pravidelne režíruje Koloman Cilik. Zánik ochotníckeho divadla? Nie, skôr návrat. — Preto sme začali s deťmi, — hovorí riaditeľ ZK. — Na školách niet takých pedagógov ako v minu losti. Dnes príde absolvent pedagogickej fakulty, ten o divadlo nemá záujem, to je škoda. Nejako ho k tomu treba doviesť. Pri ZK ROH n. p. Slovenka založili detský divadelný súbor. Poobfavovali na miestnych ZDS talenty — a výsledok? Detský rozprávkový muzikál „Princezná je smutná" od Alojza Cobeja. Účinkovalo štyriadvadsat mladých hercov, boli dve desiatky repríz. Nápad za milión v pravom slova zmysle. Poézia na javisku Nemôžeme obísť ani problematiku Divadla poézie. Pravdu povediac, má s ním Pavol Šperka trampoty. Učnica skončí školu, vydá sa, poéziu za- A divadlo? 6 — Práca — 25. nov. 1972 Bohatá činnosť Tatrína V posledných rokoch osemnásteho storočia, ale najmä začiatkom devätnásteho, vznikali na Slovensku rozličné literárne a učené spoločnosti, ktoré rozvíjali kultúrny a literárny život. V Trnave založil Anton Bernolák s Jurajom Fándlim a dalšími spoluzakladateľmi Učené slovenské Tovarišstvo (1792). Jeho cieľom bolo podporovať čítanie vydávaním a odoberaním slovenských kníh. Deväť rokov po založení Tovarišstva zorgnizoval v Bratislave Bohuslav Tablic s Palkovičom a Hamaliarom Ostav reči a literatúry slovenskej. Jeho činnosť vyvrcholila za pôsobenia Ľudovíta Štúra. V malohontskom kraji už r. 1792 vznikla Společnost čtenářská a r. 1808 Učená společnost' malohontská (predseda Matej Holko), ktorá vydávala časopis Solennia. Po zrušení Ostavu uhorskou vládou, ktorá bola proti literárnej činnosti na školách, z iniciatívy Štúra, Hurbana a Hodžu vznikla „súkromná literárna jednota“ — Tatrí n. Na zakladajúcom valnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 26. augusta 1844 sa prijali stanovy, ktoré okrem iného hovoria: „Tatrín je jednota milovníkov národa a života slovenského, literárna súkromná, ako ktorékoľvek zákonné uzrozumenia, majúc za cieľ každou zákonnou cestou čisté slovenský život, bez všetkých ohľadov na vyznanie náboženské, stav a ktorékoľvek strany života a rozdielnosti ľudské budiť, podporovať, utvrdzovať a rozširovať. A aby sa tento cieľ dosiahol, zjaviť sa musí jeho pôsobenie vo vydávaní a rozširovaní kníh, potrebám národa nášho, veku a okolnostiam, v ktorých žijeme, zodpovedajúcich a v podporovaní mládencov národnej našej veci posvätných v ich vzdelávaní sa.“ A ké knihy mal Tatrín vydávať? Predovšetkým školské učebnice, potom poučné i zábavné čítanie pre ľud, ďalej knihy pre náročnejších čitateľov, ako beletristické, tak vedecké, prednosť mali pôvodné práce pred preloženými. Knihy cirkevné s náboženským obsahom sa z vydávania načisto vylučovali. Najdôležitejším šíriteľom tatrínskych kníh bola Ich nízka cena. Za štyri roky pôsobnosti vyšli v Tatríne tieto knihy: Štúrova Nauka reči slovenskej (1846), Hodžovo Dobruo slovo (1847), tohože Vétín a Epigenes (1847 a 1848) a Henrika Zschokkeho Das Goldmacherdorf v preklade Jozefa Plechá s názvom Zlatnica (1847). Vydavateľské plány Tatrína však boli omnoho bohatšie. Samo Chalúpka pracoval na ľudovej geografii a histórii Slovenska, Janko Francisci zbieral a pripravoval vydanie prostonárodných povestí, Peter Bohúň maľoval ľudové kroje a miestopisné obrazy, Bohdan Hroboň pripravoval almanach Liptov a ďalších národovcov požiadali o práce z odboru estetiky a filozofie, lekárstva a prírodných vied, filológie, hospodárstva, ohlásili sa i beletristi, básnici i prekladatelia. Tatrín nemal vlastné kníhkupectvá, ba ani vlastný časopis, z jednoduchých príčint nedostal na jeho vyvesí na klinec, učeň skončí školu, odíde na vojnu, tým padne aj poézia... Boli na Sládkovičovej Radvani s pásmom Básnik a žena, predtým mali Gorkého Dievča a smrť, ešte predtým Výber z poézie od Préverta... — To je to, — hovorí Sperka, — je rozdiel medzi študujúcou a pracujúcou mládežou, proste mali by byt dvojaké kritériá ... Nie je cieľom tohto článku vyprával o všetkom, čo majú o tomto závodnom klube. Majú krásnu sálu so 400 stoličkami. Sála pre všetko, v stálej permanencii, rozhlasové štúdio s mixážnym zariadením... — Náš ZK žije z vlastnej činnosti, bez príspevku. Máme rozpočet, snažíme sa ho dodržiavať, — tak hovorí riaditeľ klubu. Politicko-výchovnú prácu sme sl zámerne nechali na koniec. Ona » plánoch dominuje. Klub zabezdávanie úradné povolenie. Preto sa členovia rozhodli, že pre svoje služby použijú časopis Priateľ ľudu, ktorý vydával slovenský učiteľ v Pešti Ján Kadavý. Žiaľ, plány zostali plánmi. Ú* lohu duchovného vedenia mládeže vykonával Tatrín najmä pomocou Jednoty mládeže slovenskej, ktorú založili ako náhradu za zrušený Ostav bratislavský. Členovia Jednoty posielali Tatrínu literárne i umelecké práce (mali sa zbierať aj slovenské starožitné pamiatky). Tatrín odmeňoval vlastnú tvorbu aj na tzv. národných hrách vecnými darmi, ktoré zhotovovali ochotne a dobrovoľne mamičky a devy slovenské. Z pokladnice Tatrína dostávali finančné podpory dobra prosperujúci študenti. Najvýznamnejšiu úlohu mal „jazykospytný výbor“, v ktorom boli: Ľudovít Štúr (predseda), Ondrej Caban, Eugen Gerometta, Jozef Sčasný, Ctiboh Cochius, Bohdan Hroboň a Martin Hattala. Po veľkých rokovaniach výbor prijal gramatiku Martina Hattalu, ktorú vyhlásili za „pravidlo spisovnej reči slovenskej“. Počas účinkovania Tatrína zriaďovali sa na Slovensku nedeľné školy a čitateľské spoločnosti. Do ich významu patrilo aj obyčajné čítanie kníh. Milovníci literatúry sa takto navzájom oduševňovali, kupovali si slovenské knihy a stali sa významnými propagátormi slovenského tlačeného slova medzi pospolitým ľudom. Všetku túto činorodú prácu prerušili revolučné udalosti v rokoch meruôsmych. Poslednou prácou Tatrína v týchto rušných časoch bolo vytlačenie žiadostí slovenského národa. \7ýznamné miesto v činnosti Tatrí* na mali výročné schôdze, tzv. Sednice. Boli spojené so slávnosťami, na ktorých sa zúčastňovali členovia zo široka-däleka. Prvé tri boli v Liptovskom Mikuláši, štvrtá v Čachticiach, piata, ktorá mala byť roku 1848, sa už neuskutočnila. Tento príspevok má byť spomienkou na činnosť Tatrína, na 125. výročie poslednej Sednice. Fakľu národnej slovenskej kultúry prevzala o pätnásť rokov neskôr Matica slovenská, dôstojná pokračovateľka Tatrína. EDUARD A. SOPGŠEK pečuje oslavy Októbra, slávnostný program na záver Mesiaca priateľstva a k 50. výročiu ZSSR. A tých prednášok! Len v novembri napríklad: ZSSR a jeho význam v medzinárodnom robotníckom hnutí, ZSSR a jeho úspechy v súčasnosti, Co priniesla spolupráca ZSSR a ČSSR... Nasledujú besedy: so zástupcami Sovietskej armády, so sovietskymi návštevníkmi v ČSSR. Potom kultúrne vystúpenie — Večer piesní a poézie sovietskych autorov, vystúpenie sovietskeho súboru piesní a tancov. Premietanie sovietskych filmov v Mesiaci CSSP. listovali sme v kronike ZK, prehrabávali sme sa v fotografiách, hovorili s činovníkmi klubu, aj s ľuďmi bezprostredne nezainteresovanými... Všetko svedčilo o dobrej, užitočnej práci tohto Bystričanom dobre známeho kultúrneho stánku. Marián POTOČNÝ 9 ■ Scéna z detského rozprávkového muzikálu „Princezná je smutná“. Foto Z. Žigo